Pôsobenie gréckokatolíkov na Slovensku
Číslo 3-4/2015 ·
·
Čítanosť článku: 1773
V decembri 2015 občianske združenie Hlbiny vydalo kolektívnu 162-stranovú publikáciu: „Radosť evanjelia na Slovensku. Pokus o analýzu situácie Katolíckej cirkvi“. Editovali ju František Mikloško a Karol Moravčík.
Súčasťou publikácie je príspevok: „Pôsobenie gréckokatolíkov na Slovensku“ (s. 107-122). Na rozdiel od ostatných príspevkov v ňom nie je uvedené meno autora. Čitateľ sa až na konci príspevku dozvie, že „autor si prial zostať v anonymite“ (s. 122).
Príspevok má štruktúru ôsmich otázok, pričom bezprostredne po každej otázke nasleduje autorova hodnotiaca odpoveď. Autor píše veľmi prístupným jazykom. Zjavná je snaha zodpovedať otázky vyčerpávajúco. Príspevok preto predstavuje vhodnú voľbu pre čitateľa, ktorý chce bez väčšej námahy získať veľa informácií o tom, čo sa napríklad „za 25 rokov podarilo v Gréckokatolíckej cirkvi obnoviť a vybudovať“ (s. 107).
Príspevok bol zrejme napísaný ešte pred biskupským menovaním Milana Lacha SJ, teda pred aprílom 2013, lebo meno prešovského pomocného biskupa v uvedenom zozname gréckokatolíckych biskupov ešte nefiguruje.
Čitateľ sa z príspevku dozvie, aké inštitúcie a médiá Gréckokatolíckej cirkvi boli od pádu komunizmu obnovené či založené. Autor ich nielen vymenúva, ale aj hodnotí, ako sa im darí reflektovať aktuálne požiadavky doby. Autor nielen kritizuje, ale neraz aj pochváli: „Javí sa, že napriek snahe seminár vychováva budúcich kňazov skôr k tradičným formám pastorácie, teda k správnemu liturgizovaniu a službe veriacim, ktorí prichádzajú na bohoslužby do chrámu. Menší dôraz sa kladie na nové formy evanjelizácie, na vyhľadávanie ´stratených ovečiek´, na prácu s ľuďmi z okraja spoločnosti alebo problémovými skupinami. Krokom vpred v tomto zmysle je pastoračný ročník, počas ktorého bohoslovci pôsobia na charite, na odpustových miestach, vo vydavateľstve Slovo alebo v iných špecifických službách, kde majú možnosť zoznámiť sa aj s iným typom pastorácie ako iba farnosťou“ (s. 110).
Bezpochyby najmocnejšou pasážou príspevku je autorovo hodnotenie vzťahov medzi biskupmi a kňazmi: „Zaujímavé je, ako sa plat a miesto pôsobenia duchovného stalo nástrojom v rukách hierarchie na ovládanie kňaza. Problémom je značne autoritatívny spôsob riadenia archieparchie. Z toho vyplýva, že kňazi v obave o svoje materiálne zabezpečenie zväčša prijímajú bez diskusie všetky rozhodnutia biskupov, v akejsi nezdravej servilnosti, aj keď s nimi v skutočnosti nesúhlasia. Často o tom pri osobnom rozhovore biskupovi ani nepovedia. Na druhej strane je treba priznať, že ani biskupi nevytvárajú dostatočný priestor na dialóg, a aj keď dôjde k osobnému stretnutiu, väčšinou biskupi už majú pripravené svoje riešenie, z ktorého iba veľmi ťažko ustupujú. Aj presbyterská rada a zbor konzultorov sa neraz javia iba ako formálny orgán, ktorý treba mať v archieparchii alebo eparchii v súlade s kánonickým právom. Tieto orgány v skutočnosti nemajú veľké kompetencie, respektíve kompetencie, ktoré majú, príliš nevyužívajú. Veľmi rýchlo a ľahko sa stotožňujú s vôľou biskupa, často bez hlbšej diskusie“ (s. 117).
Za poskytnutú anonymitu sa autor editorom odvďačil vskutku podrobným prehľadom o úspechoch a hlavne problémoch Gréckokatolíckej cirkvi, pričom pozornosť venuje predovšetkým hierarchii a zasvätenému životu. Osobne si želám, aby autorovo rozhodnutie zostať v anonymite priviedlo čo najmenej čitateľov k záveru, že otvorených kňazov gréckokatolícki biskupi priam prenasledujú. Anonymný spolubrat v kňazskej službe premrhal príležitosť presvedčiť ma, že Gréckokatolíckej cirkvi nechýbajú kňazské osobnosti. Možno by sa ocitol na nejaký čas na horšej fare či s nižším platom, pričom takto neraz končili aj súčasní gréckokatolícki biskupi, ale som presvedčený, že biskupi by si jeho prácu všímali a jeho vyjadrenia reflektovali. Na ceste k dialógu by sa pokročilo. Naopak, anonymita vyústi do zatrpknutosti.
Gréckokatolícki biskupi museli v ostatných desaťročiach riešiť urgentnú potrebu inštitucionálne zabezpečiť svoje eparchie. Toto úsilie si vyžadovalo veľmi veľa času, takže asi nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že na intenzívny dialóg s kňazmi či vysvetľovanie málokedy zostával dostatok času. Každý kňaz dnes ale musí od biskupa nanovo pocítiť, že s ním ráta a je mu vďačný za každé dobré úsilie.
Gréckokatolícka cirkev prežije. Dokonca aj po odluke Cirkvi od štátu. Aby to však absolvovala s čo najmenšími škodami, priateľské spoločenstvo biskupov s kňazmi, naplnené otvoreným a konštruktívnym dialógom, bude kľúčové.
Ján Krupa, náboženský redaktor Rádia LUMEN a kňaz Bratislavskej eparchie