Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Spor Cirkvi a štátu v devätnástom storočí

Číslo 1/2016 · Peter Šoltés · Čítanosť článku: 1599
 

Sekularizácia v Uhorsku v 30. a 40. rokoch devätnásteho storočia a problém zmiešaných manželstiev.

V roku 1864 vydal v ženevskom exile Mihály Horváth dvojzväzkovú historickú prácu Dvadsaťpäť rokov z dejín Uhorska od 1823 do 1848. V podkapitole s názvom Úpadok autority duchovenstva sa autor, katolícky kňaz a v období revolúcie 1848/9 uhorskou vládou menovaný csanádsky biskup, snažil nájsť odpoveď na otázku, čo spôsobilo nebývalý pokles vážnosti duchovenstva v reformnom období (1825 - 1848). Hlavný dôvod videl v závažných ideových a politických zmenách, ktoré spôsobili, že cirkevné a svetské autority sa už viac nemohli spoliehať na silu tradície či vonkajšiu honosnosť. „Doba vyzdvihla iných bohov na oltár a nazvala ich zákon a pravda, rovnosť a sloboda.“ Podľa Horvátha duchovný stav postihli spoločenské zmeny omnoho výraznejšie než šľachtu, dokonca hovoril o „úplnej strate vážnosti, autority, ba čo viac, o nepopularite, pohŕdaní, výsmechu a bezmála až nenávisti, ktoré voči sebe videlo duchovenstvo neustále narastať.“

Aké boli príčiny tohto všeobecne pociťovaného poklesu vplyvu Cirkvi, ktorý okrem csanádskeho biskupa dosvedčujú mnohé ďalšie dobové svedectvá? Ktoré udalosti, procesy a spoločenské trendy sa najvýraznejšie podpísali pod to, že 30. a 40. roky devätnásteho storočia boli v Uhorsku obdobím, keď sa podľa súčasníkov strácala zbožnosť a vytláčali ju pochybnosti, náboženská vlažnosť alebo, použijúc dobový výraz, indiferentizmus? Akú úlohu pri tom zohrávali dve desaťročia trvajúce vášnivé polemiky o podmienkach uzatvárania zmiešaných manželstiev a s tým spojených otázok občiansko-právneho zrovnoprávnenia protestantov? Je odôvodnené považovať politický zápas medzi liberálnym a katolícko-konzervatívnym prúdom uhorskej politiky v reformnom období za faktor, ktorý výrazne akceleroval sekularizačné tendencie?

V kontexte politického vývoja v reformnom (predmarcovom) období treba na popredné miesto v zozname príčin poklesu autority Katolíckej cirkvi v Uhorsku zaradiť jej politickú orientáciu na viedenskú vládu. Katolícke duchovenstvo, ktoré bolo zastúpené v hornej (magnátskej) i dolnej (stavovskej) tabuli uhorského snemu, sa v diskusiách aj pri hlasovaní o predkladaných reformných návrhoch zákonov stabilne správalo ako lojálny stúpenec Viedne. Najaktívnejšie vystupovali vyslanci biskupstiev, opátstiev, kanonici a ďalší cirkevní hodnostári pri obhajobe postavenia Katolíckej cirkvi ako de facto štátnej Cirkvi. V reformnom období však stále viac podpory získavala liberálna opozícia presadzujúca princíp rovnosti a reciprocity. Najskôr na pôde stolíc, potom v dolnej tabuli snemu a postupne i vo formujúcej sa verejnej mienke sa názory obhajujúce supremáciu katolicizmu vnímali ako prekonané a nezodpovedajúce „duchu devätnásteho storočia“.

Spoločenská prestíž Cirkvi ako inštitúcie a náboženských predstaviteľov ako jej reprezentantov klesala priamo úmerne tomu, ako sa verejná mienka dostávala pod vplyv opozičných politikov. Angažovanie sa katolíckej cirkevnej hierarchie na strane absolutistického režimu, používanie príjmov z cirkevných majetkov na podporu provládnych, konzervatívnych kandidátov vo voľbách a slabá alebo len opatrná podpora maďarských národných záujmov (najmä v otázke jazyka) sa výrazne podpísali na poklese spoločenskej váhy Katolíckej cirkvi v prostredí opozície.

Liberálne hodnoty rovnosti a slobody sa v cirkevnom prostredí, najmä vo vzťahu k iným konfesiám, presadzovali komplikovane. Princípy rovnosti a reciprocity stáli v priamom protiklade s učením o jednej spasiteľnej Cirkvi („mimo Cirkvi niet spásy“). Požiadavku slobodnej voľby vierovyznania navyše nebolo možné zaviesť do praxe bez zrušenia prerogatív štátneho náboženstva. Spor o zmiešané manželstvá v sebe obsahoval oba tieto rozmery. Týkal sa podmienok uzatvárania manželstiev mixtae religionis, cirkevnej príslušnosti (náboženskej výchovy) detí, ako i množstva ďalších otázok.

Do začiatku 40. rokov devätnásteho storočia sa ideový a politický zápas odohrával na zasadnutiach stoličných stavov, na sneme zvolávanom každé tri roky a v tlači, pre prísnu cenzúru vydávanej prevažne v zahraničí. Právo zúčastňovať sa stoličných kongregácií mali do roku 1848 len šľachtici a katolícki farári pôsobiaci na území stolice. Nekatolícku stranu v stoličnej politike zastupovali len protestantskí šľachtici. Podobne i na uhorskom sneme mala svojich zástupcov do revolúcie meruôsmych rokov len katolícka cirkevná hierarchia. V dolnej tabuli to boli preláti, opáti, kanonici, v magnátskej tabuli biskupi a arcibiskupi.

Uhorský liberalizmus po celé predmarcové obdobie citlivo reagoval na dianie v krajinách, ktoré kultúrne, politicky a ekonomicky vnímal ako svoj vzor. Nielen liberálna, reformne orientovaná šľachta, ale rovnako i mladšia generácia konzervatívnych aristokratov sa prostredníctvom novín, dovezenej či prepašovanej literatúry, ale aj osobných skúseností nazbieraných na cestách po Európe dobre orientovala v súdobej európskej politike a jej ideových prúdoch. Mala prehľad o parlamentných debatách prebiehajúcich v Londýne, diskutovala o reformách uskutočnených vo Francúzsku po páde vlády Karola X. a júlovej revolúcii roku 1830. Veľmi pozorne sledovala i dianie v nemeckých štátoch, najmä vyhrocujúci sa spor medzi Pruským štátom a Katolíckou cirkvou.

Uhorskí liberáli presadzovali názor, že záujem štátu a všeobecného dobra si vyžaduje zrovnoprávniť všetky uznané konfesie. Konzervatívni politici tieto tendencie odmietali s odôvodnením, že liberalizmus sa vo svojich princípoch snaží odpútať štát od akýchkoľvek mravných a náboženských základov, a preto je nezlučiteľný s kresťanským štátom a s nositeľom celkovej európskej kultúry, kresťanstvom.

Čo so zmiešanými manželstvami?

Liberalizmus presadzoval nový, desakralizovaný pohľad aj na manželstvo. Definoval ho ako záväzné spojenie jedného muža a jednej ženy viažuce sa na určité formy, predpísané svetským zákonodarstvom, prostredníctvom náboženstva alebo ľudovými zvykmi. Keďže uzatvorenie manželstva bol „prirodzenosťou človeka odôvodnený inštitút“, žiadne zákonodarstvo ho nemalo svojvoľne obmedzovať. Jednoznačne odmietavý postoj proti snahám podmieňovať uzatvorenie zmiešaného manželstva odôvodňovali liberáli ich „užitočnosťou“, potrebami štátu „a blahodarnými účinkami takzvaných zmiešaných manželstiev ohľadne tolerancie, osvietenstva a majetkového povznesenia ľudu. [...] Napokon je tu potrebné ešte poznamenať, že v tých krajinách, v ktorých sa zo zákona na manželstvo nazerá ako na občiansky akt, musia byť všetky cirkevné obmedzenia manželstva úplne odstránené.“ Z toho vyplýval jednoznačný záver, že manželstvo je záležitosťou civilného práva a jeho právoplatné uzatvorenie nie je viazané na prítomnosť cirkevnej osoby.

Uhorských liberálov reformného obdobia výrazne ovplyvnilo najmä nemecké liberálne prostredie. Poprední predstavitelia liberálnej opozície, János Balogh, Ödön Beöthy, József Eötvös, Gábor Klauzál, Ferenc Deák a Lajos Kossuth presadzovali názor, že zákony majú ostať nemenné len vtedy, ak sú schopné zabezpečiť blaho ľudu. Ak niekto (vláda, stavy, Cirkev) svojvoľne a egoisticky porušuje princíp všeobecného dobra, je nevyhnutné reagovať zmenami v zákonoch. Jeden z popredných liberálnych poslancov, László Palóczy, presviedčal poslancov snemu v roku 1833 o tom, že štát nesmie obetovať starostlivosť o pozemské blaho svojich občanov v prospech toho, čo ľudia očakávajú po smrti: „Ľudia tvoria ako občania štát, ako kresťania Cirkev. Obidve musia byť v jednote. Náboženstvo musí byť v štáte, nie štát v náboženstve, lebo tam, kde je štát v náboženstve, alebo náboženstvo nad štátom, tam nie sú kniežatá, tróny a národy nezávislými.“

Vzťah Katolíckej cirkvi a politiky bol v Uhorsku omnoho komplikovanejší než v iných častiach Rakúskeho cisárstva. Nevyplývalo to len z konfesionálnej heterogénnosti, ale i z rozloženia politických síl. V krajinách svätoštefanskej koruny tvorili rímski a grécki katolíci zhruba 50 percent obyvateľstva. Veľká časť plnoprávnych občanov krajiny – šľachta – sa hlásila k jednej z protestantských konfesií. Politická váha uhorského protestantizmu bola na stoličných zasadnutiach a na uhorskom sneme (jej dolnej tabuli) v reformnom období aspoň taká, ako jeho podiel na celkovom obyvateľstve. Protestantské cirkvi mali v Uhorsku od Tolerančného patentu autonómnejšie postavenie a viac nezávislosti ako Katolícka cirkev. Farárov si jednotlivé cirkevné zbory volili, rovnako z volieb pochádzali predstavitelia seniorátov a superintendencií. Naproti tomu katolícki biskupi boli v Uhorsku menovaní kráľom, pápež ich výber len potvrdzoval. Právo obsadzovať biskupstvá a vysoké cirkevné úrady poskytovalo panovníkovi veľký vplyv na dianie v Katolíckej cirkvi. V intenciách jozefinizmu boli vysokí cirkevní hodnostári vnímaní (okrem iného) ako štátni úradníci. Inštitút patronátneho práva zasa dával do rúk šľachty a mestským magistrátom právomoc nominovať svojich kandidátov na miesto farárov. Na stoličných kongregáciách mali síce právo zúčastňovať sa katolícki farári a obsadzovali i miesta v stoličnej správe, boli však do značnej miery závislí od svojich patrónov.

Postoj Katolíckej cirkvi

k zmiešaným manželstvám sa opieral o dogmy De una sancta, catholica, apostolica Ecclesia a Extra ecclesiam nulla salus. Argumenty, ktoré zaznievali, sa od pontifikátu Benedikta XIV. (1740 - 1758), keď boli vydané cirkevné dokumenty regulujúce uzatváranie manželstiev medzi katolíkmi a nekatolíkmi, nezmenili. Patrili medzi ne: deformácia náboženského života v konfesionálne zmiešaných rodinách v situácii, keď obaja rodičia naďalej praktizujú vieru v rámci svojej konfesionálnej cirkvi; nebezpečenstvo odpadnutia katolíckej stránky a detí od Katolíckej cirkvi a napokon pokoj v rodine, tzv. pax familiarum, ktorého dôležitým predpokladom bolo okrem iného i zdieľanie rovnakého náboženstva manželmi. Podľa inštrukcií Pia VII. (1800 - 1823) sa katolícki duchovní mali vyhýbať takému správaniu a verejne prezentovaným postojom, ktoré by mohli byť vnímané ako schvaľovanie zmiešaných manželstiev. Zároveň sa však mali zrieknuť akýchkoľvek krokov, vedúcich k násilnému zamedzeniu uzatvorenia manželstiev medzi katolíkmi a nekatolíkmi.

V 20. a 30. rokoch devätnásteho storočia stúpal počet žiadostí na Svätú stolicu, ktorých predmetom bolo udelenie dišpenzu a rozhodnutie v otázke platnosti zmiešaných manželstiev uzavretých pred protestantským kňazom. Rímskej kúrii ich adresovali najmä nemeckí, nizozemskí, poľskí biskupi, ale i ordinári z biskupstiev habsburskej monarchie. V priebehu spomínaných dvoch desaťročí bolo vydaných celkovo šesť pápežských búl, ktoré sa týkali otázok spojených s uzatváraním zmiešaných manželstiev. Pápež Pius VIII. (1829 - 1830) reagoval na stúpajúci počet prípadov, kedy zmiešané páry uzavreli manželstvo pred protestantským kňazom. V prípade, ak snúbenci neboli ochotní pristúpiť na podmienky kladené Katolíckou cirkvou, obracali sa na protestantského duchovného. Mohlo sa tak diať v súlade so zákonom (čo bol prípad viacerých protestantských nemeckých štátov) alebo, ako v prípade Uhorska, porušujúc existujúce právne normy. Aby zamedzila sporom o platnosti a nerozlučiteľnosť takýchto manželských zväzkov, vyhlásila Svätá stolica zmiešané manželstvá uzavreté pred protestantským kňazom za platné. Katolíckym kňazom bolo povolené zosobášiť zmiešané páry i bez podpísania reverzu. Okrem splnenia obligátnych podmienok (vyhlásenie o neexistencii manželských prekážok, cirkevné ohlášky a pod.) sa mal obrad konať za pasívnej asistencie katolíckeho kňaza, „na neposvätenom mieste a bez akéhokoľvek katolíckeho obradu“.

Ešte dôslednejšie upravil pravidlá, podľa ktorých mali katolícki kňazi a veriaci postupovať v prípade zmiešaných manželstiev, pápež Gregor XVI. (1831 - 1846) v encyklike Summo iugiter studio z 27. mája 1832. Jej pôvodným adresátom bol episkopát Bavorského kráľovstva, postupom času sa z nej stal všeobecne záväzný dokument platný pre celú Katolícku cirkev. Povinnosťou kňaza v prípadoch, ak k nemu pristúpili osoby s úmyslom uzavrieť konfesionálne zmiešané manželstvo, bolo dôkladne ich poučiť o dôsledkoch, nástrahách a rizikách ich kroku. Zamerať sa mal najmä na dodržiavanie cirkevných kánonov a povinnosť vychovávať deti v katolíckej viere. Ak katolícky kňaz nedokázal katolícku stránku odhovoriť od úmyslu uzavrieť zmiešané manželstvo a snúbenci neboli ochotní splniť podmienky udelenia cirkevného dišpenzu, mal sa z celej záležitosti stiahnuť. Predovšetkým sa mal zdržiavať akéhokoľvek konania, ktoré by sa dalo vysvetľovať ako súhlas s uzatvorením zmiešaného manželstva.

Obzvlášť citlivou otázkou sa od konca 30. rokov devätnásteho storočia stalo udelenie manželského požehnania zmiešaným manželstvám katolíckymi kňazmi. Staršie cirkevné normy výslovne zakazovali kňazom požehnávať zmiešané manželstvá, a to i v prípade, že boli splnené všetky podmienky na dišpenz. V predmarcovom období sa z toho stal aj politicky veľmi citlivý problém nielen v nemeckom, ale i rakúskom a uhorskom politickom diskurze. V konfesionálne zmiešaných nemeckých oblastiach bolo zaužívané, že katolícki kňazi zmiešaným manželstvám udeľovali požehnanie, aby sa tak vyhli situácii, že ohrdnutí snúbenci požiadajú o služby protestantského kňaza. Podobná situácia bola do konca 30. rokov devätnásteho storočia aj v Uhorsku, kde sa zmiešané manželstvá zo zákona museli uzavrieť pred katolíckym kňazom. Narastal však počet prípadov, keď sobáš, v rozpore so zákonom, uzavreli pred kňazom Protestantskej cirkvi.

Z toho, čo tu doteraz bolo povedané, je zrejmé, že pri takých rozdielnych názoroch na inštitút manželstva sa len ťažko hľadal model regulovania zmiešaných manželstiev, ktorý by vyhovoval liberálnym princípom i katolíckej vierouke.

Politika štátu v otázke zmiešaných manželstiev

Prvýkrát sa náboženská politika štátu a záujmy Katolíckej cirkvi dostali do výraznejšieho konfliktu v období jozefinizmu. Až do Tolerančného patentu vychádzali uhorské právne normy regulujúce uzatváranie zmiešaných manželstiev a výchovu detí z kanonického práva a z dokumentov Katolíckej cirkvi. Jozefinizmus, ktorý formoval cirkevnú politiku habsburskej monarchie aj po smrti reformného cisára, relativizoval náboženské normy a tradície, ktoré sa snažil racionalizovať.

Nariadenia Tolerančného patentu a zákonný článok 26/1791 predstavovali dôležitý krok smerom k právnej emancipácii štátom uznaných nekatolíckych konfesií. Zároveň však kodifikovali taký model riešenia výchovy detí v zmiešaných manželstvách, ktorý nadlho zaťažil medzikonfesijné vzťahy. Obe strany ho pokladali za neprijateľný, na katolíckej strane odporoval kanonickému právu, pre protestantské konfesie bola neakceptovateľná jeho právna asymetria. Navyše to bol model, ktorý komplikoval funkčnosť rodín, hlavného priestoru katechizácie a celkovo náboženskej formácie, na čo upozorňovali autori patriaci do katolíckeho i protestantského diskurzu. Tolerančný edikt vydaný pre Uhorsko 25. októbra 1781 v paragrafe 7 rušil povinnosť nekatolíckej stránky podpísať pred uzavretím manželstva reverz o výchove detí v katolíckom náboženstve a nariaďoval: „... ak je otec katolík, všetky deti, tak mužského ako ženského pohlavia majú byť vychovávané v katolíckom náboženstve, čo je treba vnímať ako prerogatívum dominantného náboženstva. Ak je otec protestant a matka katolíčka, majú [deti] nasledovať vierovyznanie podľa pohlavia.“ Tým, že zákon presne určoval, v ktorom vierovyznaní sa majú deti v zmiešaných manželstvách vychovávať, stratili z pohľadu štátu reverzy opodstatnenie a právnu záväznosť. Pätnásty paragraf zák. čl. 26/1791 ustanovenia Tolerančného patentu precizoval: „Dietky narodené, alebo narodiť sa majúce z miešaných manželstiev, majú byť vždy pred katolíckym farárom uzavierané a nesmú im byť pod nijakou zámienkou robené nijaké prekážky keď je otec katolík, nech nasledujú jeho náboženstvo, keď však matka je katolíčka, môžu len deti mužského pohlavia nasledovať otcovo náboženstvo.“ Nasledujúci paragraf ďalej nariaďoval: „Veci manželstiev, ktoré už pri ich uzavretí boli miešané, ako aj tých, ktoré sa prestúpením jednej stránky stali miešanými, keďže v oboch prípadoch ide o ozajstnú sviatosť, podliehajú katolíckym duchovným stoliciam.“

Katolícki veriaci, ktorí chceli uzavrieť zmiešané manželstvo sa ocitli pred dilemou, ktorej normy sa majú pridŕžať. Zákonom stanovené riešenie otázky výchovy detí v zmiešaných manželstvách však nekonvenovalo ani protestantským cirkvám. V návrhu, ktorý predostreli pred rokovaním snemu v roku 1790 požadovali, aby bola rešpektovaná náboženská sloboda a každý mohol veriť, vyznávať a konať podľa svojho náboženského presvedčenia. To znamenalo, aby aj deti splodené v zmiešaných manželstvách boli vychovávané v náboženstve, na ktorom sa rodičia dohodnú. Ak by k dohode nedospeli, mali deti nasledovať podľa pohlavia náboženstvo rodičov.

Postupom času sa prostredníctvom panovníckych ediktov a intimátov Miestodržiteľskej rady, v ktorej významné pozície zastával katolícky episkopát, viaceré sporné otázky riešili v neprospech nekatolíkov. Cirkevná politika viedenskej vlády sledovala v prvej polovici devätnásteho storočia dva základné ciele: udržanie Katolíckej cirkvi v postavení štátneho, a teda i štátu podriadeného náboženstva, zároveň sa však snažila upevniť lojalitu nekatolíckeho obyvateľstva, ktoré najmä v prípade Uhorska tvorilo významnú politickú silu.

Otázka zmiešaných manželstiev na uhorskom sneme

Začiatkom 30. rokov devätnásteho storočia, polstoročie po Tolerančnom patente, sa spočiatku málopočetná skupina uhorských liberálov snažila presadiť princíp úplnej rovnoprávnosti a reciprocity. Možnosť slobodného rozhodnutia v otázke náboženstva bola pre stúpencov liberalizmu, podobne ako predtým u jozefinistov, základným predpokladom úprimnej viery, ale i existencie cirkevných spoločenstiev a náboženstva ako takého. Otázka náboženskej slobody sa stala súčasťou komplexného programu reformy Uhorska. Dostala sa na rokovanie všetkých uhorských snemov reformného obdobia.

Už na prvej diéte, ktorú v roku 1825 zvolal uhorský kráľ František I., po 13 rokov trvajúcom zápase s uhorskými stolicami a nezvolávania snemu, sa viacerí vyslanci dožadovali odstránenia diskriminácie nekatolíkov, osobitne zrovnoprávnenie ich postavenia v zmiešaných manželstvách. V záplave iných problémov, ktoré sa za dlhý čas nahromadili, však tieto hlasy nenašli na sneme výraznejšiu podporu. Na ďalšej diéte zvolanej v roku 1830 sa v závere jej zasadania po prvýkrát dostala na prerokovávanie otázka zrovnoprávnenia nekatolíkov. Podnet vyšiel z Veľkej Británie, kde krátko predtým došlo k právnej emancipácii írskych katolíkov. Tento krok inšpiroval viaceré, prevažne protestantské stolice k tomu, aby svojich vyslancov na sneme poverili iniciovaním zákona, ktorý by zlepšil postavenie nekatolíkov v Uhorsku. Medzi hlavné požiadavky patril zákaz vynucovania a právne anulovanie už podpísaných reverzov, umožnenie bezproblémového prestupu z Katolíckej cirkvi do inej štátom uznanej cirkvi. Za zaradenie týchto požiadaviek do programu snemu hlasovala väčšina stoličných vyslancov dolnej tabule. Proti sa však postavila horná tabuľa a tak sa celá záležitosť presunula na ďalší snem.

V rokoch 1832 - 1836 sa konal tzv. „dlhý“ snem, na ktorom sa z iniciatívy poslancov dolnej tabule opäť dostali do propozícií i sťažnosti protestantov na porušenie tzv. náboženského zákona (zák. čl. 26/1791). Pôvodne dlhší zoznam sťažností bol zredukovaný na 16 najzásadnejších, z nich štyri mali priamy súvis so zmiešanými manželstvami. Týkali sa reverzov, povinnej šesťtýždňovej náuky pre osoby deklarujúce záujem prestúpiť ku protestantizmu a tzv. rekopulácie. Intimát Miestodržiteľskej rady z 26. augusta 1806 totiž nariaďoval rekopuláciu (opätovné zosobášenie) tých manželstiev, ktoré boli uzavreté pred protestantským kňazom, ak jeden zo snúbencov cirkevno-právne patril do Katolíckej cirkvi. Protestantským kňazom, ktorí asistovali uzavretiu zmiešaného manželstva, hrozilo zbavenie úradu. Ďalšia sťažnosť poukazovala na to, že protestantom sa nezákonne bráni uzavrieť po rozluke zmiešaného manželstva ďalší sobáš s osobou protestantskej viery, aj keď proti tomu v ich cirkvi neexistujú žiadne prekážky.

Za ponechanie status quo, prípadne iba za minimálne ústupky sa na sneme postavili vyslanci z radov katolíckeho duchovenstva, niektorí ablegáti slobodných kráľovských miest a zástupcovia niekoľkých stolíc. Najspornejšími otázkami bolo ponechanie alebo zrušenie reverzálnej povinnosti pred uzavretím zmiešaného manželstva a zavedenie symetrického modelu, kedy by všetky deti nasledovali náboženstvo otca. Hlavnými aktérmi sporu však neboli katolícki a protestantskí poslanci. Vášnivé a dlhé polemiky medzi sebou viedli predovšetkým konzervatívni katolíci a liberálni katolíci. Vyslanec za Szátmarskú stolicu, protestant Ferenz Kölcsey sa o prekvapivom dianí na sneme vyjadril: „Viedlo to k zápasu, ale nie k zápasu medzi rímskokatolíkmi a protestantmi, ale medzi katolíckym duchovenstvom a ku Katolíckej cirkvi prislúchajúcimi svetskými osobami. Aká to zmena! Zatiaľ čo Linecký a Viedenský mier bolo potrebné vybojovať krvou, kto by si bol trúfol predpovedať, že v roku 1833 sa na uhorskom sneme synovia Luthera a Kalvína budú mlčky prizerať na to, ako prívrženci viery Pázmánya budú medzi sebou kvôli nim zápasiť.“ Po diskusiách v dolnej tabuli vznikol nový šestnásťbodový návrh zákona. Výchova detí v zmiešaných manželstvách sa mala riadiť náboženstvom otca, podmienkou konverzie bola len povinnosť oznámiť svoje rozhodnutie príslušným kňazom, katolíckemu a protestantskému. I v ďalších otázkach (zakladanie škôl, prispievanie na chod Cirkvi a pod.) sa riadili princípom rovnosti a reciprocity. Argumenty v prospech zrovnoprávnenia všetkých štátom uznaných náboženstiev vychádzali z toho, že všetky majú spoločný cieľ – rozširovanie mravnosti, a sú teda z pohľadu prospechu pre štát rovnocenné.

Pokus dosiahnuť dohodu na sneme a nanovo zákonom zadefinovať postavenie protestantizmu v Uhorsku napokon nebol úspešný, zablokovala ho horná tabuľa. Politický zápas však neutíchol ani po rozpustení snemu. Opozícia sa snažila dosiahnuť, aby o parlamentných rozpravách, diskutovaných otázkach a postojoch poslancov bola prostredníctvom tlače informovaná stoličná šľachta, ale i širšia verejnosť. Do uhorskej politiky sa tak postupne vnášal nový činiteľ – verejná mienka. Ďalším faktorom bola aktivita šľachtou kontrolovaných stolíc, ktoré i po skončení snemu neprestali vyvíjať tlak na Katolícku cirkev a nastoľovať požiadavky vláde a uhorským centrálnym úradom.

V prostredí uhorskej šľachty boli zmiešané manželstvá pomerne bežné. Rodové väzby, hospodárske záujmy a politické motívy zohrávali pri výbere partnera často dôležitejšiu úlohu, ako rovnaká cirkevná príslušnosť. Uzatváranie zmiešaných zväzkov a otázka výchovy potomstva medzi šľachtou sa obvykle riadili vlastnými normami. Šľachtické privilégiá a pregoratíva jej umožňovali vyvíjať účinný nátlak na cirkevnú hierarchiu a presadiť si v prípade uzavretia zmiešaných manželstiev svoje individuálne, rodinné či politické záujmy.

Krátko pred začatím snemu zvolaného na jún 1839 zarezonoval nielen v nemeckých krajinách, ale i v ostatných európskych štátoch spor medzi kolínskym arcibiskupom Clemensom Augustom Droste zu Vischering a pruským kráľom Friedrichom Viliamom III. Vyvrcholil zatknutím arcibiskupa, ktorý odmietol rešpektovať staršie dohody o zmiešaných manželstvách a vydal obežník, v ktorom zakázal katolíckym kňazom udeľovať požehnanie tým snúbencom zo zmiešaných párov, ktorí nezískajú dišpenz. V Uhorsku tzv. Kolínske zmätky inšpirovali viacerých biskupov k rovnakému riešeniu. Ako prvého veľkovaradínskeho biskupa Ferenca Lajcsáka a krátko na to i rožňavského biskupa Jánosa Scitovszkého. Lajcsák vydal 15. marca 1839 pastiersky list s inštrukciami pre rímskokatolíckych kňazov ako majú postupovať v prípade žiadostí o zmiešané manželstvo. List veľkovaradínskeho biskupa je zaujímavým svedectvom o dobovom pohľade katolíckej cirkevnej hierarchie na možné dôsledky uzatvorenia zmiešaného manželstva bez záruky katolicity detí a ich matky. V prípade, že by sa rodičia pre pokoj v domácnosti rozhodli, že deti nebudú presviedčať na svoju stranu a rozhodnutie prenechajú na nich, malo by to rovnako neblahé dôsledky na náboženskú orientáciu detí. „Čo môže byť výsledkom tejto desivej svornosti?“ pýta sa v cirkulári biskup a hneď si aj odpovedá: „Určite nič iné než to, že nešťastné deti v rovnakej láske k svojim rodičom najskôr prepadnú predstave, že všetky náboženstvá sú si rovnocenné a majú rovnakú vážnosť. Neskôr, s rozvojom svojich schopností, si uvedomia rozdielnosti medzi nimi a každá viera im bude pripadať rovnako bezcenná a stanú sa tak napokon nebezpečnými pre vieru, občiansku spoločnosť i pre seba samých.“

O mesiac neskôr vydal biskup Lajcsák i inštrukciu o uzatváraní zmiešaných manželstiev pre svojich farárov, v ktorej im predpisoval, ako majú postupovať v prípadoch, keď neboli splnené podmienky na udelenie dišpenzu. Povolená bola len pasívna asistencia kňaza, obrad sa mal konať mimo chrámu, bez liturgického či slávnostného odevu, bez modlitieb či iných cirkevných obradov. Po platnom uzavretí manželstva mal udalosť zapísať do matriky.

Kroky biskupa Lajcsáka zhoršili už beztak zlé vzťahy medzi stoličnou šľachtou a cirkevnou hierarchiou a vo všeobecnosti medzi katolíkmi a protestantmi v Uhorsku. Napäté pomery sa pokúsil upokojiť panovník rezolúciou, v ktorej vyzval katolíckych kňazov, aby sa držali 26. zák. čl. z roku 1791, ktorý v 5. § určoval postup pri uzatváraní zmiešaných manželstiev, a nové nariadenia biskupov ignorovali. Snaha panovníka zmieriť znesvárené strany ale nemala úspech. Stoličné kongregácie, na ktorých sa okrem miestnej šľachty mali právo zúčastniť sa aj katolícki duchovní, sa na niekoľko rokov stali arénou tvrdých útokov (niekedy nielen verbálnych, ale i fyzických) a ich dozvuky sa šírili i mimo stoličných domov. Opozične orientovaná šľachta protestovala proti tomu, aby sa uhorské záležitosti riadili pokynmi či inštrukciami iného štátu, hoci aj Rímskej kúrie. Na niektorých zasadnutiach stoličnej šľachty zaznievali radikálne hlasy požadujúce odpútanie sa od Ríma. Berežská stolica sa väčšinou svojich hlasov vyslovila za úplnú nezávislosť uhorskej Katolíckej cirkvi od Svätej stolice. Podporu u iných stolíc však radikálne návrhy zatiaľ nachádzali len ojedinele.

V tejto napätej atmosfére sa 2. júna 1839 zišiel uhorský snem. Už na prvých cirkulárnych zasadnutiach vyslancov dolnej tabule sa otvorila otázka sťažností protestantov. Dolná tabuľa „oprášila“ návrh zákona z predchádzajúceho snemu 1832/6 a predložila ho tabuli magnátov. Oproti predchádzajúcemu snemu sa v hornej komore snemu zmenilo rozloženie síl. V tábore konzervatívcov stáli proti sebe dva prúdy. Jeden predstavovali preláti a niekoľko magnátov, druhý reprezentoval mladý gróf Aurel Dessewffy, vodca konzervatívcov v radoch mladých magnátov. Zasadzovali sa za čo najrýchlejšie vyriešenie sporu o zmiešaných manželstvách a presadzovali také riešenie, ktoré prinesie plné zrovnoprávnenie uznaných konfesií. Pretože, ako sa A. Dessewffy vyjadril: „spory pre náboženstvo nepatria do devätnásteho storočia“. Jeho postoj k otázke právnej emancipácie vystihuje citát z jeho prejavu v hornej tabuli: „Myslím si, že naša katolícka záležitosť bude len vtedy pevne stáť proti všetkým útokom, keď naši evanjelickí bratia dostanú všetko to, čo od nás po práve môžu požadovať. Hranice spravodlivosti voči nim sa nachádzajú v tom bode, za ktorým by začínala nespravodlivosť voči katolíckej veci.“ Aurel Dessewffy výrazne prispel k tomu, že návrh zákona vypracovaný dolnou tabuľou bol väčšinou vyslancov hornej tabule akceptovaný. Spomedzi viacerých argumentov zrejme najviac zavážila obava, že otázka zmiešaných manželstiev bude permanentne využívaná ako prostriedok agitácie za sekularizáciu cirkevných majetkov. István Széchenyi, „otec“ uhorských reforiem bol názorovo v tejto otázke uprostred. Presadzoval dodržiavanie dovtedajšej praxe, katolícki kňazi mali mať naďalej výhradné právo sobášiť zmiešané manželstvá, vysluhovať obrady a požehnávať snúbencov mali však bez kladenia podmienok. Obával sa, že táto otázka, „ktorá polovicu krajiny uviedla do rozruchu“, natoľko rozdelí a rozvadí uhorských politikov, že to znemožní prijať také potrebné a dlho očakávané reformy. I tentoraz však do hry vstúpila viedenská vláda. Nesúhlas panovníka napokon zabránil tomu, aby spoločná rezolúcia oboch tabúľ bola pretavená do podoby zákona.

Po skončení snemu 2. júla 1840 rozposlal uhorský prímas Jószef Kopácsy pastiersky list a inštrukciu, ako sa má postupovať pri uzatváraní zmiešaných manželstiev. Jej podoba vzišla z konzultácií z Rímskou kúriou. Krátko pred tým totiž poveril uhorský episkopát biskupa Ferenca Lonovicsa, aby požiadal o stanovisko pápeža k aktuálnym problémom v Uhorsku. Breve pápeža Gregora XVI. a na neho nadväzujúca inštrukcia kardinála Lambruschiniho zotrvávali na pozícii, že zmiešané manželstvá sú zakázané. Ústupkom ale bolo uznanie ich právoplatnosti aj v prípade, ak boli uzavreté pred protestantským kňazom.

Pastiersky list prímasa Kopácsyho kňazov inštruoval, aby cirkevné obrady a požehnanie manželstva vysluhovali iba za predpokladu, ak boli splnené podmienky pre zotrvanie vo viere pre katolícku stránku a všetky v manželstve splodené deti. Ak manželia záruky katolicity neposkytnú, obrad sa mal konať mimo chrámu, napr. v dome farára, kňaz nesmel mať oblečený liturgický odev, použiť obradovú knihu. Snúbenci mali za prítomnosti dvoch alebo troch svedkov zložiť manželskú prísahu a o tomto úradnom akte sa vyhotovil zápis do matriky sobášených.

O niekoľko mesiacov neskôr si okolnosti vyžiadali vydanie obsiahlejšej inštrukcie v záležitosti zmiešaných manželstiev. 16. novembra 1840 prímas kňazom nariadil, že katolícke manželky žijúce v zmiešaných manželstvách, ktoré reverzom nezabezpečili katolicitu svojich detí, nesmú pristupovať k spovedi, a teda ani k sviatosti oltárnej. Nedostali by totiž od spovedníka rozhrešenie. Nemali im byť udeľované ani iné požehnania, napr. pri uvedení do chrámu s dieťaťom (ak nebolo pokrstené v katolíckej viere). Ohlášky zmiešaných manželstiev mali byť vyhlasované až po „čisto“ katolíckych a kňazi nemali za úkon pasívnej asistencie poberať štólu.

List a inštrukcie vyvolali veľký rozruch v širokých vrstvách uhorskej spoločnosti. Nastalo obdobie „náboženských zmätkov“. Situáciu ešte viac vyhrotila skutočnosť, že ako prvá sa biskupským pastierskym listom zaoberala Peštianska stolica. Na jej území sa krátko po návrate z väzenia odohral sobáš medzi evanjelikom Lajosom Kossuthom a katolíčkou Teréziou Meszlényiovou. V zmysle biskupských inštrukcií im peštiansky farár odmietol udeliť manželské požehnanie. Opoziční politici záležitosť predniesli na stoličnej kongregácii a odvolávajúc sa na zák. čl. 14 z roku 1647, požadovali, aby peštianskemu farárovi a všetkým ďalším duchovným, ktorí odmietnu požehnať zmiešané manželstvá, bola udelená pokuta 600 zlatých. Príklad Peštianskej stolice nasledovali takmer všetky stolice, i také, kde sa sťažnosti neobjavili a dokonca sa tam zmiešané manželstvá neuzatvárali. Obrátili sa adresou na vládu, aby zabezpečila dodržiavanie zákonov a donútila episkopát k odvolaniu pastierskeho listu. Neistota a nedostatok informácií, ale tiež snaha, aby katolícki veriaci neboli pod jednostranným vplyvom svojich farárov, viedla stoličné úrady k aktivite. Cez svoj úradnícky aparát informovali obyvateľov stolice o právoplatnosti manželstiev bez ohľadu na to, či boli požehnané, kde boli uzavreté a či sa na nich katolícky kňaz zúčastnil ako pasívny svedok, alebo duchovná osoba. Viaceré stolice dali prostredníctvom slúžnych obyvateľstvu stolice vyhlásiť, že odmietnutie požehnania zmiešaných manželstiev je zo strany katolíckych kňazov porušením zákona a stolice ich za to budú volať na zodpovednosť.

Na stoličných kongregáciách sa objavovali čoraz radikálnejšie návrhy. Peštianska stolica žiadala ostrihomského arcibiskupa, aby inštruoval biskupov o následkoch, ktoré im hrozia zo strany stolice, v prípade nepožehnania zmiešaných manželstiev. Keď sa arcibiskup vyjadril, že i naďalej bude rešpektovať princípy Katolíckej cirkvi, požiadala stolica panovníka, aby ho zbavil úradu. Csanádsky biskup Lonovics bol zasa vyzvaný, aby sa dostavil pred stoličný súd vo veci porušovania zák. čl. 26/1791. Jednou zo stolíc, ktorej šľachta najaktívnejšie vstupovala do sporu okolo zmiešaných manželstiev, bola Gemerská stolica. Odohrával sa v nej tvrdý zápas medzi liberálnou opozíciou na jednej strane a katolíckou stranou na čele s rožňavským biskupom Scitovszkým na druhej strane. Vyslanci Gemerskej stolice na sneme v roku 1839/40 dostali inštrukcie žiadať podriadenie konania duchovných pod právomoc civilných zákonov.

Nielen L. Kossuth, ale množstvo popredných uhorských politikov žilo v konfesionálne zmiešaných manželstvách. Dokonca i uhorský palatín, arciknieža Jozef (mladší brat cisára Františka) žil od roku 1817 v manželstve s evanjeličkou, kňažnou Máriou Dorotou. Spory predstaviteľov reformného hnutia s cirkevnou hierarchiou, ale i celý rad ďalších nábožensky motivovaných konfliktov na prelome 30. a 40. rokov devätnásteho storočia stále viac radikalizovali situáciu. Na sneme zaznievali obvinenia, že cirkevné peniaze mali hlavný podiel viny na tom, že v stoliciach nastala vláda kyjakov (maď. bunkokratia). Tak sa nazývali agresívne predvolebné zápasy medzi liberálnym, proreformným táborom a provládnou konzervatívnou stranou. Snemoví poslanci z radov katolíckej hierarchie boli počas rokovaní snemu slovne napádaní z poslaneckých lavíc i z obecenstva. Vyskytli sa i prípady ich fyzickej inzultácie, nehovoriac o tvrdých zápasoch perom na stránkach domácej tlače a brožúr, vydávaných kvôli cenzúre v zahraničí. V Borsódskej stolici bol na generálnej kongregácii vo vypätej atmosfére väčšinou hlasov prijatý návrh sekularizovať cirkevné majetky. Aj keď sa k návrhu pridalo len zopár ďalších stolíc, v tábore opozície však táto myšlienka ostala v zálohe ako „tromf“ pred chystaným ďalším kolom zápasov na uhorskom sneme.

Uhorské protestantské stavy presadzovali na stoličných zhromaždeniach a na pôde snemu takú úpravu, podľa ktorej by sa zmiešané páry sobášili síce pred katolíckym farárom, no bez reverzu a s jeho požehnaním. Na strane katolíckej cirkevnej hierarchie však boli tieto predstavy neakceptovateľné. Postoj Katolíckej cirkvi ku zmiešaným manželstvám sa na rozdiel od cirkevnej politiky štátu po celú sledovanú dobu nezmenil. V anonymne vydanej brožúre z roku 1841 s názvom Porušuje katolícky klérus Uhorska § 15 článku 26 z roku 1790/91, keď nechce požehnávať zmiešané manželstvá? bol sformulovaný celkom jednoznačne: „Pretože hoci v Uhorsku sú podľa krajinského zákona zmiešané manželstvá zákonom povolené, neprestávajú byť cirkevne neprípustné. Preto katolícky farár v Uhorsku môže urobiť všetko, čím by zmiešané nepodmienené manželstvá občiansky potvrdil, avšak nič také, čím by takéto manželstvá nadobudli zdanie cirkevného schválenia.“ Autor citovanej brožúry Bertalan Kun vyjadril veľmi jednoznačne i stanovisko katolíckej hierarchie k otázke náboženskej výchovy detí: „Ak katolícky manžel súhlasí s nekatolíckou výchovou svojich detí, dáva tým na vedomie, ako málo si cení vlastnú vieru, alebo ako málo mu leží na srdci večné blaho jeho detí. V prvom prípade je ľahostajným katolíkom, v druhom nedbanlivým otcom, alebo nedbanlivou matkou. V oboch prípadoch je to navyše v protiklade s prirodzenosťou a následne aj s Božími zákonmi.“

Na konci 30. rokov devätnásteho storočia sa problém kňazského požehnania zmiešaných manželstiev stal spoločensky a politicky citlivým problémom. Zrušením povinnosti reverzu v Tolerančnom patente i v zák. čl. 26/1791 stratila Katolícka cirkev disciplinizačný nástroj voči konfesionálne zmiešaným párom. Ten mal do určitej miery nahradiť iný inštrument disciplinizácie – kňazské požehnanie, ktoré katolícki kňazi mohli udeliť len po splnení podmienok dišpenzu. Katolícky kňaz bol pri manželstvách uzatváraných bez splnenia podmienok pre dišpenz prítomný len ako štátom poverený úradník, nie ako služobník Katolíckej cirkvi. Interpretácia druhej strany bola taká, že katolícky farár je povinný bez stanovenia podmienok zmiešané manželstvá požehnať, keďže zákon prisudzoval právo sobášiť zmiešané manželstvá len katolíckym duchovným. Viaceré intimáty Miestodržiteľskej rady explicitne zakazovali akýmkoľvek spôsobom brániť takýmto zväzkom, klásť im prekážky či určovať iné, než zákonom stanovené podmienky. Situáciu ešte viac komplikovali rozdielne zákony regulujúce uzatváranie manželstiev, platné po Tolerančnom patente v jednotlivých provinciách monarchie.

V spore o „požehnanie“ nešlo len o náboženský úkon benedikcie, ale tiež o to, či a za akých podmienok majú zmiešané páry právny nárok na plnohodnotné svadobné obrady. Tie pozostávali z omše za novomanželov a zo svadobných ceremónií. Katolícka cirkev vyžadovala na platné uzavretie sobáša, bez ohľadu na to, či išlo o konfesionálne homogénny, alebo zmiešaný pár, obojstranný dobrovoľný súhlas prejavený za prítomnosti dvoch alebo troch svedkov. Kňazské požehnanie nevesty a manželov, posvätenie a výmena obrúčok či slávnostný sprievod kostolom, to všetko boli z pohľadu kanonického práva „nepodstatné slávnosti“. Veriaci ľud ich však vnímal ako dôležité súčasti plnohodnotných svadobných obradov. Dosvedčujú to sťažnosti zo strany protestantov, podľa ktorých mnohé zmiešané páry zrušili plánovanú svadbu, pretože sa nevedeli zmieriť s predstavou „neúplnej“ svadby.

Vyvrcholenie náboženských zmätkov

Uhorský snem, ktorý otvoril 18. mája 1843 Ferdinand V., pokračoval v diskusiách o zrovnoprávnení protestantizmu tam, kde predchádzajúci prestal. Požiadavky sformulované počas dní diskusií v dolnej tabuli obsahovali týchto päť bodov: 1. Zrušenie platnosti reverzov vyžadovaných v zmiešaných manželstvách (aj do minulosti); 2. Slobodný prestup z katolíckej do inej konfesie, zrušenie povinnej šesťtýždňovej náboženskej náuky u katolíckeho farára; 3. Ak v prípade zmiešaných manželstiev dôjde k rozluke od stola a lôžka, protestantská strana môže opätovne uzavrieť manželstvo; 4. Úplné zrušenie rekopulácií; 5. Zrušenie obmedzení týkajúcich sa protestantov v Chorvátsku, Slavónsku a Dalmácii. Týchto päť požiadaviek bolo predmetom rokovaní, keďže v ostatných bodoch sa na predchádzajúcom sneme podarilo hornej a dolnej tabuli dosiahnuť zhodu. Prijatím zostávajúcich piatich bodov by sa princíp úplnej náboženskej reciprocity podarilo v Uhorsku (aspoň podľa liberálne orientovaných poslancov) uviesť do praxe.

V dolnej tabuli spomedzi stoličných vyslancov najradikálnejšie vystupovali ablegáti z Csanádu. V mene občanov stolice obvinili katolícku hierarchiu v Uhorsku, že porušuje uhorské zákony a požadovali, aby bola Katolícka cirkev v Uhorsku (s výnimkou dogmatických otázok) vyhlásená za nezávislú od Ríma. Inštrukcie, ktoré dostali od stolice, tiež obsahovali požiadavku sekularizácie majetkov Katolíckej cirkvi. Navrhovali, aby sa cirkevné majetky sekularizovali postupne, po smrti poberateľov benefícií. V otázke zmiešaných manželstiev najďalej zašla požiadavka poslanca za Zvolenskú stolicu Petra Géczyho, ktorý v súlade s inštrukciami požadoval manželstvo premeniť na civilný inštitút.

V tábore uhorských liberálnych katolíkov sa na sneme 1843/4 stále viac presadzovala myšlienka odluky Cirkvi od štátu. Medzi jej stúpencov patril od začiatku svojho politického pôsobenia i József Eötvös, ktorý odluku považoval za nevyhnutný predpoklad náboženskej slobody. Kresťanstvo vnímal ako náboženstvo slobody a každý zásah štátu v prospech niektorého z vierovyznaní bol podľa neho v konečnom dôsledku kontraproduktívny, pretože oslaboval jeho schopnosť oslovovať duše a srdcia veriacich. V septembri 1843 na sneme Eötvös vyhlásil: „Principiálne som toho názoru, že náboženská sloboda nemôže existovať bez nezávislej cirkvi, nezávislá cirkev však nie je možná tam, kde nie je jasne vyznačená deliaca čiara medzi cirkvou a svetskou mocou.“ Podporný hlas týmto návrhom zaznel i zo strany, odkiaľ to očakával len málokto. Vyslanec Rábskej kapituly kanonik Károly Wurda sa vyslovil za potrebu úplnej odluky cirkevnej a svetskej moci. Viackrát citoval F. Deáka a podobne ako on tvrdil, že o cirkevných otázkach nemá rozhodovať civilné zákonodarstvo, a podporoval zavedenie úplnej náboženskej slobody. Krátko na to však bol svojou kapitulou odvolaný a na jeho miesto zasadol iný vyslanec, čo liberálna tlač náležite okomentovala a využila ako zámienku na ďalšie vystupňovanie protikatolíckej rétoriky.

Do vývoja udalostí sa panovník pokúsil zasiahnuť už na začiatku snemových rozpráv. Už 5. júla 1843 bol snemu doručený kráľovský reskript, ktorý bol odpoveďou na adresu (žiadosť stavov), ktorú na minulom sneme 7. mája 1840 odovzdali uhorské stavy panovníkovi. V adrese bola otázka výchovy detí v zmiešaných manželstvách upravená tak, že všetky deti mali byť vychovávané v náboženstve otca. Kráľovský reskript navrhoval, aby sa snúbenci pri uzatváraní zmiešaných manželstiev mohli zmluvne dohodnúť, v ktorom zo štátom uznaných náboženstiev budú vychovávať svojich potomkov. Len ak by sa obe strany nedohodli a zmluvu neuzavreli, mali byť deti vychovávané vo viere otca. Ak by sa zaviedol princíp reciprocity a deti splodené v zmiešaných manželstvách by bez výnimky museli nasledovať vieru otca, išlo by podľa panovníka o morálny nátlak, ktorý sa protiví slobode svedomia.

Panovníkov reskript však neuspokojil ani jednu z rozhádaných strán. Liberálna opozícia sa obávala, že to nepovedie k odstráneniu reverzov z praxe, katolícka strana v tomto kroku videla odklon od princípu religio praedominans. Stavy sa preto rozhodli vypracovať novú žiadosť panovníkovi, v ktorej by bola v zmiešaných manželstvách zaručená úplná náboženská sloboda a zachovaný princíp reciprocity. Ten podľa ich názoru najlepšie garantoval model, v ktorom sa výchova všetkých detí riadi náboženstvom otca. Stavy tiež požadovali, aby v budúcnosti mohli byť zmiešané manželstvá uzatvárané aj pred nekatolíckym duchovným. Už existujúca prax by tým bola dodatočne legitimizovaná a deti z manželstiev uzavretých pred protestantským kňazom by boli uznané za zákonné.

Horná tabuľa sa po päťdňových diskusiách pridala na stranu dolnej tabule, ktorá od vlády požadovala potvrdenie návrhu cirkevného zákona, ktorý bol vypracovaný na minulom sneme. Vláda na čele s panovníkom však bola proti tomu, aby sa náboženstvo detí v zmiešaných manželstvách striktne určovalo podľa viery otca a trvala na dohode oboch strán. V takom zmysle bola formulovaná i odpoveď panovníka z 25. marca 1844. Znovu sa v oboch tabuliach rozvinuli diskusie, v ktorých sa okrem doteraz prerokovávaných otázok nastolil aj problém konverzií a podmienok, za akých je možno prestúpiť z jednej cirkvi do druhej.

Začiatky politického katolicizmu

Ambivalentné postoje a reakcie panovníka a viedenskej vlády na vývoj náboženských pomerov v Uhorsku sklamali časť konzervatívne orientovaných politikov a cirkevnej hierarchie. Rástlo medzi nimi presvedčenie, že na presadenia záujmov katolíckeho konzervatívneho tábora uhorskej politiky je potrebné vytvoriť samostatnú politickú platformu. Uhorskí biskupi a preláti vnímali protestantskú politiku tak, že jej aktuálnym cieľom je, citujúc J. Mailátha „depopularizovať katolícke duchovenstvo, znevážiť ho, aby na nasledujúcom sneme mohli, ako v to dúfali, s úspechom požadovať odňatie cirkevných majetkov“. Pozíciu Katolíckej cirkvi zhoršovala i nečinnosť a letargia vyšších cirkevných štruktúr. Mladšia a stredná generácia duchovenstva už dlhší čas, najmä však od snemu 1839/40, kritizovala nedostatočnú aktivitu biskupov a prímasa Kopácsyho. Okolo biskupa Lonovicsa sa utvárala skupina mladých prelátov, katolíckych magnátov a vyslancov stolíc, ktorí hľadali správne spôsoby, ako zastaviť prenikanie náboženského indiferentizmu do uhorskej spoločnosti. Reakcia mala mať politickú a cirkevnú rovinu. Cieľom politických snažení bolo, aby duchovenstvo v spolupráci s katolíckymi konzervatívnymi silami získalo prevahu v stoliciach. Biskupi J. Scitovszky a Antal Ocskay boli poverení, aby založili alebo prevzali dva časopisy a vypracovali schému, podľa ktorej mal každý biskup do projektu finančne prispieť. Ďalšou akciou malo byť vydanie diela, ktoré by v historických súvislostiach predstavilo anabázu náboženských sporov v Uhorsku. Domáca i zahraničná verejná mienka by tak bola informovaná o postojoch uhorských biskupov a vylepšila prestíž Katolíckej cirkvi. Kniha, ktorej tlačové náklady pokryli biskupi, vyšla po maďarsky i po nemecky a poverenie na jej napísanie prijal gróf J. Mailáth.

Katolícki biskupi si uvedomovali potrebu zmeniť a zintenzívniť aj pastoračné pôsobenie medzi veriacimi. Ako najvhodnejší a v minulosti overený prostriedok sa javilo zakladanie bratstiev, modlitbových spoločenstiev a celkovo náboženských spolkov, ktorých tradícia bola násilne prerušená jozefínskymi cirkevnými reformami. Úlohou bratstiev bolo, citujúc J. Mailátha, „pretvoriť vskutku hrozný indiferentizmus katolíkov v zanietenie pre katolicizmus“. Najväčšiu aktivitu, podobne ako v iných oblastiach, vyvíjal biskup J. Lonovics, ktorý vo svojej diecéze založil Bratstvo srdca Ježišovho. Podľa tohto vzoru mali byť organizované bratstvá aj v iných diecézach. Biskupi plánovali založiť i Katolícku úniu ako protiklad ku Gustav Adolf Stiftung, ktorá mala mať za cieľ podporovať katolíkov v protestantských krajinách.

Nikoho neuspokojujúci kompromis

Vyše rok trvajúce diskusie na sneme dlho neviedli ku návrhu zákona, s ktorým by súhlasili dolná i horná tabuľa. Ešte na konci júla 1844 to vyzeralo tak, že ani táto diéta neprinesie nový zákon regulujúci vzťah štátu a cirkví, ako i jednotlivých konfesií navzájom. Po tom, čo vyslanci stolíc navrhli, aby sa kompetencie v otázke konverzií preniesli na stolice, sa tábor konzervatívcov začal obávať prílišného posilnenia stolíc. Na spoločných poradách konzervatívnych vyslancov oboch tabúľ sa postupne väčšina priklonila k názoru, že bude lepšie ponechať v otázke konverzie úplnú slobodu a rezignovať na povinnosť absolvovať šesťtýždňovú náboženskú výchovu. I naďalej však odmietali akceptovať model riešenia náboženskej výchovy detí v zmiešaných manželstvách, podľa ktorého mali byť všetky deti vychovávané vo viere otca. Výsledná podoba zákona, ktorú obe tabule schválili a panovník sankcionoval, bola kompromisom, ktorý mal upokojiť situáciu. Problém výchovy detí zák. čl. IV/1843/4 v žiadnom zo svojich jedenástich paragrafov neriešil. Na druhej strane však legalizoval výchovu detí v zmiešaných manželstvách v nekatolíckom náboženstve. Po dosiahnutí osemnásteho roku života, u žien v prípade vydaja i skôr, mohol každý slobodne rozhodovať o svojej konfesionálnej príslušnosti. Zmiešané manželstvá mohli byť uzatvárané i pred protestantským farárom a aj spätne boli za zákonné uznané zmiešané manželstvá zosobášené protestantským kňazom v období od 15. marca 1839 do 10. novembra 1844. Sedem ďalších paragrafov definovalo, ako sa má postupovať v prípade konverzie z Rímskokatolíckej cirkvi do niektorej z protestantských konfesií.

V revolučnom roku 1848 sa na sneme liberálnemu prúdu uhorskej politiky napokon podarilo presadiť do marcových zákonov XX. zákonný článok, v ktorom sa uplatnil princíp absolútneho zrovnoprávnenia všetkých konfesií. Vo svojom 2. paragrafe obsahoval formuláciu: „Wssem náboženským stranám w této wlasti zákonně přigatým, bez rozdjlu, propůjčuge se úplná rownost a wzájemnost.“ Zrovnoprávnenie sa týkalo aj oblasti financovania cirkevných a školských potrieb všetkých zákonne uznaných náboženstiev. Katolícka cirkev tak stratila v Uhorsku postavenie štátneho náboženstva a vo vzťahu k iným cirkevným spoločenstvám prestala byť právne nadradená či zvýhodnená.

Záver

V Uhorsku sa v reformnom období začali v politickom diskurze presadzovať liberálne princípy občianskej spoločnosti, ktoré oslabovali postavenie Katolíckej cirkvi ako štátneho náboženstva. Zrovnoprávnenie všetkých štátom uznaných konfesií, oslabovanie vplyvu cirkví na politický život, snaha o redefinovanie právnych noriem tak, aby zohľadňovali prioritne potreby štátu a nie cirkevné učenie a disciplínu Katolíckej cirkvi, menili postupne náboženské presvedčenie na súkromnú záležitosť. Úloha náboženstva ako média sociálnej inklúzie sa tak výrazne neutralizovala. Hlavný podiel na tom mali zákony prijaté na uhorskom sneme v roku 1843/4, ale čiastočne už i skoršie panovnícke edikty a intimáty Miestodržiteľskej rady, ktoré chceli oslabiť konfliktný potenciál existujúcich právnych noriem.

Veľmi intenzívna diskusia o zmiešaných manželstvách, ktorá v uhorskej spoločnosti prebiehala na začiatku 40. rokov devätnásteho storočia, bola súčasťou snáh protestantov o plnú náboženskú emancipáciu. V reformnom období ju v stále väčšej miere presadzovali i liberálni katolícki politici, až sa napokon stala agendou celej liberálnej opozície. Vývoj v európskych krajinách im dodával argumenty aj odvahu, aby podľa nich zastavený proces emancipácie protestantizmu doviedli do konca. Odstránenie akejkoľvek formy právneho záväzku, či už nazývaného reverz, predmanželský prísľub, alebo kontrakt, a nadradenie civilného práva nad cirkevné kánony Katolíckej cirkvi predstavovali poslednú veľkú výzvu pre protestantské cirkvi v Uhorsku na ich ceste právnej emancipácie.

Oslabenie vplyvu Katolíckej cirkvi a dlhodobá pasivita uhorského episkopátu aktivizovali mladšiu generáciu katolíckej cirkevnej hierarchie. Predstavitelia Katolíckej cirkvi politicky sa angažujúci v zápase s liberalizmom v 30. a 40. rokoch devätnásteho storočia zaujali neskôr miesta v uhorskom episkopáte. Ferenz Lonovics sa stal csanádskym biskupom, August Roskoványi nitrianskym biskupom a Ján Scitovszky zasadol na arcibiskupský stolec v Ostrihome.


Použitá literatúra

ADAMIŠ, Július. Pamätajme! Stopäťdesiate výročie zákonného článku XXVI. z roku 1791. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1941.

BARTON, Peter F. „Das“ Toleranzpatent von 1781. Edition der wichtigsten Fassungen, In BARTON, Peter (Ed.) Im Zeichen der Toleranz. Aufsätze zur Toleranzgesetzgebung des 18. Jahrhunderts in den Reichen Joseph II., ihren Voraussetzungen und Folgen. Studien und Texte zur Kirchengeschichte und Geschichte. Zweite Reihe, Band VIII. Wien: Eigenverlag des Instituts für protestantische Kirchengeschichte, 1981, s. 152-202.

[BAUHOFER, Johann Georg]. Geschichte der evangelischen Kirche in Ungarn vom Anfange der Reformation bis 1850 mit Rücksicht auf Siebenbürgen. Mit einer Einleitung von Merle d’Aubigné. Berlin : Wiegand und Grieben, 1854.

Aus den Papieren des Grafen Aurel Dessewffy. Gesammelt und herausgegeben durch einige seiner Freunde und Gleichgesinnte. Zweiter Band. X-Y-Z-Büchlein. Pest: Gedruckt bei Landerer und Hackenast, 1843.

BERZEVICZY, Gregor. Nachrichten über den jetzigen Zustand der Evangelischen in Ungarn. Leipzig : in Commission der Kummerschen Buchhandlung, 1822.

CSÁKY, Móritz. Die katholische Kirche und der liberale Staat in Ungarn im 19. Jahrhundert. In Ungarn-Jahrbuch, 1973, roč. 5, s. 117-131.

CSIZMADIA, Andor. Rechtliche Beziehungen von Staat und Kirche in Ungarn vor 1944. Budapest : Akadémiai Kiado, 1971.

Elias Tibiscanus [SCHRÖER, Tobias Gottfried] Die Religionsbeschwerden der Protestanten in Ungarn. Leipzig : Verlag von W. Einhorn, 1838.

FAZEKAS, Csaba. Katolikus egyháziak „platformja” a Konzervatív Pártban. Adalékok a pártalakulás kezdeteihez a reformkori Magyarországon. In Molnár András (Ed.) Az Ellenzéki Nyilatkozat és a kortársak. Zalaegerszeg, 1998, s. 73-112

FAZEKAS, Csaba. Kossuth Lajos házasságkötésének ügye a vegyes házasságokkal kapcsolatos egyházpolitikai vitában (1840 - 1841). In KERTÉSZ Botond (Ed.) Kossuth és az egyházak. Budapest : Luther kiadó, 2004, s. 70-106.

FAZEKAS, Csaba. The Lessons from the Past: The Church-State Relations and the Beginnings of Political Catholicism in Hungary from 1790 to 1848. In Central European Political Science Review, 2005, roč. 19. č. 6, s. 99-115.

FEJÉR, Georgius. Rationes Ecclesiae catholicae adversus matrimonia mixta irrestricta. Augustae Vindelicorum : sumptibus Caroli Kollmann, librarii, 1840.

FRIEDERICH, Ferdinand. Vertraute Briefe über die äussere Lage der evangelischen Kirche in Ungarn. Leipzig und Groitzsch : bei Ludwig Lucius, 1825.

HELFERT, Joseph. Die Rechte und Verfassung der Akatholiken in dem Oesterreichischen Kaiserstaate. Dritte sehr vermehrte und verbesserte Auflage. Prag : Gedruckt bei Thomas Thabor, 1843.

HORVÁTH, Michael. Fünfundzwanzig Jahre aus der Geschichte Ungarns von 1823 - 1848. Erster und zweiter Band. Leipzig : F. A. Brockhaus, 1867.

IRINYI, Josef. Geschichte der Entstehung des 26. Gesetzartikels von 1790/1 über die Religionsangelegenheit. Pest : In Kommission bei Georg Kilian, Universitätsbuchhändler, 1857.

K.[UN] B.[ertalan]. Verletzt der katholische Clerus Ungarns den § 15 des Artikels 26 von 1790/91, wenn er die gemischten Ehen nicht einsegnen will? Beantwortet von W. v. K. Tirnau : Verlag von Felix Wachter, 1841.

KUTSCHKER, Johann Baptist. Die gemischten Ehen von dem katholisch-kirchlichen Standpuncte aus betrachtet. Zweyte vermehrte Ausgabe. Wien : Im Verlage bey Franz Wimmer, 1838.

KUTSCHKER, Johann. Die gemischten Ehen von dem katholisch-kirchlichen Standpuncte aus betrachtet. Dritte vermehrte Ausgabe. Wien : Verlag der Buchhandlung Franz Wimmer, 1842.

KUTSCHKER, Johann. Die gemischten Ehen vom katholisch-kirchlichen Standpuntkte betrachtet. II. Abtheilung. Dritte vermehrte Ausgabe. Wien : Wimmer, Schmidt & Leo, 1846.

KUZMÁNY, Karl. Praktische Theologie der evangelischen Kirche augsb. und helvet. Confession. Erster Band, III. Abth. Handbuch des allgemeinen und österreichischen evangelisch-protestantischen Eherechtes mit durchgängiger Berücksichtigung des Eherechtes anderer christlicher Confessionen. Wien : Wilhelm Braumüller, 1860.

KUZMÁNY, Karl. Urkundenbuch zum österreichisch-evangelischen Kirchenrecht. Wien : Wilhelm Braumüller, 1856.

MAILÁTH János. Vallás-mozgalmak Magyarországban. 1. kötet, 2. kötet. Pest : Emich Gusztáv, 1844, 1846.

MENCZER, Béla. Ungarischer Konservatismus. In Gerd-Klaus KALTENBRUNNER (Ed.) Rekonstruktion des Konservatismus. Freiburg : Rombach, 1972, s. 219-240.

PERRONNE, J. (Giovanni). Ueber die gemischten Ehen. Eine dogmatische Abhandlung. Aus dem Lateinischen übersetzt durch Joseph Maria Aringer. Augsburg : Verlag der Karl Kolmann’schen Buchhandlung, 1840.

ROSKOVÁNYI, Augustinus. De matrimoniis mixtis inter catholicos et protestantes. Tomus II. Monumenta ad historiam matrimoniorum mixtorum spectantia complectens. Quinque-Ecclesiis : Typis Lycei Episcopalis, 1842.

ROSKOVÁNYI, Augustinus. De matrimoniis mixtis inter catholicos et protestantes. Tomus I. Quinque-Ecclesiis : Typis Lycei Episcopalis, 1842.

SCHLÖGL, Rudolf. Alter Glaube und moderne Welt. Frankfurt am Main : Fischer Verlag, 2013.

SCHWARZ, Karl W. Das josephinische Toleranzpatent und seine Bedeutung für die evangelischen Minderheit in Slowenien. In HAERING, Stephan et al. (Eds.) Mandatis meditari. Festschrift für Hans Paarhammer zum 65. Geburtstag. Berlin : Duncker & Humblot, 2012, s. 819-836.

Staats-Lexikon oder Encyklopädie der Staatswissenschaften in Verbindung mit vielen der angesehensten Publicisten Deutschlands. Carl von Rotteck – Carl Welcker (eds.), Vierter Band. Altona : Verlag von Johann Friedrich Hammerich, 1837, heslo Ehe, Ehebruch, Ehescheidung, s. 566-608.

ŠOLTÉS, Peter. Konfesionálne zmiešané manželstvá v Uhorsku. Právne normy a sociálna prax do roku 1848. In Historický časopis, 2014, roč. 62, č. 3, s. 415-456.

Zákony swobodu w prowozovánj náboženstwa ewangeljků augsspurského a helwetského wyznánj w králowstwj uherském. Presspurk : List Karla Bedřicha Wiganda, 1860.

Autor je historik, pracuje na Historickom ústave SAV. Článok je skrátenou verziou štúdie bez poznámkového aparátu, ktorá vyšla v internetovom časopise Fórum Historiae, 1/2015 (www.forumhistoriae.sk)

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.