Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Indiánska civilizácia smrti

Číslo 3/2006 · Mieczysław Samborski · Čítanosť článku: 9462
 

Vízia poctivých Aztékov, Mayov a Inkov sa ujala nielen v kruhoch rozhodných nepriateľov Cirkvi, ale začala byť populárna aj medzi západnými teológmi. Fakty však tieto teórie presvedčivo vyvracajú.

Na jeseň roku 1519 sa pri pobreží Mexika objavili veľké lode. Vystúpili z nich bieli ľudia, ktorí priniesli so sebou čudné zvieratá a neznáme nástroje. Výzor ich veliteľa Hernána Cortéza zodpovedal popisu Quetzalcoatla, bieleho boha, legendárneho panovníka a učiteľa, ktorého ctili všetky mexické kmene. Podľa mýtu Quetzalcoatl nezomrel, len sa vydal po mori na východ, odkiaľ sa po určitej dobe vráti. Zdesený aztécky kráľ Montezuma II. nevedel, čo robiť. Poradcovia mu navrhli jednoducho zavraždiť votrelcov, no astrológovia pripomínali, že vynorenie sa bielych sa zhoduje s predpovedaným dátumom návratu Quetzalcoatla.

Onedlho španielska expedícia, ktorá zamierila do aztéckeho hlavného mesta Tenochtitlan, stretla poslov s darmi. Medzi otrokmi, súknom, ženami a zlatom bola aj ľudská mŕtvola. Cortéz si pozeral mŕtvolu Indiána prekvapený a zhnusený. Nerozumel, že dostal dar cennejší ako zlato. Na počesť dobyvateľa obetoval Montezuma ľudskú obeť, čím uznal, že Cortéz je bohom. Preto o niekoľko týždňov neskôr usporiadal na jeho počesť aj „božský“ banket, na ktorom ponúkali hosťom jedlá z ľudských sŕdc.

Rozkúskovaná bohyňa

Aztékovia sa usadili na území dnešného mesta Mexiko v 14. storočí. Počas storočia si podrobili územia až po Mexickú zátoku (vrátane viacerých kmeňov Mayov, o ktorých Mel Gibson nakrútil svoj nový film Apocalypto). Tamojšie indiánske kmene vnímali votrelcov zo severu ako výnimočne krutých. Keď chcel jeden z miestnych kráľov odovzdať svoju dcéru panovníkovi Aztékov, bol prijatý s patričnou poctou a Aztékovia mu prisľúbili, že s ňou budú zaobchádzať ako s bohyňou. Nevedel, že Aztékovia to zoberú doslova. Ženu použili ako obeť a jej odrezané nohy použili ako kropiaci prístroj krvou na označenie múrov svätyne, pričom šikovne z nej zodrali kožu a vyrobili rituálne šaty pre jedného z kňazov. Podľa aztéckeho mýtu sa podobným spôsobom boh Huitzilopochtli zachoval voči svojej sestre – bohyni Mesiaca.

Verejný kult sa v Tenochtitlane zakladal na praxi, ktorú v našej kultúre pripisujeme psychopatickým vrahom. Liturgický kalendár bol listinou rafinovaných tortúr, ktorých popisy môžeme dnes nájsť jedine v análoch súdnej medicíny. Každý aztécky bôžik si žiadal ľudský život. Tlaloc, zodpovedný za úrodu a dážď, dostával za obeť potopené deti. Keďže tichá smrť sa mohla zdať Tlalocovi nemilá, obete najprv mučili, vytrhávali im nechty alebo pichali pod ne triesky. Až nárek mordovaného dieťa zaručoval dážď, ktorého intenzívnosť bola úmerná plaču malej obete. Vrcholným bodom slávnosti sviatku Xipe Toteka, patróna rastlinstva, bola zase postupná rituálna vražda, ktorú začínali prebodnutím obetí šípmi tak, aby ich vytekajúca krv vsiakla do zeme ako voda. Až potom z krvácajúceho položivého tela sťahovali kožu. V porovnaní s takýmto zverstvom sa rituálna dekapitácia (sťatie hlavy) žien, symbolizujúca žatvu kukurice, zdá byť humánnym aktom.

Tortúry Mayov

Podobné obrady vykonávali vo všetkých predkolumbovských civilizáciách. Podľa historikov Mayovia, ktorých kultúra prežívala obdobie najväčšieho rozkvetu medzi rokmi 300 – 900 po Kr., neprelievali hektolitre ľudskej krvi ako Aztékovia. Maľby a plastiky, ktoré zdobia steny ich chrámov, ukazujú však niečo iné: aj oni dávali bohom ľudské obety. Počas niektorých ceremónii kňaz rozrezával brucho žijúceho človeka a vyvliekal vnútornosti.

Mayovia verili, že bohovia sú lační po ľudskej krvi. Bôžikovia na odplatu za pokrm mali zosielať panovníkom Mayov vízie. V nich sa mali objavovať predkovia slúžiaci dobrou radou. Každý panovník Mayov kŕmil bohov krvou obetí, ale aj svojou. Narezával si genitálie ostrím z obsidiánu alebo z chrbtice raje a krv, ktorá vytekala do misky a vsakovala do kúskov papiera, bola potom spaľovaná. Verili totiž, že týmto spôsobom krv trafí do nebies. Pritom vdychovanie dymu vyvolávalo vízie, predstavované Maymi na maľbách v podobe veľkého hada, ktorý sa vyplazil z pier predka.

Krv sa púšťala počas dôležitejších náboženských sviatkov. Ceremónií sa zúčastňovali aj ženy panovníkov a veľmožov. Ženy si spôsobovali bolesť preťahovaním šnúry zdrsnenej tŕňmi alebo háčikmi cez dieru v jazyku. Mayovia topili svoje obete vo veľkých studniach, na dne ktorých dodnes spočívajú cenné predmety a množstvo ľudských kostí. Aztékovia však rozvinuli tieto vražedné metódy neuveriteľným spôsobom a vytvorili naozajstnú civilizáciu smrti, ktorú treba považovať za jednu z najkrvavejších v dejinách. V kruhu stredomorskej kultúry rovnako vražedný kult vyvinuli iba Feničania, ktorí na počesť Baala masovo pálili novorodencov v špeciálnych krematóriách.

V 15. storočí, keď bol aztécky štát na vrchole moci, sa aztécka náboženská doktrína upevnila. Výskumníci predkolumbovských kultúr tvrdia, že sa zakladala na niekoľkých rozličných prvkoch spojených ideou apokalyptického utrpenia a odčinenia vín. V mytológii Aztékov sa svet rútil do záhuby a spamätával sa iba v dôsledku božskej obeti. Vtedajšia epocha bola piata a posledná. Aby udržali existenciu tohto sveta, bola nevyhnutná prítomnosť človeka v božskom obetovaní. Krvavé rituály boli prepletané tancami, hudbou a inscenáciami mýtických udalostí. V spojení s masovými vraždami indiánske sviatky vyzerali ako masové sadomasochistické drámy. Zo 16. storočia vieme, že v bojoch skúsení dobyvatelia zvracali, keď videli tieto scény.

Vražedné raňajky

Keď aztécky štát získal dominantnú pozíciu v oblasti, aristokrati zoskupení okolo kráľa Tlacaela spálili všetky kroniky. Mohli vďaka tomu písať svoje dejiny znova a zabudnúť na skromné začiatky. Na vrchole mexického panteónu sa objavil krutý boh vojny Huitzilopochtli. Zároveň kňazi hlásali, že jedinou zárukou zdaru je nepretržitá eskalácia rituálnej mašinérie smrti. Etnológovia opatrne odhadujú, že Aztékovia každoročne kládli za obeť minimálne 500 – 700 osôb. K tomu ešte treba prirátať rituálne vraždy pri príležitosti výnimočných sviatkov a udalostí. Príležitosťou k nárastu násilia bolo sucho, ktoré panovalo v rokoch 1450 – 1454. Kňazi usúdili, že je výsledkom príliš malého množstva obetí, a vo veľkom začali s vyhubovaním. Rafinované tortúry nahradilo už skôr praktizované masové vytrhávanie sŕdc. Obete ležiace na chrbtoch upevnili na kamennom oltári, kamenným nožom im rozsekávali hrudníky a vyberali ešte bijúce srdcia, aby ich odniesli bohom. Následne mŕtvolu posúvali na nižšie poschodia, kde kúskovali končatiny a z tváre zdierali kožu, aby z nej vyrobili špeciálnu masku. Na konci sa konala osobitná žranica, počas ktorej sa jedlo mäso z obeti „dochutené“ korenenou omáčkou.

Aztécki duchovní dosiahli vo svojom remesle takú zručnosť, že onedlho chýbali obete. Kvôli tomu zaviedli zásadu tzv. kvetných vojen, ktorých cieľom nebolo vyhladiť nepriateľa, ale získať zajatcov určených na ďalšie jatky na počesť bohov. V roku 1455, keď vlna masakrov kulminovala, spadli dlho očakávane dažde, čo v Aztékoch upevnilo presvedčenie, že ďalší rozvoj štátu je možný iba pokračovaním masového vyhladzovania. Výnimočné jatky sa odohrali v roku 1487 počas štvordňového sviatku pri príležitosti posvätenia Templo Mayor, hlavnej svätyne Tenochtitlanu. Štyri roky zhromažďovali zajatcov, ktorých potom použili ako obete. Ich počet je ťažké určiť, odhady kolíšu medzi 20 až 70 tisíckami obetí.

Neuveriteľné

Netreba sa čudovať, že dobyvatelia si mysleli, že trafili do spoločnosti, ktorej vládnu démoni a jej vodcovia sú posadnutí ľudia. Španielski misionári, ktorí prišli krátko nato do Mexika, takýmto príbehom nechceli veriť. Popisy rituálneho kanibalizmu označili za výmysel chamtivcov lačných po zlate, ktorí hľadali zámienku pre potláčanie Indiánov. Konflikt medzi kolonistami a duchovnými spôsobil, že dominikán Bartolomé de Las Casas vo svojich knihách odmietol obvinenia z kanibalizmu ako absurdné a sústredil sa na obrazy nemilosrdného vykorisťovania mexických kmeňov. Početné preklady a úpravy jeho prác upevnili v Európe mýtus indiánskeho „ušľachtilého divocha“, neschopného spáchať zločin. Začali sa tiež spochybňovať príšerné popisy mexických rituálov ako prehnané a počty obetí sa považovali za výtvor fantázie. Používali argument, že nedokonalým kamenným náradím (Aztékovia nepoznali železo) nie je možné masovo vraždiť a precízne vyrezávať vnútornosti.

Ťarcha zla

Komplexné archeologické výskumy, ktoré už niekoľko rokov prebiehajú na území dnešného hlavného mesta Mexika, potvrdzujú slová Cortézovych kumpánov. V kaplnke zasvätenej Tlalocovi sa našli kostry detí vo veku od štyroch do siedmych rokov a v zrúcanine Templo Mayor ležali ľudské lebky odťaté kamennými sekerami. Odhalené boli v kronikách aj popísané nádoby, z ktorých napájali ľudskou krvou sochy bohov. Ukázalo sa, že „primitívnymi“ obsidiánovými nástrojmi vedeli Aztékovia vykonať aj operáciu oka. Výskumníci predkolumbovských náboženstiev sa dnes zhodujú, že popisy rituálnych vrážd zo 16. storočia sú pravdivé. Je vecou diskusie, či pri extrakcii srdca rozrezali aj hrudnú kosť, alebo ho vyťahovali zdola, po rozťatí bránice. Experimentálna archeológia dokázala dôležitú skutočnosť: počas liturgií (predstavených v kronikách) bolo možné bez väčších ťažkostí uskutočniť masovú vraždu. Momentálne sa pátra po ďalších stopách aztéckych aktov vyhladzovania.

Aj keď vedci poukazujú na rôzne príčiny vraždenia na území predkolumbovskej Ameriky, za dominujúcu treba považovať náboženskú motiváciu. Apokalyptické náboženstvá dávnej Ameriky predpovedali koniec sveta a civilizácií, ktorých trvanie sa snažili predĺžiť utrpením obeti. Neprinieslo to však očakávané výsledky. V babonách mexických kmeňov Toltekov, Mayov a Aztékov bol naprogramovaný mechanizmus sebazničenia.

V 10. storočí za nevyjasnených okolností padla civilizácia Mayov. Nezničil ju hlad, epidémia ani vojna. Dnes sa predpokladá, že Mayov zničila ekologická katastrofa – vyrúbali lesy, zjaloveli pôdu a nakoniec nemali čo jesť. Päťsto rokov neskôr mohutný štát Aztékov, ktorý mal mnohotisíc vojakov, podľahol invázii 550 bielych ľudí. Možné je však aj iné vysvetlenie. Všetko nasvedčuje tomu, že predkolumbovské civilizácie smrti sa rozpadali samé ako keby pod ťarchou nahromadeného zla.

Autor je poľský historik a publicista. Text bol uverejnený v poľskom konzervatívnom týždenníku Ozon č. 15, roč. 2006 (www.ozon.pl). Vychádza s láskavým zvolením redakcie.

Preložil Mateusz Gniazdowski.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.