Kým nemáme tvár

Číslo 3-4/2015 · Michal Čop · Čítanosť článku: 2333
 

Clive Staples Lewis: Kým nemáme tvár Porta Libri 2014, 300 s.

Keď na Slovensku vyšla kniha Kým nemáme tvár, vedel som, že je to dielo, o ktorom kritici hovoria ako o najlepšom Lewisovom románe. Neskôr som zistil, že autorom tejto myšlienky je Lewisov dobrý priateľ Tolkien, ktorý ju tak označil v prvej recenzii, ktorá k tejto knihe vznikla, a ostatní, ktorí to tvrdia, vpodstate s Tolkienom len súhlasia.

Keď som sa opýtal priateľov z knižného klubu, či je kniha Kým nemáme tvár najlepším románom C. S. Lewisa, hovorili skôr, že už od neho čítali aj lepšie veci. Keď som im povedal, čo vravia literárni kritici, začali sa škrabať za uchom. Takže je táto kniha skutočne taká výnimočná?

Začnem tým, čo ju robí výnimočnou. Zaujímavý je už námet, respektíve príbeh, ktorý sa za touto knihou skrýva. Lewis ju chcel napísať už po skončení vysokej školy. Vtedy to však nevyšlo a k jej napísaniu sa napokon dostal až o viac ako tridsať rokov neskôr. Medzitým sa však udiali dve dôležité zmeny: Po prvé – Lewis sa obrátil a stal sa kresťanom, preto môžeme knihu považovať aj za jeho osobnú autobiografiu, a po druhé – oženil sa s americkou spisovateľkou Joy Davidmanovou. A práve tieto dve zmeny hrajú kľúčovú úlohu vo výnimočnosti tejto knihy.

Na to, aby sme vysvetlili, aký význam malo pre knihu Lewisove obrátenie, musíme sa vrátiť do jeho študentských čias. Tu sa totiž prvýkrát stretáva s mýtom o Erosovi a Psyché, ktorý sa mu nepozdáva, a myslí si, že by mal byť vyrozprávaný inak. V skratke, tento mýtus hovorí o krásnej Psyché, do ktorej sa zaľúbi boh Eros, no žiarlivé sestry zničia ich lásku, keďže presvedčia Psyché, aby sa na neho v noci pozrela, čo mala od Erosa zakázané.

Lewis príbeh pozmenil tak, že z dvoch sestier urobil jednu, a Erosov zámok, v ktorom Psyché bývala, spravil pre jej sestru Orual neviditeľným. To spôsobilo, že Orual neverila Psyché, že je manželkou boha, a myslela si, že ju v noci zneužíva zločinec alebo netvor (preto toľké tajnosti). Presvedčila Psyché, aby sa na Erosa pozrela, len preto aby ju presvedčila o svojej pravde, a tak ju zachránila. No namiesto záchrany na ňu v skutočnosti privolala nešťastie v podobe trestu bohov.

Táto zmena príbehu spôsobuje, že negatívnymi postavami už nie sú – ako v pôvodnom mýte – sestry Psyché, ale stávajú sa nimi bohovia. A Lewis bohov prostredníctvom Orual obžalúva z nespravodlivosti a krutosti. Na čom stojí obžaloba? Na tom, že bohovia s nami nekomunikujú priamo. Orual tvrdí, že tak robia len preto, aby sa vyžívali v našom utrpení a mohli sa s nami hrať ako mačka s myšou. Takto dochádza k záveru, že „neexistuje tvor (ropucha, škorpión, alebo had), ktorý by bol pre človeka taký škodlivý ako bohovia." Týmto sa končí prvá časť knihy. Orual napíše svoju obžalobu a čaká na to, ako ju za to bohovia potrestajú.

Toľko ateista C. S. Lewis v čase, keď skončil vysokú školu.

No jeho obrátenie malo za následok to, že tu sa kniha nekončí, ale má aj druhú časť. No tá už nie je obžalobou, ale obhajobou bohov. Lewis nám v nej – ústami tej istej Orual – rozpráva, ako spozná pravdu o tom, že v skutočnosti je to celé naopak. Že to ona je sebecká, pyšná a plná hriechu, keďže chcela radšej smrť svojej sestry, akoby mala byť šťastná šťastím, ktoré nepochádzalo od nej, a že celá obžaloba bohov je vlastne obžalobou jej samej. Na druhej strane pochopí, že bohovia sú nekonečne dobrí a milosrdní, a že s ňou nemohli komunikovať priamo z tváre do tváre, pretože ona ešte v skutočnosti nemala tvár.

Vďaka Lewisovej osobnej skúsenosti s ateizmom i s kresťanstvom sú obe časti knihy nielen uveriteľné, ale aj autentické, a myslím, že podnetné na čítanie tak pre ateistov, ako aj pre veriacich. Koniec koncov neviem si predstaviť ateistu, ktorý by nepodpísal Lewisovu obžalobu (tu už môžem napísať) Boha, a veriaceho, ktorý by odmietol jeho obhajobu Boha.

Druhou podstatnou zmenou v živote C. S. Lewisa bola svadba s americkou spisovateľkou Joy Davidmanovou. V čom sa to prejavilo? Dielam, ktoré Lewis napísal predtým, než sa oženil, jeho priateľ Tolkien vyčítal, že je v nich až príliš jasné, koho chcel jednotlivými postavami stvárniť, a čo chcel príbehom povedať. Preto jeho knihy občas pôsobili až príliš jednoducho a strácali na umeleckosti. Tolkien ho nabádal, aby myšlienky a postavy vykresľoval viac skryte či náznakovo, no Lewisovi sa to veľmi nedarilo. Až do tohto románu, na ktorom, ako sám priznal, mala nemalý podiel jeho manželka, s ktorou v tom čase prežíval najkrajšie obdobie.

Aj v tejto knihe je to starý dobrý Lewis so svojím typicky britským humorom a obľúbenými témami, akými sú posmrtný život, ktorý bude taký istý ako ten terajší, len akýsi skutočnejší; Boh, na ktorého nestačí žiadne naše prirovnanie; láska, ktorá sa stáva démonom, ak sa stane bohom a podobne. No vyobrazenie týchto tém je omnoho umeleckejšie ako trebárs v Kronikách Narnie. Podobne pri charakteroch postáv je náročné určiť, ktorá je vlastne pozitívna a ktorá negatívna. Pri Orual si až do posledných strán nie sme istí, či sa obráti, a ako sa to s ňou vlastne skončí. A práve preto je toto dielo omnoho obrazotvornejšie a viac sa podobá skutočnosti, ktorú prežívame, ako rozprávkam, v ktorých sú veci vopred dané.

Aj vďaka tomu recenzenti tvrdia, že kniha je o vzťahu vedy a viery, o ľudskej a Božej láske, o ľudskej psychológií, o utrpení, o smrti, o posmrtnom živote, o Božom milosrdenstve, a ... dalo by sa menovať ešte dlho, i keď sám autor v knihe píše, že je to „len“ obžaloba bohov.

A teraz k tomu, prečo sa moji kamaráti v knižnom klube škrabali za uchom. Odrádzalo ich to, že príbeh je, hlavne v druhej časti, značne nejednoznačný a komplikovaný, keďže realita sa často prekrýva so snom a nie je úplne jasné, čo sa skutočne stalo, a čo je len fikcia. Preto sa kniha nečíta úplne ľahko. Práve naopak, niektoré state je potrebné prečítať si viackrát, ba možno aj podčiarkovať, a vracať sa k niektorým pasážam, aby sa v texte človek nestratil, čo nie je pre čitateľov románov lákavá predstava.

Aj preto čítanie tejto knihy odporúčam až po prečítaní iných Lewisových diel, akými sú Štyri lásky, Veľký rozvod, či Kroniky Narnie, kde sa nachádza kľúč k jej správnemu pochopeniu.

Je kniha Kým nemáme tvár skutočne výnimočným Lewisovym dielom? Ak to tvrdí sám Tolkien, kto som ja, aby som mu odporoval. Ale pozor, ak čakáte Narniu môžete byť sklamaní.