Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Mačkej dál!

Číslo 1/2016 · František Mikloško · Čítanosť článku: 1458
 

Pozdrav k sedemdesiatinám výtvarníka Milana Bočkaya

Dnes, keď sa – už s odstupom – začínajú spracovávať politické i kultúrne dejiny Slovenska dvadsiateho storočia, vidíme, že mnohé, v časoch komunizmu často nenápadné aktivity, dnes tvoria už históriu tohto obdobia.

V Katolíckej cirkvi to boli malé spoločenstvá veriacich, samizdaty, púte, podpisová akcia za pozvanie pápeža do Československa a podobne. Medzi ochranármi to boli také akcie, ako reštaurovanie starého mlyna v Kvačianskej doline, opravy dreveníc na Brízgalkách a publikácia Bratislava/nahlas. Vo výtvarnom umení to boli kolektívne albumy výtvarníkov, posielanie výtvarných novoročeniek a najmä neoficiálne výstavy slovenských výtvarníkov, ktorí mali zatarasenú cestu do oficiálnych galérií. Hýbateľom týchto výstav v Bratislave bol výtvarník Milan Bočkay.

Milana Bočkaya som spoznal počas základnej vojenskej služby na Vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Z nudy, ktorá na vojne zvyčajne vládne, som Bočkayovi požičal na čítanie knihu Ignáca Leppa Viera v modernom svete. Autor knihy bol marxistický filozof, ktorý sa pod vplyvom diela jezuitu Teilharda de Chardina stal veriacim katolíkom a nakoniec kňazom. Keď mi ju Milan vrátil, povedal, že táto kniha mu vrátila vieru jeho detstva, a tak on ma zato zasvätí do výtvarného života, o ktorom som zasa ja nemal ani potuchy.

Hneď som sa stal kamarátom aj jeho manželky Kláry, ktorej som sa potom stal birmovným otcom. Po vojenčine sme už udržiavali pravidelný kontakt. Ja som mu požičiaval samizdaty, oni nás spolu s Otisom Laubertom pozývali často k nim, do jednoizbového bytu v Petržalke na Vilovej ulici, kde sme boli – okrem dobrej večere – účastníkmi Milanovho čítania, vtedy nedostupnej literatúry. Neviem, koho to bola myšlienka, urobiť v roku 1978 výstavu výtvarníkom, ktorí nemohli oficiálne vystavovať. Podujala sa na to Ľudka Horanská, ktorá mala na Ústave technickej kybernetiky SAV pri ROH na starosti kultúru. A tak došlo k prvej neoficiálnej výstave na ÚTK.

Milan Bočkay zohnal z Domu SČSP panely, na ÚTK ich nakašíroval, a tak sa Milan Bočkay, Klára Bočkayová, Daniel Fischer, Dezider Tóth, Otis Laubert, Marian Meško a Igor Minárik predstavili Slovensku. Bola to bomba. Zasadačka na ÚTK bola plná elitných ľudí: Jozef Jankovič, Alex Mlynarčík, Radislav Matuščík a ďalší. Výstavu uvádzal brniansky kunsthistorik Jiří Valoch.

S jedlom rastie chuť. Tí istí autori vystavovali ešte na Smolenickom zámku a potom prišla v roku 1979 osudná výstava vo vestibule jedálne SAV na Patrónke. Okruh vystavujúcich rozšírili ešte Marián Mudroch, Ladislav Čarný, Rudolf Sikora a Ľubomír Ďurček. Ďurčekove fotografie so zalepenými ústami nenechali ŠtB na pochybách, že v čase Charty 77 je toto pokračovanie iniciatívy Charty na Slovensku. Výstavy na ÚTK pre nás skončili a mnohí z nás, vrátane Milana Bočkaya, putovali potom na výsluchy na ŠtB.

Milan Bočkay ma teda vtiahol do tohto sveta výtvarníkov na Slovensku, Morave i v Čechách. Boli to Rudolf Fila, Milan Paštéka, Jozef Jankovič, Alojz Klimo, Igor Kalný, Ludvík Kundera, Dalibor Chatrný a ďalší elitní ľudia slovenskej i českej kultúry. Súčasťou tohto sveta „vydedencov“ boli mnohé akcie a krásne zvyky. Vznikla tradícia výtvarných albumov, keď zúčastnení výtvarníci dali príslušný počet kusov grafiky, a tak dostal každý zúčastnený jeden album. Mne sa takto ušiel album na pamiatku smrti výtvarníka Miloša Lakyho, ktorý mi darovala Klára Bočkayová. A samozrejme nezabudnuteľné Pf-ká. Na prelome kalendárneho roku si posielali výtvarníci grafiky, ako novoročenky. Boli to malé poklady. Tí, ktorí si ich odkladali, majú dnes vo svojich zbierkach skvelé zastúpenie vynikajúcich výtvarníkov.

Bol komunizmus, ľudia sa stiahli do menších komunít a tu žili. V tomto prostredí bolo samozrejmé požičiavať si vzácne knihy a bolo sviatkom stretávať sa, vymieňať si informácie. Takto sa žilo do roku 1989. Po páde komunizmu sa situácia radikálne zmenila. Už neexistoval nepriateľ, žilo sa slobodne. Z ľudí, ktorí tvorili základ výstav na SAV vznikla v roku 1991 výtvarná skupina A-R (Avance-Retard). Títo ľudia žili aj naďalej tak isto ako predtým – skromne, a len pre tvorbu. Milan Bočkay mi ešte na vojenčine o sebe povedal, že už ako mladý chlapec z Krušoviec vedel, že chce byť výtvarníkom. Toto vie celý život, tomuto žije a tomu podriaďuje všetky životné postoje. Podobne aj ostatní jeho priatelia. Nikto z nich sa po novembri 1989 nestratil a nezablúdil. Základ, ktorý si osvojili v čase odporu voči komunizmu, im už vydržal. Zriadili Výročnú cenu Združenia A-R Christmas – album prác členov Združenia A-R a laureátov ceny, ktorá sa každoročne odovzdáva osobnostiam umenia a kultúry.

V roku 2009 vznikla z iniciatíva manželov Piovarcsyových na Lazaretskej ulici v Bratislave „Galéria 19“. Jej kurátormi sa stali Marian Meško, Vlado Kordoš a Marián Mudroch zo Združenia A-R, a táto galéria už sedem rokov usporiada zaujímavé výstavy. Stala sa kultúrnym stánkom Bratislavy, kde sa pri vernisážach stretá čím ďalej väčší okruh milovníkov umenia a kultúry.

Neodvážim sa popísať výtvarné dielo Milana Bočkaya a celej skupiny A-R. Majú za sebou desiatky individuálnych i kolektívnych výstav – doma i v zahraničí. Každý z nich má svoju vlastnú monografiu, ktorá si našla miesto v renomovaných zahraničných knižniciach. Ich analytická maľba zanecháva dnes výraznú stopu v dejinách slovenského výtvarného umenia. Pre mňa je navyše významné, že sa mi ich dielo páči, a niečo z neho je súčasťou nášho bytu.

Potrebuje človek k tomu, aby vyrástol vo výraznú osobnosť, len tie najprajnejšie podmienky? Potrebuje mnoho peňazí, možnosť veľa cestovať alebo dokonca slobodu? Milan Bočkay, ktorý sa v júni 2016 dožíva sedemdesiat rokov života, je dôkazom toho, že vôbec nie. Jeho život a tvorba sú veľkým bohatstvom Slovenska i nás priateľov, ktorí ho dlhé roky poznáme.

V čase svojich krásnych kresieb pokrčených papierov mal Milan Bočkay výstavu niekde na Morave. Nadšený návštevník vyjadril svoj obdiv do priloženej knihy slovami: „Mačkej dál!“ Pridávame sa k radosti a obdivu tohto návštevníka, a tešíme sa na ďalšie stretnutia a rozhovory!

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.