Anglická Kapitulská

Číslo 1/2016 · Samuel Trizuliak · Čítanosť článku: 2039
 

Keď sa v Bratislave prejdete medzi Palisádami a Lýceom, nájdete tam samé evanjelické inštitúcie. Ak však zablúdite na Kapitulskú, všade bude na vás číhať infraštruktúra katolíckeho establišmentu. Najprv Dóm, potom seminár, nájdete tam sídlo KBS, Katolíckej charity, ba aj Maltézskych rytierov. Iste je tam niekde nablízku aj fara. Na konci ulice v príjemnej krčme Čierny pes zase po večeroch trávi čoraz častejšie svoje večery katolícka mládež – a to si ich rodičia doteraz mysleli, že po večeroch chodievajú len na omšu do Káčka. Neviem, či je Slovensko ešte stále katolíckou krajinou. Ale som si istý, že minimálne o Kapitulskej to stále platí.

V Anglicku by ste možno podobnú ulicu hľadali márne. Katolícka cirkev na Britských ostrovoch má za sebou fascinujúcu, no v mnohom náročnú minulosť. Na Britských ostrovoch, v stredoveku posiatych benediktínskymi kláštormi a prekvitajúcich mariánskou úctou, si od neslávnej vlády Henricha VIII. Katolícka cirkev prešla riadnou krížovou cestou. Svedčí o tom najmä rad ctihodných, blahoslavených a svätorečených mučeníkov a mučeníc reformácie v Anglicku. Slovenskym veriacim je iste známy najmä svätý Thomas More (často latinsky skomoľovaný na Mórus), autor klasického diela Utopia, ktoré tento rok oslavuje päťsté výročie publikovania. Než sa More s Henrichom nakoniec nepohodol, stihol byť napríklad lordom kancelárom, teda ministrom vnútra, spravodlivosti a predsedom Snemovne lordov v jednej osobe. Na Slovensku nedocenený, no v Anglicku podobne uznávaný, je svätý John Fisher, svojho času arcibiskup mesta Rochester a kancelár univerzity v Cambridge. Vtedajší pápež ho narýchlo spravil kardinálom v snahe zastaviť alebo azda zmierniť proces, v rámci ktorého mal byť Fisher súdený Henrichovým tribunálom. Žiaľ, Henricha to, naopak, podnietilo dokončiť tento monsterproces o to rýchlejšie. Okrem týchto osôb dala Katolícka cirkev v Anglicku v neskoršej dobe Cirkvi univerzálnej osobnosti ako blahorečený John Henry Newman, ktorého klasické dielo The Idea of Univerzity pred Vianocami vyšlo aj v slovenskom preklade, či spisovateľov ako Chesterton, Benson a Tolkien. Anglická Katolícka cirkev teda dala Cirkvi svetovej mnoho vážených patrónov, ktorých orodovanie sa nám všetkým možno ešte niekedy zíde, a ktorých knihy by sme si mali všetci prečítať. Oslovujúce svedectvá životov a inšpiratívne myšlienky kníh od týchto a ďalších anglických katolíckych osobností sú neoddeliteľné od príbehu Katolíckej cirkvi v ich krajine, na ich ostrove. Pointou toho príbehu je, že katolicizmus posledných pár storočí nebol defaultnou miestnou verziou kresťanstva. A preto by človek aj ťažko hľadal anglickú Kapitulskú... hoci jeden tip by som mal!

Neviem, či sa niekto takémuto výskumu venuje, ale dovolím si tvrdiť, že Oxford určite vykazuje najvyšší počet katolíckych klerikov a seminaristov na meter štvorcový. To ho –podľa môjho skromného názoru – robí jedným z najkatolíckejších miest v tejto krajine poznačenej historickým antikatolicizmom. Vravím klerikov a seminaristov, hoci asi je tam aj veľký počet laikov. Ak však zahŕňame aj laikov, tak stačí vybrať ktorúkoľvek londýnsku štvrť plnú poľských prisťahovalcov a je po mojej štatistike. Každopádne v Oxforde nájdete okrem asi ôsmich klasických farností a jednej univerzitnej farnosti, aj množstvo reholí: dominikánov, jezuitov, benediktínov, kapucínov a tiež oratoriánov, ktorí, pozor, nie sú technicky rehoľou, a aj Opus Dei, ktoré je osobnou prelatúrou. A to všetko takmer na jednej ulici!

Budem však hneď na úvod k vám férový. Môj argument o najkatolíckejšej ulici Anglicka platí podľa toho, ako si definujeme ulicu. Takmer všetky tieto čiastky miestnej Katolíckej cirkvi, sú naozaj na jednej ulici, pokiaľ ako ulicu definujeme cestu, po ktorej idete stále zhruba rovno bez toho, aby ste museli veľmi zabáčať. Technicky sa však moja najkatolíckejšia ulica Anglicka rozprestiera postupne na jednej míli siahajúcej od St Giles Street cez Cornmarket Street až po St Aldate’s Street.

Prechádzku Oxfordom teda môžeme začať na konci St Giles Street, pri Kostole sv. Alojza, ktorý spravujú od roku 1990 práve spomínaní oratoriáni. Kňazi Kongregácie Oratória svätého Filipa Neriho tento kostol spolu so správou miestnej farnosti prevzali od Birminghamskej arcidiecézy, ktorá kostol spravovala od sedemdesiatych rokov minulého storočia, keď v ňom doslúžili jezuiti, o ktorých ešte bude reč. Príchodom oratoriánov do Oxfordu sa splnil sen J. H. Newmana, ktorý sa za svojho života – okrem úspešného založenia oratória v Birminghame – usiloval aj o založenie ďalšieho oratória v Oxforde. V bohato zdobenom neogotickom kostolíku si v nedeľu na svoje prídu tak rodiny s deťmi na detskej omši, ako aj fajnšmekri, ktorí si potrpia na tridentskú liturgiu, čo sa v prostredí anglického katolicizmu vôbec nevylučuje.

Pokračujúc južne po St Giles Street narazíme na St Benet’s Hall. St Benet’s je rehoľným domom benediktínov z opátstva Ampleforth zo severu Anglicka. Najmä je to však jedno zo štyridsiatich piatich kolégií Oxfordskej univerzity. V tejto „Hall“, ako sa menšie kolégiá nazývajú, bývajú tí mnísi, ktorí prichádzajú do Oxfordu absolvovať teologické štúdiá vedúce ku kňazstvu. Zároveň je však St Benet’s domovom pre študentov všetkých stupňov štúdia na Oxfordskej univerzite, bez ohľadu na vierovyznanie.

Skôr než prejdeme kúsok ďalej po St Giles Street k Blackfriars Hall, ktorá je tunajším kláštorom bratov dominikánov, nemožno po ceste opomenúť krčmu The Eagle and Child. Tá, pravdupovediac, nie je veru zriaďovaná matkou Cirkvou a Čierny Pes z Kapitulskej jej – napriek všetkým snahám – nekonkuruje. Známa je ako miesto, kam na pivo s priateľmi chodievali J. R. R. Tolkien a C. S. Lewis. Tam si navzájom chválili a kritizovali svoje poviedky, a určite rozprávali o Bohu, vesmíre, živote a vôbec... Mimochodom, hoci Lewis – na Tolkienovo poľutovanie – sa nikdy katolíkom nestal, Lewisov žiak Christopher Derrick vo svojej knižke C. S. Lewis and the Church of Rome poznamenáva, že kvôli Lewisovým sympatiám s katolicizmom sa v povojnovom Oxforde šírili nielen klebety o jeho konverzii, ale dokonca aj reči, že Lewis katolíkom odjakživa bol. A to navyše tajným jezuitom, s osobným povolaním pôsobiť – z taktických dôvodov – za bránami Anglikánskej cirkvi. Ak niekedy voči tomu sofistikovane protestoval, ľudia ho nebrali vážne, lebo vraj čo iné sa dá od jezuitu očakávať.

Spomínaný dominikánsky kláštor, Blackfriars Hall, je zasvätený Duchu Svätému a je tiež jedným z menších kolégií Oxfordskej univerzity. Blackfriars je, mimochodom, všeobecne používaná anglická prezývka dominikánov, ktorá je odvodená od čiernych kapucní, v ktorých ich môžete vidieť, keď im je zima. Alebo tiež pri určených liturgických príležitostiach. Tunajší dominikáni – okrem vlastných seminaristov z celej Veľkej Británie – vzdelávajú vo filozofii a katolíckej teológii aj členov mnohých ďalších mužských a ženských reholí (napríklad už spomínaných benediktínov) a tiež laikov, ktorí z tohto dôvodu prichádzajú na Oxford. Jediná rehoľa, ktorá je v Oxforde prítomná, no jej seminaristi nechodia na prednášky k dominikánom, sú vraj jezuiti. Tí sa – pre zmenu – vzdelávajú na jezuitskom oxfordskom kolégiu Campion Hall. V niečom je teda situácia s výučbou katolíckej filozofie a teológie v Oxforde podobná tej v Bratislave (nie, v kvalite tá podobnosť spočívať nebude, hoci na Aloisiane iste robia, čo môžu), kde však jezuiti vyučujú členov mnohých ďalších reholí a laikov na svojej Aloisiane, zatiaľ čo bohoslovecká fakulta na Kapitulskej vzdeláva prevažne vlastných diecéznych seminaristov.

O riadny kus ďalej, rovno po Cornmarket Street a pomaly už dolu kopcom na St Aldate’s Street sa nachádza univerzitná farnosť, respektíve Oxford University Catholic Chaplaincy. Slovo „chaplaincy“ sa dá z angličtiny krkolomne preložiť zhruba ako „inštitúcia venujúca sa pastorácii“. Môžeme preto asi spokojne hovoriť o miestom UPeCe. Chaplaincy je spravovaná jezuitmi z už spomínaného kolégia Campion Hall a je spojená s malým internátom s kapacitou zo desať ľudí. Väčšinou tam pobývajú študenti, ktorí vedú tzv. Newman Society: oficiálny spolok katolíckych študentov Oxfordskej univerzity, ktorý funguje nepretržite od roku 1878. Fungoval teda skôr, než bola odvolaná automatická exkomunikácia pre ktoréhokoľvek katolíka, ktorému by bol na Oxforde udelený titul. To je len jeden z mnohých príkladov zložitej historickej situácie katolíkov v Anglicku. Spolok organizuje pestrý duchovný, intelektuálny a spoločenský, ba aj športový program počas celého akademického roka. Jedným z vrcholov tohto programu – aspoň z nestranného pohľadu autora tohto článku – je zaiste výročný futbalový zápas medzi členmi oxfordskej a cambridgeskej chaplaincy, v ktorom v predposlednom roku cambridgeský tím slávne zvíťazil 2:1 pod vedením jeho maličkosti.

Nuž a napokon na konci St Aldate’s Street za mostom nájdete aj Grandpont House, chlapčenský internát zriaďovaný prelatúrou Opus Dei. Internát sa nachádza v krásnej historickej vile z dávnejšieho storočia, priamo pod ňou preteká rameno rieky Temže, Oxfordčanom známe ako – čo čert nechcel – Isis. Na vypínanie internetu o polnoci si chvíľu treba zvykať, ale kto raz zakúsil cnosti spojené s pravidelným včasným spánkom, ten sa isto sťažovať nebude. Bonusom je pravidelná svätá omša v kaplnke, po väčšinu roka ešte ráno za tmy. A hoci aj nemusí byť liturgia po latinsky, kázeň v jemne španielskom prízvuku a sem tam nejaká myšlienka od jedného z pionierov účinkovania laikov na živote Katolíckej cirkvi, dnes už svätého Josemaría Escrivu, je zaručene bohumilým začiatkom dňa.

Na konci St Aldate’s Street sa súčasný oxfordský katolicizmus určite nekončí, anglická Kapitulská však hej. O tom ako v roku 2009 – veľmi nestrategicky – anglickí kapucíni pustili z rúk ďalšie z katolíckych kolégií Oxfordskej univerzity, Greyfriars Hall, a o mnohých ďalších aspektoch života Katolíckej cirkvi v tomto milom mestečku možno niekedy nabudúce. Na záver sa však možno núka otázka. Čím to je, že sa anglická Kapitulská nachádza práve v Oxforde; čím to je, že diela Katolíckej cirkvi prekvitajú tak očividne v rámci celého Anglicka práve tu?

Črtajú sa mi zhruba tri odpovede: jedna mystická, jedna historická a jedna osobná. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí – okrem iného – aj to, že krv mučeníkov je semenom kresťanov. Nemálo mučeníkov a mučeníc anglickej reformácie pochádzalo z Oxfordu, či v Oxforde študovalo – dnešní oxfordskí katolíci teda isto disponujú mocnými orodovníkmi. Týchto si však netreba mýliť s pojmom Oxford Martyrs, ktorý sa týka troch biskupov, ktorí stáli za Henrichom VIII. pri jeho odluke od Ríma v začiatkoch anglickej reformácie. To len aby ste si nemysleli, že keď príde na upaľovanie, katolíci s anglikánmi na tom nie sú fifty-fifty.

Historickým – presnejšie v očiach tohto sveta vystopovateľným – dôvodom je však zaiste pôsobenie takzvaného Oxfordského hnutia (Oxford Movement) v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia, ktoré je spájané s menami ako Keeble, Pusey či Newman. Toto anglikánske hnutie združujúce nadaných popredných oxfordských kazateľov a teológov sa v čase, keď v ich očiach Anglikánska cirkev čoraz viac teologicky pokrivkávala, snažilo priviesť anglikánsku teológiu bližšie k jej predreformačným koreňom, napríklad cez dôraz na nevyhnutnosť apoštolskej postupnosti, sviatostný život Cirkvi či skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii. Jedna z kľúčových téz tohto hnutia, ktorého myšlienky sú dnes známe pod názvom traktarianizmus, bolo tiež presvedčenie, že Anglikánska cirkev tvorí – spoločne s katolicizmom a ortodoxiou – tri hlavné vetvy jednej, pravej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi. V dnešnej Anglikánskej cirkvi je tento prúd stále živý pod príznačným názvom anglo-katolicizmus. A dá sa povedať, že personálny ordinariát, zriadený Benediktom XVI. v roku 2009 pre anglikánov želajúcich si trvalé plné spoločenstvo s Rímom, má taktiež svoje korene v Oxfordskom hnutí.

Neprekvapuje, že nejeden z anglikánov Oxfordského hnutia nakoniec našiel svoj domov v samotnej Katolíckej cirkvi: medzi prominentných konvertitov patrili napríklad syn canterburského arcibiskupa, už spomínaný spisovateľ Hugh Benson, či biblista Ronald Knox. A tým najprominentnejším konvertitom bol samozrejme John Henry Newman. Príbeh jeho konverzie je v mnohom príznačný pre hlavné myšlienky traktarianizmu a vskutku spätý s Oxfordom. Jeho pátranie po predreformačných koreňoch Anglikánskej cirkvi ho ako oxfordského akademika viedlo k práci na známom diele An Essay on the Development of Christian Doctrine. Začal ho písať ako anglikán a dopísal ho už ako rímsky katolík, po tom ako sa jednej daždivej noci, 9. októbra 1845, vyspovedal a prijal sviatosť oltárnu z rúk blahoslaveného Dominica Barberiho, talianskeho misionára a passionistu v dedinke Littlemore neďaleko Oxfordu. Summa summarum, sympatizovanie a ústretovosť voči katolicizmu, umocnené životnými osudmi osobností ako Newman, je teda vo všeobecnosti už pol druha storočia jednou z kľúčových charakteristík kresťanstva v Oxforde.

Napokon pri zvažovaní, prečo sa anglická Kapitulská nachádza práve v Oxforde, nemôžem ešte opomenúť jedno osobné svedectvo súvisiace s množstvom červeného vína, ktorým katolícki priatelia pohostili aj autora tohto článku pri jeho tamojších návštevách. Neviem, či katolíci tiahnu tam, kde je dobré červené, alebo si ho skrátka so sebou vždy prinesú, kamkoľvek prídu. Lúče katolíckeho slnka na anglickej Kapitulskej by však iste neprekvapili Hilaire Belloca, ktorý raz básnil takto:

Autor študuje dejiny politickej filozofie na Cambridge University.