K prameňom náboženského liberalizmu: prípad Oxfordskej univerzity¹

Číslo 3-4/2015 · John Henry Newman · Čítanosť článku: 2203
 

John Henry Newman (1865)

Prinášame poznámku k liberalizmu, ktorú v roku 1865 napísal dodnes vplyvný teológ a filozof John Henry Newman, známy najmä vďaka svojej knihe Idea univerzity. Požiadali ma, aby som vysvetlil, čo rozumiem pod slovom „liberalizmus“, pretože definovať ho iba ako anti-dogmatický princíp hovorí málo. ² Vysvetlenie je potrebné o to viac, že vynikajúci katolíci a významní autori vo Francúzsku, ako gróf Montalembert a otec Lacordaire, používajú toto slovo v priaznivom zmysle, a sami sa označujú za liberálov. „Jeho výnimočná črta,“ hovorí prvý z nich o svojom priateľovi, „spočívala v jeho liberalizme. Čo bolo v tom čase neslýchaným fenoménom, tento konvertita, seminarista, spovedník rehoľných sestier, zostal rovnakým tvrdohlavým liberálom ako v časoch, keď bol študentom a právnikom.“ ³

Som presvedčený, že ťažko by som sa mohol v niečom podstatnom líšiť od mužov, ktorých si tak hlboko vážim. Pokladám ich za osobnosti, ktoré predbehli svoju dobu a v základnej osnove myslenia a života sa s nimi ochotne stotožňujem. Bolo by prinajmenšom zvláštne nečítať so silným pohnutím v Montalembertovej knihe o Lacordairovi a jeho veľkých nesebeckých cieľoch, zmarených projektoch, neocenených námahách a veľkodušnej a pokojnej rezignácii. Ak sa však zdráham používať pojem liberalizmus v tom zmysle ako oni, vyplýva to z istej nevyhnutnosti rešpektovať inú terminológiu, ktorá zohľadňuje rozdiely v našich krajinách. Zostáva mi tak pridŕžať sa osobitého chápania tohto pojmu v zmysle, o ktorom nemôžem s istotou tvrdiť, že by ho odobrili aj spomínaní autori. S odvolaním sa teda na vlastný štýl vyjadrovania, prejdem k vysvetleniu, čo som v mojom anglikánskom období chápal výrazom liberalizmus. Mojím zámerom je dosiahnuť to opisom konkrétnych okolností, pri ktorých som sa s týmto názorovým systémom stretol na univerzite v Oxforde.

Keby som sa bez domýšľavosti mohol porovnávať s Lacordairom, povedal by som, že ani jeden z nás nebol konzistentný: on, ako katolík označujúc sa za liberála, a ja, protestant, za anti-liberála. Tá nepresnosť navyše spočíva v tom istom: obaja sme boli príliš dôslední konzervatívci, takže sme nadviazali na to, čo sme v našich krajinách našli ako základ, keď sme vstúpili do aktívneho života. V Oxforde platil za náboženstvo rojalizmus Toryov, ⁴ v jeho krajine to bolo dedičstvo Francúzskej revolúcie, z ktorej sa zase on usiloval vyťažiť to najlepšie.

Pýcha rozumu

Zanedlho dosiahli očividný pokrok v rozvíjaných odboroch a dostatočné uznanie za bránami inštitúcie na to, aby sa začali pokladať za elitu univerzity. Niet sa čo čudovať, že v dôsledku toho začali podceňovať zvyšné kolégiá, ktoré buď nedržali s nimi krok alebo odporovali ich reformám. Rozbroje na úrovni osôb či kolégií, aké zvyknú zasahovať spoločenstvá pre vedu a literatúru, mali sklon iba zvyšovať v ich očiach hodnotu pripisovanú akademickej prestíži, a o to viac sa o ňu usilovali.

Tak sa na univerzite sformovala intelektuálna skupina či vrstva – muži s citom pre kariéru zaistenú priazňou ich úspešných študentov; muži obklopení sčasti obdivom a sčasti podozrievaním. Ľudia zvonku – vidiecki farári či kazatelia z low church⁶ – v nich videli slávu Oxfordskej univerzity, a tým aj to, že boli vystavení riziku ambicióznych názorov. Tým riziko je zlo nazývané „pýcha rozumu.“

Sloboda myslenia a jej falošná podoba

Pri akejkoľvek činnosti jestvuje šanca, že ju ľudia budú vykonávať nezriadene, a zájdu do nejakého extrému. Tam, kde ide o činnosť rozumu, môže sa stať, že pôjde o pomýlenú alebo chybne vykonávanú činnosť. Sloboda myslenia je sama o sebe dobro; dáva však priestor falošnej slobode.

Pod pojmom liberalizmus chápem falošnú slobodu myslenia alebo činnosť rozumu v rovine, v ktorej zo samej konštitúcie ľudského rozumu jeho činnosť nemôže priniesť žiadny výsledok, a teda je mimo poľa svojej pôsobnosti. Do tejto roviny spadajú prvé princípy každého druhu. Najposvätnejšie a najvzácnejšie z nich sú pravdy Božieho zjavenia. Liberalizmus je teda chybou, keď podriaďuje rozumovému úsudku zjavené doktríny, ktoré –zo svojej prirodzenosti – presahujú rozum a sú od neho nezávislé. Inými slovami, je to chyba nárokovať pre rozum možnosť určovať na vlastnom základe pravdivosť a hodnotu premís, ktorých prijatie jednoducho spočíva nezávisle – na autorite Božieho Slova.

Na vlne voľnomyšlienkarstva

Predsa však tvrdím, že nevedome povzbudzovali a úspešne zaviedli v Oxforde voľnomyšlienkarstvo, ktoré potom prešlo do rozmerov ďaleko väčších, ako bol ich vlastný štýl života. Svojho času sa dopustili iba o trochu viac, než že si robili zásluhy za svoje osvietené názory, rozhľadenosť, tolerantné postoje; pritom ignorovali hranicu medzi tým, o čom je správne a o čom nie je dovolené špekulovať, a nesnažili sa vidieť to, kam smerujú ich princípy. Absorbovali do seba intelektuálnu silu univerzity a za istý čas ich vplyv nemal inú prekážku, ako bol konzervativizmus Toryov a ich vernosť Anglikánskej cirkvi, ktoré síce mali svoj účinok, ale chýbal im intelektuálny rozmer.

Raz za čas sa na kazateľnici či v prednáškovej hale objavil niekto zaujímavý, kto dôstojne reprezentoval náboženskejšiu časť anglikánskej spoločnosti. Väčšinou patrili k High Church, lebo evanjelikálna časť Anglikánov v prostredí Oxfordu nikdy nedokázala slobodne dýchať, a ako frakcia Anglikánskej cirkvi nikdy nevynikala darom vzdelania. ⁴4 Avšak z High Church niekoľko mužov z kléru dokázalo priniesť do Oxfordu určitý anti-liberálny vplyv, teda aspoň z času na čas, a to vplyv intelektuálneho charakteru. Zvláštnu zmienku si zasluhuje John Miller z Worchester College a jeho Bampton Lecture z roku 1817. ⁷ Nakoľko však siaha moja pamäť, človek, ktorý dokázal zvrátiť narastajúci trend a získať intelektuálov na univerzite naspäť k tradičnej teológii, a podnietil ich ísť proti tzv. „myšlienkovému prúdu doby“, bol John Keble. ⁸

Keble a jeho úcta k autorite

Jeho kolíziu s liberálmi (ak to tak možno nazvať) opísal – sebe vlastným humorom – Hurell Froude⁹ : „Úbohý Keble,“ zvykol hovorievať ťažkým hlasom, „mal možnosť vystúpiť k intelektuálnej šľachte, ale on si rýchlo našiel seberovných.“ Odišiel na vidiek pracovať ako dedinský farár. Jeho prípad však slúži ako dôkaz, že ľudia nemusia strácať vplyv, ktorý im patrí, pretože k jeho normálnemu účinku sú cesty zahatané. Aj keď nebol na očiach, nestratil svoje miesto v mysliach študentov.

Keble bol človek, ktorý sa riadil a formoval svoje úsudky, nie na základe metód rozumového uvažovania, skúmania či argumentovania, ale, používajúc to slovo v širokom zmysle, autoritou. Autoritou je svedomie, autoritou je Sväté písmo, je ňou Cirkev, tradícia, výroky múdrych ľudí, zdedené lekcie života; autoritou sú etické pravdy; historická pamäť, právne poučky a princípy štátneho zriadenia; autoritou sú príslovia, pocity, predvídanie a predtucha.

Zdá sa mi, že Keble sa vždy cítil šťastnejší, keď mohol hovoriť alebo konať pod záštitou nejakého primárneho imperatívu a používať rozumový argument hlavne ako prostriedok na odporúčanie a vysvetľovanie toho, čo si nárokovalo na prijatie už pred prijatím dôkazu. Dokonca si myslím, že mal pochopenie pre všetky tie Baconove idoly kmeňa, jaskyne, trhu aj divadla. ¹⁰ Čo inštinktívne neznášal, bola heréza, nepodriadenie sa, odpor k zaužívaným veciam, nárok na nezávislosť, nelojálnosť, novátorstvo, kritizujúci a cenzurujúci duch. Pozitívny obsah skrytý v tomto odpore sa stal hlavným princípom školy, ktorá sa v priebehu rokov okolo neho sformovala. Z Kebla sa na Oxforde zrodila intelektuálna aktivita v protismere s liberalizmom, ktorá sa rozvinula do podoby známej ako Oxfordské hnutie. ¹¹

Princípy náboženského liberalizmu

1. Žiaden bod náboženskej doktríny nie je dôležitý, ak nie je opodstatnený rozumom.
   Z čoho vyplýva, napr., že Atanaziánske krédo¹² netreba zachovávať, pokiaľ nevedie k duševnej konverzii; a doktrínu o Vykúpení treba zachovávať, ak vedie k duševnej konverzii.
2. Nikto nemôže veriť v niečo, čomu nerozumie.
   Z čoho vyplýva, napr., že pravé náboženstvo neobsahuje žiadne mystérium.
3. Žiadna náboženská doktrína nie je ničím viac než názorom, ktorý si nejakým činom osvojili isté spoločenstvá ľudí.
   Z čoho vyplýva, napr., že žiadne krédo, ako také, nie je nevyhnutné ku spáse.
4. Je nečestné, aby človek zložil akt viery o niečom, o čom predtým nezískal istotu presvedčivým dôkazom.
   Z čoho vyplýva, napr., že mnoho ľudí by nemuselo úplne veriť božskej autorite Svätého písma.
5. Pre človeka je nemorálne, aby veril v niečo viac než to, čo môže spontánne prijať ako zlučiteľné s jeho morálnou a intelektuálnou kapacitou.
   Z čoho vyplýva, napr., že pre daného človeka nie je záväzné veriť vo večné zatratenie.
6. Žiadna zo zjavených doktrín alebo mravných zásad nesmie byť rozumovou prekážkou vedeckých teórií.
   Z čoho vyplýva, napr., že politická ekonómia môže vyvrátiť Kristovo učenie o chudobe a bohatstve alebo nejaký etický systém môže hlásať, že najlepší stav telesného zdravia je nevyhnutný pre najvyšší stav mysle.
7. Kresťanstvo sa musí nevyhnutne adaptovať na zmeny v dôsledku rastu civilizácie a požiadaviek doby.
   Z čoho vyplýva, napr., že katolícke kňazstvo bolo síce nevyhnutné pre Cirkev v stredoveku, ale dnes sa možno bez neho zaobísť.
8. Existuje náboženský systém, ktorý je v svojej podstate pravdivejší ako kresťanstvo doposiaľ prijaté.
   Z čoho vyplýva, napr., že kresťanstvo bolo niečo ako pšeničné zrnko, ktoré bolo mŕtve 1800 rokov, až kým nakoniec bude prinášať úrodu; alebo islam obsahuje mužský náboženský princíp a kresťanstvo ženský.
9. Existuje právo na vlastný názor; inými slovami, žiadna autorita na svete nesmie jednotlivcom prekážať, aby si Sväté písmo a jeho obsah vykladali a posudzovali tak, ako sa im zažiada.
   Z čoho vyplýva, napr., že náboženské inštitúcie vyžadujúce od členov nepodmienečné prijatie učenia sú nekresťanské.
10. Existuje sloboda svedomia, ktorá značí, že hocikto smie legitímne vyznávať a učiť klamné a zlé veci v náboženských, sociálnych a morálnych záležitostiach, za predpokladu, že jeho súkromnému svedomiu sa to javí ako absolútne pravdivé a správne.
    Z čoho vyplýva, napr., že jednotlivci majú právo hlásať a praktizovať smilstvo či polygamiu.
11. Neexistuje nič také ako svedomie národa, resp. štátu.
    Z čoho vyplýva, napr., že hriešny alebo neverný národ nemôže postihnúť odplata.
12. Civilná autorita nemá za normálnych okolností žiadnu povinnosť ochraňovať pravdu náboženstva.
    Z čoho vyplýva, napr., že bohorúhačstvo a porušovanie nedeľného odpočinku nesmú byť postihované právom.
13. Užitočnosť a pragmatizmus sú jediným kritériom politickej zodpovednosti.
    Z čoho vyplýva, napr., že trest nemožno požadovať na základe Božieho príkazu, napr. v texte: „Kto preleje krv druhého človeka, človekom bude jeho krv preliata.“
14. Civilná autorita smie odobrať Cirkvi majetok bez toho, aby to bola svätokrádež.
    Z čoho vyplýva, napr., že Henrich VIII. nespáchal olúpením Cirkvi žiaden hriech.
15. Civilná autorita má právo spravovať a rozhodovať cirkevné záležitosti.
    Z čoho vyplýva, napr., že parlament smie diktovať Cirkvi, aké sú články viery alebo rušiť diecézy.
16. Je dovolené povstať so zbraňou v ruke proti legitímnym vládcom.
    Z čoho vyplýva, napr., že puritáni 17. storočia a Francúzi 18. konali oprávnene svoju rebéliu a revolúciu.
17. Legitímnym zdrojom moci sú ľudia.
    Z čoho vyplýva, napr., že hlasovacie právo je zapísané v ľudskej prirodzenosti. ¹³
18. Čnosť je ovocím poznania, neresť nevzdelanosti.
    Z čoho vyplýva, že napr. vzdelanie, tlač, cestovanie železnicami, vodovod, kanalizácia, umenie a remeslá, keď sa naplno realizujú, postačujú, aby bolo ľudstvo morálne a šťastné.

Všetky tieto body, a tiež mnohé ďalšie, mi boli jasné už pred tridsiatimi rokmi, čo sa týka počtu liberálnych zásad. Kým som začal publikovať, nepoddal som sa žiadnej, okrem bodu 12, možno 11, a sčasti bodu 1. Potom som písal proti väčšine z nich v jednej či druhej časti mojich anglikánskych diel.

Viacerí na mňa naliehali, aby som zrevidoval nasledovný výrok: „Ľudia, ktorí ma vyštvali z Oxfordu, boli výslovne liberáli;“ ako aj moje ďalšie nepríjemné vyjadrenia na adresu liberálov. Hoci som veľmi nerád, že to pôsobí odo mňa ako nešetrnosť, alebo že sa to niekoho dotýka, predsa nemôžem zmierniť tieto slová. Je to historický fakt. ¹⁴

Nemusím pripomínať, že tento vysvetľujúci komentár je hlavne historického charakteru. Nakoľko liberálna skupina z rokov 1830 až 1840 sa skutočne pridržiavala uvedených téz, ktoré som im pripisoval, a nakoľko a v akom zmysle pokladám za svoju povinnosť vystupovať proti týmto tézam dnes, by muselo byť predmetom osobitnej práce.

John Henry Newman (1801-1890) bol kresťanský mysliteľ, vzdelanec Oxfordskej univerzity, anglikánsky kňaz a vedúci predstaviteľ Oxfordského hnutia. V roku 1845 konvertoval na katolícku vieru. V Birminghame založil Oratórium sv. Filipa Neriho, kde sa venoval pastoračnej službe, duchovnému vedeniu a publikačnej činnosti na obhajobu katolíckeho učenia. Pápež Lev XIII. ho v roku 1879 menoval za kardinála; v roku 2010 ho pápež Benedikt XVI. vyhlásil za blahoslaveného. V českom preklade vyšla Newmanova Idea univerzity (Krystal OP, 2014), v slovenskom preklade List vojvodovi z Norfolku (SSV, 2015), kde reaguje na kritiku dogmy o pápežskej neomylnosti.

Preložil a poznámkami doplnil Ján Dolný.