Biskupi, laici a kritici

Číslo 3-4/2015 · Boris Bartho · Čítanosť článku: 1767
 

Publikácia Radosť evanjelia na Slovensku prináša viacero zaujímavých postrehov o živote Cirkvi na Slovensku, obsahuje však aj viacero kontroverzných hodnotení. Najviac zameraným na ideové hodnotenie aktuálnej situácie Cirkvi je podľa mojej mienky príspevok Situácia kňazov a diecéz od kňazov Bratislavskej arcidiecézy Karola Moravčíka, Júliusa Mariána Prachára a Pavla Zaťka. V tomto článku sa chcem preto venovať ideovej výpovedi tohto príspevku. Tá je síce málo systematizovaná a do veľkej miery v príspevku roztratená, celkovo sa však dá zosumarizovať ako kritika uplatňovania záverov II. vatikánskeho koncilu na Slovensku spojená s negatívnym hodnotením viacerých duchovných a liturgických prístupov vychádzajúcich zdola, t. j. od laikov a kňazov v pastorácii. Podľa mojej mienky sa však autori v týchto svojich tvrdeniach mýlia, pretože absolutizujú svoje teologické a spirituálne postoje a nedostatočne zohľadňujú legitimitu odlišných prístupov.

Autori príspevku kladú do protikladu rozhodnutia a postoje pápežov sv. Jána Pavla II. a Benedikta XVI., a slovenských biskupov na jednej strane, a rozhodnutia a postoje Svätého Otca Františka na druhej strane. Ján Pavol II. a Benedikt XVI. podľa autorov opustili líniu II. vatikánskeho koncilu a zapríčinili, že aj Cirkev na Slovensku sa vydala „nekoncilovým“ smerom. Toto ich hodnotenie je zreteľné z kvalifikácie pontifikátov sv. Jána Pavla II. a Benedikta XVI. ako „obdobia ústupu od koncilu“ (str. 50) ako aj z ich analýzy historických príčin situácie Cirkvi na Slovensku. Podľa tejto analýzy neboli závery II. vatikánskeho koncilu na Slovensku realizované najprv kvôli izolácii podmienenej komunistickou diktatúrou, po jej páde však „Ján Pavol II. pokladal za užitočné, ak sa miestne cirkvi bývalého východného bloku nebudú ponáhľať s nejakými zmenami v duchu koncilu, a pápež Benedikt XVI. napriek úlohe, ktorú ako mladý teológ zohral na koncile, už dávnejšie k II. vatikánskemu koncilu zaujímal skeptický prístup.“ S týmto negatívne vykladaným prístupom pápežov k poslednému koncilu autori explicitne spájajú aj „slabú realizáciu uzáverov II. vatikánskeho koncilu na Slovensku“. Situácia vo všeobecnej Cirkvi sa vraj zmenila až nástupom pápeža Františka. Toto tvrdenie autori podopierajú skutočnosťou, že súčasný pápež „sa jasne hlási k tomuto koncilu ako daru Ducha Svätého a opakovane vyzýva k realizácii koncilových uzáverov“ (str. 35).

S tvrdením autorov o „nekoncilovej“ orientácii predchádzajúcich dvoch pápežov sa dá len ťažko vstúpiť do polemiky, keďže toto tvrdenie (ktoré zaiste nie je triviálne ani očividné) ničím nepodkladajú. Treba však pripomenúť, že nielen Joseph Ratzinger, ale aj Karol Wojtyła zohral na II. vatikánskom koncile významnú úlohu; počas jeho priebehu sa stal arcibiskupom a výrazne zasiahol do tvorby koncilovej konštitúcie Gaudium et spes. Obaja pápeži sa k poslednému koncilu vždy hlásili, často sa naň odvolávali vo svojich vyhláseniach a rozhodnutiach, dalo by sa vypočítať veľa zmien, ktoré priniesol nový Kódex kanonického práva a nový Katechizmus Katolíckej cirkvi práve v línii koncilových rozhodnutí. Sv. Ján Pavol II. vošiel do histórie pápežskou premiérou pri návšteve protestantského kostola, synagógy i mešity, a Benedikt XVI. ho vo všetkých týchto gestách nasledoval. Označiť týchto dvoch pápežov za protagonistov odklonu od dedičstva II. vatikánskeho koncilu sa už z týchto dôvodov zdá nepresvedčivé.

Ohľadom údajnej „nekoncilovosti“ Cirkvi na Slovensku by sa dali nájsť niektoré konkrétne výčitky, ktoré autori adresujú najmä našej hierarchii a ktoré očividne spadajú pod súhrnný pojem nedostatočnej realizácie II. vatikánskeho koncilu. Najsilnejšia a najčastejšia opakovaná výčitka sa týka vzťahu duchovenstva k laikom. Ten je podľa autorov vcelku negatívny, duchovní vraj neberú laikov ako partnerov, laikov podceňujú, zachádzajú s nimi byrokraticky a udržiavajú si neprimerane veľký odstup (str. 33, 53, 62). Túto svoju kritiku autori prednášajú bez poukazu na konkrétne empirické zistenia, očividne ju prezentujú jednoducho na základe vlastných skúseností. Samozrejme, získanie spoľahlivého prehľadu o správaní sa kňazov voči laikom (prípadne o vnímaní vzájomného vzťahu laikmi) by si vyžadovalo prevedenie rozsiahlejšieho prieskumu. Pokiaľ by sme však mali hodnotiť túto otázku čisto na základe osobnej skúsenosti, musel by som povedať, že moje skúsenosti vo farnosti i v rámci angažovania sa v Spoločenstve Ladislava Hanusa sa vonkoncom nezhodujú so skúsenosťami autorov príspevku. Bratislavských biskupov i veľkú väčšinu kňazov vnímam ako ľudí otvorených pre spoluprácu s laikmi a ochotných prejaviť dôveru a podporu projektom, ktoré organizujeme.

Ďalšie výčitky autorov vo vzťahu k Cirkvi na Slovensku sú často prezentované veľmi všeobecne alebo sa týkajú skôr prvkov zovňajška Cirkvi. Autori napríklad kritizujú fakt, že na Slovensku zvyknú byť laici len pomerne zriedka poverení úlohou mimoriadneho rozdávania sv. prijímania (str. 31). V skutočnosti sú to však liturgické pravidlá Cirkvi, ktoré stanovujú, že riadnymi rozdávateľmi svätého prijímania sú kňazi a diakoni, a laici by mali byť poverení rozdávaním sv. prijímania len v prípade, že hrozí neúmerné predĺženie sv. omše. Samotný pápež František toto pravidlo nezmenil a aj sa ho pridržiava, takže aj na pápežských omšiach preberajú laici len veľmi zriedka službu rozdávania sv. prijímania. Ešte väčšiu váhu má v tejto súvislosti skutočnosť, že František sa vo svojich vyjadreniach o aktivite laikov v Cirkvi, v súlade s líniou svojich predchodcov, sústreďuje na povolanie k evanjelizácii a k nasadeniu sa o spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti. Z toho sa dá usúdiť, že aj súčasný pápež vidí hlavné poslanie laikov práve v týchto aktivitách a nie v preberaní liturgických úloh vlastných duchovenstvu. V rovnakom duchu vyznievajú napokon i dokumenty II. vatikánskeho koncilu, najmä dekrét o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem.

Ako druhý príklad by sa dala spomenúť kritika skutočnosti, že kňazi poverení vystupovaním pred médiami pôsobia jednotvárnym dojmom vo vyjadrovaní i v oblečení (str. 20). Kým s tvrdením o jednotvárnosti vo vyjadrovaní sa dá len ťažko súhlasiť, treba priznať, že pri vystupovaní v médiách veľká väčšina kňazov používa duchovný odev. Ani v tomto bode však nemožno nájsť protirečenie s rozhodnutiami alebo praxou súčasného pápeža. Veď aj samotný František pri svojich verejných vystúpeniach používa klerický odev a robil tak už pred svojím zvolením za rímskeho biskupa. Napokon aj II. vatikánsky koncil kládol veľký dôraz na zachovanie kňazskej identity (porov. napr. Presbyterorum ordinis) a z jeho dokumentov nemožno vyvodiť povzbudenie k zrušeniu kňazského odevu.

Napokon treba spomenúť aj negatívne hodnotenie viacerých spiritualít a liturgických foriem zo strany autorov príspevku. Na jednej strane sa autori kriticky vyjadrujú na adresu nových hnutí v rámci Cirkvi a charizmatických prvkov v liturgii (str. 49, 54), a však ešte horšie v ich očiach obstojí omša podľa misálu sv. Jána XXIII. (tridentská liturgia). Autori dokonca naznačujú, že liberalizácia pravidiel pre používanie tejto liturgie Benediktom XVI., mohla patriť k jeho najhorším rozhodnutiam. Spolu s tridentskou liturgiou navyše kritizujú i prejavy tradičnej zbožnosti pri slávení pokoncilovej liturgie (str. 32 a nasl.). Na tomto mieste sa vynára otázka, prečo sa autori boja plurality v liturgickom slávení Cirkvi. Naozaj sa máme cítiť ohrození malou skupinou kňazov a veriacich, ktorí z rôznych dôvodov preferujú starší spôsob slávenia sv. omše? Treba tiež pripomenúť, že mnohé z prvkov tradičnej liturgie, ktoré patria medzi hlavné terče kritiky jej odporcov, sú vlastné i východnej liturgii, ktorej sa na Slovensku pridržiavajú gréckokatolícki i pravoslávni kresťania. Ak by sme odsúdili slávenie liturgie smerom k Pánovi (postoj kňaza „chrbtom k ľudu“), časté používanie špeciálneho liturgického jazyka, liturgické odevy zlatej farby, patetickú formuláciu liturgických modlitieb, časté používanie kadidla či zbožné úklony počas liturgie, museli by sme potlačiť nielen tridentskú omšu či tradičné liturgické prejavy pri pokoncilovej rímskokatolíckej liturgii, ale aj platnú liturgiu cirkví východného obradu.

Celkovo sa preto zdá, že autori textu si neuvedomujú veľké bohatstvo, ktoré pre Katolícku cirkev predstavuje rozmanitosť spiritualít, liturgických foriem i teologických škôl. Každý z odlišných prístupov v menovaných oblastiach je podľa odvekej praxe v Cirkvi považovaný za legitímny, pokiaľ zodpovedá jej náuke. Vyhradzovať pre jednu teologickú školu právo na jedinú správnu interpretáciu II. vatikánskeho koncilu a označovať bez akejkoľvek diskusie postoje pápežov a veľkých učencov za odklon od tohto koncilu. a upierať legitimitu minimálne jednému starodávnemu spôsobu liturgického slávenia je krokom k uniformite a k ochudobneniu Cirkvi. Naopak, vedúci predstavitelia Katolíckej cirkvi vrátane slovenských biskupov, ktorí ponechávajú viac priestoru pre jednotu v rôznosti, si zaslúžia podporu v tomto svojom postoji.

Autor pôsobí na Viedenskej univerzite a v Spoločenstve Ladislava Hanusa.