Misia sv. Maximiliána Kolbeho v Japonsku

Číslo 1/2016 · Dariusz Żuk-Olszewski · Čítanosť článku: 2084
 

Svätec z koncentračného tábora bol veľký misionár. Pôsobil v Japonsku, inicioval misiu v Číne a plánoval vydávanie časopisu pre Arabov.

Po návrate z cesty do Ríma a Francúzska sa začali veľmi rýchle prípravy na odchod prvých piatich misionárov z Niepokalanowa na Ďaleký východ. Tak ako v prípade iných diel sv. Maximiliána aj tu bola spontánnosť, s akou sa štyria Maximiliánovi spolubratia zo dňa na deň rozhodli odísť do neznámych krajín a tam šíriť Evanjelium, naozaj šokujúca. Ďalšie roky však potvrdili, že toto „bláznovstvo“ plne zapadalo do Božieho plánu, ktorý mal byť v Japonsku realizovaný prostredníctvom sv. Maximiliána a jeho spolubratov.

Večer 26. februára 1930 štvorica misionárov opustila Varšavu. Piaty misionár sa k nim pripojil až v Marseille, pretože si musel vybaviť vízové formality v Berlíne. Dôvod, prečo tak nemohol urobiť spolu s ostatnými vo Varšave, sa z archívnych dokumentov a dostupných záznamov nepodarilo zistiť.

Skupina misionárov strávila niekoľko dní v Ríme, kde sa na svätých miestach duchovne pripravovala na odchod do neznáma. 7. marca 1930 sa v marseillskom prístave nalodili na loď Angers a vydali sa na niekoľkotýždňovú cestu do Číny. Z korešpondencie, ktorú Maximilián posielal v priebehu plavby z početných zastávok v rozličných prístavoch, sa dozvedáme o zaujímavých stretnutiach na palube lode, o tom ako sa piati misionári bez takmer žiadnej jazykovej prípravy snažili za pár týždňov naučiť základy čínštiny a japončiny, o tom ako Maximilián pri kotvení v prístavoch na rozličných exotických miestach nezabúdal navštevovať miestnych predstaviteľov Cirkvi a misionárov, s ktorými sa zhováral o ich skúsenostiach a potrebách. Počas tejto niekoľkotýždňovej cesty, pri rozhovoroch s miestnymi kňazmi a rehoľníkmi, v jeho hlave skrsol nápad vydávať Rytiera Nepoškvrnenej po arabsky v libanonskom Bejrúte.

Po dlhej a náročnej plavbe loď Angers konečne zakotvila v cieľovom prístave Šanghaj. Napriek tomu, že od tohto kozmopolitného mesta na čínskom pobreží si sv. Maximilián sľuboval veľa a videl ho ako centrum svojho budúceho tlačového apoštolátu na Ďalekom východe, sa prísľuby, ktoré predtým dostal od miestneho biskupa, ukázali ako plané. Pri osobnom stretnutí, 15. apríla 1930, mu biskup oznámil, že nesúhlasí s tým, aby na území jeho diecézy vydával akúkoľvek tlač, a to z dôvodu, že nie je jezuita. Čínski katolícki biskupi sa totiž krátko predtým dohodli na striktnom teritoriálnom rozdelení čínskeho územia pre misionárov z jednotlivých reholí a od tohto striktného výkladu rozdelenia územia nechcel biskup upustiť. Maximilián teda nechal dvoch bratov zo svojej misijnej skupiny v Číne, aby zmapovali prípadné ďalšie možnosti práce v tejto obrovskej krajine, a pokračoval v ceste do Japonska. Vo štvrtok 24. apríla 1930, po takmer dvoch mesiacoch plavby, sv. Maximilián spolu s br. Zenonom a br. Hilarym vstúpili v prístave Ohato blízko Nagasaki na japonskú pôdu. Toto centrum japonských katolíkov sa stalo novým domovom a pôsobiskom sv. Maximiliána a jeho spolubratov.

Rytier Nepoškvrnenej v japončine a Mugenzai no Sono

Sv. Maximilián si veľmi rýchlo získal mnoho priateľov a pri príprave japonského Rytiera mu nezištne pomáhali dokonca aj nekatolíci. V sobotu 24. mája 1930 dostali bratia v Niepokalanowe telegram z Japonska v tomto znení: „Dnes rozposielame japonského „Rytiera“. Máme tlačiareň. Česť Nepoškvrnenej! Maximilián.“

Je naozaj úplne neuveriteľné, že traja rehoľníci – bez znalosti japonského jazyka, bez kontaktov v novom pôsobisku a bez finančného zázemia – dokázali mesiac po príchode do úplne cudzieho prostredia vytlačiť 10 000 výtlačkov časopisu Seibo no Kishi. 8000 výtlačkov rozposlali katolíkom v celom Japonsku a 2000 výtlačkov rozdali na uliciach Nagasaki.

Tlačiareň japonského „Rytiera“ pozostávala zo začiatku z rozličných starších strojov, ktoré bratia kúpili ako pokazené a pomaly ich vlastnými silami opravovali. Išlo o stroje poháňané čiastočne ručne, čo síce poznali už z Grodna, ale v podmienkach Ďalekého východu bolo ich použitie naozaj zničujúce. Pracovali naozaj do úplného vyčerpania. Písomné svedectvá misionárov, ale aj ich priateľov z tohto obdobia potvrdzujú, že aj na novom pôsobisku žili v naozajstnej a veľmi radikálnej františkánskej chudobe a ich strava ani zďaleka nezodpovedala ťažkej fyzickej práci, ktorú vykonávali.

V júni 1930, čiže necelé dva mesiace po príchode do Japonska, už cestoval Maximilián naspäť do Poľska, aby sa zúčastnil na provinciálnej kapitule minoritov vo Ľvove. Svoju účasť pokladal za veľmi dôležitú, pretože na nej chcel požiadať o ďalších spolupracovníkov, ktorí by sa s ním mohli vrátiť do Japonska. Cestu do Poľska a naspäť absolvoval vlakom cez Sibír, čo mu umožnilo skrátiť čas strávený mimo nového pôsobiska na minimum. Z jeho omšového denníka sa dozvedáme, že počas tejto cesty – po prvý raz od svojej kňazskej vysviacky –strávil vo vlaku na sovietskom území niekoľko dní bez sv. omše. Dokonca cestoval v civile, čo bolo v jeho prípade naozaj nevídané.

V auguste 1930 prišli do Nagasaki aj dvaja bratia z Maximiliánovej misijnej skupiny, ktorých nechal pre zmapovanie možností v Šanghaji. 13.augusta toho istého roku odišla do Japonska tiež druhá skupina poľských misionárov. Maximiliánovi sa nepodarilo presvedčiť účastníkov provinciálnej kapituly, aby mu pre misijnú prácu poskytli dvoch kňazov. Účastníci kapituly však dovolili odísť do Japonska dvom bohoslovcom – br. Mieczysławovi Mirochnovi a br. Damianovi Eberlovi. Mali pokračovať v štúdiu teológie v seminári diecézy Nagasaki, naučiť sa japonský jazyk a zžiť sa s japonskou kultúrou, aby tak zabezpečili do budúcnosti kvalitnú misijnú prácu. Prvý z tejto dvojice naozaj teologické štúdia v Japonsku ukončil, v Japonsku bol v roku 1935 vysvätený za kňaza a stal sa vzorným nasledovníkom sv. Maximiliána v napĺňaní misijného poslania. Druhý – br. Damian Eberl sa koncom augura 1931 vrátil do Poľska a v októbri toho istého roku odišiel z rehole.

To, že japonská misia sv. Maximiliána bola naozaj požehnaná, potvrdzuje aj množstvo Japoncov, ktorých ako nekresťanov Maximilián a jeho spolubratia nadchli svojou jednoduchosťou, srdečnosťou a úprimným záujmom o ich každodenné problémy. O tom, že veľká časť z nich sa rozhodla neskôr prijať krst, svedčia ich písomné svedectvá. Práve priazeň týchto ľudí pomohla, aby sa dielo sv. Maximiliána veľmi rýchlo v Japonsku udomácnilo. V októbri 1930 bol náklad Seibo no Kishi desaťtisíc výtlačkov, čo bolo medzi vtedajšími katolíckymi časopismi v Japonsku naozaj neuveriteľné, a v decembri toho istého roka to bolo už dvadsaťpäťtisíc. Maximilián čitateľský úspech svojho časopisu pripisoval predovšetkým Nepoškvrnenej, ktorej ho úplne zveril, ale aj skutočnosti, že – na rozdiel od ostatných titulov japonskej katolíckej tlače – jeho časopis bol určený predovšetkým pre nekatolíkov. O tom, ako rýchlo si časopis, ktorý jednoduchým jazykom približoval Japoncom posolstvo Evanjelia a základy katolíckej viery, získal srdcia mnohých čitateľov, svedčia stovky listov, ktoré misionári dostávali a ktoré sa dodnes zachovali v archíve Niepokalanowa.

Koncom januára 1931 padlo rozhodnutie postaviť nový kláštor – japonské Mesto Nepoškvrnenej. Niekoľko mesiacov využívali prenajatý dom, no z dlhodobého hľadiska bol jeho prenájom neudržateľný. Sv. Maximilián našiel pomerne lacný pozemok v mestskej časti Hongoči, na úpätí hory Hikosan. Mal rozlohu asi 30 árov a nachádzal sa približne päť kilometrov od centra Nagasaki. Voľba tohto miesta sa zdala na prvý pohľad úplne nelogická. V porovnaní s ponukou pozemku v mestskej časti Urakami, kde žila početná kresťanská komunita, bol pozemok v Hongoči komunikačne nedostupný, nachádzal sa v kopcovitom teréne, na bývalom pohrebisku domácich zvierat, ďaleko od verejnej dopravy. Sv. Maximilián argumentoval, že do Japonska prišli predovšetkým ako misionári k nekresťanom, preto je ich povinnosťou byť týmto ľuďom čo najbližšie. A v Hongoči žili predovšetkým pohania. Udalosti nadchádzajúcich rokov potvrdili, že výber tohto miesta bol vedený Božou rukou. Po otvorení nového kláštora Mugensai no Sono mestský dopravný podnik v Nagasaki predĺžil jestvujúcu električkovú linku takmer k samotnému kláštoru, čím značne uľahčil distribúciu japonského Rytiera Nepoškvrnenej i zásobovanie kláštora a tlačiarne. No najdôležitejšie potvrdenie správnosti voľby miesta pre nový kláštor prišlo 9. augusta 1945, keď americké vojenské lietadlo zhodilo presne nad centrom Nagasaki atómovú bombu. Napriek tomu, že celé Nagasaki bolo zničené, kláštor Mugensai no Sono zaznamenal iba minimálne škody.

Nový časopis si v Japonsku získaval čoraz viac priaznivcov. Necelé štyri roky po príchode sv. Maximiliána s jeho spolubratmi do Japonska dosiahol v marci 1934 mesačný náklad Seibo no Kishi šesťdesiattisíc výtlačkov.

V súvislosti s mestom Nepoškvrnenej v Japonsku hodno spomenúť ešte jednu epizódu zo života sv. Maximiliána. Počas svojho pobytu na Ďalekom východe sa nevzdával myšlienky založiť podobné mestá zasvätené apoštolátu pod ochranou Panny Márie v najväčších ázijských krajinách. 31. mája 1932 sa teda z Nagasaki vydal na niekoľkomesačnú cestu do Indie. Mal namierené do mesta Ernakulam v indickom štáte Kerala. Napriek tomu, že viacerí miestni kňazi jeho plány založiť v Indii obdobu Niepokalanowa a vydávať časopis v malajamskom jazyku pokladali za utópiu a pripravovali ho na nevrlé prijatie miestnym arcibiskupom, skutočnosť bola úplne iná. Arcibiskup Angelus Maira Perez y Cecilia sv. Maximiliána prijal s nadšením a na predložené plány zareagoval tak, že ich vidí reálne. Dokonca Maximiliána zaviedol do istej usadlosti, ktorá sa mohla stať miestom pre vznik nového mesta Nepoškvrnenej. Toto miesto, ktoré sa malo nazývať Alamalam, malo kaplnku a budovu, ktorá by dočasne postačovala pre potreby bývania a prevádzkovania vydavateľstva. Žiaľ, k realizácii týchto plánov zakladateľa Niepokalanowa za jeho života neprišlo pre nedostatok kvalifikovaných misionárov a v neposlednom rade pre reštrikcie v oblasti medzinárodných finančných transferov, ktoré zaviedla poľská vláda v rokoch pred vypuknutím druhej svetovej vojny.

Sv. Maximilián - blízky priateľ Japoncov

Dielo sv. Maximiliána v Japonsku zaznamenalo úspech vďaka dvom významným faktorom: predovšetkým vďaka bezvýhradnej dôvere v Boha a v Božiu Matku, a vďaka hlbokej dôvere a úcte k miestnym ľuďom. Sv. Maximiliána napríklad spájalo úzke priateľstvo so zakladateľom budhistického hnutia „Ittoen“ Nishidom Tenkom. Ten videl vo františkánskej chudobe a spiritualite mnoho spoločného s myšlienkami ich hnutia. Práve budhisti často veľmi nezištne podporovali dielo sv. Maximiliána v Japonsku a Mugensai no Sono sa neskôr stalo vyhľadávaným pútnickým miestom nielen pre japonských katolíkov, ale aj pre mnohých budhistov. Práve v životnom štýle mníchov v japonskom meste Nepoškvrnenej, v ich bezhraničnom obetovaní sa pre núdznych, predovšetkým v období po výbuchu jadrovej bomby, videli nasledovaniahodný príklad hlbokej ľudskosti.

O svojich kontaktom s komunitou hnutia Ittoen písal Maximilián vo svojom článku pre Rycerz Niepokalanej:
„Každý mesiac k nám pravidelne prichádza 64-stranový mesačník s názvom «Hikary», t. j. svetlo. Je to tlačový orgán osady Ittoen (t. j. záhrada svetla) založenej japonským filozofom Nishidom Tenkom. Zakladateľa nazývajú japonským sv. Františkom a osadu akoby kláštorom. Ťažko ju však nazvať kláštorom v našom význame, keďže tam spolu bývajú celé rodiny.

Keď sme pred šiestimi rokmi prišli do Japonska, dozvedel sa o nás a o našom skromnom františkánskom živote aj pán Nishida Tenko a navštívil nás, ba dokonca vraj o nás predniesol veľmi peknú prednášku. Nuž i ja som v najbližší sviatok sv. Františka zavítal do Ittoen. Bol som prijatý veľmi srdečne. Iba v jednom sme sa nemohli zhodnúť. Ja som nástojil, že pravda je len jedna, a preto pravé náboženstvo nemôže byť viac ako jedno.

Uplynulo už takmer päť rokov. Oni nám stále posielajú svoj časopis a my im ako poďakovanie posielame «Rytiera».

Pred niekoľkými mesiacmi som sa vlakom ponáhľal do Osaky kúpiť papier pre tlač «Kishi». Vo vagóne ku mne pristúpil muž v stredných rokoch a pozdravil ma. Spoznal som ho. Bol to jeden zo spolupracovníkov Nishidu Tenka. Nasledoval rozhovor o tom, ako sa darí, ako slúži zdravie, atď. A nakoniec znovu otázka náboženstva.
«Vy na nás istotne pozeráte zhora, ako na čosi malé» – hovorí mi.
«Nie, veľmi si vážim a ctím všetkých, ktorí hľadajú pravdu, ale... pravda je vždy len jedna.»
«Na stole pána Nishidu Tenka stojí vždy soška Nepoškvrnenej, ktorú ste nám poslali.»
Blížila sa už stanica, na ktorej vystúpil, nuž prerušili sme náš rozhovor a rozlúčili sa. Ale správa, že Nepoškvrnená (zo svojej sošky) hľadí na zakladateľa tejto osady, ma veľmi potešila.“

Spolu so sv. Maximiliánom sa zapísal do novodobých dejín Japonska i brat Zenon Żebrowski, ktorého Japonci nazvali japonským menom Zeno, a pre jeho charitatívnu činnosť mu dali prívlastok „bezhraničná láska“. Bol Maximiliánovou „pravou rukou“, napriek svojim veľmi slabým predpokladom pre učenie sa cudzích jazykov a so svojou – podľa Japoncov „veľmi smiešnou“ – japončinou, bol hlavnou spojkou medzi misionármi v Mugenzai no Sono a okolitým svetom. Svojím dobráckym úsmevom, plnými vreckami cukríkov a zázračných medailónikov, ktoré rád rozdával deťom na uliciach japonských miest, či taškou plnou „ukážkových“ výtlačkov Seibo no Kishi, ktoré ochotne rozdával vo vlakoch či električkách, dokázal nemožné. Na japonských úradoch zväčša vybavil všetky „nevybaviteľné“ záležitosti. Aj preto si rýchlo vyslúžil japonskú podobu svojho mena, ktorú odvodili od slova zenno – všemocný. Napriek tomu, že sám žil viac než skromne, v jeho povestnej aktovke sa vždy našla pomoc pre núdzneho, ktorého náhodou stretol na ulici. Práve jemu možno v značnej miere vďačiť za úspech Seibo no Kishi na úplne neznámej pôde japonskej spoločnosti.

Sociálny rozmer misie sv. Maximiliána v Japonsku bol veľmi výrazný a pre nezištnú lásku, a pomoc sa stal naozaj vyhľadávanou morálnou autoritou medzi ľuďmi zo širokého okolia kláštora Mugenzai no Sono. Ako ilustráciu uvediem parafrázu udalosti, ktorú opisoval už spomínaný br. Sergiusz Pęsiek.

Bolo to niekedy na jeseň roku 1935. Pri bráne kláštora Mugenzai no Sono stála akási dievčina, ktorá si veľmi priala zhovárať sa s o. Maximiliánom. Bratia ho teda zavolali a prišiel do kláštornej hovorne. V miestnosti stálo mladé uplakané dievča. Vzlykajúc zo seba dostala slová, ktorými vyjadrila, čo ju za sv. Maximiliánom privádza. Rodičia ju predali do verejného domu, no kým si pre ňu prišiel muž, čo za ňu zaplatil, stihla ujsť. Išla k rybníku, ktorý sa nachádzal nad kláštorom a chcela sa utopiť. Vtedy si všimla sochu Nepoškvrnenej na streche jednej z budov kláštorného komplexu. Spomenula si, že jej priatelia – katolíci – jej vraveli, ako veľmi dôverujú tejto Pani, lebo ona im pomáha v utrpení. A tak si pomyslela: „Môže pomôcť aj mne? Ak nie, musím sa vrátiť tam, odkiaľ som k vám prišla.“ Maximilián pohnutý príbehom tohto dievčaťa ju objal a povedal: „Dieťa moje, nemôžeš to urobiť. Môžeš tu zostať, porozmýšľame, ako ti pomôcť. Priviedla ťa sem Naša Pani a istotne ti pomôže“.

Maximilián prikázal br. Sergiuszovi zohnať matrac, deky a iné potrebné veci, a priniesť ich do sakristie kaplnky, lebo ostatné objekty kláštora boli v klauzúre. Nasledujúci deň Maximilián hľadal pomoc u svojich priateľov v Urakami. Jedna z katolíckych rodín dievčaťu ponúkla prácu a prijala ju do svojho domu.

O tom, že sv. Maximilián si veľmi rýchlo získal dôveru nielen jednoduchých obyvateľov Krajiny vychádzajúceho slnka, ale aj japonských elít, svedčí aj jeho veľmi priateľský vzťah s rodinou japonského vyslanca vo Varšave, ktorý o Maximiliánovej misii vedel od začiatku. Živo sa o ňu zaujímal a maximálne uľahčoval všetky imigračné formality ďalším misionárom, ktorí za Maximiliánom do Japonska išli neskôr. Rodina vyslanca udržiavala veľmi priateľské vzťahy s bratmi v Niepokalanowe a osobné priateľstvo vyslanca – ministra F. Kawaiho s otcom Maximiliánom malo istotne významný vplyv na jeho obrátenie sa na katolícku vieru tesne pred smrťou. Otec Maximilián o tejto skutočnosti píše v článku v Rycerzovi Niepokalanej, z decembra 1933, s názvom Nepoškvrnená si získava šľachetné srdcia Japoncov vo Varšave, ktorý bol písaný a datovaný 22. 9. 1933 na mori medzi Bombajom a Kolombom, na ceste z Poľska do Japonska.

Hoci sv. Maximilián plánoval v Japonsku stráviť zvyšok života, Božia vôľa bola iná... 23. mája 1936, presne šesť rokov po vydaní prvé čísla Seibo no Kishi, sa Maximilián rozlúčil so svojimi spolubratmi v Nagasaki. Kým v júni 1930, keď po prvý krát odchádzal z Japonska na kapitulu do Poľska, sa s ním v prístave Ohato lúčili iba dvaja rehoľníci, tentoraz mu na rozlúčku kývala skupinka 47 ľudí, ktorí sa rozhodli svoj život obetovať Bohu skrze Nepoškvrnenú. Po presne mesiac trvajúcej ceste sa cez Šanghaj, Janov a Varšavu vrátil do svojho milovaného Niepokalanowa. Spolu s ním cestoval bývalý provinciál a teraz spolupracovník v Japonsku o. Kornel Czupryk. Z provinciálnej kapituly v Poľsku, na ktorej bol zvolený za prestaveného v Niepokalanowe, sa už do Japonska nevrátil. Jeho dielo však prekvitalo a sv. Maximilián mal dôstojného nástupcu v osobe br. Zenona Żebrowskeho a ostatných bratov, ktorí prevzali starosť o misiu v Nagasaki.

Autor je vysokoškolský pedagóg, historik a polonista.
Osobnosťou sv. Maximiliána Kolbeho sa zaoberal v svojej dizertačnej práci.