Ako sa zmenil režim a Francúzi si to nevšimli

Číslo 3-4/2015 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2105
 

Michel Houellebecq: Podvolení, Odeon, Praha 2015

Najskôr citát: „Myslím, že jeden historický a politický cyklus, ktorý začal Francúzskou revolúciou v roku 1789, sa chýli ku koncu. Republikánsky model s ideálom slobody a rovnosti sa rozpadá. Dal ľuďom sľub, ktorý nedokáže dodržať.“ To sú slová francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa, ktoré povedal v rozhovore pre nemecký Spiegel, preklad uverejnili aj české Literární noviny (5. - 14. máj, 2015). Presne do tohto makro-rámu včleňuje Houellebecq svoj posledný román Podvolení. A hneď na úvod sa priznám, že som lepší politický román od súčasného autora dlho nečítal.

Autor pridáva do tohto širšieho civilizačného milieu aj konkrétnejšie francúzske reálie. Tou prvou je nefunkčnosť francúzskej Piatej republiky. Táto vyčlenila Národný front mimo systém, a tak sa pri moci strieda ľavica s pravicou, pričom nespokojnosť s ich vládou posilňuje okraj spektra, ktorý čelí izolácií. Nefunkčnosť je o to väčšia, povedané slovami Houellebecqa, že francúzska „politika sa vyčerpáva v gestikulácií pred riešením problémov“. Väčšina voličov by si podľa spisovateľa želala vytvorenie vlády umiernenej pravice s Národným frontom, to však nepísané pravidlá Piatej republiky vylučujú, a tak – hoci nálady verejnosti sú stále viac pravicové, pri moci sa stále striedajú dve podoby politického stredu.

Politický režim teda neplní svoju funkciu, protest sa neberie do úvahy a súčasne dochádza k postupnej premene francúzskej spoločnosti. Tým najdôležitejším faktorom je prítomnosť islamu a moslimskej menšiny, pozostávajúcej z rôznych etník. Tým druhým faktorom, často sa prekrývajúcim s prvým, je nárast úlohy náboženstva vo verejnej sfére.

Houellebecq: „Zúčastňujeme sa na návrate k religiozite. Dochádza k premene paradigmy, procesu re-spiritualizácie. Systém viery a hodnôt sa mení. Myšlienkový prúd, ktorý začal s reformáciou a dosiahol svoj vrchol v osvietenstve, práve vyhasína.“

Francúzsky autor je nekompromisný: „Protestantizmus ako duch osvietenstva je úpadkom katolicizmu, v umení aj vo viere.“ Houellebecqov román je zaujímavý už tým, s akou priamosťou obchádza niektoré spoločenské tabu: O katolicizme hovorí s neskrývaným obdivom a na islame dokáže nájsť pútavé a pozitívne črty. Kniha nie je ani náhodou islamofóbna (čitateľ nech mi odpustí tento povrchný ľavicový termín), napriek tomu islam kritizuje a obavy z neho legitimizuje. Ústrednou témou románu je zmena spoločnosti, či dokonca zmena politického režimu v krajine, ktorú však Francúzi prijmú a akceptujú. Istú výnimku tvoria Židia, ktorí pred zmenou utekajú (v románe židovskú komunitu reprezentuje mladá sekulárna židovka Myriam) do Izraela.

Kľúčovou postavou príbehu je hlavný rozprávač Francois, univerzitný pedagóg, znalec francúzskeho spisovateľa Jorisa-Karla Huysmansa, ktorý žil v druhej polovici 19. storočia. Huysmans je vďaka tomu druhou postavou románu, keďže Francois je nielen jeho znalec, ale v dvadsiatom prvom storočí prežíva jeho dilemy zo storočia devätnásteho. Huysmans konvertoval na katolicizmus, Francois ho v tom – napriek snahe – nedokáže napodobniť. Vďaka nemu však spoznáme Houellebecqove vnímanie katolicizmu, ktoré je až prekvapivo hlboké a precítené.

Zásadnou postavou knihy je rektor Sorbonny Rediger, moslim, ktorý reprezentuje novú podobu francúzskeho (ak chcete európskeho) islamu. Rediger ukáže, ako sa dá časť islamskej ortodoxie spojiť s francúzskym kultúrnym a gastronomickým pôžitkárstvom (vrátane alkoholu), ale tiež so vzťahom ku kultúre a vzdelanosti, špecificky literatúre.

Hoci ústrednou udalosťou knihy, okolo ktorej sa točí celý dej, je víťazstvo islamského politika Muhameda Ben Abbesa v prezidentských voľbách a vytvorenie vládnej koalície s francúzskymi socialistami, román nie je nijako prvoplánovo politický. Vystupuje tam síce Francois Hollande či Nicolas Sarkozy, ale to podstatné sa odohráva inde. Doslova medzi riadkami. Parížania si zvykli na terorizmus, na politicky motivované násilie a postupný rozklad spoločnosti, na mediálne manipulácie, a nový spôsob, ako sa ovplyvňuje vývoj krajiny a spoločnosti. Nebúria sa. Pretože to považujú za normálne. A jednotliví ľudia sa snažia nájsť pre seba a svoju rodinu životnú stratégiu, ako sa zachovať, aby prežili.

Islam, francúzsky a európsky islam, pôsobí prívetivo, ponúka mnohé výhody, stabilizuje život aj – napríklad – príjem. Dá sa s ním teda nielen vyjsť, ale toto východisko nemusí byť ponižujúce či apriórne nevýhodné. Naopak. Rozhovor Francoisa s Redigerom o islame, o jeho kráse a užitočnosti (napríklad otázka patriarchátu) patrí k vrcholom knihy.

Nenápadným vrcholom sú však najmä tiché až subtílne úvahy o konverzii ku katolicizmu. Hoci k nej napokon nedôjde, práve tu sa odohráva skutočná duchovná dráma knihy. Vzťah medzi pôžitkárstvom našej doby a náboženstvom. Vzťah medzi jednotlivcom a islamom je skôr politický, de facto mocenský (treba rešpektovať zmenu spoločnosti, prispôsobiť sa), nie primárne duchovný.

A napokon, dve interpretácie znesie aj záverečná kapitola knihy, kde dochádza k prijatiu islamu. Táto kapitola je – na rozdiel od zvyšku knihy – písaná v budúcom čase, a v nejednom čitateľovi tak vznikne dojem, či je táto predstava deja jediná nevyhnutná. Autor tejto recenzie knihu čítal naopak, defétizmus poslednej kapitoly k postave Francoisa nepatrí, minimálne pôsobí nepatrične, preto ho možno chápať aj ako istú provokáciu.

Bez ohľadu na to, autorovi sa podarilo majstrovsky vystihnúť podstatu islamu, ktorou je samotné podvolenie sa, podriadenie. Posledná kapitola, nech už ju čítate akokoľvek, to kongeniálne zdôrazňuje.

Na záver ešte jedno varovanie, v knihe je výrazná časť príbehu venovaná sexu, vrátane explicitne opísaným scénam. Potenciálny čitateľ by si toho mal byť vedomý.