Ako fungovala tajná Cirkev. Pokus o syntézu

Číslo 3-4/2015 · Pavol Jakubčin · Čítanosť článku: 2605
 

Marián Gavenda: Fortes in fide. Skúsenosť a odkaz tajnej kňazskej formácie na Slovensku v rokoch 1969 – 1989. Dobrá kniha. Trnava 2014, 461 strán.

Pred necelými dvomi rokmi sa na knižnom trhu objavila publikácia známeho katolíckeho kňaza Mariána Gavendu s názvom Fortes in fide. Publikácia je knižným spracovaním jeho dizertačnej práce, ktorú pod názvom Tajná kňazská formácia na Slovensku v rokoch 1969 – 1989 obhájil v roku 2013 na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V úvode autor definuje hneď niekoľko hlavných cieľov, ktoré by mala práca dosiahnuť. Jedným z nich je snaha opísať a vyhodnotiť časové a nadčasové prvky tajnej formácie, teda definovať prvky, ktoré sa ukázali ako správne i tie, ktoré boli chybné. Ako totiž autor upozorňuje, v prístupe k tajnej kňazskej formácii z tohto obdobia existujú dva hlavné prístupy: buď odmietať a podceňovať všetko spojené s tajnou kňazskou formáciou alebo na druhej strane absolutizovať a vnucovať len túto formu. Ďalším z cieľov práce je snaha zhodnotiť nové riešenia ako odpoveď na výzvy radikálne nových okolností. Znamená to, že poznanie tejto formácie môže byť zdrojom podnetov aj pre súčasnú kňazskú formáciu. Podľa autora je dokonca potreba prehodnotiť súčasné metódy a obsah kňazskej formácie čoraz naliehavejšia. Už z týchto slov vyplýva, že autor pristupuje k zvolenej téme jednak z hľadiska historického, ale aj z hľadiska spirituálnej teológie, pričom prvoradý je práve teologický prístup. Napriek tomu možno povedať, že publikácia prináša mnoho nových poznatkov aj z hľadiska histórie tzv. tajnej Cirkvi na Slovensku v období normalizácie.

Tajná kňazská formácia, ktorá sa na Slovensku uskutočňovala v období existencie totalitného komunistického režimu, bola jedným z mnohých aspektov pôsobenia tzv. tajnej alebo skrytej Cirkvi. V úvode publikácie autor vysvetľuje, prečo zameral pozornosť práve na tento fenomén neverejných aktivít skrytej Cirkvi. Dôvodom je skutočnosť, že práve kňazi denným slúžením svätej omše, sprítomňovaním Kristovej obety, v najväčšej miere napĺňajú jedno zo základných poslaní Cirkvi. Z tohto dôvodu tajná kňazská formácia a vysviacky v období neslobody na Slovensku neboli podľa autora len akýmsi dobrodružným experimentom, ale skôr snahou o prežitie. Treba povedať, že pre záujemcov o kňazstvo síce existovala aj možnosť oficiálneho štúdia na bohosloveckej fakulte v Bratislave, faktom však je, že štátna moc sa svojimi zásahmi do štúdia snažila počet kňazov na Slovensku dlhodobo znižovať. Iným výrazným negatívnom boli aj zásahy do štruktúry štúdia a snaha priviesť bohoslovcov k postoju bezvýhradnej lojality voči komunistickej štátnej moci. Dôležitá je aj skutočnosť, že pre mužské rehole, pôsobiace vo faktickej ilegalite, bola tajná formácia (kňazská a najmä rehoľná) jediným spôsobom, ako mohli v podmienkach totalitného komunistického režimu vôbec prežiť.

Samotná práca je rozdelená do troch kapitol, pričom prvá vytvára základný historický rámec pre ďalšie dve kapitoly, ktoré sú v podstate jadrom práce. V prvej kapitole s názvom Dejiny a hodnotenie prenasledovania Katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1948 – 1989 autor približuje najdôležitejšie udalosti rokov 1948 (respektíve 1943) až 1989 vo vzťahu k sledovanej téme tajnej kňazskej formácie. Celá kapitola je členená do menších celkov – podkapitol. Keďže prioritným cieľom celej práce nie je priniesť nové historické skutočnosti, v jednotlivých podkapitolách podáva len najdôležitejšie fakty z daného obdobia. Tomu zodpovedá aj pomerne úzky výber pramennej literatúry v tejto kapitole, ktorú tvorí niekoľko všeobecných prác mapujúcich dejiny Katolíckej cirkvi na Slovensku v druhej polovici 20. storočia. Možno oceniť, že autor tu poukazuje na vývoj proticirkevných a protináboženských zásahov už od konca vojny, pretože tieto do značnej miery súvisia aj s neskorším vývojom. Celkovo v tejto kapitole približuje základné informácie o boji voči hierarchii Katolíckej cirkvi, o administratívnom podriadení si Cirkvi prostredníctvom vytvorenia siete štátnych úradníkov a o veľkých proticirkevných akciách, ktoré zasiahli jednotlivé oblasti života kňazov a veriacich. V rámci ďalších častí prvej kapitoly približuje autor aj aktivity Cirkvi, ktorými reagovala na represie štátnej moci. Pôvod neskorších aktivít tajnej Cirkvi na Slovensku nachádza najmä v činnosti, ktorú v štyridsiatych rokoch vyvíjal chorvátsky kňaz Tomislav Poglajen - Kolakovič. Ním vytvorené spoločenstvo Rodina tvorilo podstatný základ neskorších aktivít laického apoštolátu v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.

Hoci prvá kapitola vo všeobecnosti približuje už známe skutočnosti vývoja vzťahu Cirkvi a štátnej moci, možno v nej nájsť niektoré zaujímavé postrehy či podnety na zamyslenie. Takým je napríklad poukázanie na fakt, že v niektorých prípadoch mal zásah štátnej moci namierený proti Cirkvi nakoniec úplne opačný efekt. Konkrétne, niektorí rehoľníci boli po prepustení z internačných kláštorov v päťdesiatych rokoch štátnou mocou rôznymi spôsobmi „povzbudzovaní“, aby sa zapojili do pastorácie vo farnostiach. Dôvodom bola snaha štátnej moci vytvoriť pred verejnosťou obraz bezproblémového vzťahu s Cirkvou a zároveň možnosť lepšej kontroly aktivít „bývalých“ rehoľníkov. V nasledujúcich rokoch sa však niekedy práve na farách týchto rehoľníkov vytvorili akési centrá tajnej formácie ich ďalších rehoľných spolubratov. Zaujímavou je tiež snaha autora, zasadiť niektoré historické udalosti do myšlienkovej koncepcie duchovného zápasu medzi dobrom a zlom, ktorý prebieha v celých ľudských dejinách, či v náznakoch uvádzané myšlienky o duchovnom pozadí zmeny režimu v novembri 1989.

Po priblížení prvých dvoch desaťročí koexistencie totalitnej moci a Cirkvi ponúka autor niekoľko konklúzií, nadčasových téz, v ktorých sa napríklad snaží nájsť odpoveď na otázku, čo umožnilo novému režimu rozpútať také pustošenie Cirkvi, ako sa udialo v rokoch 1948 -1968. V odpovedi si pomáha prácou¹ biskupa Pavla Hnilicu SJ, ktorý už v roku 1953 uviedol, že jedným z hlavných dôvodov bolo podcenenie komunistickej ideológie zo strany predstaviteľov Cirkvi na Slovensku. Ďalšími dôvodmi bola tiež nejednotnosť medzi kňazmi a dovtedajšie nedostatočné presadzovanie sociálnej náuky Cirkvi do praxe. Pri dnešnom poznaní celého vývoja však možno povedať, že je otázne, nakoľko, a či vôbec, by absencia uvedených nedostatkov dokázala zabezpečiť Cirkvi lepšie prežitie daného obdobia. Cieľavedomosť a vytrvalosť štátnej moci v prístupe voči Cirkvi sa totiž ukázala už po nepokojoch medzi veriacimi, spojenými s falošnou Katolíckou akciou v lete 1949. Vidiac nečakaný odpor medzi veriacimi, štátna moc síce dočasne upustila od silového riešenia, a zamerala svoju pozornosť na prípravu a prijatie príslušných zákonov. V podstate však len inou cestou neustále smerovala k vytýčeným cieľom.

V jednej z uvedených konklúzií autor ponúka aj zaujímavé prepojenie so súčasnosťou, keď píše, že mnohé ambície socializmu akoby splynuli s osvietenskou liberálnou demokraciou. Pritom sa zdá, že sa dnešná Cirkev dopúšťa podobných chýb podceňovania, vyjadrovania nejasných názorov a postojov ako pred nástupom komunistov k moci.

Druhá kapitola nesie názov Tajná kňazská formácia v jednotlivých formačných skupinách. Z pohľadu historika, ale pravdepodobne aj bežného čitateľa, je najzaujímavejšou práve táto časť práce, v ktorej autor vychádzal predovšetkým z viac ako päťdesiatky osobných dotazníkov, svedectiev a rozhovorov s účastníkmi tajnej kňazskej (i rehoľnej) formácie, formátormi i s osobami, ktoré v celom tomto procese rôznym spôsobom pomáhali. Práve osobné výpovede a dotazníky prinášajú množstvo nových zaujímavých informácií o živote tajnej Cirkvi na Slovensku v období normalizácie, samozrejme predovšetkým zo zameraním na hlavnú tému publikácie, tajnú kňazskú formáciu.

Celkovo autor identifikoval jedenásť rehoľných spoločností a sekulárnych inštitútov, v ktorých sa tajná formácia uskutočňovala. Pri všetkých týchto skupinách na konkrétnych prípadoch uvádza, ako kňazská, a zväčša súčasne aj rehoľná, formácia prebiehala. Treba vyzdvihnúť, že sa mu (formou dotazníkov) podarilo zachytiť všetky skupiny, hoci v prípade niektorých sa vyjadrilo len pár jednotlivcov.

Možno tu teda nájsť viac či menej podrobne spracované podmienky o kňazskej formácii v prostrední reholí jezuitov, saleziánov, františkánov, kapucínov, dominikánov, redemptoristov, piaristov, lazaristov, verbistov, v Hnutí Nazaret (zakladateľom bol Ján Beňo SDB) a v Spoločenstve Fatima (zakladateľmi boli Silvester Krčméry a Vladimír Jukl). V jednotlivých príbehoch tajnej kňazskej formácie autor nachádza a definuje niekoľko spoločných prvkov, ktoré možno nájsť v takmer všetkých prípadoch, bez ohľadu na to, z ktorého prostredia či skupiny vzišli. Jeden z týchto prvkov pomenoval ako osobné pozvanie a osobné vzťahy. Pod týmto pojmom je vyjadrená skutočnosť, že život tajnej Cirkvi na Slovensku prebiehal predovšetkým v malých spoločenstvách veriacich, kde sa stretávajúci vzájomne dobre poznali a v skupine budovali osobné vzťahy. Práve z takýchto spoločenstiev vzišli aj tí, ktorí tajnú kňazskú formáciu podstúpili a do veľkej miery pre takéto spoločenstvá (spravidla však nie svoje) už ako tajní kňazi aj pôsobili. S tým samozrejme súvisí aj skutočnosť, že samotná forma pastorácie, ku ktorej boli tajne formovaní vedení, bola spojená práve s osobnými a individuálnymi formami odovzdávania viery a formácie k životu viery. Zameraná na malé spoločenstvá, individuálne duchovné sprevádzania, duchovné obnovy a cvičenia.

Jedným z aspektov fungovania v malých spoločenstvách (a celkovo v tajnej Cirkvi) bola aj prirodzená rovnováha vzťahov medzi klerikmi a laikmi, čo by malo nepochybne zostať dedičstvom do nasledujúceho obdobia. Azda najlepšie vyjadril túto skutočnosť vo svojej odpovedi Rudolf Fiby slovami: „Mali sme otcov biskupov a otcov kňazov, nie monsignorov, excelencie či eminencie.“ V tejto súvislosti je zaujímavé aj konštatovanie autora, že fenomén vzniku malých spoločenstiev na Slovensku v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, nebol niečím, čo sa udialo len v štátoch marxistickej ateizácie, ako dôsledok perzekúcie veriacich štátnou mocou. Podľa Gavendu to bol fenomén inšpirovaný Duchom Svätým, ktorý sa objavil v celej Cirkvi. Z tohto hľadiska pastorácia a život viery v malých spoločenstvách nebol len provizóriom pre obdobie prenasledovania, ktorý po zmene režimu stratil svoju opodstatnenosť. Naopak, takáto forma pastorácie by mala byť prítomná a podporovaná aj v dnešnej Cirkvi. To nakoniec vyjadrili aj respondenti tajnej formácie, ktorí vo svojich odpovediach uviedli, že pastoráciu v malých spoločenstvách pokladajú za hlavný prínos danej doby a ponovembrový návrat k „masovej pastorácii“ vnímajú skôr ako negatívum. Namiesto toho, aby sa forma pastorácie v malých skupinách po roku 1990 naplno rozvinula – už v neobmedzených podmienkach – sa z pastorácie do veľkej miery vytratila.

Vo výpovediach mnohých rehoľníkov sa taktiež objavuje pozitívne hodnotenie malých rehoľných komunít, v ktorých v tom čase, fakticky v ilegalite, žili. Práve v nich bolo vo väčšej miere prežívané spoločenstvo s ostatnými spolubratmi. V deväťdesiatych rokoch, s návratom do pôvodných kláštorov, sa však malé rehoľné komunity neudržali a mnohí rehoľníci, ktorí dovtedy inú formu spolužitia nepoznali, mali problém zvyknúť si na spôsob rehoľného života, ako bol uskutočňovaný pred rokom 1950.

Pravdepodobne najprepracovanejší systém formácie, ktorá sa v mnohých aspektoch vyrovnala, prípadne aj prevyšovala úroveň formácie na vtedajšej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte, mali jezuiti. Aj čo sa týka filozofických a teologických štúdií, mohli absolventi tejto formácie, v prípade že sa im podarilo pokračovať v štúdiu na niektorej z vtedajších západných univerzít v tzv. kapitalistickom svete, pokračovať bez väčších problémov. Avšak aj vo formačných skupinách iných reholí bola napríklad (v porovnaní s vtedajšou bohosloveckou fakultou) nesporným prínosom väčšia dostupnosť zahraničnej a samizdatovej teologickej literatúry, širšie možnosti výberu duchovného vedenia či možnosť kontaktu s kvalitnými teológmi (mnohí rehoľní pátri, ktorí po prepustení z väzenia žili v civilných zamestnaniach, boli odborníkmi v jednotlivých teologických disciplínach).

Takmer v každej z uvedených formačných skupín zohrávala mimoriadne dôležitú úlohu v procese kňazskej i rehoľnej formácie predovšetkým osoba samotného formátora a príklad jeho života. Boli to často osobnosti, ktoré si v predchádzajúcich rokoch prešli martýriom komunistických väzníc a pracovných táborov. U jezuitov bol takouto osobou Ján Chryzostom Korec, u dominikánov Akvinas Juraj Gabura, u redemptoristov Ján Ivan Mastiliak a Augustín Krajčík, u piaristov Jozef Horvátik, atď.

Osobitne sa autor venuje aj jednému z fenoménov, ktorý bol zastúpený v niektorých skupinách tajnej formácie. Tým bola prítomnosť, prípadne participácia žien v procese tajnej kňazskej formácie. Išlo najmä o rehoľu františkánov, v ktorej rehoľní bratia tajne študovali teológiu spolu s rehoľnými sestrami, a o Hnutie Nazaret, v ktorom ženy priamo pomáhali pri formácii budúcich kňazov. V otázke využiteľnosti tohto fenoménu v dnešných podmienkach to jedna z rehoľných sestier, ktorá bola pri takejto formácii prítomná, vyjadrila slovami: „Neviem si dosť dobre predstaviť, ako by to malo fungovať v súčasných podmienkach. Dnešná spoločnosť je dosť citlivá na vzájomné vzťahy medzi mužmi a ženami (aj zasvätenými) a často vidí zlo aj tam, kde nie je. Na druhej strane je dobré, aby boli kňazi formovaní v prirodzenejších podmienkach. Seminár mi pripomína skleník, kde sa ‚kvetinka‘ príliš chráni a po presadení von sa nemusí dobre prispôsobiť ‚poveternostným podmienkam‘“. Tak ako v prípade reholí je v publikácii podrobnejšie priblížená aj tajná kňazská formácia v laickom inštitúte Hnutie Nazaret. Autor na viacerých miestach poukazuje na skutočnosť, že zakladateľ hnutia, Ján Beňo SDB, je pôvodcom početnej duchovnej literatúry, ktorej bol najmä v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch na Slovensku nedostatok. Mnohé z jeho meditácií a duchovných obnôv kolovali po Slovensku, či už ako samizdaty, alebo neskôr ako knižné vydania zo SÚSCM v Ríme a boli do veľkej miery veriacimi využívané. Avšak práve osoba Jána Beňa bola a stále je častým dôvodom odmietania a neobjektívnej kritiky jeho diel a vôbec všetkého, spojeného s Hnutím Nazaret. Príčinou sú zaiste aj skutočné chyby a extrémne prístupy, ktoré sa postupne v tomto hnutí prejavili. Tie najzávažnejšie autor definuje ako: nerešpektovanie postupného rastu a slobody členov, snaha vedenia rozhodovať o takých záležitostiach členov, v ktorých neboli kompetentní rozhodovať, ostrakizácia tých členov, ktorí nesplnili prísne kritériá, či prílišné uzatváranie sa celého hnutia do seba aj po roku 1989. Na viacerých miestach však autor vyzdvihuje aj pozitívne črty hnutia a najmä spomenutej duchovnej literatúry.

Niektoré mužské rehole pristupovali k tajnej kňazskej formácii veľmi opatrne, možno povedať skôr odmietavo. Opodstatnenosť tajnej formácie sa však ukázala napríklad aj v prípade českej provincie redemptoristov, ktorá tajnú formáciu vykonávať odmietla. Po roku 1989 potom viedla k hlbokej generačnej priepasti, keď sa starší pátri už nevedeli priblížiť k mladým ľuďom a osloviť aj nový dorast.

Na viacerých miestach autor poukazuje na skutočnosť, že neexistovala jasná hranica medzi tajnou Cirkvou a Cirkvou pôsobiacou oficiálne. Nie je preto možné aplikovať zjednodušujúce delenie, že tajná Cirkev voči režimu bojovala, zatiaľ čo cirkev oficiálna ho podporovala, či kolaborovala. Akékoľvek hodnotenie musí vychádzať z konkrétnych situácií, v ktorých konali konkrétne osoby. Z mnohých uvádzaných prípadov a spomienok vidieť, že často išlo o spoluprácu skrytej a oficiálnej Cirkvi, najmä na tej najnižšej úrovni. Neraz, najmä od polovice osemdesiatych rokov, pri rôznych príležitostiach spolupracovali tajní kňazi a kňazi v pastorácii. Taktiež niektorí bohoslovci študujúci na bohosloveckej fakulte zároveň absolvovali tajnú rehoľnú formáciu v niektorej reholi.

Tretia kapitola práce nesie názov Hodnotenie tajnej formácie na Slovensku v rokoch 1969 - 1989 v duchu magistéria Katolíckej cirkvi. V nej autor ponúka pohľad na kňazskú formáciu očami dokumentov Magistéria Cirkvi a teologických prác známych autorov, pričom najdôležitejšie prvky kňazskej formácie a pôsobenia konfrontuje s realitou slovenskej skúsenosti tajného kňazstva. Okrem teologických poznatkov je obohatením tejto časti práce opäť množstvo citácií z osobných výpovedí tajne formovaných kňazov. V nich možno nájsť veľa podnetov a nových myšlienok o existencii a pôsobení tajnej Cirkvi a význame prežitých skúseností do budúcnosti. Táto kapitola je v podstate spracovaním zistených skutočností z pohľadu spirituálnej teológie. Z tohto dôvodu by zhodnotenie samotnej kapitoly prislúchalo skôr teológovi než historikovi. Dovolím si preto poukázať len na niekoľko myšlienok, ktoré ma zaujali najviac.

Jedným z diel, z ktorých autor v kapitole čerpá, je práca J. Ch. Korca O poslaní kňaza.² Z nej autor cituje časť, podľa ktorej jedným z vedľajších aspektov prenasledovania Cirkvi a celkovo prostredia nepriateľského voči Cirkvi, môže byť aj akési očistenie kňazstva od negatívnych nánosov: „Ako žil kňaz pred štyridsiatimi rokmi? [myslené pred nástupom komunistického režimu – pozn. P. J.] Pomerne pokojne. Všetko bolo pravidelné. ... Jasličky, Boží hrob, brezová aleja na Božie telo, záhrada, včely. Štýl kňazovho života bol skôr príjemný, bez osobitných kríz, dosť pohodlný, možno až príliš normálny. Bolo to dobre? Niekedy áno, často nie. Bolo to pokušenie, ktoré pôsobilo zvnútra i zvonka. Mohol sa stať ľahko pánom, pre veriacich úradníkom či pracovníkom osvety, v kostole rutinovaným obradníkom. Takým ho chcel mať cisár Jozef II. a iní vládcovia. Kňaz sa stával ľahko príliš spokojný sám so sebou. Čo ho tlačilo k Bohu? A čo ho tlačilo k veriacim?“

Podobné myšlienky možno nájsť aj na iných miestach v práci. Autor napríklad cituje slová biskupa Pavla Hnilicu, že prenasledovanie a mučeníctvo je v živote Cirkvi normálny stav, výnimkou sú skôr chvíle pokoja na nádych do nových skúšok.

Zistením, ku ktorému sa autor v poslednej kapitole prepracováva, je skutočnosť, že v dokumentoch Magistéria Cirkvi o kňazskej formácii a realitou tajnej kňazskej formácie na Slovensku vidieť podstatnú zhodu. V niektorých otázkach slovenská realita priam predstihla celocirkevnú skúsenosť. Vysvetlením tejto zhody je podľa autora rovnaký oživujúci a formujúci vplyv Ducha Svätého v obidvoch prostrediach.

V práci tak veľkého rozsahu sa prirodzene nedá vyhnúť aj viacerým chybám a preklepom, ktoré čiastočne vyplývajú z veľkého množstva textu a prameňov, s ktorými autor pracoval. Nepochybne náročná bola práca s veľkým množstvom osobných výpovedí a následné používanie z nich vybratých citácií. Tie sú na niektorých miestach v publikácii pomiešané, tak ako je to prípade poznámok pod čiarou č. 488 a č. 495, ktoré sú síce obsahovo úplne zhodné, avšak pri každej je uvedený iný autor. Na niektorých miestach v práci sa tá istá citácia vyskytuje na jednej strane v texte a aj v poznámke pod čiarou (napríklad poznámka č. 1275 na s. 273).

Mierne mätúce môže byť pre čitateľa uvádzanie rôznych pomenovaní pre jednu a tú istú inštitúciu. Konkrétne v prípade Štátneho úradu pre veci cirkevné a jeho slovenského ekvivalentu, Slovenského úradu pre veci cirkevné sa v práci objavujú názvy: Úrad pre cirkevné záležitosti (s. 42), Cirkevný úrad (s. 53) alebo Ústav pre cirkevné záležitosti (s. 55). Nezjednotené je aj používanie niektorých pojmov. Konkrétne na niektorých miestach autor používa termín rekatolizácia, inde protireformácia (s. 139, 180), pričom obsahovo presnejší je nepochybne prvý z uvedených termínov.

Pri práci pomerne veľkého rozsahu sa prirodzene vyskytujú aj nedostatky charakteru preklepov, ktoré sa môžu objaviť aj po viacnásobnom skontrolovaní textu. K takým možno zaradiť aj chybičky ako: Vladimír Klementis (správne Clementis), s. 40; biskup Ján Čársky (správne Jozef Čársky), s. 60 a niektoré iné. Za najväčší prínos práce pokladám podrobné zachytenie reality tajnej kňazskej formácie v období normalizácie, čo bol (popri tajnej pastorácii) jeden zo základných pilierov a prejavov aktivity skrytej Cirkvi. Druhým veľkým prínosom je poukázanie na tie prvky v tajnej formácii, ktoré by mohli (pri nájdení vhodného spôsobu zapojenia) byť prínosom aj pri formácii v slobodných podmienkach. To je však oblasť, ku ktorej sa nepochybne musia vyjadrovať viac odborníci na pastorálnu teológiu než historici. Celkovo obsahuje publikácia mnoho cenných podnetov na zamyslenie a pre historikov aj podnetov na ďalší výskum a interpretovanie udalostí z dejín druhej polovice 20. storočia. Pre bežného čitateľa by bolo azda vhodné vytvoriť z publikácie aj stručnejší abstrakt, možno v rozsahu okolo dvesto strán, pretože viac ako 450 stranová publikácia s takmer 2500 poznámkami pod čiarou môže mnohých odradiť. A to by vzhľadom na množstvo zaujímavých a podnetných informácií, ktoré publikácia obsahuje, bola určite škoda.

Autor je historik, pracuje v ÚPN.