Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Desať rokov bez Langoša

Číslo 1/2016 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 1442
 

Dňa 15. júna 2006 sme si pripomenuli desiate výročie smrti Jána Langoša, jedného z mála politicky mysliacich disidentov spred roka 1989, ktorý uspel aj v politike v slobodnom režime.

Langoš bol originálny a autentický muž. Ortodoxný katolík, ktorý sa dobre cítil medzi slovenskými židmi a ekológmi, Slovák, ktorý mal rád Prahu a ktorého mali radi Česi, ale ktorý po otcovi zdedil silný národný sentiment a úctu k Andrejovi Hlinkovi. Bol to muž s dlhými vlasmi a jemnou tvárou, a krehkým pohľadom. Vedel zaťať päsť, ale aj pomaly a vytrvalo pracovať na zákone, o ktorom si všetci mysleli, že nemá šancu, a on ho dokázal napísať a presadiť. Často hlasmi politikov z tých strán, ktoré stáli na opačnej strane barikády ako Langoš – pred rokom 1989, aj po ňom. Raz našiel inšpiráciu v Amerike, inokedy v Poľsku, niekedy ho zaujal cudzí úspech, inokedy neúspech.

Tak to bolo so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, o Ústave pamäti národa alebo zrušení dane z dedičstva. Pamätám sa, ako sa vtedy proti nemu postavili všetci: Ivan Mikloš, Brigita Schmögnerová či Ivan Šimko. Jedni argumentovali ekonomicky, iní politicky. Langoš ich uvažovanie neprijal, jeho argument bol morálny: Ak chce nechať rodič svojmu dieťaťu majetok, štát nemá právo zdaňovať ho. Je to nemorálne. A keď ktosi povedal, že táto daň je v každom štáte v Európe, Langoš pokojne odvetil, že aj otroctvo musel zrušiť niekto prvý. A keď niekto argumentoval ľavicovo-liberálnym sofizmom, že daň z dedičstva je potrebná, lebo sa tým znižuje spoločenská nerovnosť, Langoš kontroval argumentom, že sa bohatí – na rozdiel od chudobných – vedia tejto dani vyhnúť, a preto je to naopak.

Neskôr, keď Ivan Mikloš predstavil svoju veľkú daňovú reformu, daň z dedičstva tam už nebola vôbec. Nikto vtedy Langoša neocenil, ale bol to jeho politický bod.

Alebo iný príklad. Prekážala mu preambula k zákonu o rodine. Ten bol síce mnohokrát novelizovaný, ale stále mal preambulu z komunistických čias. Všetci, vrátane Ernesta Valka, mu vraveli, že preambula sa nedá zmeniť, že na to treba vytvoriť úplne nový zákon, že to novelou nejde. Lenže on bol poslanec a nový zákon o rodine muselo pripraviť ministerstvo. Tak napísal jednoduchú novelu, kde stálo, že preambula sa vypúšťa. Parlament to schválil a komunistická preambula bola navždy v koši.

Langoš bol mužom so silným osobným presvedčením, za ktorým si vedel konzekventne stáť. Nie všetko mu vždy vyšlo, nie všetky jeho odporúčania boli ideálne, ale v rozhodujúcich momentoch neváhal. A preto tak ťažko niesol, že mu jeden z jeho najbližších ľudí pred rokom 1989 – Ján Budaj – zatajil podpis na hárku ŠtB. Asi nič neznamenal, ale vzťah Langoša a Budaja bol predsa silnejší ako nejaký nátlak či alibizmus voči režimu. A preto ťažko niesol aj odchod Ivana Mikloša k Dzurindovi. Pochopil totiž, že jeho strana práve utrpela stratu, ktorú nedokáže nahradiť.

Langoš bol zároveň hlboko empatický, dokázal spájať to, čo bolo pre iných v zásadnom rozpore. Bol to on, aspoň podľa mojich zistení, kto vymyslel názov Verejnosť proti násiliu, a bol to on, kto mieril na Federálne ministerstvo vnútra, čo bola funkcia, ktorá si – obzvlášť vtedy – vyžadovala muža, ktorý sa nebude báť použiť hrubú policajnú silu. A hoci mal Čechov rád, hovoril mi, ako sa potešil, keď sa mu ľudia z vedenia československej tajnej služby sťažovali na istého Slováka, volal sa Vladimír Palko, ktorý si dokázal na Slovensku zjednať rešpekt.

Vedel sa aj ostro vymedziť. Keď jeho priatelia z Demokratickej strany uvažovali o účasti na kandidátke SMK, Langoš to rázne odmietol. Nacionalizmus mu vadil bez ohľadu na jazyk, v ktorom sa vyjadroval.

A charakterizovalo ho ešte niečo. Bol to príjemný spoločník, otvorený a priateľský človek, ktorý sa s každým vedel porozprávať o tom, čo ho zaujímalo. So židmi dokázal viesť dlhé a hlboké reči o holokauste, fascinovalo ho (a osobne si myslím, že ešte viac trápilo), ako aj rabíni v Auschwitzi strácali vieru v Boha. S liberálmi rád hovoril o Povstaní, o demokracii a o Západe, kam patríme. A s konzervatívcami o Hlinkovi, vlastenectve, Ratzingerovi či veľkom poľskom pápežovi. Mimochodom, patril ku skupine slovenských disidentov, ktorá mala silný vzťah k Poľsku a do slovenčiny prekladal Tischnera.

Za posledných desať rokov, odkedy nešťastne a tragicky zahynul, sa ukázalo, aké dôležité bolo jeho miesto. ÚPN odvtedy stratil orientáciu, nedokázal nájsť nielen Langošovho nástupcu, ale ani plniť jeho odkaz. Pravicoví politici stratili zmysel pre morálny argument, pričom bývalých disidentov, z ktorých vyžarovala sloboda, nahradili podnikatelia.

Ale Langoš by z toho, ako dnes vyzerá naša krajina, nebol smutný. Pracoval by na tom, aby sa to zmenilo. Pomaly a vytrvalo. Občas mám pocit, že tento jeho prístup k politike je mŕtvy, rovnako ako Ján Langoš.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.