Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Migrácia v Machiavelliho úvahách

Číslo 1/2016 · Martin Škvarla · Čítanosť článku: 892
 

Migrácia, presídľovanie jednotlivcov či celých národov, je záležitosť tak stará ako ľudstvo samotné. Tieto presuny sa konali z rôznych dôvodov: hľadanie lepších životných podmienok následkom klimatických zmien a katastrof; preľudnenie určitého územia, ktoré už nestačilo na zabezpečenie potrebnej obživy pre všetkých; vojenské konflikty či už zo strany cudzích, alebo vlastných obyvateľov. Tých dôvodov môže byť omnoho viac, no tieto sú zrejme najčastejšie príčinou, prečo opustili svoje domovy jednotlivci či skupiny. Boli dôvodom, pre ktorý boli ochotní zanechať svoju vlasť a svet, ktorý poznali a rozumeli mu, a prečo sa rozhodli začať niekde inde, neraz úplne od nuly. Táto téma sa stáva veľmi aktuálnou vzhľadom na súčasný masívny posun veľkého množstva ľudí, ktorí sa z rôznych príčin rozhodli odísť zo svojich domovov a usídliť sa – či už krátkodobo alebo trvalo – v novej krajine, o ktorej si myslia, že im môže poskytnúť život naplnený bezpečím a prosperitou. Tento novodobý problém migrácie už nie je len otázkou humanitárnej pomoci, ale čoraz naliehavejšie sa stáva politickou otázkou. Ako chápať túto súčasnú migračnú vlnu? Aký postoj k nej majú zaujať štáty, ktorých sa to konkrétne týka, či už sú len tranzitným teritóriom, hostiteľským územím alebo len súčasťou celku poznačeného touto krízou (napr. v rámci EÚ)? Je ešte možné v takomto rozsahu migrácie dosiahnuť, aby sa tragédia jednotlivca neutopila v tejto masívnej vlne, ktorú je potrebné zvládnuť a usmerniť? Ako by sa mali zachovať tí, ktorí hľadajú svoj nový domov, a ako tí, ktorí im ho majú poskytnúť? Čo môžu očakávať cudzinci od novej vlasti a čo domáci od prichádzajúcich? Aké z toho plynú výhody a aké nebezpečenstvá? Sú predstavitelia zainteresovaných štátov schopní rozpoznať v tejto migračnej vlne tragédiu jednotlivcov, v ktorej je potrebné ponúknuť pomoc, a možné nebezpečenstvo, pred ktorým sa treba chrániť? Je jasné, že sa s narastaním problému budú hľadať primerané prostriedky, a to aj radikálne. V tých zrejme skutočne zanikne priestor na pochopenie tragédie jednotlivca. Táto kríza si teda vyžaduje veľký záujem o tých, ktorí sa rozhodli emigrovať, ale nemožno zabúdať ani na tých, ktorí ich prijímajú vo svojich štátoch, či už natrvalo, alebo prechodne.

Rozhodnutie hľadať odpovede na tieto otázky v spisoch Niccola Machiavelliho môže vyznieť čudne. Bol to renesančný mysliteľ, ktorý žil a pracoval vo svojej dobe. Sám bol ale presvedčený, že jeho usmernenia nie sú časovo obmedzené, pretože zastával názor, že tak, ako sa nemení povaha ľudí, nemenia sa ani ich zvyklosti. Rozhodol som sa preto priblížiť niektoré jeho úvahy k téme migrácie a krízy, ktorú vyvoláva. V prvej časti poukážem na príčiny, prečo sa ľudia dajú do pohybu, tak ako to opisuje Machiavelli vo svojich Úvahách k prvej dekáde Tita Livia či Florentských dejinách. V druhej časti sa pozriem na následky takejto migrácie pre migrantov, ale aj pre tých, ku ktorým prichádzajú. V tretej časti predstavím Machiavelliho videnie štátu v rámci takýchto kríz. V poslednej, štvrtej časti, predstavím jeho názor na tému: prijímať či neprijímať migrantov.

K hodnoteniu platnosti a objektívnosti, ale aj k doplneniu týchto jeho názorov k danej téme nám poslúžia úvahy ďalších, predovšetkým novodobých mysliteľov.

I. Dôvody migrácie

Machiavelli pri zamýšľaní sa nad dôvodmi migrácie jednotlivcov, skupín či celých národov prichádza k týmto záverom:

„Z vlastných krajín národy vyháňa nevyhnutnosť, a tou býva hlad, vojny a útlak, ktoré musia doma podstupovať. Sú tak donútení hľadať nové územie pre život.“

Ako príklad exodu v dôsledku vojny odkazuje na staré sýrske kmene Mauretáncov:

„Keď sa dozvedeli o vpáde židovského ľudu a zhodnotili svoje slabé sily, dali prednosť záchrane svojich životov a strate vlasti pred pokusom brániť ju a prísť v dôsledku toho o oboje. Pohli sa preto aj so svojimi rodinami smerom do Afriky, založili tam svoje nové sídlo a z obsadených území vyhnali všetkých tamojších obyvateľov. Vlastnú krajinu teda ubrániť nevedeli, ale zato na obsadenie cudzej krajiny mali dosť síl. Prokopios, dejepisec Belisariovej vojny s Vandalmi, uzurpátormi Afriky, spomína, že na niektorých stĺpoch v novej vlasti Mauretáncov čítal nápisy, z ktorých vysvitá dôvod ich odchodu zo Sýrie: Nos, Maurusii, qui fugimus a facie Iesu latronis filii Navae. (My, Mauretánci, čo sme ušli pred lúpežníkom Ježišom, synom Navy.)“1

Podobne píše aj vo svojich Florentských dejinách o Bretóncoch:

„Bretónci sa zľakli národov, ktoré obsadili Franciu, a zavolali si na pomoc nemecké kmene Anglov, lebo sa nemohli úfať, že ich obráni cisár. Anglovia sa vydali na výpravu pod vedením kráľa Vortigerna.“ 2 „Bretóncov najskôr bránili a potom ich z ostrova vyhnali a ostali tam oni. Aj meno mu dali podľa seba, Anglia. Vyhnaní obyvatelia ostrova však ostali pre stratu vlasti krutí a zmysleli si, že keď nevedeli obrániť svoju vlasť, môžu dobyť vlasť iných. Prešli preto aj s rodinami cez more, obsadili miesta najbližšie pobrežiu a nazvali ich podľa seba Bretónsko.“ 3

V súvislosti s tým Machiavelli pripomína, že národy, ktoré z vlasti vyhnala krajná núdza, sú mimoriadne nebezpečné, a ak sa proti nim nepostaví dobré vojsko, nezadrží ich nič na svete.

Druhým dôvodom odchodu z vlastnej krajiny je vyhliadka na lepší život. Citujúc Tita Livia pripomína, že jednou z príčin Lombardskej vojny bola snaha Galov získať územia v Taliansku pre ich úrodnosť.

Tretím dôvodom migrácie môže byť snaha niektorého štátu či vladára obsadiť cudzie územie. Vojenská výprava je vždy nákladná. Prináša zisk rýchlo, ale je to nebezpečné podujatie. Nie je možné vyhnúť sa násiliu a neprávostiam, a výsledok nemusí byť pozitívny. V súvislosti s tým pripomína, že aj keď sa niekomu podarí dobyť nové územia mocou, udržať si vládu nad domácim obyvateľstvom je náročné. Vládca alebo štát tam musí nechať silné vojsko, ktoré bude zabezpečovať zvrchovanosť novej vlády. Je to však veľmi nákladný spôsob a je neraz spojený s mnohými ťažkosťami. Miestne obyvateľstvo sa často búri a vyvoláva nepokoje, čoho následkom sú nezhody a povstania. Tie sa musia neraz potlačiť veľmi tvrdo, čím si nová vláda veľké sympatie nezíska. Machiavelli tak pre udržanie moci na novonadobudnutom území odporúča iné riešenie:

„Jeden zo spôsobov ako si udržať vládu v cudzej zemi je presídlenie jednej alebo dvoch kolónií vlastných občanov na cudzie územie. Kolónie nestoja vlastne nič a aj následné nutné krivdy sú menšie. Ublíži sa len tým, ktorým zaberú pozemky a domy, aby sa zaopatrili noví obyvatelia. Pretože sa ostatným nič zlého nedeje, väčšinou sa krátko na to upokoja.“ 4

V posledných desaťročiach sa tak napríklad správa Čína v Tibete. Láka svojich občanov, aby sa sťahovali na územie Tibetu pretože im ponúka – oproti životu v Číne – určité výhody. Bezplatné školstvo, zdravotné poistenie, donedávna aj možnosť mať viacej detí5 a pod. Spôsob kolonizácie sa teda javí z dlhodobého hľadiska ako mocensky veľmi výhodný. Zaručuje novému vládcovi postupné ovládnutie daného územia bez väčších komplikácii. Nezaobíde sa to bez nepokojov, ale tým sa možno vyhnúť, ak na seba novousadlíci príliš neupozorňujú a správajú sa podľa zvyklostí tamojšieho obyvateľstva. Postupne – vzrastom populácie – môžu uchopiť moc do vlastných rúk a presadzovať si tak vlastné zvyklosti a pravidlá. Príliš veľká vlna migrantov však vyvoláva silný odpor domáceho obyvateľstva. Chápe sa skôr ako vojenské ťaženie, aj keď je bez zbraní a väčších násilností.

II. Následky migrácie

Stret kultúr neprináša iba pozitíva. Neraz je príčinou aj mnohých negatívnych javov. Machiavelli vo svojich spisoch predstavuje obe polarity. Najprv sa teda môžeme pozrieť na prínos migrácie a stretu kultúr pre štát.

Keď si kladie otázku ako zriadiť dobre fungujúci štát, predstavuje predovšetkým kráľovstvo Sparty, Atény a Rímsku ríšu. Všetky tri spomínané spoločenstvá spája stabilita, dobrá vláda, zákony a dlhé trvanie zriadenia. Každá z nich však dosiahla iný územný rozmach. Machiavelli pripomína, že iba Rímskej ríši sa podarilo rozširovať svoje územie a udržať si ho na dlhý čas. Sparta síce bola dlhodobo stabilnou ríšou, ale nebola schopná rozširovať svoje územie, a ak aj nejaké nové územie nadobudla, zakrátko ho znovu stratila. Podobne ani Atény nedokázali dlhodobo udržať pod svojou správou dobyté územia. Práve pri obsadzovaní či udržovaní nových území sa ukázala slabosť týchto spoločenských zriadení. Jednou z hlavných príčin bol práve rozdielny postoj k imigračnej otázke. Sparta trvale odmietala prijímať cudzincov. Machiavelli vo svojich úvahách píše:

„Zakladateľ spartskej republiky bol presvedčený, že nič nemôže podryť autoritu jeho zákonov tak ľahko ako prílev nových obyvateľov. Preto urobil všetko, aby zabránil vzniku rodinných vzťahov medzi Sparťanmi a cudzincami.“ 6

Sparta sa tak ubránila negatívnym javom, ktoré opíšem neskôr, a zabezpečila si stabilitu, no nedokázala sa presadiť na cudzom území. Postupne sa stávala – v porovnaní s ostatnými ríšami – stále slabšou. Rím sa správal ináč. Prijímal cudzincov a všemožne sa snažil, aby sa v jeho mestách cítili čo najlepšie. Tak sa mu podarilo neustále zvyšovať počet obyvateľov vo svojich mestách a zväčšovať aj svoju armádu.

Okrem už spomínaného, môže byť iná kultúra veľkým obohatením pre pôvodné obyvateľstvo, a to zvlášť v časoch stagnácie. Niektorí cudzinci tak môžu byť prínosom pre svoju novú vlasť v rôznych oblastiach, v ktorých vynikajú. V novodobom chápaní k danej téme môžeme citovať slová pápeža Jána Pavla II., ktorý pripomína:

„Ak sa ‚rozdielnosti‘ stretnú v integrovanom spoločenstve, vzniká zárodok‚vzájomného spolužitia rozdielov‘. Umožňuje to tiež odhaliť hodnoty spoločné pre všetky kultúry, ktoré ich spájajú, a nie rozdeľujú; hodnoty, ktoré majú korene v spoločnej ľudskej prirodzenosti. Tým sa napomáha rozvinutie plodného dialógu budujúceho cestu vzájomnej a realistickej tolerancie, rešpektujúcej osobitosti každej strany. Za týchto predpokladov prispieva jav migrácií k pestovaniu ‚sna‘ o pokojnej budúcnosti pre celé ľudstvo.“ 7

V neposlednom rade obava z novej kultúry môže viesť pôvodné obyvateľstvo k hlbšiemu zamýšľaniu sa nad vlastnou kultúrou, k prehĺbeniu vlastných koreňov a tradície a k návratu k nim. Machiavelli však v súvislosti s tým pripomína, že tento návrat ku koreňom by sa nemal diať na základe konfrontácie s inou kultúrou, ale mal by sa diať kontinuálne, pretože sa môže stať, že v tejto konfrontácii kultúr si tú svoju pôvodní obyvatelia už nebudú schopní udržať. 8

Stret kultúr je zdrojom aj mnohých negatívnych prejavov. V prvom rade Machiavelli upozorňuje na pokazenie mravov v spoločnosti. Ľud odlišnej kultúry a odlišných hodnôt, ktorý prichádza, môže na pôvodnom obyvateľstve spôsobiť veľké škody. Predovšetkým sa jedná o zmenu spôsobu života, zachovávania tradícii a zákonov. Podobne sa tento stret kultúr nezaobíde bez konfliktov. Rimania sa všemožne snažili, aby každý dodržiaval poriadok a zákony, ktoré boli platné na jeho území. Táto výzva k rešpektovaniu zákonov daného územia zaznieva aj v novodobom chápaní. Napr. Ján Pavol II. vo svojom posolstve k migrantom z roku 2004 pripomína, že pri neúspešnej integrácii migrantov môže dôjsť k vybudovaniu get, v ktorých sa izolujú od spoločenského prostredia, čo môže viesť dokonca k snahám o postupné zmocnenie sa územia. Neúspešná integrácia môže byť zapríčinená nielen domácim obyvateľstvom, ale aj imigrantmi, ktorí odmietnu rešpektovať kultúrne dedičstvo a identitu národov, ktoré ich prijímajú. 9 V podobnom duchu píše aj súčasný pápež František vo svojej encyklike Laudato si:

„Extrémna núdza, ktorá sa vyskytuje v niektorých prostrediach zbavených harmónie, priestoru, šírky a možnosti integrácie, podporuje vznik neľudského správania a manipuláciu ľudí zo strany zločineckých organizácii. U obyvateľov veľmi neistých periférií môže každodenná skúsenosť prechodu z davu do sociálnej anonymity, ako je to bežné vo veľkých mestách, vyvolať pocit vykorenenia, ktorý vedie k antisociálnemu správaniu a násiliu.“ 10

Je potrebné pripomenúť, že Machiavelli ale v konfliktoch nevidí len problém, ktorý je vždy nutne negatívny. Považoval ich za veľmi dôležité, aby sa prijali nové a lepšie nariadenia a zákony. No takýto postoj sa nestretáva vždy s uznaním. Odmietol ho už Machiavelliho súčasník filozof a historik z Florencie Guicciardini. 11 :

„Chváliť nesvornosť je ako chváliť u chorého jeho chorobu pre dobro liečby, ktorej sa mu dostáva.“ 12

III. Štáty v migračnej kríze

Krízový stav je nebezpečný pre akékoľvek spoločenstvo, kráľovstvo či republiku. Vážny stav ohrozenia môže spôsobiť veľké škody, v najhoršom prípade aj stratu slobody. V Machiavelliho úvahách nachádzame niekoľko varovaní a usmernení pre prípad krízových situácií. Najideálnejší spôsob je prevencia, predvídanie a predchádzanie akýmkoľvek krízovým situáciám. Nie vždy je to však možné. Preto jeho ďalšie usmernenia sa týkajú práve toho, ako tieto krízové situácie zvládať, a čoho sa má každá vláda vyvarovať.

K preventívnym opatreniam, vďaka ktorým je možné vyhnúť sa nebezpečenstvu, patrí istá schopnosť predvídať. Takúto schopnosť by mala mať každá vláda slobodnej republiky. Machiavelli pripomína:

„Takáto vláda sa však nezaobíde bez múdreho a rozvážneho muža.“

Takáto osobnosť má nezastupiteľné miesto v správe a vedení štátu. Je kľúčovou v schopnosti predvídať, ale ako uvidíme neskôr, aj v schopnosti zvládať krízové situácie. V súvislosti s tým o schopnosti predvídať nebezpečenstvo píše:

„Ak počítame s nebezpečenstvom dopredu, máme čas si všetko rozmyslieť a zavčasu jednať. Keď sa však pohroma nečakane priblíži, býva už na liek neskoro. Ako hovoria lekári o suchotinách: na začiatku ich len ťažko rozoznáme, ale ľahko vyliečime, zatiaľ čo zanedbané spoznáme síce na prvý pohľad, ale pomoci už niet. To isté platí o štátnych záležitostiach: ak zbadáme včas nebezpečenstvo, ktoré v štáte klíči (a to dokáže len schopný a obozretný muž), ľahko a rýchlo si s ním poradíme; no ak ho necháme rozrásť sa tak, že už ho vidí aj slepý, býva akákoľvek námaha márna.“ 13

K preventívnym opatreniam vzhľadom na migráciu by sme mohli v novodobom chápaní zaradiť aj právo neemigrovať, teda snažiť sa zabezpečiť právo na pokojný a dôstojný život vo vlastnej krajine. Je to možné dosiahnuť rozumným riadením na miestnej a národnej úrovni, spravodlivejšími a čestnejšími obchodnými podmienkami, a solidárnejšou medzinárodnou spoluprácou. Tým sa môže dosiahnuť taký stav, že bude každá krajina schopná zaistiť svojim obyvateľom okrem slobody prejavu a slobody pohybu, aj možnosť uspokojovať základné potreby, ako sú jedlo, zdravie, práca, bývanie či vzdelanie, ktorých nedostatok je práve neraz príčinou emigrácie. 14 Súčasný pápež František vo svojom posolstve k svetovému dňu migrantov a utečencov z roku 2015 znovu oživuje túto požiadavku, ba vyzýva k zintenzívneniu úsilia na vytvorenie vhodných podmienok, ktoré zaistia postupné odstraňovanie dôvodov nútiacich celé národy, aby opustili rodnú krajinu. 15

Ďalším riešením je podľa S. Huntingtona snaha o vyhnutie sa stretu civilizácii. To sa môže udiať, len ak sa jednotlivé rozdielne civilizácie dokážu vyhnúť univerzalizmu, a ak nikomu nebudú vnucovať svoje hodnoty a spôsob života. Posledné udalosti nám však poukazujú na niečo iné. Zo strany západnej civilizácie je vidieť snahu miešať sa do iných krajín a aj určité nanucovanie svojho chápania sveta. L. Pearson pripomína:

„Ľudstvo vstupuje do doby, keď rôzne civilizácie budú musieť žiť vedľa seba, učiť sa jedna od druhej, študovať vzájomne svoju históriu, ideály, umenie, ale i kultúry a tak navzájom obohacovať svoje životy. Alternatívou v tomto preľudnenom malom svete je nedorozumenie, napätie a katastrofa.“ 16

Machiavelliho charizmatická postava sa objavuje aj v jeho usmerneniach ako zvládnuť krízové situácie:

„Dav sa dá ľahko presvedčiť, aj keby sa za vidinou víťazstva skrývala prehra a za odvážnym podujatím pád republiky. To isté platí aj naopak: presadiť rozhodnutia navonok podlé a stratové bude vždy ťažké, aj keby sa v nich skrývalo mravné dobro a víťazstvo.“ 17

Dodáva k tomu:

„Ak sa v takej situácii nenájde dôveryhodný človek, ktorý davu vysvetlí, že robí zle a jeho dobro je inde, potom čaká republiku množstvo nebezpečenstiev a škôd.“ 18

Takáto charizmatická osoba dokáže ovplyvniť mienku ľudí už samotnou prítomnosťou a svojím zjavom. Ako príklad uvádza udalosť, keď chcel počas jednej vzbury florentský ľud vtrhnúť do domu váženého občana Pagolantonia Soderiniho. V tom čase bol u neho na návšteve jeho brat Francesco, biskup Volterry a neskorší kardinál. Ten sa obliekol do najhonosnejšieho rúcha, a takto predstúpil pred ľud. Vlastným zjavom a niekoľkými slovami zastavil rozhnevaných vzbúrencov. 19 Charizmatická osobnosť je známa aj v iných kultúrach. Môže nám ju lepšie priblížiť napríklad opis funkcie starozákonných sudcov z obdobia, keď Izraeliti po zaujatí zasľúbenej zeme ešte neboli monarchiou. Sudcom bola označovaná Bohom vyvolená charizmatická osoba obdarená Božím duchom, vynikajúca morálnou a fyzickou silou, a mimoriadnymi vodcovskými schopnosťami. Sudca nemal autoritu kráľa ani panovníka: nevydával zákony, ani nevyžadoval poplatky. Jeho funkcia bola dočasná, neprenášala sa dedične na potomkov, ani sa nezískavala voľbou ľudu. Sudca vykonával aj sudcovský úrad, ale to bola jeho druhoradá úloha. Prvoradou úlohou sudcov bolo oslobodiť ľud v nebezpečenstve. Aj samotný názov sudca - šáfat, má skôr význam osloboditeľa, než sudcu. Aj nástup monarchie v Izraeli bol ešte v znamení zvláštneho vyvolenia. Kráľ Saul, kráľ Dávid. Následne už kráľovská moc prechádza na potomkov a s nimi sa objavuje aj určitý odklon od pôvodného chápania izraelskej spoločnosti ako Pánovho ľudu. V čase úpadku spoločnosti, tak morálnej, ako aj politickej, ktorej príčinou bola monarchia, sa na scéne objavujú proroci. Osoby, ktoré sú vyvolené a majú zvláštne poslanie. 20

Charizmatická osoba a dočasný úrad, pre ktorý je povolaná, má s Machiavelliho chápaním diktátora veľa spoločného. Zavedenie úradu diktátora je jedným z jeho odporúčaní v krízových situáciách. Vyznieva to paradoxne, keďže diktatúra je prevažne chápaná ako forma tyranie a spôsob neslobodnej vlády. Machiavelli si toto prepojenie uvedomuje, a preto presnejšie predstavuje tento úrad a obhajuje jeho dôležitosť.

„Bežné spôsoby vládnutia sú v republikách veľmi ťažkopádne, lebo nijaká rada, ani úradník nemôžu konať sami od seba, ale v mnohom sú závislí jeden od druhého. Vyjadriť tieto rozličné stanoviská v spoločnom rozhodnutí si vyžaduje čas, a tak je tento spôsob vládnutia mimoriadne nebezpečný pri riešení situácií, ktoré neznesú odklad. Preto majú mať republiky medzi svojimi spôsobmi vlády aj diktatúru.“ 21

Pripomína, že práve tejto možnosti vďačí Rím za svoju veľkosť. Diktatúra bola ale prospešná len v neskazenej republike, kde platili zákony. Diktátor bol volený len na určitý čas, a to len na obdobie nevyhnutné pre splnenie úlohy, kvôli ktorej bol zvolený. V jeho právomoci bolo rozhodovať o prostriedkoch potrebných na potlačenie spomínaného bezprostredného nebezpečenstva, rozhodovať o všetkom bez poradného zboru a trestať bez možnosti odvolať sa proti trestu. Nemohol však urobiť nič, čo by viedlo k oslabeniu právomoci štátu, teda nemohol odobrať právomoc senátu ani ľudu, ani odstrániť staré poriadky mesta a nahradiť ich novými. O dôležitosti takéhoto úradu je Machiavelli presvedčený a rázne pripomína:

„Bez takéhoto úradu štáty len ťažko dokážu čeliť mimoriadnym hrozbám.“ 22

V Machiavelliho chápaní je tak úrad diktátora inštitúciou, ktorá rieši kritické situácie, na ktoré ústava a zákony z rôznych dôvodov nestačia. 23 V súvislosti s úradom diktátora J. Laššuth poznamenáva:

„Machiavelliho obhajoba funkcie diktátora, ako východiska z kritickej situácie hroziacej rozpadom obce, je potenciálne nosná, a právny inštitút výnimočného stavu sa stal štandardom v politickej forme európskych štátov.“ 24

Otázkou ale zostáva – existuje takáto forma správy v rámci ohrozenia EÚ? Táto otázka zaznieva naliehavo práve v čase eskalácie migračnej krízy.

Medzi základne veci, ktorých sa má republika v krízových situáciách vyvarovať, podľa Machiavelliho patrí: nejednoznačnosť pri rozhodovaní a príliš zdĺhavé rozhodovanie.

Nejednoznačnosť pri rozhodovaní:

„Ak si niekto nie je istý a nevie jednoznačne povedať, čo chce robiť, na taký postoj je ťažko nájsť vhodné slová. Ak má však pevný úmysel a je rozhodnutý, čo treba robiť, potom je už ľahko nájsť slová. K tomuto presvedčeniu dospel na základe výroku prétora Latinov, ktorý ho predniesol v súvislosti s tým, či Latini zostanú v spojenectve s Rímom: Ad summam rerum nostrarum pertinere arbitror, ut cogitetis magis quid agendum nobis, quam quid loquendum sit. Facile erit explicatis consiliis, accommodare rebus verba. (Náš osud si podľa mňa veľmi vyžaduje, aby ste nemysleli na to, čo máme ísť povedať, ale na to, čo máme robiť. Ak si vyjasníme svoj postoj, potom už bude ľahko nájsť primerané slová.)“ 25

Príliš zdĺhavé rozhodovanie:

Výsledok prichádza neskoro. Podľa Machiavelliho príčinou zdĺhavého rozhodovania je alebo slabosť ducha a tela, alebo zlovoľnosť tých, ktorí majú rozhodnúť. Vedení svojím osobným záujmom zničiť štát alebo uspokojiť nejakú inú osobnú predstavu, bránia a znemožňujú prijať rozhodnutie.

„Dobrí občania totiž rozhodnutiu nebránia ani v prípadoch, keď sa ľud vo svojom výbuchu domáha prijatia zhubných zákonov.“ 26

Nerozhodnosť je znakom slabých republík. Svoje rozhodnutia neraz prijímajú z donútenia a nie z rozvážnosti. A nie vždy dokážu prijať také rozhodnutia, vďaka ktorým dokážu vyjsť so cťou. 27 Ako pripomína:

„Nerozhodné republiky môžu prijať dobré rozhodnutie len z donútenia, lebo ich slabosť im nikdy nedovolí prijať rozhodnutie, ak sa vyskytne nejaká pochybnosť. A ak sa táto pochybnosť neodstráni násilím, ktoré republiku postrčí dopredu, nepohne sa z miesta.“ 28

IV. Prijímať alebo neprijímať cudzincov?

Machiavelli v súvislosti s tým predstavuje dve mocnosti starého sveta. Spartu a Rím. Sparta bola zriadená a vedená dobrými zákonmi. Mala málo obyvateľov, a preto stačilo na vládnutie niekoľko ľudí; keďže si nevpúšťala do krajiny cudzincov, nehrozila im skaza mravov zvonka, ani taký rast počtu obyvateľstva, pri ktorom by už nebolo možné spravovať štát pomocou niekoľkočlennej vlády. Takýto štát ale zostáva – v porovnaní s inými – vojensky slabým. Nemôže pomýšľať na získanie a udržanie si nových území. Rím sa vydal inou cestou. Umožňoval cudzincom prichádzať do krajiny, hoci to znamenalo budúce nepokoje. Tieto nepokoje ich zasa nútili hľadať vždy takú formu vlády, ktorá by dokázala vyriešiť vnútorné trenice. Tým sa štát stával stále silnejším čo do počtu obyvateľov aj čo sa týka spôsobu vlády. Mal tak otvorenú cestu k rozširovaniu svojich území a moci. 29 V súvislosti s tým, súčasná západná civilizácia nie je v otázke prijímania utečencov striktne uzavretá. Dalo by sa teda povedať, že prijíma prevažne rímsky model. Imigrácia je chápaná ako zdroj ľudského kapitálu a novej energie pre vývoj spoločnosti. Táto otvorenosť je však spojená s určitými podmienkami. Podľa S. Huntingtona prevládajú predovšetkým dve: prvou je, že sa uprednostňujú schopní a kvalifikovaní ľudia, talentovaní a vzdelaní ľudia a ľudia so schopnosťami, ktoré hostiteľská krajina potrebuje, druhou, že sa noví prisťahovalci, ako aj ich deti, dokážu asimilovať s kultúrou krajiny a západu vôbec. 30

Je pravdepodobné, že stret civilizácii a kultúr v časoch Rímskej ríše nebol tak vyhranený ako je tomu dnes. Preto aj otázka prijímania imigrantov by mala byť riešená veľmi citlivo a obozretne. Aj posolstva posledných pápežov vyzývajú k otvorenosti a prezieravosti. Pápež Ján Pavol II. vo svojom posolstve k 90. svetovému dňu migrantov a utečencov okrem výzvy prijímať utečencov pripomína povinnosť vlád regulovať toky migrantov, pri plnom rešpektovaní dôstojnosti jednotlivcov a potrieb ich rodín, majúc na pamäti potreby spoločnosti, ktorá migrantov prijíma. Jeho výzva k zdokonaľovaniu medzinárodných zmlúv a dohovorov ohľadom migrácie je viac aktuálna dnes ako v čase, keď bola podaná. 31 Podobne v roku 2010 upozorňuje pápež Benedikt XVI. na stúpajúci počet predovšetkým mladých imigrantov. V súvislosti s tým predložil požiadavku pozorne sledovať tento jav a čeliť mu koordinovaným konaním, preventívnymi opatreniami, primeranou ochranou a prijímaním utečencov podľa dohovorov. 32

Rešpektovanie a dodržiavanie zákonov hostiteľskej krajiny je jednou z nevyhnutných podmienok dobre fungujúceho štátu a podmienok v integračnom procese. Dodržiavanie zákonov je jednou z ordini, ktoré Machiavelli považuje za podstatné pre zachovanie republiky. 33 V rámci preberanej témy vlády nabáda k opatrnosti:

„Panovník si musí dávať pozor, aby mu slabší neprerástli cez hlavu a nezískali prílišný vplyv. Ľahko môže stratiť moc, a aj keď sa udrží pri moci, tak len s veľkými ťažkosťami.“ 34

Alebo podobne pripomína:

„Vládcovia musia vždy čo najskôr zamedziť mocenské chúťky a nenechať ich v nádeji na možnosť beztrestného porušovania zákonov.“ 35

Prílišná opatrnosť však môže pôsobiť kontraproduktívne. Svet okolo nás sa neustále mení. Niekedy pomaly, niekedy veľmi rýchlo. Nie každý dokáže na tieto zmeny rýchlo a primerane reagovať. Machiavelli píše vo Vladárovi:

„Záruka trvalého úspechu je v prispôsobovaní. Napriek tomu si myslím, že je vždy plodnejšie jednať rázne ako opatrnícky, pretože Šťastena je žena, a len dokiaľ ju ovládaš pevnou rukou, udržíš si ju. Praje mladým prudkým a smelým, a odvracia sa od chladných vypočítavcov.“ 36

Z uvedeného je zjavné, že univerzálne riešenie problému migrácie zrejme neexistuje. Migrácia je jav, ktorý sa v dejinách z času na čas objavuje. Niekedy vo veľkej miere, niekedy len v malom presídľovaní. Môže byť obohatením, ale aj nebezpečenstvom. Preto sa musí posudzovať vždy v konkrétnej situácii. Riešenie sa musí hľadať s primeraným rešpektom a zodpovednosťou voči tým, ktorí prichádzajú, ako aj voči tým, ktorí ich prijímajú.

Autor je kňaz a doktorand na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.




1 - MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 174 – 175 Machiavelli zrejme cituje z diela starovekého historika Prokopia z Caesarey, Vojna s Peržanmi a Vandalmi.
2 - Vortigen bol podľa všetkého bojovník v 5. storočí v Británii. Jeho existencia je považovaná za pravdepodobnú podobnú, informácie o ňom sú zahalené legendami. Hovorí sa, že pozval Anglov, aby mu pomáhali v boji proti Pictom a Škótom.
3 - MACHIAVELLI. N.: Florentské dejiny, THETIS, Martin 2012, s. 26
4 - V 5. a 6. storočí prišlo z oblasti Walesu a Cornwallu niekoľko prisťahovaleckých vĺn keltských presídlencov. Miestni Galovia však ochotne prijali ich jazyk i prapôvodné zvyky a znovu tak budovali svoju staronovú vlasť. Niekedy v tej dobe dostalo Bretónsko aj svoje meno. Prisťahovalci nazývali poloostrov Breiz Izel (Malá Británia), neskôr len Brittany a z toho vzniklo Bretagne. (http://www.hks.re/wiki/bretonci)
5 - MACHIAVELLI. N. : Vladář, NAKLADATELSTVÍ XYZ, Praha 2009, s. 31
6 - V Číne donedávna platila politika jedného dieťaťa. Za druhé dieťa sa rodine ukladala vysoká pokuta. Dnes sa od tohto nariadenia upúšťa, pretože čínske obyvateľstvo následkom takéhoto nariadenia začína byť prestárle.
7 - MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 164 - 165
8 - JÁN PAVOL II: Posolstvo k 90. svetovému dňu migrantov a utečencov 2004, In: Pápežské listy a Vatikánske dokumenty, Spolok svätého Vojtecha, Dobrá kniha, Trnava 2004, s. 18
9 - Porov. MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 241
10 - Porov. JÁN PAVOL II: Posolstvo k 90. svetovému dňu migrantov a utečencov 2004, In: Pápežské listy a Vatikánske dokumenty, Spolok svätého Vojtecha, Dobrá kniha, Trnava 2004, s. 18
11 - Encyklika Sv. tca Františka: Laudato si, (o starostlivosti o náš spoločný domov), Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2015, s. 92
12 - BÍBA.J. : Benátský mýtus liberálni demokracie, In ZNOJ, M., BÍBA, J. : Machiavelli mezi republikanizmem a demokracii, Praha : FILOSOFIA, 2011, s 158
13 - GUICCIARDINI. F. : Considerazione, c.d. s. 344
14 - MACHIAVELLI. N. : Vladář, NAKLADATELSTVÍ XYZ, Praha 2009, s. 34
15 - Porov. JÁN PAVOL II: Posolstvo k 90. svetovému dňu migrantov a utečencov 2004, In: Pápežské listy a Vatikánske dokumenty, Spolok svätého Vojtecha, Dobrá kniha, Trnava 2004, s. 16
16 - Porov. FRANTIŠEK: Posolstvo k svetovému dňu migrantov a utečencov 2015, In: Edícia pápežské dokumenty, Spolok svätého Vojtecha – Vojtech, spol. s.r.o., KO & KA, spol. s.r.o., Bratislava 2015, s. 41
17 - VALENT. T. CHOVANCOVÁ. J. : Kapitoly z filozofie dejín, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, vydavateľské oddelenie 2009, s. 102 - 104
18 - MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 136
19 - MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 136
20 - Porov. MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 139
21 - Porov. TRUTWIN. W. / MAGA. J. a co.: Otváral nám písma, Úvod do sveta biblie, Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka Spišská kapitula, Spišské Podhradie 1993, s. 196 - 197
22 - MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 105
23 - MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 105 - 106
24 - Porov. LAŠŠUTH. J.: Machiavelli a omezení konfliktu, In: ZNOJ, M., BÍBA, J. 2011. Machiavelli mezi republikanizmem a demokracii, Praha : FILOSOFIA, 2011, s 318 LAŠŠUTH. J. : Machiavelli a omezení konfliktu, In: ZNOJ, M., BÍBA, J. 2011. Machiavelli mezi republikanizmem a demokracii, Praha : FILOSOFIA, 2011, s 318
25 - MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 187
26 - MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 187
27 - Porov. MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 112 -113
28 - MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 114
29 - Porov. MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 55 - 57
30 - Porov. VALENT. T. CHOVANCOVÁ. J. : Kapitoly z filozofie dejín, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, vydavateľské oddelenie 2009, s. 103
31 - Porov. JÁN PAVOL II: Posolstvo k 90. svetovému dňu migrantov a utečencov 2004, In: Pápežské listy a Vatikánske dokumenty, Spolok svätého Vojtecha, Dobrá kniha, Trnava 2004, s. 17
32 - Porov. BENEDIKT XVI: Posolstvo k svetovému dňu migrantov a utečencov 2010, In: Edícia Pápežské dokumenty, 80 zväzok, Spolok svätého Vojtecha, VOJTECH, spol.s.r.o., Trnava 2010 s. 23
33 - Porov. SKINNER. Q.: Machiavelli. Praha: ARGO, 1995, s. 78 - 84
34 - MACHIAVELLI. N. : Vladář, NAKLADATELSTVÍ XYZ, Praha 2009, s. 33
35 - MACHIAVELLI. N. : Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, THETIS, Martin 2010, s. 174 - 175
36 - MACHIAVELLI. N. : Vladář, NAKLADATELSTVÍ XYZ, Praha 2009, s. 169

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.