Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Možno zachrániť Garyho Beckera?

Číslo 1/2016 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 2660
 

Možno zachrániť Garyho Beckera? Vladimír Palko

Gary Stanley Becker (1930 - 2014) patrí k najvýznamnejším svetovým ekonómom 20. storočia. Celý život pôsobil na univerzite v Chicagu a patrí do tzv. „chicagskej školy“. Najvyššiu métu, ktorou je Nobelova cena za ekonómiu, dosiahol v roku 1992. Systém Google Scholar eviduje takmer dvestotisíc citácií jeho vedeckých prác. V súčasnosti sa za dva dni objavuje viac nových citácií Beckerových diel, ako je všetkých citácií vedeckých prác autora tohto článku za celý jeho doterajší život.

Tento článok začínam písať práve v deň druhého výročia jeho smrti, pričom premýšľam o zmysle svojho počinu. Revue Impulz spravidla nečítajú ekonómovia ani matematici, a preto vo všeobecnosti nie je ľahké prerozprávať čitateľovi výsledky práce ekonómov Beckerovej školy. Tito dávajú veľký dôraz na matematizáciu problému, teda na jeho pretavenie do matematických vzorcov, vôbec nie jednoduchých. Parciálne derivácie vyšších rádov a Lagrangeove multiplikátory, to sú pochúťky, cez ktoré sa musíte pri študovaní Beckera prehrýzť. Napriek tomu sa do tohto riskantného pokusu púšťam, a to z nasledujúcich dôvodov.

Po prvé – Beckerom sa zaoberám viac ako päť rokov, občas aj profesionálne. Dva roky som prednášal na Fakulte ekonómie a podnikania Paneurópskej vysokej školy predmet „Mikroekonómia rodiny“, ktorý obsahoval najmä Beckerove výsledky (a tak trochu aj kritiku jeho metódy), a bola to mimoriadne zaujímavá skúsenosť.

Po druhé – ekonómovia Beckerovej školy aplikujú jeho metódy na skúmanie príčin demografickej krízy, ktorá je v posledných dekádach nebývalým fenoménom v Európe, a výzvou pre ekonómiu a politiku.

Po tretie – v konzervatívnych kruhoch býva občas zvykom odvolávať sa na Beckera ako na ekonóma, ktorého výsledky zodpovedajú konzervatívnemu videniu sveta. Pokúsime sa tento pohľad podrobiť istej kritike, zďaleka však nie kritike absolútnej.

Na oficiálnej webovej stránke Nobelovej ceny Nobelprize.org sa dočítame, že Gary Becker dostal v roku 1992 Nobelovu cenu za „rozšírenie oboru mikroekonomickej analýzy na široké spektrum ľudského správania ... vrátane správania netrhového“.

Patrí sa teda povedať niečo o klasickej mikroekonómii.

Čo je mikroekonómia?

Mikroekonómia je ekonomická disciplína, ktorej základy sa sformovali už v 19. storočí. Zvykne sa o nej hovoriť, že sa nezaoberá ekonomikou štátu ako celku, ale zaujíma sa o trhy s jednotlivými statkami. Patria sem odbory ako teória spotrebiteľa, teória firmy, teória rovnováhy, atď. Pozrime sa napríklad na základy teórie spotrebiteľa.

Spotrebiteľovi sa na trhoch ponúkajú tisíce druhov statkov a nech je tých druhov n. Aby sme ich nejako od seba odlíšili, označme si ich ako statok číslo 1, statok číslo 2, atď., až statok číslo n. Dajme tomu, že spotrebiteľ sa rozhodne, že si kúpi X1 jednotiek statku č. 1, X2 jednotiek statku č. 2, ... , až Xn jednotiek statku č. n. Voľba tejto kombinácie množstiev jednotlivých statkov prináša spotrebiteľovi akýsi úžitok, alebo ak chcete, určité blaho. Alebo priam šťastie. Mikroekonómia pracuje s predstavou, že užitočnosť každej kombinácie sa dá odmerať a vyjadriť ako nejaké kladné číslo. Teda úžitok U je funkciou n premenných, čiže

U = U (X1, X2, ... , Xn).

Funkcia U sa nazýva funkcia užitočnosti. Ako to už býva u ľudí zvykom, čím viac je nejakého statku, tým má spotrebiteľ väčší úžitok U. Najradšej by si odniesol z obchodu všetko, čo tam vidí, nebyť určitého obmedzenia. Tým obmedzením je skutočnosť, že na trhu sa statky nerozdávajú zadarmo. Na trhu sa statky predávajú a kupujú za peniaze. Každý statok má svoju cenu, ktorá je peňažnou hodnotou jednej jednotky statku. Statok č. 1 má cenu P1, statok č. 2 cenu P2, atď., až statok č. n cenu Pn. A spotrebiteľ môže minúť iba toľko, koľko má v peňaženke. Túto sumu, ktorú môže (a chce) minúť, nazvime jeho bohatstvom W. Keďže za X1 jednotiek statku č. 1 zaplatíme X1∙ P1, za X2 jednotiek statku č. 2 zaplatíme X2 ∙ P2, atď., musí platiť rovnica

X1∙ P1 + X2 ∙ P2 + ... + Xn ∙ Pn = W,

ktorá sa nazýva rozpočtovým obmedzením.

Spôsobov, ako môže spotrebiteľ minúť na trhu svoje bohatstvo W, teda kombinácií množstiev všetkých statkov, ktoré úhrnne stoja práve sumu W, je nesmierne veľa. Za šesť eur si môže kúpiť napríklad sto rožkov, pričom z iných statkov si nekúpi nič. Ale môže svojich šesť eur minúť i tak, že si kúpi desať rožkov, jedno maslo, zväzok cibule a sedmičku vína. Spomenuli sme teda iba dve možné kombinácie, ale vieme, že by sme ich vedeli navymýšľať tisíce.

Pre ktorú kombináciu sa však spotrebiteľ rozhodne? Nuž pre tú, ktorá mu prináša najväčší úžitok U. Tie kombinácie, ktoré sme spomínali vyššie, síce všetky stoja šesť eur, ale ich užitočnosti sa líšia. Nie je ťažko uhádnuť, pre ktorú sa priemerný spotrebiteľ rozhodne skôr. Zvolí si sto rožkov? Načo by mu boli? Nie, zvolí si radšej tú druhú zmienenú kombináciu. Prináša mu väčší úžitok.

Mikroekonómia pracuje s predstavou, že spotrebiteľ je dokonale racionálny vo svojom rozhodovaní. Je perfektne informovaný o tom, aké kombinácie sú k dispozícii, i o cenách všetkých statkov, a vie s matematickou presnosťou rozhodnúť, ktorá kombinácia stojí sumu W a je zo všetkých možných kombinácií pre neho najužitočnejšia.

Mikroekonómia si za týchto okolností kladie zaujímavé otázky, ako sa mení voľba spotrebiteľa v závislosti od zmien jeho bohatstva alebo v závislosti od zmien cien jednotlivých statkov. Poznatky, ku ktorým dospela, sú prekvapujúco hlboké.

Analogické problémy sa riešia i v teórii firmy. Firma produkuje nejaký výrobok a musí sa rozhodovať v akom pomere si má obstarávať rôzne vstupy do výrobného procesu tak, aby sa dosiahla čo najvyššia produkcia.

Čo urobil Becker?

Becker vychádzal z jednoduchej skutočnosti, a síce, áno, človek na trhu optimalizuje voľbu statkov (v rámci svojich finančných možností), aby dosiahol svoje najväčšie blaho, ale že tento spôsob voľby zďaleka nie je jediným spôsobom, akým ľudia dosahujú užitočnosť, blaho, šťastie. Ľudia robia i voľbu ako narábať so svojím voľným časom. Môžu ho využiť na mnohé užitočné aktivity, môžu ísť na prechádzku, čítať knihu, stretnúť sa s priateľmi, tráviť čas v rodine, s manželkou, s deťmi.

Všimnime si, že i na tieto druhy časov vyhradených na rôzne aktivity sa vzťahujú podobné zákonitosti ako pri nákupe statkov na trhu. Takýto čas má tiež svoju cenu. Môžeme ju odmerať trebárs ako hodinovú mzdu, o ktorú človek príde tým, že tú hodinu nepracuje, ale venuje sa inej aktivite. Takisto tu platí určitá analógia rozpočtového obmedzenia. Čas nie je nafukovací. Súčet časov strávených rôznymi aktivitami nie je viac ako 24 hodín denne alebo sedem dní do týždňa. Z týchto úvah vyplýva, že funkcia užitočnosti U je komplikovanejšia, než ako sme ju chápali doteraz. Jej hodnota závisí nielen od množstiev zakúpených statkov X1, X2,. .. , Xn, ale aj od dĺžok časov T1, T2, ... , Tr, vyhradených na aktivitu č. 1, aktivitu č. 2, atď., až na aktivitu č. r ([1]).

Potom Becker pristupuje k nasledovnej konštrukcii: človek nezískava úžitok priamo od množstiev statkov obstaraných na trhu a z množstiev rôznych časov strávených rôznymi aktivitami, ale tieto všetky sú len vstupmi do kvázi výrobného procesu prebiehajúceho v domácnosti, pričom výstupom – produktom, ktorý už priamo dáva úžitok, sú abstraktné, ale každému známe a každým žiadané veci, ako je sýtosť, spokojnosť, pohoda, zabezpečenosť, láska (aj erotická), spolupatričnosť, istota spoľahnutia sa. Tieto veci Becker nazýva komoditami. Osobitnou komoditou sú i deti. Rodina je „firmička“, ktorá všetky komodity produkuje.

Beckerova škola pracuje s predstavou, že tieto komodity sú merateľné v nejakých jednotkách. Ťažko si vieme predstaviť jednotku spokojnosti či spolupatričnosti, ale v každom prípade táto abstrakcia umožňuje beckerovcom odvodzovať zaujímavé matematické rovnice a výsledky.

Osobitným druhom času je čas vyhradený na vzdelávanie, teda na zveľaďovanie svojho ľudského kapitálu. Nezarábajú sa pritom peniaze, ani to nemusí prinášať nejaký okamžitý úžitok (učenie zvykne i bolieť). Investícia do ľudského kapitálu však zvyšuje budúcu produktivitu komodít v domácnosti. Jednak človek v zamestnaní viac zarobí, a teda prinesie viac peňazí do rodiny, a jednak manžel, ktorý vie opraviť elektrický spotrebič, a manželka, ktorá sa od starej materi naučila piecť medovníky, prinesú viac pohody do spoločnej domácnosti. Rozlišujú sa i rôzne typy ľudského kapitálu. Jeden zvyšuje zárobok v práci, iný zasa kladne pôsobí priamo cez niektoré aktivity v domácnosti.

Ako sme už spomínali, Becker rozšíril metódy mikroekonómie z trhových vzťahov na netrhové medziľudské, často veľmi intímne vzťahy. Jednotiacim princípom medzi oboma oblasťami je to, že človek sa vždy niečoho vzdáva a za to niečo očakáva. Na trhu sa vzdávame svojich peňazí a dostávame tovar. V oblasti medziľudských, napríklad rodinných vzťahov, sa nevzdávame peňazí (hoci niekedy i tých), ale akceptujeme isté obmedzenia samých seba. Manžel si manželku nekupuje na trhu za peniaze, ale tým, že sa rozhodne pre manželstvo, prichádza o časť svojej slobody prijatím určitých záväzkov. Nič to lepšie neilustruje, ako jednoduché označenie človeka, ktorý nie je v manželstve, slovom „slobodný“. Manželstvom prestáva byť slobodným.

Deti si spravidla tiež nekupujeme na trhu (hoci niekedy sa to už deje, viď surogátne matky, darcovia spermií, atď.). Rozhodnutím sa pre dieťa sa však jeho rodičia mnohých vecí vzdávajú. Tomu, kto bol rodičom, to netreba veľmi vysvetľovať.

Becker nerozširoval klasickú mikroekonomickú analýzu iba na oblasť rodiny, ale i na iné oblasti ľudského správania, napríklad na kriminalitu. I správanie kriminálnika sa dá podľa neho popísať ako jeho voľba zločinom maximalizovať svoju funkciu užitočnosti, pričom cenou za zločin je strach z odhalenia, prípadne samotné odhalenie a trest.

V čom je Becker konzervatívec

Bežne sa vyskytujú i Beckerovi kritici zľava, a to z radov zástancov feminizmu, menujme napríklad ekonómku Marianne Ferber (1923 - 2013). Beckerove práce totiž dosť torpédujú tézu o všadeprítomnej diskriminácii žien, ktorá sa prejavuje tak, že ženy poberajú nižšiu mzdu za tú istú prácu, za ktorú muži poberajú vyššiu mzdu. Pripomeňme, že táto téza sa berie úplne samozrejme, a vlády štátov si boj za rovnaké mzdy dávajú do svojich programových cieľov. Médiá o týchto cieľoch radi informujú a politici sa im zase neradi bránia, aby v politicky korektnej dobe neriskovali, že budú označení za patriarchálnych „bigotov“, ktorí chcú vládnuť nad ženami, či nebodaj ich dokonca nenávidia.

Téza o diskriminácii sa nezvykne dokazovať tak, že sa zoberú dvaja zamestnanci s rovnakou dĺžkou praxe a rovnakými výsledkami, jeden mužského a jeden ženského pohlavia, a potom sa víťazoslávne ukáže: pozrite, táto žena má o 150 eur menšiu mzdu. Prečo? Vraj sa borí s mužskými predsudkami. Takto by dokazovanie tézy nefungovalo. Argumentácii v prospech tejto tézy neprospieva ani zjavná skutočnosť, že v najrôznejších zamestnaniach sú úplne bežné a veľmi časté prípady úspešných žien, ktorým nemálo ich menej schopných kolegov v práci môže ich výkony iba závidieť.

Argumentácia v prospech tézy sa robí tak, že sa zoberie odvetvie, a porovnajú sa priemerné platy mužov a žien. A u žien ten priemer je naozaj nižší.

Becker však dokazoval, že tento rozdiel z väčšej časti ide na vrub dobrovoľného, slobodného rozhodovania tisícov mužov a žien pri deľbe práce v rodine. Manželia, ktorí sa rozhodnú pre deti, sa ocitajú z čisto biologických dôvodov v nerovnakej situácii pri alokovaní svojho času. Donosenie dieťaťa a starostlivosť oň – počas minimálne niekoľkých mesiacov, ak nie rokov po narodení – si vyžaduje úplné nasadenie ženy. Navyše, ako Becker dokazuje ([1], 1. a 2. kapitola), táto nevyhnutná deľba práce sekundárne štartuje ďalšie prehlbovanie delenia práce tým, že muž a žena investujú do získania odlišných typov svojho ľudského kapitálu. Každý investuje do toho druhu kapitálu, ktorý bezprostredne využíva. Teda muž investuje do kapitálu, ktorý zvyšuje jeho výkon na trhu práce, a žena do toho kapitálu, ktorý zvyšuje jej výkon pri tvorbe komodít v domácnosti, napríklad pri výchove detí. Dôsledkom toho je, že ženy v priemere (!) stihnú naakumulovať o niečo menej ľudského kapitálu, potrebného pre postup v zamestnaní.

Z Beckerovej metódy plynie, že merať ocenenie výkonu človeka iba jeho mzdou je, jednoducho, nedorozumenie, keďže táto mzda je iba jednou z premenných, ktoré ovplyvňujú produkciu komodít v rodine. Od nich sa zase odvíja funkcia užitočnosti pre rodinu tohto človeka. Inými premennými sú čas a ľudský kapitál. Podľa Beckera nič nenasvedčuje, že by celkový príspevok ženy k tejto produkcii komodít bol nižší ako príspevok muža.

Z tohto hľadiska je Becker v spore s modernými feministickými smermi a jeho prístup možno charakterizovať ako konzervatívny.

K modernému progresivizmu tiež patrí i politický tlak na čo najvyššiu zamestnanosť žien. Čo najvyššia zamestnanosť žien je tiež deklarovaným cieľom vlád. Ženám nik nebráni, aby sa slobodne rozhodovali pre zamestnanie, a je to tak správne. Ale prečo má platiť, že čím väčšie percento zamestnaných žien, tým lepšie? Becker už pred desaťročiami, keď ešte nebola demografická kríza Západu taká vypuklá, upozorňoval prostriedkami mikroekonomickej analýzy, že jednou z príčin zníženej fertility na Západe v 20. storočí je prudký nárast zamestnanosti žien.

V teórii spotrebiteľa totiž platí, že dopyt po statkoch/komoditách sa odvíja od zmien pomerov ich cien. Ak považujeme dieťa za statok/komoditu (označenie je to kontroverzné, ale zdá sa, že bez neho sa nie je možné zaobísť), potom zamestnanosť matky zvyšuje cenu dieťaťa (cena dieťaťa je ďalší kontroverzný pojem, ale jednoducho sa používa). V prípade zamestnanej ženy sa súčasťou ceny dieťaťa stávajú i náklady obetovanej príležitosti. Žena, ktorá je zamestnaná, rozhodnutím pre dieťa príde o svoj plat, a to nielen ten za obdobie, počas ktorého je s dieťaťom doma. Ako sme už spomenuli, žena bude investovať do iného druhu ľudského kapitálu, než je ten, ktorý potrebuje na svoj kariérny rast v zamestnaní. To bude negatívne ovplyvňovať jej mzdu aj po návrate do zamestnania. To znamená, že v 20. storočí narastala cena dieťaťa. A vieme, že narastajúca cena statku (spravidla) znižuje dopyt po ňom.

Becker tiež z mosta doprosta hovorí o negatívnych následkoch sociálneho štátu na súdržnosť v rodine. Zavedenie dôchodkového poistenia znížilo finančné transfery od detí smerom k ich zostarnutým rodičom. Niektorí Beckerovi nasledovníci idú ešte ďalej a dokazujú, že samotné zavedenie povinného štátneho dôchodkového poistenia je tiež jednou z príčin zníženej fertility, čiže zníženého dopytu po deťoch.

Všetky tieto výsledky vytvárajú konzervatívny imidž Garyho Beckera alebo skôr jeho metódy a skutočne sú i užitočné pre konzervatívnych politikov v diskusii o otázkach rodiny. Konzervatívnemu imidžu Beckera napomáha i kritika zľava. Beckerova ekonómia rodiny sa zvykne nazývať „neoklasickou“ a ľavičiari niekedy ironicky komolia tento prívlastok ako „teoklasická“, čo má navodzovať dojem, že Becker je až kresťanský fundamentalista.

Samozrejme je to nezmysel. Ak sa totiž pozrieme z kresťansko-konzervatívneho hľadiska na Beckerovu metódu bližšie, a najmä, ak sledujeme, do akých oblastí až zasahuje, uvidíme kontroverzné veci. Niektoré som si všímal už počas štúdia Beckerovho „Pojednania o rodine“. Značné rozpaky som pociťoval pri jeho porovnávaní monogamného a polygamného manželstva. Môj celkový dojem z Beckera sa neskôr zhodoval s názormi pre mňa dôveryhodných ľudí. Pred dvomi rokmi som si na jednej konferencii o rodine v Bratislave vypočul prednášku amerického pátra Marcela Guarniza (v minulosti publikoval v Impulze), ktorý celý Beckerov mikroekonomický prístup kritizoval. Úctivý, avšak viditeľne odmietavý prístup k Beckerovi vidno u prof. Lubomíra Mlčocha, angažovaného českého kresťana, člena Pápežskej akadémie sociálnych vied, autora monografie „Ekonomie rodiny v proměnách času, institucí a hodnot“ ([2]). Pozrime sa na kritické argumenty proti Beckerovi. Niektoré z nich možno vari vyvrátiť, niektoré asi nie.

Imperializmus ekonomickej vedy

Beckerova ekonómia rodiny sa tiež zvykne nazývať „imperiálnou“. Niektorí ju tak nazývajú obdivne, niektorí ironicky, s negatívnym podtónom. O čo ide? V podstate o celej ekonomickej vede ako takej, sa zvykne hovoriť ako o imperiálnej. Tento pojem pochádza zrejme od George Stiglera, ďalšieho laureáta Nobelovej ceny, ktorý ho použil pred viac ako tridsiatimi rokmi. Znamená to, že ekonómia si robí nárok vysvetľovať svojimi nástrojmi nielen rozhodovania spotrebiteľov, firiem a vlád ohľadne trhových procesov, ale i javy a procesy, ktorými sa zaoberajú iné spoločenské vedy, ako história, už spomínaná kriminológia, sociológia, kultúra, dokonca náboženstvo, atď. Proste človek vraj vždy koná vo svojom rozhodovaní tak, aby v rámci svojich obmedzení maximalizoval nejakú svoju funkciu užitočnosti. V podstate tak ako sa správa spotrebiteľ v supermarkete, keď si skontroluje obsah svojej peňaženky.

Becker sa k tomuto imperializmu ekonomickej vedy tiež sebavedome hlási. Najmä v oblasti rodiny. Rozhodnutia o deťoch, o sobáši, o rozvode, atď. – vo všetkom ide o maximalizáciu funkcie užitočnosti.

Niektorí kritici sa a priori stavajú proti tomuto imperiálnemu prístupu. Odmietanie začína pri samotných používaných pojmoch. Možno používať pojmy ako „cena dieťaťa“ alebo „dopyt po deťoch“? Možno dieťa označovať ako „komoditu“? Akáže „cena“, keď dieťa si na trhu nekupujeme? Veď po dieťati nemáme „dopyt“, ale po dieťati „túžime“. Rozhodnutia, ktoré robí spotrebiteľ v supermarkete sú banálne. Rozhodovanie, či si kúpi sedmičku vína alebo tri plechovky piva, nemajú v sebe citovú náplň. Podobne rozhodovanie či zoberie rodinu na dovolenku do Talianska, alebo radšej vymení staré auto za nové. Rozhodovanie či sa ožení, či bude mať dieťa, to sa však dotýka nášho srdca.

Avšak spomeňme si. Nepočúvame od obyčajných ľudí vetu, že „dieťa dnes stojí veľa peňazí.“? Alebo vetu: „Ak budete mať ďalšie dieťa, nebudete si môcť nič dovoliť.“? Alebo: „Ešte sa nežeň, radšej si užívaj slobodu!“? A tieto vety nehovoria nejaké chladné monštrá, ale celkom normálni ľudia, často dobrí ľudia. Tí ľudia nikdy nepočuli o mikroekonomickej analýze, ale vyslovujú výroky o voľbe medzi statkami, resp. komoditami. Ak teda ekonóm vidí v bežnom živote voľbu, ktorá je analógiou voľby spotrebiteľa v klasickej mikroekonómii, nemá právo, ba povinnosť skúmať ju analogickými metódami? Asi má. A Becker, ako sme už spomínali, hovoriac o cene dieťaťa, nemal na mysli, že sa deti predávajú a kupujú, ale mal na mysli náklady na starostlivosť o dieťa včítane nákladov obetovanej príležitosti.

Aj ekonomickí „imperialisti“ sú si samozrejme vedomí emotívnej stránky veci, a preto zjemňujú používanie chladného názvoslovia dodatkom, že samozrejme „dieťa je statok, za ktorý neexistuje substitút“.

Určitý „imperiálny“ vpád ekonomickej vedy do oblasti rodiny by teda asi mal byť tolerovateľný. Chladné názvoslovie však predstavuje riziko v kombinácii s inými faktormi, o ktorých ešte bude reč.

Dôslednou racionalitou k úplnej iracionalite

Základnou vlastnosťou klasickej mikroekonomickej analýzy je predpoklad absolútnej racionality spotrebiteľa pri uskutočnenej voľbe. Predpokladá sa, že človek je schopný absorbovať všetky dostupné informácie o možnostiach, ktoré má k dispozícii, a vybrať si –takmer na milimeter presne – tú najlepšiu. Tú, čo mu prináša najvyššiu užitočnosť. Že tá najlepšia možnosť je naozaj najlepšia a že sa nejedná o omyl či prelud.

Už samotná voľba konkrétnej kombinácie statkov či komodít je takpovediac z definície optimálnou. Veď spotrebiteľ je suverénom. Ak o niečom hovorí, že je to pre neho najlepšie, no tak je to najlepšie. Veď to poznáme z latinského príslovia: „De gustibus non est disputandum“, čiže „O chutiach sa nediskutuje“. Mimochodom, toto latinské príslovie je aj názvom dávnejšieho článku Garyho Beckera a George Stiglera. Lenže je to naozaj tak?

Už sme spomínali, že voľba statkov v klasickom zmysle je obyčajne banálnou záležitosťou, ktorá nemá morálny rozmer. Či si človek kúpi lístok do kina, alebo pôjde na hokej, je naozaj jeho vec. Ak si myslí, že treba ísť na hokej, tak skutočne vie, čo je pre neho najlepšie. Podobne je to s rozhodovaním medzi rožkami a chlebom. Ani v rozhodovaní medzi dovolenkou v Chorvátsku na strane jednej a skoršou kúpou nového auta na strane druhej nevidíme morálnu drámu.

Lenže v rozhodovaní v medziľudských vzťahoch je to inak. Rozhodovanie v tejto oblasti máva niekedy transcendentný zmysel. Stále odkladanie splodenia a výchovy detí napríklad má morálny rozmer. Nehovoriac o tom, keď voľba medzi prijatím dieťaťa a jeho neprijatím skončí neprijatím, a súčasťou je aj voľba ženy ísť na potrat.

Čo si myslel Gary Becker o legálnom potrate, presne neviem. Ale vieme, čo hovorí beckerovská ekonómia rodiny. Nech dopadne voľba ženy medzi potratením alebo nepotratením akokoľvek, podľa tejto ekonómie táto voľba prináša žene (rodine) najvyšší možný úžitok. Teda ak napríklad jedna žena odmietne potrat, lebo je to proti jej presvedčeniu alebo preto, lebo sa chce vyhnúť celoživotným výčitkám svedomia, tak touto voľbou maximalizuje svoj úžitok. Ale ak iná žena pokojne podstúpi potrat, tak i tá maximalizuje svoju užitočnosť. Človek je teda racionálny suverén, ktorý vo všetkom rozhoduje, čo je pre neho najlepšie a podľa toho koná. Podobné úsudky má táto ekonómia napríklad v otázke rozvodu manželstva.

Veríme tomu? Nuž, nie. Skôr máme dojem, že na rozdiel od banálnej voľby „syr alebo saláma“ v oblasti rodiny si niekedy človek iba myslí, že maximalizuje svoju užitočnosť, avšak v skutočnosti sa stáva obeťou ilúzie. Predovšetkým pre kresťanov by nemalo byť ťažké toto pochopiť, keďže veria, že človek v dôsledku dedičného hriechu je hriešnou bytosťou, schopnou privodiť si vlastnú pozemskú biedu, nehovoriac o tej večnej.

Ak by sme trvali na dôslednom predpoklade racionality človeka, dôjdeme k iracionálnym tvrdeniam. Čo si pomyslíte o žene, ktorá má za sebou dva potraty a tri rozvody? Že úspešne maximalizovala z celoživotného hľadiska svoju funkciu užitočnosti? Asi ťažko. Skôr vidíte jeden tragický život.

Pokus s altruizmom

Gary Becker sa samozrejme pokúšal svoju ekonómiu rodiny „poľudštiť“. Zaujímavým pokusom je jeho zohľadnenie altruizmu. Niektorí ľudia sú už takí, že radi robia dobro iným. A to, že to dobro robia iným, prináša dobro, čiže úžitok, aj im samotným.

Matematicky, ak prvá osoba miluje druhú a U je úžitok prvej osoby, V úžitok druhej osoby, X spotrebované statky prvej osoby, potom U je funkciou nielen X , ale aj V , čiže

U = U (X , V )

Je milé, že Becker zahrnul do svojich úvah aj obyčajnú lásku k blížnemu, ale problém pretrváva. Ak niekto zahŕňa darmi milovanú osobu, či osoby, tak maximalizuje svoj úžitok. Lebo je skrátka altruista a keby neobdarovával blížnych, nebol by maximálne šťastný.

Lenže pozor! Ak je niekto úplný sebec a všetko chce len pre seba, tak podľa beckerovcov tiež úspešne maximalizuje svoju užitočnosť. Jeho najvyššie šťastie vraj spočíva v tom, že všetko dopraje len sebe a inému nič. Veď on vie najlepšie. Veríme tomu, že je to jeho skutočné najvyššie šťastie? Nie, neveríme. Myslíme si, že ten človek ide za nejakým preludom.

Napätie medzi tým, čo je chcené, a tým, čo má byť

Lubomír Mlčoch cituje indického ekonóma A. Sena, ktorý upozorňuje na neduh filozofov, ktorým je „sklon vysvetľovať všetky javy z tak málo princípov, ako je to len možné“. Niečo podobné sa prihodilo imperiálnej beckerovskej family economics. Človek a jeho rodina je však príliš zložitý jav, než aby sa dal vysvetliť iba prostriedkami klasickej mikroekonómie.

Predpoklad racionality človeka – spotrebiteľa stráca svoju reálnosť len čo sa dostávame od banálnej voľby k voľbe, ktorá má vážny etický rozmer. Ako píše Mlčoch, „zatiaľ čo hlavný prúd ekonómie pracuje naďalej s človekom ekonomickým ako dokonale racionálnym, nová inštitucionálna ekonómia. ... ho už považuje len za človeka iba nedokonale racionálneho, s prirodzenosťou narušenou oportunizmom so sklonmi k polopravdám, lžiam, úskokom, ba i vražde“ ([2]). No povedzte, nie je to ozvena príbehu z knihy Genezis?

Človek sám o sebe nie je suverénom, ktorý vo všetkom suverénne určuje, čo je jeho najväčšie šťastie. Jedna vec je, čo on chce, druhá vec je to, čo má byť. A zdroj toho, čo má byť, je mimo človeka. Človek si svoju skutočnú funkciu užitočnosti nedefinuje sám. Áno, človek sa rozhoduje slobodne, ale „svoju slobodu nesmie zapredať“ ([2]). Nie sú len morálne indiferentné voľby. Sú aj voľby správne a nesprávne.

A teraz môžeme predbežne našu exkurziu do Beckerovho sveta zakončiť. Pardon, ale veď sme nezodpovedali na otázku z názvu článku! Možno teda zachrániť Garyho Beckera? Môžu konzervatívni a kresťanskí politici a ekonómovia argumentovať Beckerom? Je jeho ekonómia rodiny zmysluplná?

Áno, ale s určitou rezervou. Potrebuje ešte niečo, čo je mimo nej. Potrebuje menej imperiálnosti a viac pokory. Je to niečo, čo sa nedá dať do rovníc. Potrebuje uznať, že uvažovanie sa má pohybovať v rámci morálky, ktorá je mimo nej samotnej. Najlepšie v rámci biblickej morálky. Toto je ďalšie obmedzenie, ktoré potrebuje.

Rozpočtové obmedzenie nestačí.


Literatúra
[1] Gary S. Becker: A Treatise on the Family. Enlarged edition. Harvard University Press, 1993.
[2] Lubomír Mlčoch: Ekonomie rodiny v proměnách času, institucí a hodnot. Karolinum, 2014.

Copyright © 2005-2018 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.