Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Sedem príbehov veľkého Kolakovičovca

Číslo 1/2016 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 1840
 

Ján Štrasser, František Mikloško: Rozhovory o dobe a ľuďoch, Slovart 2016

Keď som začal čítať knižný rozhovor Jána Štrassera s Františkom Mikloškom, vravel som si, čo už sa tam môžem dozvedieť nového. Veď to všetko som už počul od samotného Františka za tých tridsať rokov, čo ho poznám, a veľa z toho som s ním spolu aj zažil. A skutočne, drvivú väčšinu z množstva faktov v knihe som poznal. A napriek tomu som po dvojnásobnom prečítaní knihy ostal zarazený. Vždy som síce vedel, že sa kamarátim s významným Slovákom, ale až teraz mi v plnom rozsahu došlo, pri čom všetkom František bol. Veď tam bolo toľko príbehov a každý z nich bol celoživotný, bol to jeho príbeh a bol to zároveň príbeh celého Slovenska.

Po otázkach Jána Štrassera sa pomaly odvíjali a navzájom prelínali. Napočítal som tých celoživotných príbehov Františka Mikloška sedem.

Prvým je príbeh zápasu s komunizmom. František doň vstúpil ako chlapča, keď ŠtB u nich doma urobilo bytovú prehliadku. Tomuto zápasu dodala masový charakter slovenská Katolícka cirkev – prvých dvadsať rokov komunizmu najmä počtom svojich perzekvovaných členov a druhých dvadsať rokov ako víťazná tajná Cirkev. František je dnes najvýznamnejším žijúcim členom tajnej Cirkvi, pôsobil v nej dvadsať rokov. Formovali ho jej lídri Korec, Krčméry a Jukl. Bol koordinátorom kresťanských krúžkov, organizátorom petície za pozvanie pápeža Jána Pavla II. na Slovensko a angažoval sa i v petícii proti liberalizácii potratov v roku 1986. A samozrejme, bol zvolávateľom legendárnej „Sviečkovej“.

Zdá sa mi, že v čase okolo Sviečkovej manifestácie sa rodil budúci politik Mikloško. František vždy s veľkou úctou a vďakou hovoril o biskupovi Korcovi a učil sa od neho. Na mňa urobili dojem jasnozrivé rady, ktoré Korec Františkovi dával ohľadne toho, ako sa treba správať, aby človek nespadol do pascí, ktoré kládla ŠtB. Rozhodnutie o zvolaní Sviečkovej nemohlo padnúť bez Korcovho súhlasu a biskup Korec bol opatrný. „Čo odo mňa chceš počuť?“ – pýta sa Korec, keď za ním František príde po súhlas s konaním akcie. „Že nie ste proti“. „No, to nie som“ – odpovedá tajný biskup, Sviečková sa koná a Mikloško sa nenápadne uvelebí v dejinách. Mikloškovej schopnosti vymámiť súhlas, keď sa s jeho vyslovením dotyčná osoba až tak neponáhľa, budem v budúcnosti svedkom i ja sám.

Je však Korcov žiak Mikloško „korcovec“? Napriek všetkému nie. Je to svojou osobitosťou a prístupom k veciam „kolakovičovec“. Kolakoviča nikdy nestretol, ale poznal jeho dielo, spoznal jeho „Rodinu“ cez Jukla, Krčméryho, Neuwirtha a ďalších väzňov komunizmu. Dnes je uchovávateľom a rozvíjateľom kolakovičovského príbehu, ktorý je veľkým príbehom slovenského 20. storočia. Učitelia obvykle nemajú takú motiváciu porozumieť svojim žiakom, ako majú žiaci motiváciu porozumieť svojim učiteľom. Myslím, že veľký kardinál Františkovi nerozumel, ale predstavujem si, že Kolakovič by mu rozumel.

Druhým príbehom je slovenské kresťanstvo, najmä príbeh jemu milej Katolíckej cirkvi. Skúma jeho slabosť počas Slovenského štátu, silu počas perzekúcie, po príchode slobody sa zasadzuje o to, aby Cirkev mohla čo najslobodnejšie plniť svoje poslanie. Napokon, jednou z požiadaviek Sviečkovej bolo obsadenie uprázdnených biskupských stolcov. Iniciuje založenie Katolíckej univerzity. Roky zvádza boj o Základnú zmluvu medzi Slovenskom a Svätou Stolicou a čiastkové zmluvy. Pre zmluvu o výhrade vo svedomí neváha inšpirovať vystúpenie svojej politickej strany z vlády, čo je v Európe bezprecedentný čin.

O svoju Cirkev sa obáva. U katolíkov vidí nemálo oportunizmu. Vidí, ako sa – pod ťarchou formalizmu a povrchnosti – vo svete rúcajú niektoré národné cirkvi, napríklad americká či írska. Nechce, aby sa niečo podobné prihodilo na Slovensku. Možno tak, ako keď Kolakovič v štyridsiatych rokoch hodnotil slovenské kresťanstvo, že toto už v blízkej budúcnosti nemusí stačiť. Túto jeho obavu treba vidieť za jeho angažovaním v bolestnej kauze arcibiskupa Bezáka, ktorého bol najznámejším zástancom.

Tretím príbehom je príbeh Slovenska a slovenskej duše. Keď sa František v roku 1990 stal najvyšším ústavným činiteľom Slovenskej republiky, v Bratislave si podávali kľučky francúzsky prezident, britská premiérka i korunný princ. Čochvíľa musel vzdorovať mnohým Slovákom, ktorých frustrácia z malej známosti Slovenska vo svete viedla v otázke pravidiel používania slovenčiny k presvedčeniu, že i v obciach s väčšinovým maďarským obyvateľstvom musia všetci obyvatelia v úradnom styku používať slovenčinu. Predseda slovenského parlamentu Mikloško zápas o používanie jazykov menšín však vybojoval. Čo ako bol za to kritizovaný, jeho kritici na schválenom zákone odvtedy nič podstatné nezmenili.

Oveľa dlhší bol zápas o civilizovanú slovenskú štátnosť. Mikloško predvídal, čo znamená Vladimír Mečiar v čele samostatného Slovenska. Ale aj tento zápas bol víťazne vybojovaný a František Mikloško bol v rokoch 1991-1998 v tomto boji jednou z hlavných postáv.

Tretí príbeh je spojený so štvrtým príbehom, ktorým je naše európanstvo. František bol trojkou na kandidátke SDK, ktorá po zostavovaní vlády v roku 1998 naštartovala vstup Slovenska do EÚ. František však naše európanstvo chápal ako čosi zásadnejšie, než čím bol úradnícky vstup do formálnej štruktúry. Svoje európanstvo má podľa neho Slovensko dosiahnuť prekonaním komplexu malosti, prihlásením sa k spoluzodpovednosti za formovanie európskych dejín v minulosti i budúcnosti. Má sa prihlásiť k spoluúčasti na tisícročných uhorských dejinách. Z tejto myšlienky urobil aj kľúčovú osnovu prejavu predsedu parlamentu Pavla Hrušovského k desiatemu výročiu slovenskej samostatnosti. Príspevkom k európanstvu bol i jeho prejav pri prevzatí Ceny svätého Vojtecha v roku 2005, v ktorom sa ospravedlnil za odsun Maďarov zo Slovenska po skončení vojny.

Táto spoluzodpovednosť však – v Mikloškovom poňatí – vôbec nie je pritakávaním politicky korektným riešeniam predkladaným Washingtonom či Bruselom, keďže František hlasoval proti účasti Slovenska na invázii do Iraku i proti Lisabonskej zmluve. Je to jednoducho sebavedomá spoluzodpovednosť.

Jeho piatym príbehom je slovenská kresťanská demokracia. František bol šesť rokov podpredsedom KDH a desať rokov predsedom jeho poslaneckého klubu. Dbal, aby organicky rástlo tým, že v ňom dostanú príležitosť schopní, mladí ľudia. Zároveň dbal na to, aby sa KDH neodkresťančovalo, ako sa to stalo západným kresťanským demokraciám. De facto zachránil KDH v zápase s Mikulášom Dzurindom o samotnú existenciu ako samostatnej strany, keď vymyslel spásne „obmedzené dvojité členstvo“.

V rozhovore už nechce o stave KDH veľa hovoriť, veci skôr iba naznačuje. Veľkým paradoxom je, že pri tvorbe knihy poskytol pomoc i jeden z tých funkcionárov KDH, kvôli ktorým musel František z KDH odísť. František je však radšej zmierlivý. Nakoniec, keď niekto účinkoval v toľkých príbehoch, pokojne si to môže dovoliť.

Šiestym príbehom je príbeh kultúrneho Slovenska. Kultúra, to je najmä pamäť. Vďaka Františkovi vzniklo veľké dielo Zločiny komunizmu na Slovensku. Ešte za komunizmu usporiadal výstavy výtvarníkom, ktorí nepasovali komunistom do socialistického realizmu. Zháňal peniaze na vydanie básnikov katolíckej moderny, a nielen ich. Volá po nových slovenských katolíckych svätých. Sám napísal viacero kníh.

Skrátka, náš František bol pri všetkom, až je to neuveriteľné. Prečo mu Hospodin doprial takú dlhú, pomaly polstoročnú úspešnú dráhu verejného pôsobenia?

To už vyplýva z jeho siedmeho príbehu a tým je jeho obyčajný ľudský príbeh. Príbeh kamarátskeho chlapca z nitrianskej Kalvárie, s úprimným vzťahom k Bohu a ľuďom, chlapca, ktorému bola až tajomným spôsobom odložená na neskôr strata matky. František nemá rád hulvátstvo a ponižovanie ľudí. Na Husákovom pohrebe bol preto, lebo sa mu bridí, keď sa niekomu klaňajú, ak je pri moci, a kopú doň, keď padne.

Vie byť pevný. „S vami nie, pán predseda,“ odmieta Mečiara jednoznačne a Mečiar si už môže byť istý, že končí. (Teda o nejakých pár rokov). Zároveň vie byť neuveriteľne pružný. Má až schopnosť bifurkácie, keď súčasne dokáže byť jednou z bojujúcich strán a zároveň sprostredkovateľov zmieru medzi nimi.

Pozná všetky pokušenia, ktorými v živote musel prejsť, a má od seba odstup. Hovorí o sebe, že ako chlapec bol zúrivý, keď sa mu nedarilo pri futbale. Vyslovuje obavu, že na starobu sa táto vlastnosť bude zhoršovať. Jeho priatelia poznajú jeho ľahké znervóznenie, keď s ním niekto nesúhlasí. Za priateľov ho však môžem ubezpečiť, že keď sme to s ním vydržali také dlhé roky, do smrti to už nejako vydržíme.

Ľudia vedia, že si môžu kedykoľvek zažartovať na jeho účet. Ani autor tejto recenzie nevie odolať. Tak prečo by ho Pán Boh nemal mimoriadne rád?

Keďže ho má tak rád, doprial mu aj dobrého partnera na rozhovor. Ján Štrasser vie tieto rozhovory robiť. Jednak je rozhľadený, a teda vie, na čo sa pýtať, jednak je básnik. Je síce ideologicky niekde inde ako František, ale cíti k nemu istú dôveru, preto rozhovor plynie ľahko, je to spoločné objavovanie príbehu s občasnými ľahkými šermiarskymi duelíkmi.

Čítajte, prosím! Možno i Vy budete prekvapení.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.