Vedieť – vidieť

Číslo 1/2016 · Timotej Križka · Čítanosť článku: 2302
 

O kráse sa písať nemá, krásu treba vidieť. Pozvať ju, aby nám svietila na každom kroku. Objaviť verného spoločníka. Je chyba, ak sa snažíme vtesnať krásu do slov a zracionalizovať niečo, čo nás hlboko presahuje. Jedinou možnosťou ako rozumieť je stretnutie...

Osvetlené za zrakom

Každým pohľadom nechať prenikať krásu do duše. Sýtiť sa slnečnými lúčmi pokorne premieňajúcimi tmu. Svetlom, ktoré trpezlivo vysvetľuje. Objasňuje našu každodennosť.

Otvoriť oči a zbadať okolo seba plno ciest. Aby sme poznali odkiaľ, kam a prečo kráčame. Otvoriť oči a nájsť pokoj skrze svet, ktorý nás obklopuje. Nechať oči nech nás vedú. Nebrániť srdcu, aby prijalo pravdu nám zjavenú. Pozrieť sa do zrkadla a zbadať syna kráľa. Prebudiť sa v živote bohatstva. Tam, kde sme doma. Ticho spočinúť obklopení krásou stvorenou naším Otcom. Rozpustiť sa v milosrdenstve, ktoré nás ticho sprevádza celým životom. A čaká, kedy budeme môcť prijať plody, ktoré nám neustále trpezlivo núka v teplých dlaniach. Kladie nám poklady k našim nohám.

Hodiny zastali. Opustil som minulosť, budúcnosť som nepotreboval. Moja istota bola iba putom. Nastala večnosť. V úžase som padol na kolená a sýtil sa krásou, ktorá ma obklopuje. A tak sýteho životom, odvaha mi šepkala, kto som.

Správne vidieť. Je jednou z najdôležitejších a, paradoxne, najťažších úloh. Taká prirodzená, a predsa sa ju musíme naučiť. Správne videnie vyžaduje veľmi pozornú myseľ, ktorá nikdy nespí. Väčšina ľudí ale radšej upadá do mentálnej lenivosti a pasívne prijíma každý svetelný lúč dopadajúci na sietnicu, akoby mala byť bystrým pozorovateľom. Svojím vnímaním často z pohodlnosti nespozorujeme tieto vnemy, a takto ohýbame realitu alebo cenzurujeme to, čo vidíme, teda to, čo nás v skutočnosti obklopuje a ovplyvňuje. Prostredie, v ktorom žijeme. To má silný dopad na naše myslenie. Z myslenia pochádza čin a z činov sa skladá náš život.

Princ Oranžský: Priateľu, pretože sú tvoje oči otvorené – domnievaš sa, že vidíš?
J.W. Goethe: Egmont

Bohužiaľ, to, že máme oči, vôbec ešte nezaručuje, že vidíme. Jasné videnie je základnou potrebou človeka na to, aby sa vedel orientovať. Nestratiť sa znamená vedieť sa orientovať. Videnie pomáha porozumieť prostrediu, v ktorom sa nachádzame. Znamenia kam kráčať môžeme čítať neprestajne. A tak potom môžeme reagovať na svoje okolie správnym konaním. A naše okolie môže reagovať na nás. Iba ak pravdivo vidíme, rozumieme svetu. Očistiť si zrak ale vôbec nie je ľahké, naopak, je to celoživotné poslanie človeka. Vnímať krásu, ktorá tak verne reprezentuje pravdu a lásku. Nie deformované podoby a ilúzie, ktoré vytvoril človek, aby sa iba prispôsobil svojim potrebám a svojej aktuálnej žiadostivosti.

Pozvanie sme dostali, dôležité je prijať ho a očistiť svoje oči.

Problém videnia načrtáva aj Dostojevskij v románe Idiot. Knieža Myškin opisuje švajčiarsku krajinu, opisuje krásu, ktorá ho obklopovala, keď bol na liečení. Aglaja sa pýta na námet obrazu, ktorý by chcela maľovať. Hoci má na maľovanie ideálne podmienky, nemá tému. Nemá cieľ, ideál. Má všetko, ale nemá podstatu. Má ambíciu, túžbu a vôľu, ale chýba jej to podstatné: Správne vidieť. Vidieť krásu.

„Knieža, nájdite mi námet na obraz.
V tom sa vôbec nevyznám. Myslím, že treba len vidieť a maľovať.
Nie som schopná vidieť.
Ako to, že nie si schopná vidieť, prerušila ich generálka. Máš oči, tak pozeraj.”

Knieža Myškin hovorí, že nevie, ako sa naučil vidieť, iba vie, že tam – v tej kráse – bol po celý čas šťastný.

Myškin sám nevie. Neuvedomuje si zdroj svojho videnia. Jedinou indíciou, ktorú Dostojevskij dáva, je šťastie. Pokoj človeka zbavuje strachu. Ak sa človek prestáva báť, ľahko zabúda na seba, a tak môže obrátiť zrak k svojmu okoliu. Na to, aby človek mohol vidieť, je nutné, aby bol v stave vnútorného šťastia... Dostojevskij takto smeruje k problematike videnia a ponúka kľúč, pomocou ktorého sa človek vie správne dívať. Vôľa alebo chcenie, či túžba sú prekážkou videnia. Hľadanie obrazu nepomáha, naopak, zatemňuje oči. Zrak vychádza zvnútra. Z hlbín duše človeka.

V nasledujúcich stranách románu Myškin rozpráva o svojom živote v sanatóriu. Opisuje stav samoty a nepokoj z nej vychádzajúci. V samote človek konfrontuje svoj život s pravdou. Ovocím je poklad. Poklad v podobe očistenia. Znovunarodenia. Čistého šťastia, ktoré vychádza z poznania. Dostojevskij potom pokračuje: Myškin opisuje príbeh popravy človeka, ktorý v poslednej minúte života otvorí oči a po prvýkrát v živote zbadá, kde sa skutočne nachádza. Uvedomí si, ako po celý život žil obklopený nevyčerpateľnou krásou, ale nebol schopný ju vnímať... V hraničnej situácii človek opúšťa všetky predstavy a svoje názory, a pozorne hľadí. V každom detaile vidí hlboký význam. Všade číta rukopis autora. Obyčajné momenty sa takto premieňajú na poklad. Vo všednosti vidí krásu. Dostojevskij by si tu rozumel s Chestertonom, ktorý staval na maličkostiach a nazýval ich „ohromnými”.

Dostojevskij sprítomňuje svoje autobiografické poznanie pri očakávaní svojej vlastnej popravy.¹ Tam sa zasialo semienko jeho skutočnej tvorby. Jeden čistý pohľad zmenil celý život, a to nielen jeho, ale aj mnohých čitateľov. Prináša nám takto obraz, ktorý oslobodzuje človeka z okov ilúzie a falošných predstáv. Človek, ktorý sa stretá so smrťou, objavuje skutočný život.

Nielen Dostojevskij, ale mnohí umelci a vedci vedeli o potrebe správne vidieť. Flaubert napísal: „Dar umelca spočíva v schopnosti vidieť.”

Tolstoj tvrdil, že umelec „vidí nie tak ako iný, vidí v obklopujúcej skutočnosti tie rysy, ktoré nedochádzajú do povedomia iných ľudí.”

„Je potrebné učiť sa nie písať, ale vidieť. Písanie, to je následok.” – tvrdil Antoine de Saint-Exupéry.

Maliar Delacroix bol toho názoru, že „prameňom geniality” je citlivosť receptorov, ktorá núti vidieť tam, kde iní nevidia. Hovorí: „Prvým krokom na ceste tvorby je vypracovanie umenia vidieť všetko tak, ako to v skutočnosti existuje.”

„Verne uvidíš – verne namaľuješ,” tvrdil Tizian.

Významný sochár Rodin zastával takisto názor, že priemerný človek pozerá, ale nič nevidí. Umelec, naopak, vidí. Jeho oko preniká do tajomstva prírody. Umelcovi zostáva dôverovať iba svojmu oku.

Myslím, že v každom z nás sa nachádzajú oči umelca. Očí vnímavé ku kráse. Oči čistého dieťaťa.

Problematika vzťahu tvorby, života a nazerania na život je veľmi zložitá. Správne nazeranie si ale vyžaduje aktivitu. Aktivitu Ducha, a pasivitu svojvôle, ctižiadosti a strachu. Estetické nazeranie na krásu prírody predpokladá aktívny prelom do iného sveta. Krása je iným svetom, ktorý sa nám zjavuje v stvorenej prírode. Nazeranie predpokladá prekonanie tohto sveta oddeľujúceho nás od nadzmyslovej absolútnej pravdy, ktorá sa zjavuje v kráse.

Na to, aby človek videl, aby mohol svoj zrak aj zužitkovať, nestačí iba vôľa. Pozerať, neznamená vidieť. Človek musí mať aj vnímavosť. Očistený pohľad bez akejkoľvek snahy zasiahnuť do videného. Nechať iba dopadať. Sledovať. Na to, aby človek mohol byť činným, tvorivým, a tak prinášal hodnotu, musí vidieť skutočnosť reálneho života. Vidieť pravdu. Pre niekoho prebiehajú prejavy života v tej najviac možnej jednoduchosti, a každá vec mu je tak jasná a zrejmá, že sa nad ňou nepozastavuje. Všetko chápe, a teda nepociťuje nutnosť premýšľať o veciach, ktoré sú bežné. Sú samozrejmosťou. Iného pozorovateľa môžu tie isté javy natoľko rozrušiť, že vôbec nie je schopný ich zjednodušiť a začleniť do nejakej línie. Nevie ich spracovať do kontextu bytia a tieto javy ho neustále znepokojujú, až kým ich – v lepšom prípade – nespracuje. V horšom prípade sa zamotá do spleti myšlienok a rezignovane uvoľní tento pretlak alkoholom alebo oloveným projektilom.

Aby sme správne videli, je potrebné odstrániť všetko, čo bráni očiam. Samozrejme oči si nevyberajú, na čo hľadia. Oči prijímajú svetelné lúče bez výhrady. Bez selekcie, bez preferencií.

Človek ako Kamera Obscura
Oko ako optika a srdce ako svetlocitlivý orgán

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia nebeské kráľovstvo.

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia prišli do módy automatické fotoaparáty. Po zložitejších zrkadlovkách prišla jednoduchšia krabička, ktorá fungovala priamym systémom. Cez objektív dopadalo svetlo priamo na negatív. Problém nastal, ak sme chceli verne vidieť to, čo sme fotili. V samom rohu sa nachádzalo malé okienko, ktoré naznačovalo približné pole, ktoré bude zachytené na svetlocitlivej vrstve. Praktickým následkom toho bolo, že sme nevideli fotografovanú skutočnosť verne, ale mali sme iba približnú predstavu. Zdanlivá maličkosť. Detail, ktorý vedel znehodnotiť celé dielo. Tak sa neraz na fotografii objavovali prsty držiace fotoaparát alebo predmety v tesnej blízkosti, ktoré prekrývali objektív, ale v náhľadovom okienku neboli viditeľné.

Táto paralela nadväzuje na tendencie nášho vnímania okom. Pozerania sa. Najlepšie vidíme, ak môžeme pozerať priamo. A ak nevnímame seba ako pozorovateľa. Ak ma bolí noha, tak som zameraný hlavne na bolesť, a moja pozornosť sa sústreďuje na vyriešenie tohto problému. Takisto, ak cítim žiadostivosť, ktorá je istou formou bolesti, tak moja pozornosť hľadá uspokojenie tejto túžby. Iba ak prestávame hrať rolu pozorovateľov, len vtedy môžeme vidieť objektívne. Nevidíme seba, svoju predstavu, svoje prsty, ktoré zavadzajú realite. Máme možnosť vidieť očami dieťaťa, ktoré objavuje v každom predmete nový a nový význam. Maličkosť sa pre neho stáva celým svetom. Pre malé dieťa nie je nikdy vývrtka na víno obyčajnou vývrtkou. Dieťa – čistotou svojho vnímania – nachádza pre takúto vývrtku nový význam, a tak sa preňho stáva zázračným predmetom. My si myslíme, že má fantáziu. Pritom je to absolútna realita, ktorú my už nie sme schopní vidieť. Dieťa vidí, až pokiaľ nepríde dospelý uvedomelý človek a neupozorní ho, že je to vývrtka na víno, a nie je na hranie, ale na otváranie korkových zátok. V tej chvíli záujem dieťaťa upadá a odkladá vývrtku do šuplíka. Uvidí ju o pár rokov, keď bude potrebovať otvoriť potajomky prvú fľašku vína. Neuvidí ale už krásny predmet nekonečných významov, ale len obyčajný prostriedok na dosiahnutie svojej túžby.

Zabudnúť na seba a svoju predstavu nie je ľahké. Obnovenie čistého pohľadu – nachádzanie krásy – sa takto stáva aktívnou činnosťou. Činnosťou, keď musíme odstrániť náš prst, ktorý zacláňa.

Prestať upriamovať pozornosť na seba – na svoju bolesť, na svoje trápenie – nechať sa liečiť krásou, ktorá má moc uzdravovať. Svoju žiadostivosť sýtiť skutočnou potravou.

Metafora prstu na fotografii ale nie je jediným problémom. Riešenie je príliš jednoduché. Návrat ku klasickému systému zrkadlovkového fotoaparátu.

Stvorený svet prenášaný cez vlnovú dĺžku svetelných lúčov prechádza cez optiku fotoaparátu a dopadá na nenaexponovaný svetlocitlivý materiál. Väčšinou celuloid. Pomocou zrkadla, ktoré sa v momente expozície odklopí, vidíme presný výrez reality, ktorý sme si zvolili. Videli sme presne, čo fotíme? Fotoaparát nemá svoje skreslené vnímanie. Nevidí pocity a naše predstavy. Naše názory. Nerozumie našim myšlienkam. Zaznamená objektívnu skutočnosť. Nemilosrdne. My často po skúmaní výsledku nenachádzame na zväčšeninách to, čo sme videli na mieste. To, čo sme chceli zachytiť. Druhí ľudia sú ľahostajní k našim dielam a my sa čudujeme, že nevidia význam, ktorý vnímame. Čo ale v skutočnosti vidíme, keď sa dívame na fotografiu? Je to skutočnosť alebo naša ilúzia? Naša predstava? Nami priradený význam?

S vnímaním je to veľmi podobné ako s fotoaparátom. Obraz skutočnosti sa – pomocou svetla – cez oko premieta na sietnici. V tom momente ale nastáva najdôležitejšia fáza, a to je spracovanie obrazu. Namiesto vnímania skutočnosti nezaujato a objektívne hodnotíme a posudzujeme ju subjektívne. Takto detaily, ktoré sa nám zdajú neprospešné alebo zlé, ignorujeme, a tie, z ktorých máme výhody, vnímame a registrujeme.

Je to tak, ako keby sme mali vopred naexponovaný film a na ňom hľadali identický obraz reality.

Vopred naexponovaný film je určujúci. Je to naša túžba, naša predstava o tom, ako by naše okolie, náš život mal vyzerať. Ak ale dopadajúci obraz nie je identický, začíname byť nervózni a nepokojní, že realita nie je taká istá. Nedarí sa nám napĺňať našu predstavu a snažíme sa ohýbať realitu namiesto toho, aby sme použili nové čisté políčko celuloidu. Výsledok je chaos viacnásobných expozícii – našich predstáv a reality. Ale na to, aby sme mohli čisto vidieť svet okolo, musíme sa vzdať našej predstavy a našich túžob. Iba tak môžeme čisto vidieť pravdu so všetkými jej detailmi, ostrými hranami a veľkou škálou jasov a farieb. Vidieť čistý obraz skutočnosti namiesto nami vytvoreného chaosu.

Sú situácie, keď zachádzame ešte ďalej, a namiesto vnímania svojho okolia začíname premietať svoju predstavu. Meníme princíp. Nenechávame do seba dopadať svetlo, ale našu predstavu premietame na okolie. Meníme fotoaparát na premietačku. V tom prípade sa človek môže stať nebezpečným. Začína manipulovať svoje okolie. Premieta obraz podľa svojej predstavy na svoje okolie a porovnáva. Nepočúva, ale kričí. Realita vždy presahuje obraz tvorený v hlave človeka. Tak sa pozorovateľ radikálne ochudobňuje, a naopak, zažíva úzkosť a hlbokú osamelosť.

Hlavnými prekážkami čistého videnia sú pojmy, kategórie, predsudky... Keď uzatvoríme predmet do nejakej formy, prestávame vidieť skutočnosť, ktorá je pred nami, ale vidíme našu predstavu, vidíme pojem. Nálepku. Pravda môže byť ale veľmi odlišná. Myslíme si, že vec poznáme, a tým sa pre nás stráca jej skutočný význam. Ale predmet, ktorý vidíme, alebo naše okolie je v každej sekunde nové a originálne. Len čo dá dieťa meno vtáčikovi, už ho nikdy neuvidí. Každá jediná vec alebo bytosť má mať ale nové a iné meno. Aj keď zdanlivo vyzerá tak isto. V každej sekunde sa rodí nový život. Iný. Skutočný a jedinečný.

Najlepším príkladom je náš postoj k blízkemu človeku. Tým, že si utvorím názor na nejakého človeka, nevidím už jeho, ale svoju predstavu o ňom. Tak nám predstava nedáva možnosť vnímať človeka ako meniacu sa a vyvíjajúcu sa bytosť. Niekto sa radikálne zmení a my sme potom rozhodení, že nekoná tak, ako by mal konať. Takto sa – opierajúc o svoje presvedčenie – stávame meradlom všetkých vecí my samotní. Nepodriaďujeme sa okoliu, ale okolie podriaďujeme sebe. Celý svet zmenšíme a vtesnáme do seba.

Koľkokrát sa nám stalo, že sme čítali nám dobre známy text a cez náš uzatvorený názor, našu bariéru stvrdnutého racionalizmu, z presvedčenia falošnej ilúzie o poznaní sme nevideli hlboký zmysel tohto textu. Videli sme v skutočnosti odraz nás samých. Hľadeli sme do nekonečnej studnice, ale videli sme obyčajnú mláku. Ale pre hlbokého človeka sa stáva aj mláka nekonečnou studnicou, z ktorej sa dá čerpať po celý život. Studňou, ktorá odráža jas nebeskej oblohy. Pre plytkého človeka sa hlboká studňa premieňa na plytkú mláku, kde môže zbadať iba rozčerený odraz vlastnej tváre.

Vnútorná selekcia.

Túžba. Ako môže byť túžba motorom a pomáha nám dosiahnuť cieľ, stáva sa automaticky aj cenzorom. Aby človek nemíňal energiu a svoju pozornosť na zdanlivo nepodstatné veci, prirodzene, orezáva svoju pozornosť. Zužuje realitu a vidí veci, ktoré sa tykajú predmetu jeho túžby. Hľadám si prostredie, ktoré je podobné mojim pocitom a mojim predstavám. To čo vidím, sa nestane skutočnou realitou, ale iba odrazom môjho vnútorného rozpoloženia. Ak sa vnútorne sústredím na detail, orezávam realitu. Moje oči prestávajú vidieť. Hladný človek hľadá reštauráciu, smädný, kde sa môže napiť. Svet sa mení na prostriedok k dosiahnutiu jeho cieľa. Toto vedie k ochudobneniu samého seba. Hladom. Prázdnotou. Takto som sklamaný a zisťujem, že život sa podobá človeku, ktorý celý život iba uteká za dosiahnutím zdanlivého cieľa. Keď je ale cieľ dosiahnutý, pozornosť sa nemá na čo zamerať, a ostáva hlboké prázdno.

V každom momente života nám leží pri nohách obrovský poklad, a tým pokladom je realita. Je tu presne pre nás. Tým, že ju takto subjektívne pozorujeme, nám hovorí veľa o nás samých. Je odrazom našej duše. Je sudcom a návodom ako hľadieť na svoj vnútorný svet. Človek, ktorý je zamilovaný, vidí okolo seba všade krásu, na rozdiel od človeka, ktorý prežíva smútok napríklad zo straty dlhoročného zamestnania. Ak sme my tými, ktorí určujú a dávajú význam svojmu okoliu, potom toto okolie má význam iba pre nás. Vidíme ho hlboko subjektívne. Čím je človek hlbší, tým viac vie odhaliť hĺbku aj vo svojom okolí. K tomu, aby sme vedeli bližšie chápať a vidieť svoje okolie, nám pomáhajú informácie, ktoré prehlbujú poznanie a zameriavajú naše videnie na konkrétne detaily. Tak, ako vieme čítať písmo a nevidíme zhluk čiar na papieri, môžeme vedieť čítať kôru stromu, svetlo odrážajúce sa na vodnej hladine alebo zvuk vetra v korunách stromov.

To všetko je ale stále zužovanie objektívneho sveta na svet vnímaný subjektívne. Ak sa nám podarí skutočne otvoriť oči, môžeme zbadať realitu takú, aká skutočne je. Prestať sa zameriavať iba na detail, ale začať vnímať svet okolo seba ako celok. Prestať sa ochudobňovať o symfóniu farieb, zvukov, vôní, ktoré máme všade vôkol seba.

Predstavme si, že človek je šoférom na ceste a vytýči si za cieľ prísť k moru. Čím skôr, tým lepšie. Chce si oddýchnuť, tak sa ponáhľa. Sleduje cestu, po ktorej ide. Dáva pozor na predpisy a dopravné značky. Vidí biele čiary mihajúce sa na šedej vozovke. Takto príde k moru a zistí, že je veľmi studené. Ostáva na brehu a hľadí – plný otázok – na horizont v diaľke. Hľadá opäť cestu, ako by mohol nazrieť ďalej. Bohužiaľ tento človek nevidel krásne hory, okolo ktorých prechádzal. Nevidel azúrové jazerá s malými loďkami ležiace pod týmito horami. Nevidel krásne lesy, lemujúce cestu. Stáda sŕn krotko spásajúcich trávu. Videl slnko odrážajúce sa v mori, svoju predstavu.

Svoju túžbu po mori by nasýtil, a ani by sa nemusel pohnúť z miesta. Stačilo by hľadieť s čistými očami. Počuť s čistými ušami. Nechať prenikať všetko do srdca. Nebrániť a nehodnotiť. Zbadať úžasnú najdokonalejšiu galériu. Najveľkolepejšie múzeum. Filharmóniu. Realitu nikdy nemôžeme zdokonaliť. V umení sa ju snažíme opísať, abstrahovať. Krásnym opisom zdôrazniť, ale vždy príde moment, keď nás realita znovu a znovu predbehne. Nech by človek zobrazil čokoľvek, vždy bude realita silnejšia.

Askéza pohľadu.

Soľ. Soľ je veľmi dôležitá. Dodáva chuť jedlu, prehlbuje ostatné chute a prináša nám pôžitok z vnímania rôznych chutí, ktoré môžeme spoznávať v jedle. Bez soli by bolo jedlo bez chute. Mdlé.

Problém ale nastáva, ak to so soľou začneme preháňať. Často zaobchádzame so soľou zle. Keď sa nám zdá jedlo, ktoré jeme, bez chute, prvé čo urobíme, je, že siahneme po soli. Pritom samotný problém nie je v tom, že jedlo má soli málo, ale v tom, že jeho chuť, ktorú mu dáva rozmanitosť ostatných ingrediencii, je nedostatočná. Najjednoduchším riešením je jedlo dosoliť. Takto prehlušujeme určitú chuťovú prázdnotu a samozrejme pritom si znižujeme prah pre jemné odtiene rôznych chutí. Citlivosť nám postupne zakrpatieva a my solíme stále viac, aby to spĺňalo požiadavky nášho znecitliveného vnímania. Podobne je to aj s glutamanom sodným, ktorý môžeme pridávať do každého jedla, lebo nás na krátko oklame svojou výraznou vôňou, ale postupne zistíme, že každé jedlo chutí rovnako, a že si zabíjame príjemný pocit z rozmanitosti...

Takisto je to aj s nenásytnosťou k jedlu alebo celkovo k všetkému materiálnemu – zameranému na vlastný pôžitok. Uspokojenie nachádzame stále a stále v posúvaní hraníc. A postupnom zabúdaní na skutočné hodnoty. Uspokojenie neprichádza. Na túto tému je jeden veľmi pekný vtip. Aký je rozdiel medzi človekom, čo má 5 miliónov eur, a človekom, čo má 5 detí? Iba ten, že ten druhý vie, že už je dosť.

Všetci sme sa stretli s pocitom, že keď sme dlho nejedli nič výrazné, prípadne sme z rôznych dôvodov držali hladovku alebo nejakú diétu, či pôst, „zresetovali” sme si chuťové receptory a jedlo, ktoré sme potom jedli, aj keď bolo jednoduché, nám nesmierne chutilo. To sa stalo na základe opätovného scitlivenia k rozpoznávaniu jemných chuťových odtieňov.

Podobný princíp môžeme použiť aj pre ostatné zmysly, ktoré môžeme scitlivovať, trénovať a postupne cvičiť k rozoznávaniu jemných, ale významných maličkostí. Tieto spolu prinášajú krásny pôžitok z dokonalosti stvorenej prírody. Aby sme mali takéto zážitky, nemusíme ísť stále ďalej a ďalej v stimulovaní našich receptorov, ale naopak, môžeme stále scitlivovať naše vnímanie a rozoznávať rozmanitosť stvorenia. Výsledkom scitlivovania bude odmena, ktorá sa bude prejavovať v pôžitku a radosti zo všedných maličkostí.

Ikonopisci, ktorí písali ikony, mali podľa pôvodných regúl dodržiavať pôst očí. Mali vyhradený istý čas, počas ktorého mali mať zavreté oči a nemohli hľadieť na farby. Tak sa im scitlivel pohľad na vnímanie tvarov a farieb. Tento pôst dodržiavali predtým, ako išli písať ikonu. Niekedy trval aj zopár dní.

Svetelný šum mesta nám zahalil krásu oblohy plnú svietiacich hviezd.

Myslím si, že veľmi podobný princíp môžeme využívať aj pri komunikácii a vnímaní okolitých ľudí... Jedným zo spôsobov, ako môžeme vnímať krásu každého človeka, je pokora, zníženie vlastného významu. Následné objavenie, obohatenie seba samého – celé okolie sa stane významným pre náš život. Objavenie pravdy premietnutej do stvorenej krásy. Nastane pocit „úžasu”. Bude sýtiť naše oči a napĺňať našu dušu. Budeme sa môcť tešiť z prítomných okamihov, lebo v každej sekunde nášho života zažijeme nespočetné množstvo krásy. Neustále naplnení a plní zdravého života. Nezávislí od vonkajších okolností, ktoré nás iba zväzujú a stále opätovne prehlušujú, oslepujú našu dušu. Nebudeme vyhľadávať lacné atrapy zážitkov. Nebudeme potrebovať umelú stravu. Zasýtime hlad po stále nových vnemoch. Bude nám stačiť pohľad na strom kolíšuci sa vo vetre a vytvárajúci dokonalú harmóniu farieb, pohybov. Tanec svetla. Orchester zvukov.

Cestou, ako môžeme zdokonaľovať svoje vnímanie, je pôst. Pôst od vlastnej predstavy. Nasledujúce prehlbovanie vedomostí, ktoré bude prameniť z úcty voči každej sekunde, s ktorou sme v kontakte, aj keď sa javí ako bezvýznamná. Čím je človek pokornejší, tým budú väčšie veci, ktoré bude vidieť okolo seba. Neustále sme pozvaní obohacovať svoj život. Chce to len očistiť svoje vnímanie. Askézu pohľadu. A môžeme sa vydať do života plného skutočných zázrakov a pritom nemusíme opustiť miestnosť, v ktorej sa nachádzame. Stačí sa na veci pozrieť zo správneho uhla, podhľadu.

Najväčší koráb, na ktorom som objavil celý svet, je moje drevené kreslo. Drevené kreslo za pracovným stolom...

Opäť vidieť sa môžeme naučiť. V skutočnom umení môžeme sledovať príklady presného pozorovania. Umelci sú ľudia, ktorí vidia, a to čo vidia, sú nútení sprostredkovať. Ak niekto zbadá krásu, má potrebu o nej svedčiť. Z toho vyplynie nutnosť formy, ktorá by bola odkazom na nekonečnú krásu.

Okrem konkrétnych príkladov krásy, ktorú je možno badať cez jej svedkov v ich dielach, môžeme otvoriť oči aj my.

Zbaviť sa celej ilúzie, do ktorej sme sa uväznili. Zbaviť sa pevného nemenného pohľadu na skutočnosť, lebo skutočnosť určite nie je pevná a nemenná. Je neustále v pohybe a podlieha zmenám. Takto nebudeme šablónovito žiť formálny život, ale budeme schopní láskavo prijímať každú sekundu ako jedinečný dar a zažívať radosť zo slobody bytia. Neznamená to, že človek opustí svoje skúsenosti, ale že ich prirodzene aplikuje.

Je potrebné neustále sa snažiť odpútať sa od túžob a presvedčení, ktoré redukujú skutočnosť na veci prospešné, alebo veci ohrozujúce našu predstavu o svete. Vidieť svet ako celok. Vnímať harmóniu a všeobjímajúcu jednotu a rozpustiť seba samého v tomto krásnom tanci...

Ak sa nám podarí očistiť svoj zrak a pravdivo vidieť, vidieť nielen očami, ale hlavne vidieť srdcom, vtedy zažívame obrat. Skutočné naplnenie a slobodu. Ak zbadáme krásu čo i len na okamih, už nikdy ju neprestaneme hľadať. Ak zažijem silu toho, že človek zabúda na seba v úžase nad dokonalosťou pravdy, vtedy zažívam chvíle, ktoré nevyváži ani bohatstvo, ani sláva, ba ani zdravie. Vidiaci človek už nehľadá falošné uspokojenie. Cez krásu spoznáva pravdu, z ktorej vyplýva dobro a láska. Nevysýchajúci prameň šťastia.