Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Zrod modernej korupcie v Uhorsku

Číslo 1/2016 · András Cieger · Čítanosť článku: 995
 

Zrod modernej korupcie v Uhorsku

András Cieger

Text ukazuje, ako vznikla korupcia v modernej podobe v Uhorsku, aké mala podoby a formy, ako sa týkala magnátov a nevzdelaných zemanov, neskôr veľkých podnikov a bánk. A tiež v čom bol zásadný rozdiel medzi pomermi v Uhorsku a vo Veľkej Británii.

Podrobnú analýzu politických a morálnych aspektov uhorského volebného systému v období dualizmu pred vyše dvoma desaťročiami podal historik Andras Gerő vo svojej monografii Drvivá menšina. Korene fenoménu volebnej korupcie nachádza v slabej legitimite politického zriadenia z roku 1867. Dejiny uhorskej vnútornej politiky medzi rokmi 1867 - 1918 sú plné vnútropolitických kríz. Boli výsledkom konštantného napätia medzi vládnymi a opozičnými politickými silami, pričom politický boj neprebiehal len o získanie moci v rámci jestvujúceho politického systému, ale aj o jeho zachovanie, zreformovanie alebo dokonca jeho zrušenie.

V Uhorsku sa už na prvom sneme po páde neoabsolutizmu, ktorý zvolal panovník v roku 1861, utvorili dva dominantne politické tábory s odlišnými predstavami o štátoprávnom usporiadaní Uhorska a jeho postavení v rámci habsburskej ríše. Takzvaná Adresná strana, ktorá sa v druhej polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia zreorganizovala ako Strana vyrovnania Ferencza Deáka, presadzovala pragmatické kompromisné riešenie štátoprávneho vzťahu Uhorského kráľovstva k panovníkovi Františkovi Jozefovi I. V opozícii proti Deákovej strane stála Rezolučná strana, resp. jej nasledovníčka Strana ľavého stredu Kálmána Tiszu, ktorá presadzovala doktrínu úplnej nezávislosti Uhorska ako krajiny, ktorú by s ostatnými provinciami habsburskej monarchie spájala len osoba panovníka, ale žiadny iný kolektívny orgán či úrady (ríšsky snem, ríšska vláda, ríšska správa). V období medzi rokmi 1865 - 1867 politicky získala navrch Strana vyrovnania, ktorá začiatkom roku 1867 uzavrela s panovníkom dohodu známu ako rakúsko-uhorské vyrovnanie.

Tieto dohody, ktoré boli v rámci uhorského právneho systému pretavené do štyroch rozsiahlych zákonov, zriadili tzv. dualistické usporiadanie. Uhorsko sa stalo krajinou s obmedzenou suverenitou. Z vnútropolitického hľadiska Uhorské kráľovstvo predstavovalo konštitučnú monarchiu s dvojkomorovým parlamentom. Zahraničná politika a ozbrojene sily však ostali v plnej miere pod kontrolou panovníka, pričom uhorská vláda musela spolu s rakúskou vládou finančne prispievať na správu oboch rezortov. Teda okrem uhorskej vlády a jej ministerstiev existovali aj tri spoločne rakúsko-uhorské ministerstvá – zahraničných vecí, vojny a (spoločných) financií.

Okrem Strany ľavého stredu bola v parlamente zastúpená ešte aj skupina radikálnych oponentov rakúsko-uhorského dualizmu, tzv. Krajná ľavica, ktorá sa krátko po vyrovnaní ustanovila ako Osemaštyridsiatnická strana (alebo Strana 1848).

V prvej polovici sedemdesiatych rokov 19. storočia sa vládna Strana vyrovnania dostala do krízy, postupne sa rozpadla na rôzne nestále frakcie, až sa väčšina jej členov rozhodla zlúčiť s väčšou a umiernenejšou opozičnou stranou. Fúziou so Stranou ľavého stredu pred voľbami na jar 1875 vznikla Liberálna strana pod vedením Kálmána Tiszu.

Liberálna strana dominovala uhorskej politike ďalších tridsať rokov. Podarilo sa jej získať nadpolovičnú väčšinu mandátov v siedmich po sebe nasledujúcich voľbách, vďaka čomu mohla vládnuť sama. Prvú a jedinú volebnú porážku utrpela až v roku 1905, po ktorej vtedy už vážnymi vnútornými krízami zmietaná strana zanikla.

Liberálna strana mala počas svojej tridsaťročnej existencie jednoznačnú podporu panovníka, ktorý v nej videl záruku zachovania dualistického režimu a potlačenia separatistických tendencii. Proti Liberálnej strane stáli opozičné strany, ktoré buď čiastočne, alebo úplne odmietali dualistické usporiadanie a presadzovali program štátoprávnej a hospodárskej nezávislosti Uhorska.

Najvýznamnejšou opozičnou stranou, ktorej išlo „len“ o oklieštenie dualistického systému, ale nie jeho úplné zrušenie, bola skupina poslancov združujúcich sa pod názvom Zjednotená opozícia, resp. neskôr Umiernená opozícia. V roku 1891 pod vedením grófa Alberta Apponyiho prijala názov Národná strana.

Radikálnou opozíciou proti vláde Liberálnej strany a jej režimu boli strany vyžadujúce úplnú nezávislosť Uhorska – Osemaštyridsiatnická strana a Strana nezávislosti. Obe strany mali relatívne nestále štruktúry a v priebehu prvých desiatich rokov vlády Liberálnej strany sa z nich vydeľovali a znovu integrovali rôzne frakcie a odštiepenecké skupiny, až sa napokon v roku 1884 spojili a vytvorili Osemaštyridsiatnickú stranu nezávislosti. Aj táto však bola nestabilná a vydeľovanie sa frakcii pokračovalo i v ďalších desaťročiach.

V roku 1893 sa strana opäť zreformovala a prijala názov Nezávislá a osemaštyridsiatnická strana (tiež prezývaná skrátene ako Nezávislá strana alebo Strana nezávislosti). O rok neskôr vzniká Katolícka ľudová strana, z ktorej neskôr vystúpili niektorí jej slovenskí predstavitelia a vytvorili na čele s Andrejom Hlinkom Slovenskú ľudovú stranu.

V roku 1905 po volebnej porážke zaniká Liberálna strana a na jej troskách vzniká okrem iných Ústavná strana.

Katolícka ľudová strana, Apponyiho Národná strana, ktorá sa napokon v roku 1905 zlúčila s Osemaštyridsiatnickou stranou nezávislosti, a Ústavná strana predstavovali umiernenú opozíciu. Napokon však aj Osemaštyridsiatnická strana nezávislosti ustúpila od kľúčových bodov svojho politického programu (nezávislá hospodárska politika so samostatným colným územím, zriadenie uhorskej národnej banky, menová nezávislosť, samostatná uhorská armáda atď.), keď sa jej v roku 1906 podarilo spolu s Katolíckou ľudovou stranou a Ústavnou stranou vytvoriť koaličnú vládu. Po tom, ako táto koalícia skončila predčasným pádom vlády v januári 1910 a porážkou jej strán v nasledujúcich voľbách, opäť vládu zostavuje len jedna strana – Národná strana práce.

Národnú stranu práce založil tesne pred voľbami v roku 1910 posledný čelný predstaviteľ bývalej Liberálnej strany gróf István Tisza, syn Kálmána Tiszu. Tiszova nová strana mala podobne ako predtým Liberálna strana podporu panovníka, keďže predstavovala záruku zachovania dualistického systému.

Okrem spomínaných strán existovali na uhorskej politickej scéne aj ďalšie strany s kratším či dlhším trvaním a viac či menej pravidelným zastúpením v parlamente, ktoré podobne ako umiernená opozícia tiež neodmietali jednoznačne dualistické usporiadanie a zaujímali skôr pragmatické pozície: strany slovenského, rumunského a srbského národného hnutia, Krajinská antisemitská strana a malé občianske strany.

Počas polstoročia existencie rakúsko-uhorského dualistického usporiadania existovala, s výnimkou krátkeho obdobia medzi rokmi 1906 - 1909, medzi vládnucimi elitami politická a ideologická kontinuita. Vytvorili režim, ktorý sa im darilo zachovávať a reprodukovať skorumpovanými voľbami. Takáto politická prax však do tej miery deformovala politické pomery tak, že keď v roku 1906 vytvorili vládu dovtedy opozične strany, nenastala žiadna zmena.

Zrejme na tieto súvislosti poukazoval A. Gerő, keď vo svojej knihe konštatoval, že ľudovo-zastupiteľsky systém sa počas dualizmu zmenil na chiméru, stal sa z neho obsahovo vyprázdnený (ba priam lživý) pojem. Obmedzené volebné právo, verejný spôsob hlasovania, neproporčné územné delenie volebných obvodov atď., slúžili len na udržiavanie nepopulárneho politického systému. Všetky tieto okolnosti pôsobili deštruktívne na uhorský parlamentarizmus, na verejnú morálku a v konečnom dôsledku aj na politickú kultúru.

Kríza legitimity politického systému ako príčina volebnej korupcie?

Okrem administratívnych a právnych nástrojov štátu režim v záujme zabezpečenia svojho prežitia inštrumentalizoval aj mocenské násilie a korupciu pri voľbách. „Udržiavať sa musel taký politický systém, ktorý sa nielenže neopieral o dôveru más, ale fungoval napriek nim. Cieľom bolo – a to je viditeľné už od roku 1869 – dosiahnuť, aby [masy] strpeli jestvujúci politický systém; preto sa spomenuté metódy stali nevyhnutnosťou.“

Na korupčnú prax si voliči veľmi rýchlo zvykli a od držiteľov moci ju po určitom čase už aj sami očakávali. Dokonca aj opozícia bola nútená prispôsobiť sa tejto nezdravej politickej kultúre. Navyše, v tomto období začala významne narastať rozšírenosť tlače, vďaka čomu sa správy o korupčných praktikách, volebných spreneverách a podvodoch šírili predtým nevídanou rýchlosťou.

Noviny tak vlastne nevyhnutne prispievali k poklesu verejnej morálky, aj keď vo všeobecnosti tlač zastávala dôležitú úlohu pri kontrole moci. „Prevládlo všeobecné presvedčenie, že korupcia ovláda úplne všetko, a to ešte skôr, než sa tak skutočne stalo. Každú prehru, každú neprávosť bolo možné takto vysvetliť. Vznikol mýtus všemocnej korupcie.“

Korupčné techniky začali používať aj politici, ktorí to nikdy predtým nerobili, keďže len tak sa dalo dosiahnuť víťazstvo; preto „mýtus, ktorý sa živil z reality, sa obratom premenil na samotnú realitu; výška útrat strany na svojho kandidáta sa stala priam meradlom významu osobnosti“.

Gerő upozorňuje, že niektoré kraje Uhorska si dlhodobo zachovávali určite politické presvedčenie. Pri analýze volebných výsledkov obdobia dualizmu podľa regiónov zistil, že zásadová lojalita odolávajúca lákadlám vládnej strany a striktný opozičný postoj boli charakteristické pre volebné obvody obývané takmer výlučne Maďarmi.

„Do ‚podkovy‘ tvorenej takmer výlučne národnostným územím stojacim pod vplyvom vládnej strany bola vklinená ‚opozičná os‘. Medzi nimi sa ako akási mäkká nárazníková zóna rozprestierali tie územia, ktorých politické správanie bolo ambivalentné, teda vo vyjadrovaní svojich politických preferencií uplatňovali akúsi ‚flexibilnú ekonomiku‘ […] logicky vzaté, kupovanie duší malo, resp. mohlo mať význam práve v oblastiach s týmito ‚mäkkými‘ obvodmi.“

Lojálni opoziční voliči si však práve v dôsledku všeobecného úpadku politickej kultúry tiež privykli na korupciu, akurát opozičným stranám stačilo minúť menej peňazí na pohostenie svojich voličov. Vyššie naznačené vzájomné vymedzovanie sa počas obdobia vlády ministerského predsedu Kálmána Tiszu (1875 - 1890) postupne odznelo. Dokonca sa medzi vládnou stranou a opozíciou objavila určitá zhoda záujmov, na základe ktorej nevystupovali proti korupčnej praxi, keďže tá koniec koncov pomáhala legitimizovať moc politických elít.

A. Gerő vo svojej knihe síce vymenoval aj ďalšie faktory, napr. osobne ambície, nízku úroveň vzdelanosti a nedostatočnú informovanosť voličov, nízku organizovanosť strán na regionálnej úrovni, ale jeho závery sú jednoznačné: zásadnou príčinou rozmáhania sa volebnej korupcie bola kríza legitimity politického systému po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 a s ňou súvisiaca vzrastajúca morálna kríza politickými právami disponujúcej časti spoločnosti.

Preto si myslím, že je opodstatnené začať otázkou, do akej miery je možné spájať volebnú korupciu s nepopulárnosťou režimu, ktorý bol výsledkom právneho a politického kompromisu z roku 1867.

Ako som už spomenul na začiatku kapitoly,1 počiatky volebných podvodov sú zahalene hmlou. Už v roku 1810 bola viedenská vláda nútená nariadením reagovať na čoraz viac sa množiace excesy pri reštauráciách. Narastajúci počet škandalóznych udalostí vládni úradníci považovali za dôsledok zvýšenia daňového zaťaženia po napoleonských vojnách, negatívnych nálad vo verejnosti a úpadku autority vládou dosadených županov, resp. čiastočne aj prechmatov vládnucej moci.

S cieľom nastoliť poriadok a dosiahnuť vyššiu mieru kontroly volebného procesu miestodržiteľská rada v roku 1819 svojím výnosom nariadila zostavenie menného zoznamu voličov a zavedenie individuálneho hlasovania. Dovtedy sa totiž na župných reštauráciách hlasovalo aklamačne a v takých prípadoch sa obvykle presadila vôľa niekoľkých vážených a vplyvných rodov z danej župy. Zvolení boli kandidáti, ktorí sa tešili ich podpore. V dôsledku individuálneho hlasovania sa na kongregáciách zvýšila politická sila početnej, hoci chudobnej a väčšinou aj malo vzdelanej nižšej šľachty (zemianstva).

Nariadenie, ktoré predpokladalo zásadu rovnosti hlasov, však nedosiahlo svoj cieľ, keďže ho župy väčšinou nedodržiavali a čoskoro sa vrátili k starému spôsobu rozhodovania (čo napokon od roku 1827 znovu povolilo aj nariadenie panovníka).

Napriek tomu doboví pozorovatelia, ako aj neskoršia historiografia – čiastočne nesprávne – pokladajú vydanie nariadenia (1819) za prelomový dátum, keď do politického života vstúpila nižšia šľachta ochotná predávať svoje volebne hlasy. Začala vláda „kyjakokracie“ – ako vtedy posmešne nazývali zemanov, ktorí na voľby prichádzali vyzbrojení palicami a mali sklony k nadmernému opíjaniu sa a násilnému vyčíňaniu.

Na tejto situácii v podstate nič nezmenila ani reforma volebného systému v roku 1848 založená na princípe ľudového zastupiteľstva. Zemianska politická mentalita, ktorá sa vtedy formovala už takmer tri desaťročia, totiž v spoločenskom živote župy veľmi často slúžila ako vzor pre sociálne vrstvy, ktoré vtedy získali politické práva. Volebná korupcia teda mala v Uhorsku dlhú tradíciu už aj pred rokom 1867 a po zániku dualistického režimu v roku 1918 v Horthyho ére medzi dvomi svetovými vojnami ďalej prekvitala.

Korupcia bola v 18. a 19. storočí sprievodným javom výkonu moci aj v iných krajinách ležiacich na západ od Uhorska, napríklad v Spojenom kráľovstve a Francúzsku. Z toho možno usudzovať, že za hlavnú príčinu výskytu volebnej korupcie nemožno pokladať len snahu o zachovanie dualistického systému za každú cenu.

Obrana politického systému ako argument, či už pro, alebo kontra, sa neobjavuje ani v archívnych dokumentoch volebného súdnictva. Zo svedeckých výpovedí a žiadostí vidno, že keď sa voliči nechali podplácať, nezohľadňovali ciele veľkej politiky, ale vlastné záujmy alebo záujmy svojej užšej komunity (obce, rodiny). Napríklad podľa vyjadrení geografa Jánosa Hunfalvyho si voličov nemožno získať hlásaním komplikovaných požiadaviek ústavnosti a veľkej politiky, ale demagogickými sľubmi, ktoré by razom vyriešili ich každodenné problémy a starosti.

Tento druh „psychologickej korupcie“ dokázala veľmi účinne využiť v boji o volebne hlasy opozícia, na rozdiel od vládnej strany, ktorá podplácala peniazmi:

„Úplná nezávislosť, vlastná armáda, personálna únia a ďalšie podobné heslá neurobia na ľudové masy veľký dojem, ak nie sú spojené aj s inými lákavejšími a rukolapnejšími sľubmi. Oveľa účinnejšie pôsobia: rozdelenie pôdy, zníženie daní alebo ich úplné zrušenie, zrušenie verejných prác a povinnej vojenskej služby, veselý a pohodlný život bez akejkoľvek námahy a práce, atď. Kde voličom sľubujú podobné veci, tam sa títo opijú aj bez vína a peňazí, a ak sa ešte aj tie pridajú, ako sa obvykle aj pridávajú, ‚nadšenie‘ nepozná hraníc, tam voliči triumfálne nosia zvoleného poslanca na svojich pleciach!“

Na druhej strane v denníkoch a pamätiach určujúcich politikov doby nájdeme názory, podľa ktorých sa tri desaťročia trvajúca stabilita vlády Liberálnej strany dala udržiavať len mocenskými nástrojmi. Predovšetkým v emigrácii žijúci Lájos Kossuth videl jasnú súvislosť medzi dualistickým vyrovnaním a nárastom korupcie. Podľa neho korupcia, ktorá držala vládnu stranu pri moci, pôsobila devastačne na charakter národa, preto – tvrdí Kossuth – prostriedkom na nápravu morálneho úpadku môže byť jedine odstránenie politických štruktúr dualizmu a opätovné získanie samostatnosti.

Poznáme však aj také príklady, keď téza o korupcii ako faktore udržiavajúcom politický systém vyšla z tábora vládnej strany. Na ilustráciu postačí citovať Ödöna Kleina, ktorý na prelome storočí stál na čele tlačového odboru ministerského predsedu:

„U nás parlamentná a volebná korupcia, ak vôbec bola, stála v službách vyššieho štátneho cieľa: v záujme vyrovnania. […] Cieľom bolo udržať štát, vyrovnanie bolo hlavným a s vyrovnaním súvisiaca politika vedľajším nástrojom. Ak pre udržanie štátu obetujeme život a krv, tak korupciu, ak prispeje k udržaniu štátu, môže politika ochraňovať ako menšie zlo.“

Koncom 19. storočia teda bola vládnuca elita skutočne znepokojená. Primárnym dôvodom jej obáv však už nebolo to, že radikálna opozícia získavala svoje mandáty hlavne v oblastiach obývaných Maďarmi, ani to, že čoraz ostrejšie útočila na vyrovnanie z roku 1867. Totiž v osemdesiatych rokoch 19. storočia výrazne stúpla podpora dualistického usporiadania aj medzi maďarským obyvateľstvom a Osemaštyridsiatnická strana nezávislosti strácala na popularite. Ani jedna z opozičných strán, ktoré stáli proti vládnej Liberálnej strane, nebola v stave, aby vo voľbách v období medzi rokmi 1875 až 1905 aspoň v polovici obvodov dokázala postaviť vlastného kandidáta. To znamená, že ešte ani v prípade úplného víťazstva by nemali šancu na získanie parlamentnej väčšiny.

Zo štatistických údajov o voľbách jasne vyplýva, že na prelome storočí získala vládna strana výrazný vplyv nielen na územiach dominantne obývaných nemaďarským obyvateľstvom, ale aj v maďarských volebných obvodoch. V obvodoch, kde žili voliči prevažne maďarskej národnosti, 35,4 % voličov stabilne hlasovalo za Liberálnu stranu, kým opozičná Strana nezávislosti mala stabilných len 18 % voličov. Časť maďarských volebných obvodov, ak bola nespokojná s vládnou stranou, radšej zvolila do parlamentu kandidáta z niektorej ďalšej opozičnej strany, ktorá akceptovala vyrovnanie z roku 1867.

Ešte aj v čase pádu vlády Liberálnej strany roku 1905 dosiahla radikálna opozícia (Nezávislá a osemaštyridsiatnická strana) 57 % mandátov len v koalícii s umiernenými opozičnými stranami, ktoré prijali dualistické usporiadanie (Katolíckou ľudovou stranou a Ústavnou stranou). Pravdepodobne aj na základe týchto údajov mohol Daniel Szabó, historik venujúci sa dejinám volieb, vysloviť názor, že napriek väčším či menším volebným prechmatom „v tejto dobe neboli ani jedny také voľby, v ktorých by o konečnom víťazstve rozhodli peniaze alebo systém úradnej či hospodárskej závislosti“.

Obavy z nemaďarských národných hnutí a straty moci

Obavy vládnucich elít vzbudzovali predovšetkým silnejúce národné hnutia národností a ich snahy o politickú emancipáciu. Mali strach, že politické organizovanie sa nemaďarských obyvateľov Uhorska a posilnenie ich schopnosti presadzovať svoje záujmy by mohlo ohroziť jednotu Svätoštefanskej ríše a vedúcu úlohu Maďarstva, ktoré bolo v početnej menšine. K tomu sa na prelome storočí pridružovalo aj znepokojenie zo stále lepšie organizovaného robotníckeho hnutia. Tieto obavy zrejme ešte ďalej zhoršoval panický strach zo straty moci, ktorý si – v priebehu desaťročí budovania a udržiavania svojho politického systému – vyvinula liberálna politická elita skostnatená vo vládnych pozíciách. Strach zo vzostupu národnostných hnutí a straty moci podporovali existenciu a prežívanie korupčných technik pri voľbách, ba dokonca pravdepodobne boli aj príčinou zvyšovania prostriedkov použitých na korupciu. Oba spomínané faktory však boli v podstate nezávislé od štátoprávneho zväzku s Rakúskom.

Politický program jednotného uhorského štátu, ktorý mal byť udržaný za každú cenu, však mal ešte aj ďalšiu konzekvenciu. Pôsobil v prospech relativizácie politických a morálnych noriem týkajúcich sa korupcie. Odvolávanie sa na „svätú vec“ ľahko ospravedlňovalo protiprávnu prax, dokonca volebná korupcia zo strany vládnej strany začala byť považovaná div že nie za ušľachtilý čin. Napríklad už spomínaný Klein vo svojich pamätiach bránenie národného štátu – aj za cenu protiprávnych činov – postavil jednoznačne nad princíp právneho štátu.

Pozrime sa teraz na geografické rozloženie výskytu volebnej korupcie. Podľa vyššie spomínanej Gerőovej hypotézy sa korupcii najviac darilo vo volebných okresoch, ktoré sa rozprestierali na hraniciach krajov so stabilnou podporou vládnej strany na jednej strane a opozície na druhej. Práve tu mohlo mať kupovanie duší najväčší zmysel. Táto zóna sa mohla nachádzať – prinajmenšom v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 19. storočia, teda predtým, ako podľa Gerőa korupcia úplne nakazila aj iné kraje – približne v tých oblastiach Uhorska, kde sa stretávali nemaďarské národnostné regióny (podporujúce prevažne vládnu Liberálnu stranu) a maďarské (podporujúce opozičné strany nezávislosti) regióny. Aby mohla byť táto hypotéza potvrdená alebo vyvrátená, bude potrebne použiť aj ďalšie zdroje. Sústredím sa pritom na voľby výlučne len v prvom desaťročí obdobia dualizmu. (...) Podľa mojej analýzy geografické rozloženie 64 napadnutých mandátov v roku 1872 a 26 v roku 1875 nevykazuje žiadny zvláštny geografický model, boli medzi nimi rovnako okrajove, ako aj centrálne oblasti Uhorska.

Vyššie som už spomenul, že v porovnaní s vysokým počtom správ o výskyte korupcie v tlači sa len málo osôb obrátilo na parlament s petíciou. Preto je dôležite pozrieť sa aj na súpis o machináciách vo voľbách z roku 1872, ktorý krátko po nich zostavila a vydala opozícia (voľby v roku 1872 sa vo všeobecnosti pokladali za najviac poznačene korupciou).

Prípady, ktoré vzbudili podozrenie, zozbierali do dvoch zväzkov. Spomedzi miest, v ktorých sa podľa zväzkov odohrali najväčšie volebné boje – preto sú zaujímavé pre moju hypotézu – veľký počet ležal vo vnútorných, etnicky maďarských častiach Uhorska (napr. Heves, Kalocsa, Karcag, Miskolc, Nyirbator, Vac). (...) Zdá sa, že ani tieto dáta z dlhšieho časového obdobia nepodporujú vyššie uvedenú Gerőovu hypotézu. Bude ešte potrebné prípadovými štúdiami objasniť, prečo v niektorých krajoch (župy Baranya, Novohrad, Zala a severné oblasti župy Bacs-Bodrog) bola miera korupcie väčšia, resp. bol vyšší počet sťažnosti.

Subjektívne a štrukturálne faktory

Na základe uvedených skutočností sa zdá byť pravdepodobnejšie, že volebná korupcia bezprostredne nesúvisí ani so zmenou verejnoprávneho usporiadania, ani s politickou lojalitou voličstva (hoci obe nepochybne boli spolupôsobiacimi činiteľmi). Jestvujú jednoduchšie a ľahšie identifikovateľné faktory, ktoré mali vplyv na rozkvet korupčných praktík. Predovšetkým treba spomenúť ľudsky faktor, teda ambície politika, jeho ctižiadosť, neprekonateľnú túžbu po víťazstve či presadzovanie rodinných záujmov. Tieto už samy o sebe predstavujú dostatočný motív na uplatnenie korupčných postupov.

Minimálne rovnako dôležitým činiteľom bola aj nízka vzdelanosť značnej časti voličov (v období dualizmu), resp. ich slabá orientácia vo verejných veciach. Nemožno podceňovať ani zlé životné pomery, následkom ktorých bola časť voličov náchylnejšia podľahnúť kandidátom a ich kortešom objavujúcim sa pravidelne po troch, resp. neskôr po piatich rokoch. Podľa Kossutha nedostatočné vzdelanie bolo ešte nebezpečnejším faktorom, ktorý vláda zneužívala, než priame podplácanie voličstva:

„…akou to urputnou čarovnou silou disponuje vládna strana, že k svojej hroznej práci dokázala nájsť podporu ľudu? Že by corruptiou? Noviny, toto zrkadlo diania v domovine, veru poukazujú na mnohé prípady, ktoré zrejme dokazujú, že v niektorých kruhoch sa corruptia neuveriteľne šíri. Ale milióny ľudí! Aj ich corrumpovať, hlboko, v širokých kruhoch corrumpovať (ako to robili napr. neapolskí Bourbonovci), na to ešte nebolo dosť času. Teda čo? Na moju otázku smutne odpovedá štatistika zo sčítania ľudu. 64 percent nášho obyvateľstva nevie ani písať, ani čítať.“

Ešte aj v roku 1904 bola pätina občanov disponujúcich volebným právom negramotná, čo už samo o sebe (aj bez zvláštneho podplácania) mohlo vážne prispievať k obmedzeniu slobodného prejavu voličskej vôle.

Spomedzi štrukturálnych príčin je nutné spomenúť nízku úroveň prieniku politických strán do spoločnosti. Medzi politickou elitou a jej voličskou základňou neexistovalo takmer žiadne inštitucionálne prepojenie. Miestne organizácie strán vznikali len niekoľko týždňov pred voľbami, dokonca aj na celoštátnej úrovni možno hovoriť prakticky len o parlamentných frakciách.

Najčastejšie bolo úlohou miestnych štruktúr strany zorganizovať v danom obvode voľbu kandidáta, nezriedka neznámeho a obvykle vybraného v budapeštianskom klube strany, a priviesť dostatočne množstvo voličov pred volebnú komisiu bez toho, aby ich podrobnejšie oboznamovali s osobou kandidáta a jej programom. Významná časť občanov, najmä tých, ktorí žili na vidieku, ďaleko od väčších miest, mala minimálne informácie o politických bojoch odohrávajúcich sa v hlavnom meste. Jazykom politológie sa takýto typ heterogénnej politickej kultúry zvykne nazývať provinčno-poddanskou (parochial-subject culture). V takej kultúre „centrálna moc jestvuje v predstavách tých, ktorých sa týka, len ako hmlistý a vzdialený zhluk politických objektov“. V rámci takýchto premoderných politických kultúr sa politickí vodcovia často snažili neinformovanosť voličov vyvážiť podplácaním a rôznymi volebnými sľubmi, a tak ich motivovať k účasti na voľbách. Mobilizácia čo najväčšieho počtu voličov bola potrebná nielen na porazenie protivníka, ale v konečnom dôsledku predovšetkým na legitimizovanie vlastnej moci.

Financovanie volieb a politických strán

Takéto „motivačné stratégie“ si však vyžadovali obrovské objemy peňazí. Ak si pozrieme len legálne volebné výdaje za rok 1899, cestovne náklady a sumy na pohostenie mohli dosiahnuť – ak počítame všetky volebné obvody – 3 milióny korún (čiže 1,5 milióna zlatých).

V priebehu volebnej kampane sa však vyskytovali aj iné výdaje, ktoré ešte boli v medziach zákonnosti: tlač volebných brožúr a plagátov, rôzne príspevky pre obce, najímanie hudobníkov a pod. Navyše, postupom času sa vyostrovala aj politická súťaž. Kým v roku 1869 sa asi v 33 % obvodov uchádzal o zvolenie len jeden kandidát, tak v posledných voľbách éry dualizmu (1910) klesol ich počet na 18 %. Počet voličov sa pritom zvýšil o štvrť milióna vďaka demografickým a iným spoločenským procesom (nie pre rozšírenie volebného práva).

Sumy použité na podplácanie voličov možno v porovnaní s vyššie spomenutými nákladmi pokladať za nízke. Z archívnych prameňov vieme, že úplatky sa pohybovali v priemere medzi jedným až desiatimi zlatými na jedného voliča, k čomu treba ešte prirátať aj relatívne menšie množstvá jedla (perkeltu a klobásy), niekoľko pohárov vína či pálenky, alebo sódovky.

Podľa zachovaných údajov sa suma, ktorú jeden kandidát minul v priebehu kampane, pohybovala v rozpätí od dvoch do desiatich tisícov zlatých (ak samozrejme nepočítame výnimočné prípady).

Je jasné, že náklady, ktoré sa od volieb k voľbám neustále zvyšovali, bola väčšina kandidátov stále menej schopná a ochotná hradiť z vlastných zdrojov. Práve to však verejná mienka od politikov očakávala (očakávanie, ktoré podporovala aj litera zákona). Na politiku, ktorá sa čoraz viac profesionalizovala, bolo potrebné stále väčšie množstvo financií, ale tie sa pri existujúcich normách, ktoré sa len veľmi pomaly prispôsobovali novej realite, dali legálne zohnať iba veľmi ťažko. Chýbajúce sumy bolo potrebne doplniť z centrálnych straníckych zdrojov, čo viedlo k vytvoreniu tajných straníckych pokladní.

V skutočnosti teda prejav volebnej korupcie netreba vidieť ani tak priamo v podplácaní voličov, ako skôr v takých transakciách, ktoré sa uzatvárali v zadných miestnostiach rôznych salónov, medzi predsedami strán a osobami či záujmovými skupinami, ktoré –v očakávaní protislužieb – štedro finančne podporovali ich volebné kampane.

Príslušníci vládnej moci sa im spočiatku snažili odvďačiť rozdávaním rôznych titulov, postov a úradov, resp. protizákonným „presmerovaním“ rozpočtových prostriedkov, ktoré predtým snem odhlasoval na iné účely. Problém financovania volieb v roku 1872 – ktorých náklady podľa niektorých odhadov dosiahli sumu približne 2,6 milióna zlatých – vyriešil ministersky predseda Menyhért Lónyay použitím dispozičného fondu ministerského predsedníctva (ročne 200-tisic zlatých) a časti rozpočtovej položky „294-tisíc zlatých z Najvyššieho dvorského fondu určeného Jeho Veličenstvom na podporu umenia“. Okrem toho ešte mal k dispozícii financie, ktoré získal od Katolíckej cirkvi a súkromných osôb. Výdavky vládnej strany v rovnako neslávnych voľbách v roku 1896 podľa opozičných obvinení uhradil ministerský predseda Dezső Bánffy doslovným výpredajom šľachtických titulov.

Najdôležitejšími partnermi vládnej strany však už na začiatku 20. storočia neboli majetné súkromné osoby, ale podniky a banky, ktoré sa uchádzali o štátne zákazky. Stačí pripomenúť súdny spor Zoltána Désyho a ministerského predsedu Lászlóa Lukácsa alebo podozrenia v súvislosti s Istvánom Tiszom.

V prvom prípade vyšlo najavo, že vládna strana počas kampane roku 1910 hradila volebné výdaje z peňazí (išlo o sumu 4,8 milióna korún), ktoré do straníckej pokladne zaplatila istá banka. I. Tisza sa vraj pravidelne stretával na neverejných stretnutiach s podnikateľmi zainteresovanými na získaní štátnych zákaziek a uzatváral s nimi tajne dohody.

Takisto aj opozične strany si museli vybudovať kanály, cez ktoré mohli financovať svoje volebne kampane, veď „dnes už aj učenia o nezávislosti bodujú len pri pohostení a nalievaní a odvoz a denné diéty sú neodmysliteľnou súčasťou každej kampane“.

Radikálna opozícia sa, pochopiteľne, nemohla opierať o zdroje, ktoré využívala Liberálna strana, počas celého obdobia dualizmu sa spoliehala hlavne na väčšie sumy od majetnejších priaznivcov.

Samozrejme, spomenuté „argumenty“ nemôžu (a ani u súčasníkov nemohli) ospravedlniť používanie korupčných metód v politickom boji, keďže uhorské politické elity mali v priebehu piatich desaťročí trvania dualizmu viacero možnosti znížiť mieru korupcie.

Na porovnanie spomeňme v krátkosti protikorupčný boj parlamentu v Spojenom kráľovstve. Najdôležitejším faktorom regulácie volebnej korupcie v tejto ostrovnej krajine bolo postupne rozširovanie volebného práva (od roku 1867 mohli voliť všetci muži vo veku nad 21 rokov bývajúci v mestách, po roku 1884 už aj muži na vidieku) a zavedenie tajného hlasovania (od roku 1872). Dôležitá bola aj likvidácia vyľudnených, tzv. skazených volebných obvodov (rotten boroughs), ktoré boli preslávené korupciou. K úspechu prispela tiež skutočnosť, že britský parlament bol od 17. storočia – čiastočne aj vďaka preskupeniu mocenských síl – schopný prijať viacero zákonov, ktoré potláčali niektoré formy korupcie (napr. v rokoch 1854 a 1883). Okrem iného definovali rozdiel medzi legálnymi a nelegálnymi zdrojmi používanými na volebné kampane, pričom sa snažili aj o zníženie množstva peňazí použitých pri voľbách. Aj v Spojenom kráľovstve išlo na vtedajšie pomery o obrovské peniaze. Napríklad roku 1880 sa výdaje pohybovali okolo dvoch až troch miliónov libier.

Napokon musíme spomenúť aj dôsledné dodržiavanie zákonných nariadení, ktoré sa dosiahlo vďaka nezávislému výkonu spravodlivosti. Napríklad v roku 1868 z 51 petícii podaných pre podozrenie z podplácania sa 22 posúdilo ako oprávnených (43 %), v roku 1880 uznali za oprávnené z 25 podaní až 15 prípadov (60 %). V priebehu desaťročí výrazne poklesol počet napadnutých a súdne riešených mandátov. V januárových voľbách roku 1910 boli z hlasovania v 643 obvodoch napadnute len tri mandáty, pričom všetky tri obvinenia sa ukázali ako oprávnené. Samozrejme, k zmene vo volebnej kultúre voličov bola potrebná dlhá doba, čo zdôrazňujú aj britskí historici, ktorí sa venujú tejto téme.

Vyššie uvedené právne predpisy nepriniesli okamžite zlepšenie, ale spustili proces, ktorý voličským vrstvám vo veľkých a neustále sa rozrastajúcich volebných obvodoch zabránil osvojiť si staré volebne praktiky. Korupciu sa však ani v Spojenom kráľovstve celkom z politiky vykoreniť nepodarilo. Objavili sa oveľa jemnejšie a prepracovanejšie formy podplácania. V tlači sa písalo o rôznych tajných fondoch strán a „starostlivosti“ o volebné obvody. „My už viac nepodplácame, ale prispievame“ – stručne zhrnul zmeny v korupčných technikách istý anglicky politik.

V Uhorsku teda nová korupčná prax nenahradila starú, obe existovali súčasne vedľa seba. Naďalej prežívalo jedno či dvojzlatkové podplácanie neinformovaných voličov alebo ich častovanie a opíjanie; pričom sa paralelne vyvinuli skrytejšie formy financovania politiky, kde išlo o podstatne väčšie sumy, ktoré tiekli cez ilegálne kanály. Pravdepodobne fungovalo aj určité vzájomné koketovanie jednotlivých politických elitných skupín vďaka spoločným záujmom. Strach z nových politických síl (napr. z národností alebo robotníctva), udržiavanie stabilných lokálnych záujmov, klientelizmus atď. To všetko spôsobilo, že politickí rivali si navzájom prehliadali porušenie zákonov:

„Ale veď nevedel každý o tom, čo sa dá nájsť u všetkých politických strán na celom svete? Nevedel snáď každý o tom, že Národná strana práce má taktiež stranícku pokladnicu a do nej prišlo významné množstvo príspevkov, z ktorých sa mimochodom míňalo aj na kampaň opozičných poslancov? […] Veruže celá krajina vedela o týchto, ani podľa nás nie ideálnych, ale pre nezodpovednú opozičnú demagógiu často nevyhnutných ‚prostriedkoch vládnutia‘. Vedeli to tí, čo pre to vykrikovali, a keď sa dostali k moci, vo veľkom to využívali....“

V skutočnosti však veľkej časti spoločnosti nezáležalo na odstránení podobných praktík, veď prostredníctvom nich si miestne komunity – aspoň dočasne – dokázali úspešne presadzovať svoje záujmy, vyriešenie dôležitých miestnych záležitosti alebo napr. mohli prostredníctvom svojich poslancov konečne vybojovať poskytnutie financií na krytie už dávno sľubovaných investícii, o napĺňaní súkromných záujmov ani nehovoriac.

Je pravdepodobne, že dôvod nepresnej zákonnej regulácie a nedôslednosti súdnictva spočíval aj v tom, že spoločnosť prižmurovala oči nad nezákonnosťami politickej triedy a taktiež nad nedôkladným výkonom spravodlivosti.

Autor je maďarský historik, pôsobí v Maďarskej akadémii vied. Text je úryvkom zo štúdie s názvom Voľby a korupcia v dualistickom Uhorsku (1867-1918), ktorý vyšiel v kolektívnej monografii Peter Šoltés a László Vörös: Korupcia (Veda, 2015).
Vychádza bez poznámkového aparátu a so súhlasom editora.



1 - V časti, ktorá nie je súčasťou tohto úryvku, pozn. redakcie.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.