Deväť poviedok
Číslo 3-4/2015 ·
·
Čítanosť článku: 1976
J. D. Salinger : Deväť poviedok. Bratislava, Artforum, 2015
Jerome David Salinger bol jedným z popredných amerických spisovateľov dvadsiateho storočia. Preslávil sa najmä románom Kto chytá v žite z roku 1951. O dva roky neskôr napísal knihu s názvom Deväť poviedok, ktorú tento rok vydavateľstvo Artforum opätovne uviedlo na knižný trh.
Zbierka poviedok ostala čiastočne verná štýlu Salingerovho predchádzajúceho románu. Aj v týchto poviedkach využíva na bližšiu charakteristiku postáv estetickú funkciu slangu a sprostredkuje ním satiru, ktorá je zakomponovaná najmä v dialógoch. Na pohľad ľahko plynúce poviedky, zaoberajúce sa životom mladých ľudí či vojnou, majú v závere prekvapivú pointu.
Celá kniha obsahuje veľa krásnych metafor, počnúc názvom prvej poviedky. Alegória deja niektorým poviedkam dodáva tajuplnosť, až zrazu máte pocit, že Salinger napísal túto zbierku len preto, aby ste sa práve vy dopracovali k odhaleniu tajomstva, ktoré je ukryté medzi stranami.
Každá poviedka je príbehovo samostatným celkom, ale svojou obraznosťou sú navzájom prepojené. Dej poviedok plynie rýchlo. Na úvod sa čitateľovi predostrie konkrétna situácia, v ktorej sa postavy nachádzajú a riešia problémy života. Poviedky by som roztriedila do troch kategórií, a to na základe znakov, ktoré ich spájajú.
Svet detskými očami
Prvú kategóriu som nazvala „svet detskými očami“. Autor v nich „vypisuje“ krehkosť a silu detskej psychiky. Dá sa tu tiež vnímať rozdiel medzi dievčatami a chlapcami. Zatiaľ čo malé dievčatko rieši svoje problémy vyrozprávaním sa imaginárnemu kamarátovi, s ktorým zdieľa všetok svoj čas, chlapček sa s nimi vyrovnáva útekom.Osobitý je postoj desaťročného chlapca, ktorý je výnimočný pre svoj intelekt. Jeho životnou filozofiu sa stane myšlienka: „Život je podľa môjho názoru darovaným koňom.“ Spoločným prvkom je problém, ktorý je metaforou, teda nie je opísaný priamo, ale len v jemných náčrtoch. Individualita a spontánnosť, s akou všetky tri deti pristupujú k svojmu problému, je krásnym prvkom týchto poviedok. Preto pri ich čítaní nebudete mať pocit, že sa dej opakuje alebo je vystavaný rovnako.
To, že poviedky majú spoločné znaky, neznamená, že aj ich dejová línia je usporiadaná podobne. Pri prvom prečítaní si čitateľ všimne len základné spoločné znaky a tými sú napríklad deti, no až po hlbšej analýze textu ich nájdete viac. Deti nemajú toľko životných skúseností, aby vedeli, či je ich riešenie správne alebo nie. Rozhodujú sa na základe intuície a ich detského presvedčenia, čo už hlavní predstavitelia druhej kategórie poviedok stratili.
Stratili sme sa
„Stratili sme seba“ alebo druhá kategória. Motív vojny, stagnácie. Vzhľadom na to, že Salinger stratil počas druhej svetovej vojny v koncentračných táboroch veľkú časť rodiny, pristupuje k týmto poviedkam obzvlášť citlivo. Stretávame sa tu so seržantom, ktorý spácha samovraždu i so ženou strácajúcou zmysel života. Hlavní hrdinovia riešia svoje životné situácie naučenými spôsobmi, pričom si dávajú pozor na to, čo by povedali iní, keby... Stratili svoje detské „ja“, presvedčenie, že to, čo by chceli, je správne. Preto sa dostávajú do situácií, keď nezvládajú tlak okolia a konajú skratovo. Medzi riadkami je veľmi pekne opísaný rozdiel sveta detí a sveta dospelých. Donúti čitateľa, aby sa spýtal sám seba, aký postoj k životu má.Nebadateľný kontrast medzi týmito dvoma svetmi otvára mnoho otázok. Dospelý čitateľ sa ľahšie priblíži k problémom dospelých, ktoré sú aktuálne aj pre dnešnú dobu. Často medzi sebou prežívame duševné vojny, máme problém vrátiť sa, adaptovať sa späť na síce problémové, no zväčša harmonické prostredie.
Salinger však ponúka návod, ako docieliť návrat k sebe, a to vrátiť sa do detstva, keď sme ešte neboli poznačení niektorými nezmyselnými „morálnymi“ zákonmi. Ďalej opisuje riešenie problémov prostredníctvom „obrátenej psychológie“. V knihe ju využíva matka, aby zistila príčinu, prečo uteká jej syn.
Deti nemajú schopnosť rozumovo rozlíšiť, či ide o spomínanú obrátenú psychológiu, a práve preto je účinná. Napriek tomu, že bol Salinger považovaný za samotára, ktorý sa stránil spoločnosti, vedel odhadnúť a analyzovať psychiku postáv brilantne, nenútene, tak, že vás nebude nudiť dlhými rečami o ľudskej psychike, ale prostredníctvom konania postáv necháva čitateľa, nech si sám dotvorí názor na konkrétnu postavu a situáciu.
Vulgarizmy použité v poviedkach neslúžia len na umelé prilákanie čitateľa, ale sprostredkujú hnev, bezmocnosť a neschopnosť postáv pohnúť sa z miesta.
Zmiešanie
Tretia kategória je zmiešaním prvých dvoch. Život mladých ľudí, ktorí v sebe nesú kúsok z dieťaťa a kus z dospelého človeka. Ich hra na dospelých pôsobí komicky, no odzrkadľuje ťažkú situáciu, v ktorej sa ocitli. Problémy sa snažia riešiť oboma vyššie spomenutými spôsobmi.Z hľadiska textu Salinger využíva typický slang mladých, inverziu viet, nedokončené výpovede a často nelogickosť celej výpovede. Opäť musím podotknúť, že nič z toho nerobí text nezrozumiteľným a nudným, ale práve naopak. Dej je pútavejší, ak je samotný príbeh prerozprávaný autenticky.
Smejúci sa muž
Na záver by som chcela vyzdvihnúť poviedku s názvom Smejúci sa muž, ktorá sa od ostatných líši. Je do nej vsunutá rozprávka s rovnakým názvom, spája v sebe transcendentálne a fantazijné prvky, pútavosť typickú pre rozprávky.Dej samotnej rozprávky sa síce končí tragicky, no jej odkaz vyznieva o to hlasitejšie. Ak chce človek robiť dobré veci, nemusí aj vyzerať dobre. Jej pointu si deti aj dospelí môžu prispôsobiť, no hlavná myšlienka je istá – na to, aby človek konal dobro, je dôležité mať odhodlanie. Táto poviedka sa nachádza v strede knihy a je príjemným spestrením čitateľského zážitku nielen pre iný výber slov (zodpovedajúcich žánru rozprávky), ale aj odkazom, ktorý nesie. Rozprávky sú určené predovšetkým pre deti. Táto bola do knihy možno zaradená zámerne, aby sme sa my, dospelí, vrátili k svojmu detstvu. Veď ako vraví Rúfus: „rozprávky nevznikli preto, aby deti zaspali, ale aby sa dospelí zobudili.“ Niektoré poviedky sú skôr melancholické, nad inými sa čitateľ pousmeje, no všetky prinášajú kvalitný čitateľský zážitok, a sú zdrojom otázok, či už morálnych, náboženských alebo takých obyčajných, vyplývajúcich zo života. Počas čítania poviedok môže mať čitateľ pocit, že gradujú. Akoby boli vedome zoradené podľa bližšie nešpecifického poriadku. Bohatá obraznosť vás napriek rýchlo plynúcemu deju môže vrátiť k predchádzajúcej vete, aby ste lepšie porozumeli jej zmyslu. Často sa zdá, že poviedka je len nelogickým celkom. Stačí si však rozkúskovať jej časti a zamyslieť sa nad obsahom jednotlivých celkov, aby ste si mohli konečný obraz poskladať sami, pretože záver môže len podčiarknuť to, čo ste si počas čítania poviedky vyskladali ako pointu, alebo príde s niečím prekvapivým, nečakaným, novým.
Knihu Deväť poviedok považujem za zdroj otázok pre dospelých či dospievajúcich, aby sa opýtali samých seba, či by nebolo dobré daný problém riešiť ako deti, s krehkou, no silnou intuíciou, morálne čistým hlasom, ktorý je správny, pretože nemal čas byť skazený duševnými vojnami medzi nami, ľuďmi.
Autorka je študentka vysokej školy a absolventka Kolégia GAGLS.