Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Problém zákonov o netolerantnej rovnosti

Číslo 3-4/2015 · Gudrun Kugler · Čítanosť článku: 1023
 

Rovnosť sa stala základným princípom politického a právneho myslenia. Rovnosť pred zákonom, ktorá bola dosiahnutá po stáročiach oslobodzovacích hnutí, dospela do rovnosti morálnych volieb, rovnosti v štatistikách o živote mužov a žien a do rovnosti v správaní sa jedného k druhému. Takto chápaná rovnosť sa výrazne odchyľuje od pôvodného zámeru rovnosti pred zákonom, na ktorej plným právom trváme. Ba čo viac, proti takémuto vývoju nie sú do značnej miery ani žiadne námietky. V súčasnosti to vyústilo do prijímania antidiskriminačnej legislatívy, o ktorej sa na úrovni EÚ, ako aj na mnohých európskych národných úrovniach debatuje hlavne v kontexte smerníc o tzv. horizontálnej rovnosti zaobchádzania. Týmto sú v stávke mnohé ľudské práva, a náboženská sloboda a sloboda svedomia – hlavne kresťanov v Európe – je vo veľkom nebezpečenstve.

Súčasné smernice EÚ týkajúce sa rovnosti zaobchádzania, ktoré zaväzujú celú Európsku úniu, obsahujú – čo sa týka súkromného sektora – „len” zákaz diskriminácie v oblasti zamestnania a v oblasti rodovej, ako i rasovej a etnickej pri zabezpečovaní tovarom a službami. Navrhovaná smernica horizontálnej rovnosti nie je priaznivo prijímaná z dobrých dôvodov: dodatočné rozšírenie zákazu diskriminácie v oblasti zabezpečovania tovarom a službami v súkromnom sektore z dôvodov sexuálnej orientácie ako aj náboženstva a viery by malo dramatické dôsledky. Keďže táto záležitosť vyžaduje v Rade EÚ jednohlasnosť, očakáva sa, že pod holandským predsedníctvom v roku 2016 by táto horizontálna smernica mohla prejsť. Je potrebné poznamenať, že zatiaľ čo jednohlasnosť sťažuje nachádzanie zhody, fakticky znemožňuje stiahnuť návrhy zákonov, na ktorých sa už dohodlo.

Predmetom diskusie je zákaz nerovnakého zaobchádzania na základe náboženstva či viery, veku alebo sexuálnej orientácie pri zabezpečovaní tovarom a službami súkromným sektorom. V súvislosti s právnymi detailmi smernice sa objavujú otázky ako sú: Mohol by kresťanský tlačiar odmietnuť vytlačiť neúctivé obrazy? Musel by židovský majiteľ hotela prenajať spoločenské miestnosti militantnému moslimskému zhromaždeniu? Smel by homosexuálny domáci dať svoj dom do prenájmu iba homosexuálom? Bude ešte môcť súkromná dopravná spoločnosť ponúkať zľavy výhradne starším ľuďom? Bude musieť katolícka zoznamovacia agentúra, špecializujúca sa na (zoznamovanie) ľudí rovnakej viery, otvoriť svoje dvere aj ľuďom iných vierovyznaní? Budú môcť manželia, ktorých dcéra sa intrigami radikálnej sekty odcudzila, odmietnuť členovi tej to sekty prenajať si byt v ich dome? Bude musieť grafický návrhár, evanjelik, navrhnúť pozvánku – ak ho o to požiadajú – na oslavu uzavretia partnerstva ľudí rovnakého pohlavia? A bude musieť fotograf, kresťan, urobiť fotografie z tejto udalosti, a cukrár pripraviť špeciálnu tortu na túto príležitosť? A tak ďalej, a tak podobne. Prečo by grafický návrhár, fotograf a cukrár nechceli pracovať na oslave civilného partnerstva ľudí rovnakého pohlavia? Nie preto, že odmietajú homosexuálov. Ale preto, že nechcú podporovať takéto kvázi-svadobné obrady z náboženských dôvodov a výhrady vo svedomí. Jean-Jacques Rousseau píše: Nikdy – pokiaľ ide o mňa – som si nemyslel, že sloboda človeka spočíva v tom, že môže robiť čo chce, ale že nemá byť žiadnym spôsobom nútený robiť to, čo je proti jeho vôli.”

Rozdielne zaobchádzanie by mohlo legitimizovať názor sudcu na to, čo by považoval za „vhodné a potrebné”. Dôsledkom by bolo súkromné podnikanie regulované sudcami, následné súdne procesy a nedostatočná právna istota, ktorá by ohrozovala dlhodobé podnikové plánovanie. Navrhovaný obrat v dôkazovom bremene je v rozpore s našim právnym systémom a prináša ďalšie problémy. Namiesto princípu „v prípade pochybnosti oslobodiť”, legislatíva rovnakého zaobchádzania by viedla výhradne k princípu „zvýhodnenia obete diskriminácie”. A ak malé podniky zažívajú ťažké časy – čo je pravda – ,prečo na ne uvaľovať ďalšie starosti a obmedzenia? Pre samotnú vládu kontrola súladu s týmito smernicami predstavuje výraznú požiadavku navyše. Všetko to nakoniec zaplatí spoločnosť ako celok.

Nedávno hľadal vysoký kresťanský cirkevný hodnostár sekretárku. Pred publikovaním inzerátu o prijatie do zamestnania sa jeho právny poradca predvídavo opýtal komisie pre rovnaké zaobchádzanie, či bude možné odmietnuť moslimskú ženu nosiacu na hlave šatku. Odpoveď bola: Nie, nebude. Na základe prvých štyroch smerníc o rovnosti zaobchádzania1 európske právo dovoľuje robiť rozdiel na základe náboženstva pri cirkevných zamestnaniach iba keď je „vážna, legislatívna a oprávnená potreba” akou je kázanie veriacim.2

Len si predstavte člena tejto cirkvi, ktorý príde do spomínaného úradu: moslimská žena na recepcii by v ňom mohla, očividne, spôsobiť trochu zmätku. Tento konkrétny cirkevný hodnostár sa rozhodol nezverejniť inzerát o ponuke práce, ale radšej hľadať niekoho neoficiálnou cestou. Mnoho miestnych záujemcov s touto kvalifikáciou, ktorí nebudú mať šancu uchádzať sa o takúto prácu, tak zaplatia za súčasný systém antidiskriminačnej legislatívy.

Rozšírenie zákazu diskriminácie na súkromný sektor by malo podobné dôsledky. Ponuky služieb, ktoré sú dnes verejne inzerované, budú hľadať svojich zákazníkov neverejnými cestami – a mnohí potenciálni záujemcovia sa o nich nedozvedia. To povedie k zvýšeniu cien. „Chránené skupiny” môžu byť týmto vylúčené z obavy pred súdnymi procesmi. A nakoniec to bude zákazník, ktorý doplatí na takúto legislatívu.

Hoci je to na prvý pohľad prekvapujúce, je dôležité, aby bolo diskriminačné správanie (na) trhu dovolené, a to napriek možnej nemorálnosti či sociálnej nežiadúcosti. Nuž, ale odmietnutý zákazník musí hľadať iného dodávateľa služieb, ktoré potrebuje. A túto tvrdosť by bolo treba znášať v mene slobody, vrátane slobody prijímať nesprávne či nepríjemné riešenia. Je to v súlade s Voltaireovým chápaním tolerancie: Hoci (som) úplne iného názoru, bránim zároveň právo druhého na vlastný pohľad „až do posledného dychu”. S takýmto prístupom sme všetci vyzývaní učiť sa žiť s nedokonalým správaním sa iných ľudí.

Je skutočne úlohou vlády vynucovať údajný pokrok spoločnosti cestou výchovných zákonov a policajnej sily? Ako veľmi verí štátna legislatíva, že jej občania potrebujú byť takto vzdelávaní? Sociálne a morálne motivované zákonodarstvo vedie k nečestnosti a nezákonnosti. Dobrým príkladom toho je obdobie prohibície v Spojených štátoch, ktoré urobilo silnou a vplyvnou mafiu.

Návrh smernice EÚ o horizontálnej rovnosti zaobchádzania nie je nič iné ako neprijateľná ochrana ľudí. Nemecké Centrum pre európsku politiku (CEP) hovorí o „ohrozovaní štátnou intervenciou” zacielenou na „prevýchovu spoločnosti”.3 Je zaujímavé, že chce prevychovávať svojvoľnými mravmi práve tých, ktorí robia tento štát legitímnym, a ktorí platia za jeho existenciu.

Skrytá zaujatosť antidiskriminačného zákona

Legislatíva rovnosti zaobchádzania je prezentovaná ako nestranná a nezaujatá. Ale prax ukazuje, že sú to veľmi často práve kresťania, ktorí sa dostanú pred súd. Niekoľko príkladov: Španielsky občan zaplatil pokuty vo výške 12 000 Eur, pretože nebol ochotný dať svoju reštauráciu k dispozícii na oslavu homosexuálneho zväzku. 4 Vo Veľkej Británii, manželia, ktorí prevádzkovali súkromný penzión (B&B) museli zaplatiť ako kompenzáciu až 4 000 Eur, pretože odmietli vydať dvojposteľovú izbu nezosobášenému páru.5 Kresťanská zoznamovacia agentúra v USA bola nútená pridať do svojej ponuky aj možnosť: „muž hľadá muža”. Zákony o rovnosti zaobchádzania spôsobujú kresťanom neriešiteľné morálne rozpory, keďže ich nútia vyberať si medzi svojou vierou a podnikaním. V niektorých krajinách takéto zákony predpokladajú administratívne tresty, v iných kompenzačné poplatky. Sprievodné materiály k zákonom často odporúčajú „prehnane vysoké” pokuty.

Zákaz diskriminácie v zabezpečovaní tovarom a službami môže prakticky spôsobovať neriešiteľnú dilemu: buď opustiť zamestnanie, alebo náboženstvo.

Komisia pre rovnosť a ľudské práva vo Veľkej Británii uviedla v marci 2015 štúdiu, podľa ktorej „sú hlásené prípady ľudí, ktorí boli šikovaní pre vieru, vrátane kresťanov, ktorých ich kolegovia považovali za bigotných. V niektorých kresťanmi prevádzkovaných službách a podnikoch tvrdili, že sa dostávajú do zmätku pri prístupe k zákazníkom z obavy, že by mohli porušiť Listinu o rovnosti z roku 2010, ktorá ochraňuje ľudí pred diskrimináciou na pracovisku a v prístupe k tovaru a službám”.

Skúsenosti ukazujú, že zákony o rovnosti v zaobchádzaní vedú k cieľavedome motivovaným súdnym procesom.6 Vo Veľkej Británii je bežnou praxou, že radikálne záujmové skupiny vyhľadávajú podniky, ktoré sú vedené ľuďmi s presvedčením, ktoré je v konflikte so spomínaným zákonom – napríklad praktizujúcich kresťanov – s plánom na zahájenie súdneho procesu. Spoločnosti venujúce sa vedeniu súdnych sporov ochotne prijímajú podporu: dostávajú časť kompenzačných poplatkov, a tieto peniaze potom používajú na vyhľadávanie ďalších súdnych procesov – čím vyššie sú kompenzačné poplatky, tým výnosnejšia je úloha obete.

Sú zákony o rovnosti zaobchádzania potrebné?

Veľký politický filozof Charles de Montesquieu radil, že ak nie je nutné urobiť nejaký zákon, potom ho netreba robiť. Teda zákony musia byť potrebné, primerané a úmerné.7 Napriek svojej rovnostárskej formulácii, zákony o rovnosti zaobchádzania vytvárajú privilégiá pre isté skupiny. Poskytnutie výhod jednej skupine ľudí môže byť v istých situáciách potrebné – ale musia byť na to veľmi presvedčivé dôvody, a nesmie byť k dispozícii miernejší spôsob. Behom debaty sa hovorilo o teoretickej možnosti, že by homosexuálnemu mužovi zabránili vstúpiť do baru. Ak by sa tak skutočne stalo, prečo by ľudia nebojkotovali toto miesto? A nepoukázali by na to žurnalisti? Ak by bojkot nebol úspešný, a naopak, problém by sa ešte viac rozšíril, nemala by vláda diskutovať o stimuloch a prekážkach, a nemala by plánovať informačné kampane? Len ak diskriminácia určitej skupiny je tak rozšírená a silná, že by jedinou cestou, ako to dostať pod kontrolu, bolo vytvorenie zákona, potom môžu prísť do úvahy dočasné obmedzenia, ale musia byť limitované zaručením slobody náboženského vyznania. Avšak dôkazové bremeno takejto potreby je na strane podporovateľov zákonov rovnakého zaobchádzania – ale to sa zatiaľ nepodarilo.

V ľudskom povedomí sú antidiskriminačné zákony pri zabezpečovaní tovarom a službami odôvodňované predstavou tzv. „monopolnej situácie”: jediný hotel, jediná studňa, ... , na púšti. No ale vo väčšine právnych systémov, a určite v európskych krajinách, sú už „monopolné situácie” uspokojivo vyriešené, a to pre všetkých zákazníkov, bez ohľadu na to, do ktorej skupiny patria.

Oprávnené dôvody podnikov proti horizontálnej smernici

Asociácia nemeckých obchodných a priemyselných komôr vystúpila proti smernici o horizontálnej rovnosti zaobchádzania8 tvrdiac, že prinesie „ďalšie administratívne bremeno” a „menšiu právnu istotu”. Ako dôvody, prečo oponovať tomuto návrhu, uvádzajú tiež obmedzenia slobody, „faktickú diskrimináciu ľudí, ktorí nespĺňajú kritériá” a jednoducho málo dostatočných dôvodov na prijatie takéhoto zákona.9

Nemecká organizácia zastrešujúca remeslá a obchod tiež dôrazne protestuje proti tejto smernici: „Dôsledkom bude masívne a nežiaduce zasahovanie do ústavnej slobody zmluvných záväzkov a slobody podnikania. Prevádzkovateľ si bude musieť byť istý, že on a jeho zamestnanci pri kontakte so zákazníkmi, od prvého stretnutia a ponuky produktov, cez rozhovory o podmienkach, poradenstve či dojednávaní podrobností, až po uzavretie dohody, rešpektujú zákaz diskriminácie. Toto vytvorí nielen množstvo byrokratických bremien a právnej neistoty, ale môže tiež vyústiť do situácií, v ktorých spoločnosti budú obchádzať legálne dohody s ľuďmi, ktorí by mohli byť obeťami diskriminácie, aby sa predišlo hroziacim súdnym procesom. Cieľ predkladanej smernice zjednocovať, by sa mohol obrátiť v pravý opak.10

Nemecké Centrum pre európsku politiku (CEP) sa obáva všeobecnej „záväznej povinnosti vstupovať do zmluvného vzťahu” v dôsledku výnimočných prípadov a následne hovorí o „hrozbe intervencie štátu” zameranej na „prevychovanie spoločnosti”.11

Hlavne pre malé firmy sa pri tejto horizontálnej direktíve sloboda podnikania zmení z pravidla na výnimku. Vyhovieť týmto pravidlám bude drahé a náročné na čas a jednania so zákazníkmi a nové marketingové stratégie často budú musieť byť konzultované s právnymi zástupcami.

Ľudské právo na nediskrimináciu?

O nediskriminácii a rovnakom zaobchádzaní sa často diskutuje tak, akoby boli podmienkou ľudských práv. Ale to je ďaleko od pravdy. Človek nemusí mať právnický diplom, aby zistil politický zámer na širokom poňatí ľudských práv, keď sa do toho dajú lobistické skupiny. Zákaz diskriminácie vo Všeobecnej deklarácii o ľudských právach (Čl. 2) a v Európskej konvencii o ľudských právach (Čl. 14) sa vzťahuje len na práva menovite uvádzané v tom ktorom dokumente. To je rovnocenné princípu rovnosti pred zákonom, čo je podstatným rysom našich právnych systémov.

V Medzinárodnej konvencii o ľudských a politických právach (Čl. 26) sa o práve na nediskrimináciu hovorí vo všeobecnosti – ale nie vo vzťahu k súkromným osobám a medzi podnikateľmi a prevádzkovateľmi navzájom.

Charta EÚ o základných ľudských právach formuluje tento princíp do väčšej hĺbky, ale Európsky súdny dvor doteraz Čl. 21 neinterpretoval. Aj keď Čl. 21 mal byť chápaný ako základné právo, a nie ako čistý princíp interpretácie vymenovaných práv, Charta základných ľudských práv nie je všeobecne aplikovateľná: zaväzuje inštitúcie a členské štáty EÚ, len ak prevzali zákony EÚ.

V kocke: nikde sa nenájde také ľudské právo, aby sa s každým zaobchádzalo presne rovnako.

Opak je pravdou! Sú to zákony o rovnakom zaobchádzaní, ktoré obmedzujú ľudské práva! V stávke je súkromná autonómia každej osoby ako základ a dôvod pre ľudské práva. Napokon, ľudské práva sú úrodnou pôdou osobnej slobody. Sloboda viesť svoje vlastné záležitosti vychádza z práva na vlastníctvo (ktoré sa môže obmedziť len v prípade nutnej potreby, a obmedzenie musí byť primerané). Právo na súkromie znamená, že vláda nesmie zasahovať do osobných rozhodnutí. Okrem toho legislatíva rovnakého zaobchádzania siaha na slobodu náboženstva a svedomia, ak je obchodník nútený ponúkať svoje služby tak, že to nemôže zosúladiť so svojím náboženským presvedčením či svedomím.

Tu je príklad: V rakúskej debate o podobnom návrhu zákona o rovnosti, ktorý bol zamietnutý v roku 2012, sa často argumentovalo tým, že „OSN ho odporučila”. Údajný dôvod odporučení OSN,12 po podrobnejšom preskúmaní, vôbec neobsahoval to, čo sa sľubovalo. Rozoberal sa tam výsledok pravidelného, všeobecného prehľadu stavu ľudských práv prostredníctvom Výboru OSN pre ľudské práva pozostávajúceho zo 47 krajín. Takto sa odporučajú tucty zákonov – lenže nie OSN, ale jednotlivými krajinami. Kvôli zaujímavosti: iba niekoľko krajín žiadalo, podobne ako Rakúsko, prísnejšie antidiskriminačné zákony. Boli to: Honduras, Veľká Británia, Kanada, Nórsko – a islamská republika Irán. Nuž, Kanada a Veľká Británia majú svoju vlastnú politickú agendu ohľadom antidiskriminačnej legislatívy. Obe krajiny majú s tým obrovské problémy a prejavuje sa značný domáci odpor proti týmto zákonom.

Nórsko a Honduras, so svojou veľkou aktivitou za antidiskriminačné zákony, zdôrazňujúc názory oddaných jednotlivcov, by sa možno chceli vyčleniť. A islamská republika Irán? Nuž …!

Tieto, údajné, odporúčania OSN nie sú v skutočnosti názorom medzinárodnej komunity, ale skôr nezáväzné návrhy jednotlivých štátov, ktorých časť je prijímaná, a časť tou-ktorou krajinou ignorovaná. V žiadnom prípade v jednotlivých krajinách neprikazujú obsah, a ani nenahrádzajú parlamentné postupy.

Odporúčanie legislatívy rovnakého zaobchádzania medzi súkromnými osobami –v mene ľudských práv – pozorovateľa mätie. Vyššie bolo ukázané, že v tomto niet žiadneho ľudsko-právneho základu. Núka sa otázka, či Rada pre ľudské práva OSN prekračuje svoje kompetencie vedome a úmyselne, alebo omylom. Ani jedno, ani druhé nevrhá na Radu dobré svetlo.

Kto je rovnejší?

Za heslom „ochrana pred diskrimináciou” sa schováva fakt, že privilegujú len niektorých. A prečo práve ich? Zákony o rovnakom zaobchádzaní zvýhodňujú vo všeobecnosti vlastnosti, ako je pohlavie, rasa a etnický pôvod, náboženstvo a viera, hendikep, vek a sexuálna orientácia. Nuž a ostatné skupiny, tie môžu byť diskriminované „koľko srdce ráči”, napríklad snoubordisti, ryšaví, poľovníci, fajčiari, škaredí, neurodzení, bohatí, chudobní a tak ďalej.13 Prečo sa výhody udeľujú len niektorým? Nemal by byť privilegovaný každý? Či radšej nik? Práce za pokladničnou prepážkou v banke nie sú vo všeobecnosti ženám odmietané, iba tým, ktoré nespĺňajú určitý ideál krásy. A tie prečo nie sú chránené? Niet pomoci, človek je vystavený ľubovôli.

Ako ďaleko až pôjdu požiadavky na rovnaké zaobchádzanie? Čo bude nasledovať po smernici o zabezpečovaní tovarom a službami? Požiadavky trhu? Je majiteľ čínskej reštaurácia poškodený, ak niekto jedáva len taliansku stravu? Čo si pomyslí heterosexuálny kaderník, ak zákazník žiada, aby ho ostrihal a učesal len jeho homosexuálny kolega? Ak sa zákony snažia vychovávať, prečo by mali končiť u dodávateľa či zásobovateľa?

Najzaujímavejšie na tejto nelogickosti je požiadavka nediskriminovať rôzne dôvody a príčiny diskriminácie. Dodávatelia v súkromnom sektore sú – v tomto ohľade – viazaní požiadavkou nediskriminovať podľa pohlavia a rasy, čo je ale diskrimináciou ostatných „chránených” skupín – ako nariekajú kritici. Musia byť skutočne všetky privilegované skupiny merané rovnakým metrom? V žiadnom prípade: naozaj sú veľmi rôzne dôvody, ktoré spôsobujú problémy, a teda sa odlišujú aj potrebné politické riešenia. Napríklad ľudia so špeciálnymi potrebami sa skutočne nezaobídu bez asistencie, aby si našli ubytovanie a zamestnanie, ktoré vyhovuje ich požiadavkám a ľudia s migračnou minulosťou môžu zakúsiť menej priazne v dôsledku predsudkov alebo pre nedostatočnú znalosť jazyka. Pre ženy konkrétny problém súvisí s možnosťou mať dieťa. So staršími zamestnancami sa nemusí uvažovať na niektoré práce vzhľadom na ich vyššie platové očakávania. Deti nie sú vítané u niektorých poskytovateľov služieb, pretože sú hlučné, moslimovia môžu trpieť v dôsledku mediálne šírených predsudkov, a tak ďalej. Pre každú možnú príčinu diskriminácie je potrebné preskúmať v čom spočívajú problémy, ako sa s nimi vyrovnať, a aký postup a opatrenia sú potrebné, primerané a úmerné. To, že prípady vyžadujú rôzne riešenia, nie je formou nespravodlivej diskriminácie – ale požiadavkou spravodlivosti a zdravého rozumu.

Čo ďalej?

Ale späť k horizontálne kategorizujúcemu návrhu direktívy EÚ o rovnakom zaobchádzaní.14 Čo sa nedarí presadiť na úrovni EÚ, to sa skúša na úrovni jednotlivých štátov. Pozornosť lobistických skupín sa zameriava na tzv. ”levelling up” presúvaním ešte neschválenej smernice EÚ do národných zákonov. Pre nepozorného národného mienkotvorcu sa rozdiel medzi záväznými zákonmi EÚ a presunutím konceptov zákonov vytráca do bežnej frázy: „Brusel to chce”. Je veľmi dôležité zdôrazniť, že v súčasnosti neexistujú záväzky EÚ, aby sa prijal nejaký antidiskriminačný zákon ohľadom zabezpečovania tovarov a služieb z dôvodov náboženstva a viery, veku a sexuálnej orientácie.

Otázka národného súhlasu s návrhom zákonnej smernice sa dotýka podstaty demokracie: S kým bola celá záležitosť konzultovaná? Vie o nej vôbec niečo verejnosť? Čo ak by sa nedosiahol národný konsenzus ohľadom legislatívy o rovnakom zaobchádzaní? Zdá sa, že rozhodnutia závisia jedine na zodpovedných ministerstvách. Ministerstvo je ovládané konkrétnou politickou stranou podľa dohody víťazných strán po voľbách. Politicky motivovaní štátni úradníci robia socialno-politické rozhodnutia obrovského dosahu a stávajú sa vplyvnejšími (a silnejšími) ako parlamenty. A poväčšine ani nepoznáme ich mená. K problému sa nerobí žiadna verejná debata. Verejnosť o ňom nevie nič – hoci sa mnohých nesmierne dotýka. Verejnosť nemá inú možnosť, len vyzývať štátnych úradníkov k zmyslu pre zodpovednosť nesúhlasiť v Bruseli s niečím, na čom sa nedohodlo v ich domovských krajinách.

Záver: hľadanie rovnosti

Rovnosť je do veľkej miery témou našich čias. Princíp rovnosti, teda rovnosti pred štátom, je dlhodobo prehliadaný. Neprimeraná legislatíva ohľadom rovnakého zaobchádzania je liečba, ktorá vyvoláva skutočnú chorobu: Podľa prieskumu verejnej mienky Eurobarometer 200915 sa Švédi cítili najviac a Turci najmenej diskriminovaní.16

Zdá sa, že antidiskriminačné zákony – ako údajné riešenia – spôsobujú väčšie problémy, ako boli samotné pôvodné problémy. V dejinách bola sloboda ťažko vybojovaná. Nemali by sme sa jej len tak bezstarostne vzdávať.

Sprievodný jav alebo opačná diskriminácia môže byť spôsobená úmyselne alebo neúmyselne. Ukazuje sa, že s náboženstvom sa v Európe zaobchádza ako s nevlastným dieťaťom: Výsledkom je nerovnosť v mene zdanlivej rovnosti.

Kauzy spojené s aplikáciou zákonov o nerovnakom prístupe

Paul Coleman

V nasledujúcej časti sú uvedené kauzy, v ktorých zákony o nediskriminácii vo vzťahu k zabezpečovaniu tovarom a službami mali negatívny dopad na iné základné slobody, hlavne na slobodu vierovyznania. Keďže tieto zákony sú v Európe zavedené len krátky čas, dá sa predpokladať, že sa v budúcnosti objavia aj ďalšie prípady.

(a) Malé podniky

Majitelia penziónov

Na majiteľov penziónov boli úspešne podávané žaloby homosexuálnymi pármi za odmietnutie poskytnutia dvojposteľovej izby. Pán a pani Bullovci prevádzkujú od roku 1986 penzión, v ktorom uplatňujú nasledujúcu zásadu: „… ako kresťania si hlboko vážime manželstvo (ako výlučný celoživotný zväzok jedného muža a jednej ženy). Preto, hoci v našom dome ponúkame srdečné prijatie všetkým, naše dvojposteľové izby nie sú k dispozícii nezosobášeným dvojiciam. Za pochopenie ďakujeme.“

Keď v roku 2009 odmietli poskytnúť dvojposteľovú izbu homosexuálnej dvojici, privolaná polícia zaregistrovala prípad ako „incident z nenávisti“, a následne dvojica podala sťažnosť za údajnú diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie. Homosexuálnu dvojicu podporovala vládou financovaná Komisia pre rovnosť a ľudské práva, a rozhodnutím súdu museli pán a pani Bullová zaplatiť tejto dvojici odškodné 3 600 libier. Navyše po súdnom vypočúvaní boli títo starší kresťanskí manželia obvinení z urážky homosexuálov a ich podniku hrozí zatvorenie. Aj iné kresťanské penzióny čelia podobnému koncu.

Tlačiarenské služby

V Kanade bola podaná žaloba na kresťanský tlačiarenský podnik, pretože jeho vlastník, pán Brockie, odmietol vytlačiť reklamný materiál pre organizáciu, ktorá obhajuje homosexuálov. Pán Brockie sa nechcel podieľať na šírení informácií o akceptovaní homosexuality, ale nemal problém pracovať pre zákazníkov, ktorí sú homosexuáli. Po šiestich rokoch súdnych sporov musel nakoniec zaplatiť odškodné 5 000 dolárov.

V Holandsku bola žalovaná spoločnosť pre odmietnutie potlače na osušky, ktoré inzerovali organizáciu propagujúcu homosexuálne správanie. Pritom spoločnosť na svojej webovej stránke jasne uvádzala, že nerobí práce, ktoré by boli rúhačské alebo porušujúce morálne zásady tejto spoločností.

Služby zabezpečujúce sobáše

V Spojených štátoch bola podaná žaloba na svadobnú fotografickú službu po tom, čo z náboženských dôvodov odmietla fotografovať obrad „uzavretia zväzku“ dvojice rovnakého pohlavia. Súd nariadil spoločnosti zaplatiť vyše 6 000 dolárov tejto dvojici, a ešte sedem rokov po udalosti nie je súdne konanie uzavreté.

V súčasnosti sa podobné prípady objavujú v celom západnom svete, pretože majitelia obchodov a prevádzok, ako sú kvetinárstva a cukrárstva, odmietajú na základe náboženského presvedčenia poskytovať svoje služby na obradoch osôb rovnakého pohlavia.

(b) Náboženské charity

Adopčné agentúry a pestúnska starostlivosť

V roku 2007 pracovalo v Spojenom kráľovstve štrnásť náboženských adopčných agentúr zodpovedných za tretinu všetkých adopcií v rámci dobrovoľníckeho sektora. Tieto agentúry boli rešpektované, pretože zabezpečovali výborné služby spoločnosti a zohrávali veľmi dôležitú úlohu pri hľadaní domova obzvlášť pre „ťažko umiestniteľné“ deti. Ale po tom, ako sa v roku 2007 zmenil zákon, agentúry, ktoré odmietli umiestniť deti k homosexuálnym partnerom, porušovali zákon a prišli o podporu z verejných zdrojov.

Adopčné agentúry na náboženskom základe boli vtedy postavené pred veľmi ťažké rozhodnutie: buď sa zbavia svojho náboženského étosu a stanú sa sekularizovanými, aby si udržali verejné zdroje, alebo sa celkom stiahnu z adopčných služieb. Napriek výborným dlhoročným službám, dvanásť zo štrnástich náboženských adopčných agentúr si nedokázalo udržať svoj náboženský étos a zároveň aj podporu z verejných zdrojov. V apríli 2011 rozhodol Charitný tribunál proti poslednej zostávajúcej katolíckej adopčnej agentúre v Anglicku.

Tribunál poukázal na to, že „náboženské presvedčenie v oblasti osobnej viery je chránené ako domácim, tak i európskym zákonom o rovnosti, a tak akty zbožnosti, bohoslužby a modlitby (vrátane obradov) nepodliehajú záväzkom rovnosti.“ Tribunál pokračoval tvrdením, že je „podstatný rozdiel medzi súkromnými prejavmi zbožnosti … a zabezpečovaním verejných služieb, ako je adopčná činnosť.“

V Austrálii bola kresťanská charita Wesley Mission zažalovaná po tom, ako odmietla žiadosť dvojice rovnakého pohlavia o pestúnsku starostlivosť pre ich homosexuálny spôsob života. Dvojica sa sťažovala na protizákonnú diskrimináciu pre ich sexuálnu orientáciu a Správny tribunál rozhodol v neprospech kresťanskej charity, pretože podľa jeho názoru monogamné heterosexuálne manželstvo nie je doktrínou kresťanskej cirkvi ako celku. Aj keď nakoniec charita spor vyhrala, konalo sa mnoho súdnych pojednaní a trvalo to sedem rokov, kým sa obránila.

Domovy starostlivosti o starších

V roku 2008 bola kresťanskému opatrovateľskému domu odobratá finančná podpora, pretože odmietol podporovať homosexualitu medzi svojimi klientmi. Po tom ako v roku 2007 prešli antidiskriminačné zákony, miestna rada žiadala od domova starostlivosti – ak chce naďalej dostávať prostriedky z grantu –, že musí:

a. poskytovať údaje o sexuálnej orientácii každého zo svojich 17 klientov (všetci osemdesiatnici a deväťdesiatnici), b. podporovať homosexualitu tým, že jeho informačné materiály budú obsahovať fotografie dvojíc rovnakého pohlavia, a vydať jednoznačné stanovisko potvrdzujúce možnosť vzťahov osôb rovnakého pohlavia, c. zverejniť homosexuálne prípady v dosahu svojej pôsobnosti, d. zaviesť povinné inštruktáže personálu ohľadom homosexuálnej problematiky.

Tento domov odmietol splniť spomínané požiadavky, pretože sa nazdával, že aktivity, ktoré sú v rozpore s kresťanským učením, sú v priamom konflikte s ich kresťanským étosom, a klientov by obťažovali. Miestna rada, citujúc nové zákony, odobrala domovu podporu, ktorá činila ročne 13 000 libier. Hovorca rady prehlásil: „Vláda dôrazne vyhlasuje, že domov musí byť otvorený komunite gayov i lesbickej komunite, a musí to v rámci žiadosti o finančnú podporu preukázať. Nakoľko domov neprejavil ochotu tak urobiť, podpora mu bola odňatá.“ Po viac ako roku odvolávaní, ktoré vyšli domov na 21 000 libier v poplatkoch za právne služby, miestna rada nakoniec ustúpila. Neponúkla ale uhradiť charite žiadny z týchto poplatkov.

(c) Prenajímanie súkromného majetku

V roku 2008 gróf z Devonu, zbožný kresťan, odmietol homosexuálnej dvojici možnosť uzavrieť civilné partnerstvo v jeho rodinnom sídle na zámku Powderham. Ako dôsledok tohto odmietnutia miestna rada zrušila jeho licenciu na prepožičiavanie súkromných priestorov pre civilné obrady s tým, že sa v priestoroch jeho zámku sa nebudú môcť konať ani heterosexuálne sobáše. Právnik miestnej rady napísal grófovi, že „váš nesúhlas s uzavieraním občianskych partnerských obradov predstavuje diskrimináciu, a tak miestna rada nemá inú možnosť, ako odobrať vášmu zámku licenciu.“ Strata na príjme predstavovala zhruba 200 000 libier ročne, a tak gróf, aby vykryl deficit, musel predať rodinné imanie.

(d) Zariadenia súkromného vzdelávania

Antidiskriminačné zákony majú dopad aj na súkromné vzdelávacie zariadenia. V roku 2005 bola v Maďarsku spoločnosťou Háttér pre podporu homosexuálov zažalovaná Kalvínska univerzita Gáspára Károliho po tom, ako univerzita vylúčila študenta kvôli homosexuálnemu správaniu, a následne vyhlásila, že: „Cirkev nemá schvaľovať vzdelávanie, jeho dopĺňanie a zamestnávanie pastorov a učiteľov náboženstva, ktorí vedú či podporujú homosexuálny spôsob života.“ Záležitosť sa dostala až na Najvyšší súd, kde bola síce táto univerzita oslobodená, ale následné pozmeňovacie návrhy v maďarskej antidiskriminačnej legislatíve naznačujú, že v budúcnosti môže súd v podobných prípadoch dospieť k iným verdiktom.

(e) Matrikári

Ms. Ladeleová bola matrikárkou vo veciach narodení, úmrtí a sobášov. Skôr ako začala platiť legislatíva o uzatváraní zväzkov rovnakého pohlavia, Ms. Ladeleová vysvetlila svojmu zamestnávateľovi, že registrovanie civilných homosexuálnych zväzkov bude v konflikte s jej náboženským presvedčením. Prakticky sa Ms. Ladeleovej dalo ľahko vyhovieť, keďže uzatváranie partnerstiev osobami rovnakého pohlavia zaberalo len veľmi malú časť jej pracovnej náplne, a bolo mnoho iných matrikárov, ktorí by ju mohli zastúpiť. Ale Ms. Ladeleová bola prinútená voliť medzi oficializovaním civilných homosexuálnych zväzkov a odchodom zo zamestnania.

Hoci sa tento prípad do veľkej miery dotýka vzťahu antidiskriminačných zákonov k zamestnaniu, odvolací súd zdôraznil, že novoustanovené antidiskriminačné zákony týkajúce sa zabezpečovania tovarom a službami slúžia len na posilnenie postavenia sekulárneho zamestnávateľa nad zamestnancom, ktorý sa pokúša využívať svoje náboženské presvedčenie.

V stanovisku odznelo: „aj keď sa dá chápať človek ako Ms. Ladeleová, ktorá je vystavená výberu, buď vzdať sa práce, ktorú má rada, alebo sa podieľať na úradných aktoch, ktoré považuje, že sú v rozpore s jej náboženským presvedčením, zákonodarný orgán rozhodol, že medzi požiadavky modernej liberálnej demokracie akou Spojené kráľovstvo je, patrí i nezákonnosť diskriminácie v zabezpečovaní tovarom, vybavením a službami na základe sexuálnej orientácie, z ktorej je veľmi málo výnimiek.“ Preto súd rozhodol, že „je jednoducho protizákonné, ak sa Ms. Ladeleová odmieta podieľať na uzatváraní civilných zväzkov.“

Podobne v roku 2008 Holandská komisia o rovnakom zaobchádzaní (Commissie Gelijke Behandeling) nariadila, že sa – na rozdiel od svojich predchádzajúcich rozhodnutí – od civilných matrikárov vyžaduje vysluhovať uzatváranie sobášov osôb rovnakého pohlavia, a verejné orgány musia „ísť príkladom“ v boji proti diskriminácii. Toto stanovisko bolo v roku 2011 legislatívou definitívne potvrdené.

Preložil Ilja Lipták





1 - Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní.
2 - Článok 4(2) smernice 2000/78/EC.
3 - http://www.cep.eu/fileadmin/user_upload/Kurzanalysen/Gleichbehandlung_ausserhalb_des_Berufs/KA_Gleichbehandlung.pdf
4 - http://www.intoleranceagainstchristians.eu/case/madrid-restaurant-fined-for-refusing-to-host-gay-wedding-reception.html
5 - http://www.intoleranceagainstchristians.eu/case/christian-b-b-owners-fined-for-denying-a-room-to-a-homosexual-couple.html
6 - Coleman, Paul; Kiska, Roger, ‘The proposed EU “equal treatment” directive: How the UK gives other EU member states a glimpse of the future,’ IJRF Vol 5:1 2012 (113–128).
7 - Viac informácií o princípoch, ktoré sa uplatňujú na právne predpisy v rôznych európskych právnych kultúrach pozri: A. Stępkowski, Zasada proporcjonalności w europejskiej kulturze prawnej. Sądowa kontrola władzy dyskrecjonalnej w nowoczesnej Europie, Warszawa: Liber 2010, p. 169-175, 194-200, 265-273, 281-285.
8 - Súhrn obáv je na http://www.europeandignitywatch.org/reports/detail/article/the-equal-treatment-directive.html
9 - http://www.dihk.de/themenfelder/recht-steuern/eu-internationales-recht/recht-der-europaeischen-union/positionen/archiv-positionen-europa
10 - http://www.biv-kaelte.de/fileadmin/user_upload/schlagzeilen/SZ_08_2008/19082008_Antidiskr_kompakt.pdf
11 - http://www.cep.eu/fileadmin/user_upload/Kurzanalysen/Gleichbehandlung_ausserhalb_des_Berufs/KA_Gleichbehandlung.pdf
12 - http://www.upr-info.org/database/index.php?limit=0&f_SUR=10&f_SMR=All&order=&orderDir=ASC&orderP=true&f_Issue=All&searchReco=&resultMax=25&response=&action_type=&session=&SuRRgrp=&SuROrg=&SMRRgrp=&SMROrg=&pledges=RecoOnly and http://www.menschenrechte-jetzt.at/wp-content/uploads/2011/05/Stellungnahme_UPR_Empfehlungen.pdf
13 - Clf. Cornides, Jakob, Fiat Aequalitas, in: Exiting a Dead End Road, A GPS for Christians in Public Discourse, edited by Gudrun and Martin Kugler, Kairos Publications, 2010 (http://www.intoleranceagainstchristians.eu/publications/exiting-a-dead-end-road-hardcopy.html).
14 - Návrh smernice Rady o uskutočňovaní zásady rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na náboženské vyznanie alebo vieru, zdravotné postihnutie, vek alebo sexuálnu orientáciu (COM (2008) 426), viď http://europa.eu/legislation_summaries/human_rights/fundamental_rights_within_european_union/em0008_en.htm
15 - http://ec.europa.eu/public_opinion/archives/ebs/ebs_317_en.pdf
16 - Cornides, Jakob, Three Case Studies on ‘Anti-Discrimination’, European Journal of International Law 2/2012, http://www.ejil.org/article.php?article=2280&issue=111

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.