Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Prosba o odpustenie a odpustenie

Číslo 3/2006 · István Käfer · Čítanosť článku: 6969
 

(Maďarsko-slovenská kresťanská duchovná obnova v Ostrihome)

Kresťanstvo – to je pokoj, láska, pokánie, odpustenie, pokora a šťastná nádej. V človeku, v každom póre jeho duchovnej a telesnej existencie je zjavne prítomná zloba, nepokoj, závisť, nenávisť, pomsta, egoizmus a ponurá bezvýchodiskovosť. Všetko toto platí aj pre kresťanské ponímanie národnej identity. Národ je darom lásky Stvoriteľa, darom, ktorého prijatie dáva skúsenosť radosti z prijatia obety za národné spoločenstvo. Zlo vytvára nepokoj v samom národnom spoločenstve, v dôsledku toho aj medzi jednotlivými národnými spoločenstvami. Nepokoj v národe – zloba – má vždy „príťažlivé“ zvádzajúce rozumovo a vedecky zdôvodnené prejavy. Pokoj v národe je ako nepatrné svetielko, ktorého prijatie musí byť tiché, niekedy dokonca celkom tajné, aby nepohoršilo hlučnú väčšinu.

Dnešný priemerne vzdelaný Maďar a Slovák nepozná veľa podstatného z kultúry toho druhého. Dejiny nám v tomto smere zanechali ťažkú nevyváženosť. V istom zmysle sme my Maďari osudom Slovákov, pretože kvôli nám meškalo ich vyzrievanie ako národa v rokoch 1867 – 1918. Ich národná stratégia im poldruha storočia neslúžila na vlastné národné budovanie, ale upriamovala sa proti nám. Urážky, predpojatosť, potom pomstychtivosť a nakoniec odmietanie všetkého, čo je maďarské. My máme s každým Nemaďarom problém. Nespravodlivosť Trianonu a strata časti nášho národa i posvätných území je bolestná, spôsobila urážky, predpojatosť, potom pomstychtivosť a nakoniec odmietanie všetkého, čo je nemaďarské. Naša asymetria platí voči všetkým našim susedom, ale voči Slovákom najviac. Jediným ich problémom sme my. Medzi mnohými našimi problémami sú oni iba jedným z mnohých.

V každom prípade žijeme dnes jeden vedľa druhého tak ako dve celkom cudzie kultúry, akési vzdialené cudziny, a obaja vieme viac o Tunise alebo o Madagaskare ako jeden o druhom.

Našou základnou biedou je slabé dodržiavanie našich náboženských zásad v spolužití národov. Očakávame od toho druhého, že on sa bude približovať, že on požiada o odpustenie, a keď predsa len ťažkopádne podávame ruku, odmietnutie nás neinšpiruje k novým pokusom o nadviazanie dialógu, ale zneužívame to na zdôvodnenie vlastnej rezignácie. Pritom Slováci sú najbližším národom v domovine. Ba ešte čosi viac. Melódia našich jazykov a ich slovná zásoba ich neviaže k ich slovanským príbuzným, podobne ako nás neviaže k našim severovýchodným príbuzným, ale k sebe navzájom, rovnako ako sa ponášajú aj naše životné štýly. Naša domovina Regnum Hungariae je pre Slovákov Uhorsko, lebo keď povieme „Maďarsko“, platí to len pre situáciu po Trianone. Tú dávnu domovinu milovali predkovia Slovákov rovnako ako predkovia dnešných Maďarov. Peter Pázmány povzbudzoval veriacich hovoriacich po slovensky k používaniu nie českého, ale vlastného jazyka. Daniel Krman po slovensky posvätil Rákócziho zástavy na hlavnom námestí v Žiline. Pešťbudín sa stal ústredím formujúcej sa slovenskej národnej kultúry, oddávna ho pokladali za hlavné mesto svojej domoviny, Budín za hrdé stelesnenie najstarších dejín, Pešť za jeho nádhernú mladučkú nevestu. Aj ho stavali! Desaťtisíce prišli z Horniakov a sotva by bolo niečo z Veľkej okružnej ulice (Nagykörút) alebo Andrássyho cesty (Andrássy út), keby tam ostali len tie budovy, ktorých sa nedotýkala ruka slovenského murára.

V nadetnickej domovine slobodne dozrievali semená aj dnešnej slovenskej kultúry, pričom duchovné plody, ktoré vzišli zo slovenského etnika, sa prirodzene integrovali do nerozlučiteľnej a nedeliteľnej jednoty uhorskej kresťanskej kultúry. Kresťanstvo dlhú dobu miernilo národné požiadavky uvoľnené Francúzskou revolúciou. Alexander Rudnay, ostrihomský hierarcha pochádzajúci zo slovenského etnického regiónu, vo svojich slovenských kázňach dôsledne viedol svojich veriacich k úcte voči svätoštefanskej korune. Verne plnil svoju historickú úlohu: obnovil predturecký lesk Ostrihomu tým, že tam vrátil sídlo arcibiskupa a kapituly z trnavského azylu. Slovenskí uhorskí veľkňazi, ktorí spočívajú v krypte ostrihomskej baziliky, boli všetci apoštolmi kresťanskej solidarity. Dnešná Trnavská univerzita pokladá za dôležitý utvárajúci prvok moderného národného povedomia Petra Pázmánya, zostavovateľa Cantus Catholici Benedikta Szőlősiho a celú našu uhorskú katolícku tradíciu.

Naše poznatky o negatívnych senzáciách sú spravidla prekrútené a cielene vytrhnuté z kontextu. Maďarskí turisti a slovenskí kontrolóri sa pred bratislavským Dómom svätého Martina netešili tomu, že spoločne odhalia telesné pozostatky Petra Pázmánya, ktoré odpočívajú pod oltárom. Zjavne žiadna zo státisícok aktívnych či pasívnych obetí médií, ktoré nafukovali hrubosť toho incidentu, nevie nič o tom, ako mohol byť najväčší umelec maďarského jazyka súčasne vypracovávateľom základov slovenského (predbernolákovského – pozn. prekl.) spisovného jazyka.

Tešme sa spoločne našim svätým Košickým mučeníkom. Odpusťme si navzájom, že v našich hagiografiách chýba tá línia, podľa ktorej Sedembolestná Panna Mária, patrónka Slovákov, je tou istou osobou, ktorou je Veľkopani Maďarov. Odpusťme si navzájom, že publikácia otca Rajmunda Ondruša o Košických mučeníkoch a vo forme reprintu v roku 1991 vydaná publikácia Antala Meszlényiho o maďarských svätých neinšpiruje dnešných maďarských a slovenských katolíkov k bratskej spolupatričnosti a spoločnej radosti. „Rodné mestá Marka Križina, Štefana Pongráca a Melichara Grodeckého: chorvátske Križevci, sedmohradský Alvincz a sliezsky Tešín tvoria na mape hroty trojuholníka, ktoré síce oddeľuje pomerne veľká vzdialenosť 450 – 500 km, ale ktoré v 16. – 17. storočí spájala tá istá stredoeurópska dráma. Tá napokon spojila aj synov troch rozličných krajín v záverečnom životnom akte na pôde východoslovenskej metropoly.“ Maďarská príručka zasa vyhlasuje otca Pongráca za „kmeňového“ Maďara a jeho dvoch druhov pokladá za „len“ Maďarov. Podľa Antala Meszlényiho išlo o „krv troch maďarských kňazov“, ale len Pongrác bol „rodený Maďar“. Ďalej píše, že „ostatní dvaja... sa cítili stotožnení s maďarskosťou... Večné maďarstvo nepozerá na to, čo rozdeľuje.“

Slovenská publikácia vo svojej úvodnej časti vníma zmluvu sedmohradských kniežat s Turkami takto: „Sedmohradské kniežatá ťažili z nerovného spojenectva, koľko mohli. No najviac ho využívali sami Turci, ktorí postupne posunuli hranicu okupovaného územia až na stredné Slovensko. Že nemienili z týchto krajov ustúpiť, dokazuje skutočnosť, že si na uhorskom území utvorili vlastnú administratívnu sieť sandžakov (okresov), začlenených do vyšších správnych jednotiek – pašalíkov. Sídlami pašalíkov sa stali Budín, Jáger a Nové Zámky.“

Musíme sa navzájom prosiť o odpustenie, že sme nevydali spoločné informačné dielo o Košických mučeníkoch. Výsledkom je nanajvýš pocit úzkosti.

Otázka, do akej miery svedčíme o pravdách našej spoločnej viery, do akej miery tu a teraz napĺňame hlavné prikázanie lásky a odpustenia, ktoré sme dostali pred dvetisíc rokmi – Maďari a Slováci, spolu s ostatnými v tomto regióne –, spôsobuje úzkosť a obavy. Ľudsky vzaté, máme všetky dôvody na hašterivosť. Pokolenia vyrastali vo vzájomnej náboženskej a národnej nevedomosti a táto nevedomosť je príčinou všetkej primitívnej nevraživosti. Veď ako by mohli generácie zle vychovávané a nevychovávané pochopiť stáročný nadetnický charakter svätoštefanskej krajiny? Sme schopní znovu vybudovať po mnohých rúcaniach toto naše niekdajšie prirodzené spoločenstvo? Vieme sa spoločne obrodiť tak, aby sme to minulé dali na dôstojné miesto? Môžeme sa zodpovedne vyjadrovať sa o tejto minulosti, keď sa nám dostalo tak málo príležitostí, aby sme sa pri jej spracovaní spriatelili s jej novou duchovnosťou? A aby sme toto všetko aj prediskutovali s našimi kresťanskými bratmi a sestrami...

Blahoslavený Marek! Chorvát. Počas svojich štúdií v Štajerskom Hradci bol žiakom profesora Petra Pázmánya, považovaného za jedného z najväčších Maďarov, ktorý si talentovaného mladíka zapamätal tak dobre, že ho povolal za pedagóga do trnavského seminára. Ten Peter Pázmány, ktorý v záujme rekatolizácie podnietil kultiváciu slovenského slova, ktoré malo čeliť češtine evanjelikov, a ktorý preto písal svoje diela po maďarsky, aby pomohol svojim maďarským veriacim, ktorí boli reformáciou najviac zdecimovaní. Maďarských kňazov bolo málo. Preto bol potrebný Chorvát Marek. Ako ostrihomský kanonik a komárňanský arcidekan. Počas svojho krátkeho pôsobenia v Chorvátsku mal vynikajúce chorvátske kázne. Ale tam ho Cirkev až tak nepotrebovala. Aj z Komárna ho poslali ďalej od jeho vlasti v úzkom zmysle slova, až k Humennému, aby spravoval majetky seminára.

Blahoslavený Melichar! Poliak. Bol novicom v Brne, teológom v Prahe, následne profesorom konviktu svätého Václava v husitskom meste. Práve v roku 1614, keď ho vysvätili za kňaza, sa vo stovežatom meste objavila báseň Václava Klementa Žebráckeho o trpkom osude českého protestantizmu a národa, báseň, ktorú po dvadsiatich piatich rokoch český emigrant Jakub Jakobeus v Levoči a v Prešove použil na prehĺbenie uhorsko-slovanského sebauvedomenia. Bolo to potrebné kvôli odôvodneniu protihabsburských nálad uhorských protestantov po tom, čo Dávid Frölich svojím dielom prehnane vychválil domácich Nemcov. Tento jezuita poľského pôvodu od roku 1618 musel kázať nemecky a slovensky hovoriacim vojakom vo vtedy protestantských Košiciach.

Blahoslavený Štefan! Maďar. Zo Sedmohradska. Zástavkami na jeho životnej ceste boli klužský jezuitský seminár, brnenský noviciát, Praha, Ľubľana, Klagenfurt a Graz. Naučil sa po česky, nemecky, slovinsky a taliansky. Potom od roku 1615 sa stáva prefektom jezuitského gymnázia Drugethovcov v Humennom.

Ich históriu poznáme, len sa prehrešujeme ich dnešnou národnou interpretáciou. Antal Meszlényi svoju knihu Maďarskí svätí, vydanú vo forme reprintu v roku 1991, zakončuje takto: „Predovšetkým... k našej maďarskej vlasti sa obrátil pápež, keď troch košických blahoslavených... predstavil svetu. S nimi na nebi maďarského katolicizmu povstali tri nové hviezdy a my Maďari ďakujeme Bohu, že nám ich daroval.“ Gyula Székfű vo svojom Predhovore sa vyjadruje trochu v inom duchu: „... zo štrnástich maďarských svätých sa mi nepodarilo predstaviť si skutočne maďarského svätca... Grodecký je poľský šľachtic z Haliča, Križan je Chorvát, dvaja vskutku s talianskym temperamentom Taliani, svätý Gerard (Gellért – pozn. prekl.) a svätý Ján Kapistránsky... Pongrácovi podobný maďarský šľachtic je len blahoslavený Özséb (Eusébius – pozn. prekl.)... ale... nie je to azda beznádejný pokus porovnávať ostrihomského kanonika, súčasníka Belu IV., ktorý sa zo svetského života utiahol medzi pustovníkov do Pilíšskych vrchov, s jezuitom sedemnásteho storočia? Určite je medzi nimi... aj zhoda, ale nie je to zhoda osobná, národná či ľudová, lež svätosť v katolíckom význame vyplývajúca z identity všetkých národov v každom čase...“

Skutočne sú beznádejné pokusy Gyulu Szekfű porovnávať bl. Eusébia s bl. Štefanom, rovnako beznádejné by však bolo vysvetľovať vtedajšiu maďarskú identitu Štefana Pongráca vychádzajúc z dnešného ponímania tejto identity. Aj pojmom „večná maďarskosť“ sa Antal Meszlényi pokúša naformulovať starší pojem pre „uhorskosť“, predchádzajúci jeho moderné vnímanie. Ak si nedáme pozor, pri formulovaní týchto pojmov mohlo by sa stať, že chorvátski, maďarskí, rumunskí, slovenskí atď. svätci by mohli odzrkadľovať anomálie zmien politiky a hraníc. Ak totiž dnes budeme pokladať košických mučeníkov za Maďarov, presne tak ich Slováci môžu pokladať za Slovákov. A aj to tak všetci robíme.

Naša Cirkev, svätí a duchovné spoločenstvo etník bývalého Uhorska nemôžu byť predmetom rozdeľovania, ako sú napríklad národné bibliografie. Isteže by bolo bezdôvodné spochybňovať existenciu dnešného suverénneho Slovenska a jeho právo na retrospektívnu vedeckú systemizáciu duchovných hodnôt na vlastnom území. Tisícročné duchovné spoločenstvo našich etník sa však neskončilo tým, že sa stali národmi, ani zmenou politických hraníc a režimov. Kým sme sa nestali modernými národmi, viera, vyznanie boli prvoradými. Odvtedy sa prednosť dáva národu. Zjavne to bolo aj v plánoch Stvoriteľa, a preto nereptajme proti tomu a vnímajme pravdu o našich regiónoch, skôr ako sme sa stali národmi, a pokúsme sa vylúpnuť z nej impulz na potrebu premeny dezintegrácie na doteraz nebývalú integráciu!

V dnešnom kolektívnom myslení Maďarov a Slovákov dominuje strach, nedôvera a intolerancia. Od vekov platný príkaz k duchovnej obnove napĺňame aj obnovou nášho nazerania na dejiny a poňatie národnej identity, využívajúc kresťanskú duchovnosť v skúmaní našej minulosti.

Svedectvo troch mučeníkov oslovuje azda viac ľudí prítomnosti ako minulosti. Pobáda k porozumeniu medzi kresťanmi rôznych denominácií a k zmiereniu medzi národmi. Je duchovným liekom proti národnej uzavretosti.

Protagonisti historického skúmania, oslobodení od politických očakávaní a vyznávajúci hodnoty európskeho kresťanstva, by mali vychádzať z pôvodných dokumentov a používať historický terminologický systém odzrkadľujúci historickú pravdu. Na to nestačí vnímať pojmy „maďarský“ a „slovenský“ v dnešnom zmysle slova. Nech mi je v tomto rozbore dovolené predostrieť niekoľko slovenských príkladov.

Za prvú slovenskú jazykovú pamiatku možno pokladať tzv. Spišské modlitby spišského veľprepošta Gašpara Baka, ťahák bývalého hrdinského vojaka kráľa Mateja, ktorý použil pri prednášaní modlitieb veriacich pri vysvätení svojej katedrály 25. októbra 1479. Michal Tserkő preložil do maďarčiny tri kázne Eliáša Lániho pri príležitosti pohrebu Juraja Thurza, slovenská pôvodina je nezvestná. Peter Pázmány, ktorého listy písané Jurajovi Thurzovi odovzdal svojmu pánovi práve Láni, palatínov dvorný kazateľ, v liste z 9. februára 1632 písanom v Magyarbéli (Veľký Biel, predtým Maďarský Biel – pozn. prekl.) trnavskému mestskému richtárovi uviedol: „... slovenskej nácii sme poskytli nejaké spisy o kázaní v rehoľných kostoloch. Nedostali sme nijakú odpoveď.“ Bol to Pázmány, ktorý inicioval ten typ katolíckeho používania slovenského jazyka, ktorý sa nazýva „obecná slovenčina“ a ktorý slovenská veda identifikovala ako jazyk Kódexu Jóba Fanchaliho. Práve v tomto jazyku dali v roku 1625 vytlačiť aj slovenské texty ostrihomského rituála, v roku 1655 Cantus Catholici Benedikta Szőllősiho, v roku 1648 skúšobný výtlačok slovensko-maďarsko-latinského slovníka v znovuotvorenej trnavskej tlačiarni. Aj prvé slovenské ľúbostné básne sú uchované v maďarskom jazykovom prostredí práve v Kódexe Jóba Fanchaliho.

Môžeme si urobiť aj krátku, skutočne poučnú exkurziu k rukopisným zdrojom slovenskej piesňovej tvorby. Odvolajme sa napríklad na Telekiho spevník, v ktorom melódia pre roztomilú Aničku je nápevom piesne Slovenské dievča, na známy Vietorisov kódex, na Hungarici saltus (Uhrovská zbierka piesní a tancov z roku 1730 – pozn. prekl.), na spevník Lászlóa Amadé, na Kelecsényiho spevník, ba viac! Odvolajme sa na rukopisnú zbierku piesní Ferenca Kazinczyho, Istvána Szakolczaiho, Józsefa Perecziho, Pétera Furuglyása – a takto by som mohol pokračovať.

Aj tvorbu Bálinta Balassiho musíme skúmať v tomto prostredí. To nie sú súdobé vzťahy medzi dvoma národmi. Dnešnými vzťahmi sa stanú vtedy, keď ich maďarskí a slovenskí bádatelia budú odkrývať spoločne a rovnako spoločne budú vydávať zachované dokumenty o súvekej symbióze. Podobne treba chápať aj známych autorov, rozkúskovaných národnou terminológiou, ako napríklad Benedikt Szőllősi, Peter Benický, Gašpar Madách, Ján Rimay, Štefan Selecký, Daniel Krman, Matej Bel, Dávid Czvittinger, Alexander Rudnay – a tak by som mohol dlho-dlho pokračovať.

Naša súčasná situácia je dosť zvláštna. Slovenské kultúrne dejiny boli poldruha storočia nútené vytvoriť si v konfrontácii tu s maďarskými, tu s českými, tu s československými, tu so socialistickými a rôznymi -istickými vlastné suverénne kultúrne dejiny. Dnešné následnícke krajiny stredovekého Českého, Poľského a Maďarského kráľovstva majú z tohto hľadiska jednoduchšiu situáciu, avšak všetky vzťahy medzi národmi nesú v sebe spoločné regionálne problémy: polovičatá a veľmi rozporuplná požiadavka zrealizovať suverénne občianske národné štáty. Najťažšia je duchovná harmonizácia vzťahov v maďarsko-slovenskej línii, veď územie dnešného Slovenska bolo celé stáročia Maďarským kráľovstvom, a napriek tomu, že v duchovnej atmosfére Slovenska sa najnovšie ozývajú hlasy uznávajúce tento fakt, slovenská kultúra sa uzatvára do vlastných štátnych hraníc, a tak u našich severných susedov panuje to isté etatistické nazeranie ako v Maďarsku pred rokom 1918. Ťažkosti spôsobuje aj v maďarčine chýbajúci termín magyar – magyarországi / Maďar – maďarský – uhorský (odlišujúci pojem „uhorský“, „Uhorsko“ – pozn. prekl.) i označenie maďarským termínom Felvidék, ktorý je sám osebe jednoznačný. V našich príručkách, učebniciach, popularizačnej literatúre a masmédiách chýbajú základné informácie. Je všeobecne známe, ale musíme to vysloviť, že dnešná maďarská a slovenská kultúra, živená vo všetkých oblastiach z rovnakých koreňov, sú si vzájomne cudzie a nepoznajú sa. Východiskovým bodom pre smer riešenia môže byť uplatnenie územného princípu národných bibliografií. Určitá časť národnej bibliografie je duchovným produktom odvekého štátneho územia. Vzájomné prekrývanie retrospektívnych národných bibliografií Maďarska a Slovenska predstavuje stále väčší problém, veď tretina územných hungarík vznikla v slovanskom jazyku používanom v slovenskej etnickej oblasti, podobne ako polovica až dve tretiny územných slovacík nemá slovanský jazykový pôvod. Podľa tohto je aj Kódex Jóba Fanchaliho, aj Balassiho celoživotné dielo územné hugarikum i územné slovacikum. Lenže kódex a spomenutých niekoľko príkladov nás upozorňuje na azda najdôležitejšie kritérium národných bibliografií, ktorým je spoločný vznik jazykových slovacík a hungarík, resp. na vzájomnú previazanosť týchto jazykov. Súvekú horniacku duchovnú elitu, napr. Jóba Fanchaliho, Benedikta Szőllősiho, Jána Rimaya, Gašpara Madácha, nemožno „rozkrájať“ do národných literatúr. Maďarskú poéziu Bálinta Balassiho prijímali príslušníci slovenského etnika, ktorí vedeli čítať v maďarskom jazyku, rovnako ako Gašpara Madácha čitatelia maďarského pôvodu. Otázkou však je, ako sa to dá vymedziť.

Je tu potom ešte aj tretia zásada, nazvime ju obsahové hungarikum, resp. slovacikum. Táto môže obsahovať oveľa ťažšie – v porovnaní s predchádzajúcimi – usporiadateľnú sústavu súvislostí a vzácne dokumenty vzťahujúce sa na územie obývané určitým etnikom, ako napríklad Balassiho údaje súvisiace s Liptovským Hrádkom, alebo v slovenskej kultúre od začiatku sa prejavujúci uhorský patriotizmus, ktorý nedávno László Szörényi definoval ako polyvalentné národné povedomie. Toto sa nedá preložiť ani ako „magyarországi“, pričom podľa Lászlóa Sz. Nagya treba na Uhrov nemaďarského rodného jazyka uplatňovať prívlastok „magyarországi“ (z Uhorska – pozn. prekl.). Daniela Krmana nemožno kvôli jeho slovanskému povedomiu považovať z hľadiska uhorského povedomia len za Slováka, podobne ako napr. Mateja Bela len za Maďara. Ale ani maďarsky píšuci Bálint Balassi s jeho uhorským povedomím nemôže byť vylúčený zo základov slovenskej kultúry.

Podľa Ernő Kulcsára Szabó „tá skúsenosť, že nemecký alebo slovenský prijímateľ maďarskej kultúry túto kultúru nevníma a nechápe ako svoju, nevyplýva len z ich odlišností... Pri interkulturálnom stretnutí môžu partneri na sebe vzájomne objaviť také svojské črty, o ktorých nevedeli, alebo sa ich snažili pred sebou dokonca skrývať. A keď už hungarológia sa snaží definovať ako na túto oblasť zamerané odvetvie...“, aspoň v maďarsko-slovenských súvislostiach by mohla byť metódou výskumu.

V súčasnosti sú si maďarská a slovenská kultúra v najlepšom prípade navzájom cudzie a neznáme územie. Odkrývanie vzájomných súvislostí by sa mohlo započať pomocou hungarológie a slovakológie. Slovakológia by mala skúmať uhorské a maďarské prvky pre hungaro-slovakológiu, hungarológia zase prvky slovenské pre slovako-hungarológiu. V týchto súvislostiach môže byť oblasťou skúmania slovakológie tvorba Bálinta Balassiho, nakoľko ho do seba vstrebalo slovenské kultúrne prostredie horniackeho regiónu. Toto nie sú vzťahy, keďže nejde o partnerov, nie danosti, ktoré by sa dali skúmať komparatistikou, ale vnútorný duchovný život toho istého spoločenstva. Benedikt Szőllősi, Daniel Krman – horribile dictu uhorské prvky oblasti hungaro-slovakologického výskumu tvorcov slovenskej národnej literatúry.

Dnes je hungarológia a slovakológia súčasťou vedeckého skúmania dvoch suverénnych štátov. Ide o disciplíny realizujúce dialóg medzi dvoma cudzími, a o predstavenie bývalej maďarsko-slovenskej symbiózy. Nedávno to naformuloval László Kósa, že totiž v našich regiónoch každý z národov objavil svojich príbuzných, len my nie. To je pravda. A platí aj pre Slovákov. Slováci sa mali rozplynúť v slovanskom a neskôr v československom príbuzenstve a aj dnes ich pokúšajú alternatívy medzi západným alebo byzantským slovanstvom. V minulosti spájala Slovákov a Maďarov ešte tesnejšia symbióza, ako je tá príbuzenská. V starších vrstvách našich národných kultúr je našou aj nemaďarská spisba, rovnako ako Slovákom patrí tá maďarská.

Nech mi je dovolené vziať si na pomoc slová Tibora Klaniczayho: „Často... nie je možné jednoznačné národné odlíšenie... ani v materinskej reči píšucich dávnych autorov... Bálint Balassi síce písal svoje diela po maďarsky, ale dobre vedel slovensky. Škoda, že vedecký výskum na poli literárnej analýzy jednostranne uprednostňuje jazykové hľadisko, pričom historické spoločenstvo a stáročné spolužitie je prinajmenšom natoľko určujúce v kontakte literatúr a ich prekrývaní ako jazyková príbuznosť. Zvlášť sa to vzťahuje na obdobie pred definitívnym národným vyzretím, ktoré v dejinách národov strednej a východnej Európy znamená ich podstatne väčšiu časť.

Na usporiadanie týchto prienikov slúži v maďarsko-slovenských súvislostiach hungaro-slovakológia a slovako-hungarológia. Výsledkom terminologickej systemizácie je pojem „magyarországi“ – po slovensky „uhorský“. Na nájdenie lepšieho maďarského ekvivalentu tohto slovenského termínu sme sa v hungaro-slovakológii pokúsili o zavedenie pojmu „Magyarhon“ aspoň vtedy, keď do maďarčiny prekladáme slovenský výraz „Uhorsko“. Ballasi je súčasťou slovenskej kultúry dvojnásobne. Prostredníctvom svojich koreňov a svojho okolia. Ale aj tak, že sa jeho poézia neskôr vstrebala do organizmu slovenskej národnej literatúry. A tiež tak, že Kódex Jóba Fanchaliho spolu s Ballasiho dielom spoluuchováva, pravda, aj uhorské slovensky písané verše. A toto je už príležitosť pre dnešok.

Nech mi prepáči milý čitateľ, že ho nudím takýmito dávnymi príkladmi. Nehovorím o našich národných velikánoch, o Kalinčiakovom patriotizme, o Hviezdoslavovej vernosti k maďarskej literatúre, o Kukučínovej ľudovo-národnej uzavretosti, o ochrane národnej identity Mila Urbana, aby úbožiaci z Ráztok necítili nenávisť k Maďarom, o hodnote maďarskej identity u Mikszátha, Adyho, Attilu Józsefa, nehovorím ani o maďarizácii, ani o rokoch 1945 – 1948. Veď negatívnych senzácií sú aj tak plné masmédiá a je úlohou vedy, aby to všetko trpezlivo vysvetľovala a odkrývala príčinné súvislosti.

Veľa je zmätkov, nevedomosti, polovzdelanosti a diletantizmu plných mravnej zvrátenosti. Svätý Štefan a duchovnosť jeho Koruny a pravda stáročnej skúsenosti nám však stojí k dispozícii. Aj vtedy, keď my Maďari deformujeme Regnum Hungariae, aj vtedy, keď Slováci tomu úmerne z neho vytrhávajú to, čo pokladajú za svoje. Svätoštefanské dedičstvo sa však tým nemení. Pokaziť ho, sfalšovať a rozkúskovať je nemožné. Iba nanajvýš sa nám môže podariť kamsi hlboko pochovať jeho hodnotu, pošliapať. Sme pri tom nepokojní a nešťastní, azda by sme aj boli schopní napadnúť sa navzájom zbraňami. Lenže zakladateľ štátu nestaval na piesku. A to veľmi dobre vedeli a aj dnes vedia strážcovia hodnôt slovenskej národnej kultúry. Boli sme v Európe. V dejinných premenách sme na to zabudli, pripustili sme podozrievavosť, netrpezlivosť, mrzutosť a strach – národ sme povýšili na oltár namiesto Človeka. Svätý Štefan a jeho Koruna však práve vylučujúcim, nie vždy mierumilovným vykorenením divej „východnosti“ a úplnou duchovnou obnovou zachránil maďarstvo od zániku. A chránil ich počas celých dejín až dokonca. Aj dnes je k dispozícii dvom suverénnym, moderným národom. Ako spoločná a nerozdeliteľná minulosť. Môžeme ešte o tom dlho polemizovať. Národné farby nevymyslel kráľ Štefan. Ale príde azda aj doba, keď pred Svätou Korunou pokľaknú či sa poklonia v hlavnom meste Slovenskej republiky a vzdajú jej poctu aj slovenské národné zástavy. Dnešní Slováci sú dedičmi svätoštefanského kráľovstva presne tak ako my. Pravda, zostáva stále veľkou otázkou, kto sa tejto nepopierateľnej skutočnosti bojí viac. Viac by sa báli Slováci prijatia koruny, alebo Maďari jej odovzdania?

Treba vyznávať kresťanské korene Európy a treba o nich svedčiť. Dnešný slovenský a maďarský národ má na to všetky šance, možnosti, prostriedky, skalopevne presvedčivé dokumenty o bývalom štátnom spoločenstve. Potrebujeme duchovnú obnovu, aby sme získali odpustenie za všetko to zlé, čím v našich krajoch v nedávnej minulosti Maďari ranili Slovákov a naopak. Bez maďarského a slovenského národa by Európa bola chudobná. A bola by veľmi bohatá, ba mohla by sa aj poučiť, ak by si dva národy podali ruky a vyznali svoju spoločnú minulosť. Takéto spoločenstvo jedného slovanského a jedného neslovanského európskeho národa by azda mohlo byť impulzom k zblíženiu iných Slovanov a Neslovanov, a tak pomôcť Európe, aby naraz dýchala východnou i západnou časťou svojich pľúc.

K získaniu odpustenia máme tým väčšiu šancu, keď sa oslobodíme od každodenného zanedbávania dobrého. Takýmto zanedbaním je, keď sme k sebe vzájomne ľahostajní a v príjemnej domnienke bezúhonnosti sme neschopní obnovy aj vzhľadom na našu minulosť. Zmierenie môže pokračovať spoločnou modlitbou, spoločnou prácou a spoločným vedeckým bádaním.

Prvé kroky sa uskutočnili 29. júna pri oltári ostrihomskej baziliky.

Na našej spoločnej omši sme sa modlili takto:

A hívek imája – Modlitba veriacich Urunk, Jézus Krisztus, Te úgy jöttél közénk, mint világosság minden nép számára. Segítségeddel előítéleteinket eloszlatva, bizalommal fordulunk Hozzád kéréseinkkel. Pane Ježišu Kriste, Ty si k nám prišiel ako svetlo národom. S tvojou pomocou zbavení našich predsudkov, úprimne Ťa prosíme.

1. Urunk, Szűz Anyádat Hétfájdalmúnak tiszteljük. Add, hogy közbenjárására kölcsönösen megbocsássuk egymásnak egykori és mai sérelmeinket.

Pane, Tvoju nepoškvrnenú Matku si uctievame ako Sedembolestnú a Veľkopaniu. Daj, aby sme na jej príhovor dokázali vzájomne odpustiť minulé i súčasné ukrivdenia.

2. Tekints, Urunk kegyesen egyetemi ifjúságunkra, hogy a krisztusi szeretet tanítását a tudomány segítségével alkalmazni tudják a népeink közötti szolgálatban is.

Zhliadni, Pane, milostivo na našu univerzitnú mládež, aby prostredníctvom vedy mohla uplatňovať učenie Kristovej lásky v službe medzi našimi národmi.

3. Urunk, add, hogy Szent Cirillnek és Metódnak, Szent István királynak, Szent Imrének, Szent Szórádnak és Benedeknek, Boldog Mórnak, Magyarhoni Szent Erzsébetnek, a szent kassai vértanúknak és régiónk többi szentjének közbenjárására népeink testvéri szeretetben éljenek.

Pane, daj, aby na príhovor svätého Konštantína a Metoda, svätého Štefana kráľa, svätého Imricha, svätého Svorada a Benedikta, blahoslaveného Maurusa, svätej Alžbety z Uhorska, svätých Košických mučeníkov a ostatných svätých nášho regiónu žili naše národy v bratskej láske.

4. Urunk, add, hogy tudós szolgáid, Pázmány Péter, Szelepcsényi György, Szőllősi Benedek, Szentiványi Márton, Timon Sámuel, Palkovics György, Rudnay Sándor, Bartakovics Béla életműve segítsen bennünket a magyar-szlovák szellemi közösség ápolásában.

Pane, daj, aby životné dielo Tvojich služobníkov vedcov Petra Pázmánya, Juraja Szelepcsényiho, Benedikta Szőllősiho, Martina Szentiványiho, Samuela Timona, Juraja Palkoviča, Alexandra Rudnaya, Vojtecha Bartakoviča pomáhalo nám v pestovaní maďarsko-slovenskej duchovnej jednoty.

5. Urunk, add, hogy méltóképpen dicsőíthessünk Téged, és adhassunk hálát Neked a mai nap kegyelmeiért.

Pane, daj, aby sme Ťa mohli dôstojne velebiť a vzdávať Ti vďaky za milosti dnešného dňa.

Urunk, Jézus Krisztus, add, hogy most, amikor az Eukharisztia oltára körül a Te vendégeid vagyunk, tanításod fényében megtanuljuk érvényesíteni a testvéri szeretet parancsát a magyar és a szlovák nemzet között. Aki élsz és uralkodol, mindörökkön örökké. Pane Ježišu Kriste, daj nám, aby sme sa, keď teraz sme Tvojimi hosťami pri eucharistickom stole, vo svetle Tvojho poučenia naučili uplatňovať prikázanie lásky medzi maďarským a slovenským národom. Lebo Ty žiješ a kraľuješ na veky vekov.

Preložila Magdaléna Dzurjaninová.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.