Pravá poézia

Číslo 3-4/2015 · Miroslav Daniš · Čítanosť článku: 1532
 

Ak by sme chceli zhrnúť postoj Svetloslava Veigla k poézii a jej miestu v živote človeka, mohli by sme povedať, že hľadal systém harmónie, akejsi vyváženosti medzi svetom čistého abstraktného poetična, patetickej vznešenej krásy a na druhej strane krásy plastickej, tvárnej, vystihujúcej svet reality, konkrétneho ľudského života i životných situácií, ktoré ho denne zasahovali, utvárali a formovali. Svetloslav Veigl o svojej poézii a poézii všeobecne okrem iného napísal: „ ...je to aj o tom, čo nás presahuje v čase, keď sú ľudia vyprázdnení, studení, klaňajú sa zlatému teľaťu a zabúdajú na tajomstvo omnoho hlbšie a vyššie, ktoré nás ovláda. Umenie má v sebe iskru transcendentna. Vedie nás k tomu najvyššiemu tajomstvu, ktorým je Boh. To, čo dávno povedal filozof Jacques Maritain: „Krása má snahu spojiť nás s Bohom.“ Pripomínam, pravá krása, ktorá má v sebe náboj duchovnosti... v širšom zmysle je celá moja duchovná poézia, aj keď v nej občas stvárňujem svetské veci – ale cez prizmu veriaceho človeka, cez prizmu viery, nádeje a lásky“. Pravé umenie – a tak i poézia – je v priamej závislosti s duchovnosťou a obrazotvornosťou. A tak aj ja v „realite“ nachádzam prvky duchovnosti a fantázie, lebo ju povyšujem do sveta krásy prirodzenej i nadprirodzenej. Svet je krásny sám v sebe, a je aj odrazom krásy nadprirodzenej. Božej. Vo svete, v prírode, vo vesmíre predsa nachádzame stopy Božie. Tá všetka krása nemohla vzniknúť sama od seba z neživej hmoty – stvorila ju nekonečná všemohúca, nekonečne krásna bytosť. Krása sama – teda Boh. Myslím si, že aj kňaz – básnik má právo písať o všetkom, hlavne aby písal vo svetle Božom, a tak vlastne potom jeho poézia vždy je „náboženskou“, aj keby v nej vôbec nevyužíval atribúty Božie.

Poézia Svetloslava Veigla je pilierom, ktorý podoprel most medzi dvadsiatym a dvadsiatym prvým storočím modernej katolíckej poézie a dôstojne obhájil jej slovenskú tvár v širšom európskom kontexte. Jej význam a opodstatnenosť nezlomila ani polstoročná nadvláda marxistickej ideológie, ktorá predpojato a nepriateľsky pristupovala k celej nábožensko-kresťanskej sfére spoločenského a kultúrneho života, nevynímajúc oblasť literatúry. Poetické dielo Svetloslava Veigla spolu s literárnym odkazom ostatných predstaviteľov katolíckej moderny sú bohatým a duchovne čírym žriedlom inšpirácie pre ich literárnych pokračovateľov, ako i ľudí túžiacich po tradičných hodnotách kresťanskej kultúry.

Autor pôsobí na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Text je úryvkom z knihy Básnik neodchádza (Hlbiny, 2015), ktorú editorsky zostavil M. Daniš.