Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

K prameňom náboženského liberalizmu: prípad Oxfordskej univerzity1

Číslo 3-4/2015 · John Henry Newman · Čítanosť článku: 1279
 

John Henry Newman (1865)

Prinášame poznámku k liberalizmu, ktorú v roku 1865 napísal dodnes vplyvný teológ a filozof John Henry Newman, známy najmä vďaka svojej knihe Idea univerzity. Požiadali ma, aby som vysvetlil, čo rozumiem pod slovom „liberalizmus“, pretože definovať ho iba ako anti-dogmatický princíp hovorí málo. 2 Vysvetlenie je potrebné o to viac, že vynikajúci katolíci a významní autori vo Francúzsku, ako gróf Montalembert a otec Lacordaire, používajú toto slovo v priaznivom zmysle, a sami sa označujú za liberálov. „Jeho výnimočná črta,“ hovorí prvý z nich o svojom priateľovi, „spočívala v jeho liberalizme. Čo bolo v tom čase neslýchaným fenoménom, tento konvertita, seminarista, spovedník rehoľných sestier, zostal rovnakým tvrdohlavým liberálom ako v časoch, keď bol študentom a právnikom.“ 3

Som presvedčený, že ťažko by som sa mohol v niečom podstatnom líšiť od mužov, ktorých si tak hlboko vážim. Pokladám ich za osobnosti, ktoré predbehli svoju dobu a v základnej osnove myslenia a života sa s nimi ochotne stotožňujem. Bolo by prinajmenšom zvláštne nečítať so silným pohnutím v Montalembertovej knihe o Lacordairovi a jeho veľkých nesebeckých cieľoch, zmarených projektoch, neocenených námahách a veľkodušnej a pokojnej rezignácii. Ak sa však zdráham používať pojem liberalizmus v tom zmysle ako oni, vyplýva to z istej nevyhnutnosti rešpektovať inú terminológiu, ktorá zohľadňuje rozdiely v našich krajinách. Zostáva mi tak pridŕžať sa osobitého chápania tohto pojmu v zmysle, o ktorom nemôžem s istotou tvrdiť, že by ho odobrili aj spomínaní autori. S odvolaním sa teda na vlastný štýl vyjadrovania, prejdem k vysvetleniu, čo som v mojom anglikánskom období chápal výrazom liberalizmus. Mojím zámerom je dosiahnuť to opisom konkrétnych okolností, pri ktorých som sa s týmto názorovým systémom stretol na univerzite v Oxforde.

Keby som sa bez domýšľavosti mohol porovnávať s Lacordairom, povedal by som, že ani jeden z nás nebol konzistentný: on, ako katolík označujúc sa za liberála, a ja, protestant, za anti-liberála. Tá nepresnosť navyše spočíva v tom istom: obaja sme boli príliš dôslední konzervatívci, takže sme nadviazali na to, čo sme v našich krajinách našli ako základ, keď sme vstúpili do aktívneho života. V Oxforde platil za náboženstvo rojalizmus Toryov, 4 v jeho krajine to bolo dedičstvo Francúzskej revolúcie, z ktorej sa zase on usiloval vyťažiť to najlepšie.

Pýcha rozumu

Začiatkom tohto storočia, krátko pred časom môjho pôsobenia, univerzita v Oxforde sa po mnohých rokoch morálneho a intelektuálneho upadania prebudila k zmyslu pre zodpovednosť a začala sa reformovať. Prví priekopníci tejto zmeny, oddanosti a odvahe ktorých vďačíme za veľa, sa zákonite zišli v spoločnom kruhu, kde nachádzali vzájomnú podporu v zápase s rozličnými prekážkami. 5 Tým sa čoskoro vzdialili od ostatnej spoločnosti na univerzite, v ktorej bolo síce veľa iných talentovaných ľudí, ale bez záujmu o ich spoločný projekt. Títo reformátori, ako ich možno nazvať, mali vplyv na tri či štyri kolégiá, kde zaviedli prísnejšie kritériá disciplíny a vzdelania.

Zanedlho dosiahli očividný pokrok v rozvíjaných odboroch a dostatočné uznanie za bránami inštitúcie na to, aby sa začali pokladať za elitu univerzity. Niet sa čo čudovať, že v dôsledku toho začali podceňovať zvyšné kolégiá, ktoré buď nedržali s nimi krok alebo odporovali ich reformám. Rozbroje na úrovni osôb či kolégií, aké zvyknú zasahovať spoločenstvá pre vedu a literatúru, mali sklon iba zvyšovať v ich očiach hodnotu pripisovanú akademickej prestíži, a o to viac sa o ňu usilovali.

Tak sa na univerzite sformovala intelektuálna skupina či vrstva – muži s citom pre kariéru zaistenú priazňou ich úspešných študentov; muži obklopení sčasti obdivom a sčasti podozrievaním. Ľudia zvonku – vidiecki farári či kazatelia z low church6 – v nich videli slávu Oxfordskej univerzity, a tým aj to, že boli vystavení riziku ambicióznych názorov. Tým riziko je zlo nazývané „pýcha rozumu.“

Sloboda myslenia a jej falošná podoba

Toto podozrenie nemohlo byť celkom nespravodlivé. Reformátori sa usilovali uviesť do praxe správnu ideu univerzity. Stali sa však obeťou morálneho neduhu, ktorý je často vedľajším účinkom podobného úsilia. Cieľom tejto vznešenej inštitúcie je kultivovať schopnosť myslieť a rozširovať znalosti. Ako pri každom inom cieli ľudského snaženia aj v tomto sa však skrývajú isté riziká. V prípade ľudí zaujatých reformou vzdelania, ktorí sa porovnávali nielen s ľuďmi rovnakého intelektu, ale aj s mnohými menej zdatnými, sa tieto riziká vyskytovali ešte viac. A tak vo vyberanej skupine či vrstve z rozličných kolégií, združujúcej priamych pôvodcov, a skvelé ovocie skutočnej reformy oxfordského vzdelania, možno pozorovať počiatky liberalizmu.

Pri akejkoľvek činnosti jestvuje šanca, že ju ľudia budú vykonávať nezriadene, a zájdu do nejakého extrému. Tam, kde ide o činnosť rozumu, môže sa stať, že pôjde o pomýlenú alebo chybne vykonávanú činnosť. Sloboda myslenia je sama o sebe dobro; dáva však priestor falošnej slobode.

Pod pojmom liberalizmus chápem falošnú slobodu myslenia alebo činnosť rozumu v rovine, v ktorej zo samej konštitúcie ľudského rozumu jeho činnosť nemôže priniesť žiadny výsledok, a teda je mimo poľa svojej pôsobnosti. Do tejto roviny spadajú prvé princípy každého druhu. Najposvätnejšie a najvzácnejšie z nich sú pravdy Božieho zjavenia. Liberalizmus je teda chybou, keď podriaďuje rozumovému úsudku zjavené doktríny, ktoré –zo svojej prirodzenosti – presahujú rozum a sú od neho nezávislé. Inými slovami, je to chyba nárokovať pre rozum možnosť určovať na vlastnom základe pravdivosť a hodnotu premís, ktorých prijatie jednoducho spočíva nezávisle – na autorite Božieho Slova.

Na vlne voľnomyšlienkarstva

Skupina, o ktorej hovorím, teda mala vcelku ten charakter myslenia, z ktorého ľahko môže vyrásť liberalizmus, čo sa aj stalo. Vplyv, ktorý šírili, nútil nábožensky založených ľudí uzavrieť sa do seba. Keď tvrdím toto všetko, nemám v úmysle naznačovať, že intelektuáli na univerzite, pred a po roku 1820, sa zasadzovali za liberalizmus v teológii v tom zmysle, akom ho dnes vyznáva väčšina vzdelaných ľudí v našej krajine. Nechcem ani za svet ukrajovať z kresťanského nadšenia a praktizovania náboženských povinností dotyčných osôb, a to nad obvyklý priemer. Určite by protestovali proti názoru, že stavajú rozum pred vieru alebo poznanie pred nábožnosť.

Predsa však tvrdím, že nevedome povzbudzovali a úspešne zaviedli v Oxforde voľnomyšlienkarstvo, ktoré potom prešlo do rozmerov ďaleko väčších, ako bol ich vlastný štýl života. Svojho času sa dopustili iba o trochu viac, než že si robili zásluhy za svoje osvietené názory, rozhľadenosť, tolerantné postoje; pritom ignorovali hranicu medzi tým, o čom je správne a o čom nie je dovolené špekulovať, a nesnažili sa vidieť to, kam smerujú ich princípy. Absorbovali do seba intelektuálnu silu univerzity a za istý čas ich vplyv nemal inú prekážku, ako bol konzervativizmus Toryov a ich vernosť Anglikánskej cirkvi, ktoré síce mali svoj účinok, ale chýbal im intelektuálny rozmer.

Raz za čas sa na kazateľnici či v prednáškovej hale objavil niekto zaujímavý, kto dôstojne reprezentoval náboženskejšiu časť anglikánskej spoločnosti. Väčšinou patrili k High Church, lebo evanjelikálna časť Anglikánov v prostredí Oxfordu nikdy nedokázala slobodne dýchať, a ako frakcia Anglikánskej cirkvi nikdy nevynikala darom vzdelania. 44 Avšak z High Church niekoľko mužov z kléru dokázalo priniesť do Oxfordu určitý anti-liberálny vplyv, teda aspoň z času na čas, a to vplyv intelektuálneho charakteru. Zvláštnu zmienku si zasluhuje John Miller z Worchester College a jeho Bampton Lecture z roku 1817. 7 Nakoľko však siaha moja pamäť, človek, ktorý dokázal zvrátiť narastajúci trend a získať intelektuálov na univerzite naspäť k tradičnej teológii, a podnietil ich ísť proti tzv. „myšlienkovému prúdu doby“, bol John Keble. 8

Keble a jeho úcta k autorite

Bol mladý vekom a ešte mladší duchom, keď na univerzite zažiarila jeho celebrita. Keble v sebe nosil čistotu a jednoduchosť dieťaťa. Málo mu imponovala intelektuálna skupina, ktorá ho privítala ako geniálneho predstaviteľa mladej oxfordskej generácie. Inštinktívne sa stránil predvádzať sa literárnym talentom, okázalými gestami a panskými maniermi – chybami, ktoré budú stále sprevádzať akademických hodnostárov. Nereagoval na ich poklony.

Jeho kolíziu s liberálmi (ak to tak možno nazvať) opísal – sebe vlastným humorom – Hurell Froude9 : „Úbohý Keble,“ zvykol hovorievať ťažkým hlasom, „mal možnosť vystúpiť k intelektuálnej šľachte, ale on si rýchlo našiel seberovných.“ Odišiel na vidiek pracovať ako dedinský farár. Jeho prípad však slúži ako dôkaz, že ľudia nemusia strácať vplyv, ktorý im patrí, pretože k jeho normálnemu účinku sú cesty zahatané. Aj keď nebol na očiach, nestratil svoje miesto v mysliach študentov.

Keble bol človek, ktorý sa riadil a formoval svoje úsudky, nie na základe metód rozumového uvažovania, skúmania či argumentovania, ale, používajúc to slovo v širokom zmysle, autoritou. Autoritou je svedomie, autoritou je Sväté písmo, je ňou Cirkev, tradícia, výroky múdrych ľudí, zdedené lekcie života; autoritou sú etické pravdy; historická pamäť, právne poučky a princípy štátneho zriadenia; autoritou sú príslovia, pocity, predvídanie a predtucha.

Zdá sa mi, že Keble sa vždy cítil šťastnejší, keď mohol hovoriť alebo konať pod záštitou nejakého primárneho imperatívu a používať rozumový argument hlavne ako prostriedok na odporúčanie a vysvetľovanie toho, čo si nárokovalo na prijatie už pred prijatím dôkazu. Dokonca si myslím, že mal pochopenie pre všetky tie Baconove idoly kmeňa, jaskyne, trhu aj divadla. 10 Čo inštinktívne neznášal, bola heréza, nepodriadenie sa, odpor k zaužívaným veciam, nárok na nezávislosť, nelojálnosť, novátorstvo, kritizujúci a cenzurujúci duch. Pozitívny obsah skrytý v tomto odpore sa stal hlavným princípom školy, ktorá sa v priebehu rokov okolo neho sformovala. Z Kebla sa na Oxforde zrodila intelektuálna aktivita v protismere s liberalizmom, ktorá sa rozvinula do podoby známej ako Oxfordské hnutie. 11

Princípy náboženského liberalizmu

Rozhodol som sa uzavrieť túto poznámku o liberalizme na Oxforde a hnutí, ktoré mu odporovalo, detailnejším zoznamom niektorých bodov, ktoré som ako člen spomínaného hnutia spoločne s prívržencami High Church nekompromisne odsudzoval a odvrhoval:
  1. Žiaden bod náboženskej doktríny nie je dôležitý, ak nie je opodstatnený rozumom.
    Z čoho vyplýva, napr., že Atanaziánske krédo12 netreba zachovávať, pokiaľ nevedie k duševnej konverzii; a doktrínu o Vykúpení treba zachovávať, ak vedie k duševnej konverzii.
  2. Nikto nemôže veriť v niečo, čomu nerozumie.
    Z čoho vyplýva, napr., že pravé náboženstvo neobsahuje žiadne mystérium.
  3. Žiadna náboženská doktrína nie je ničím viac než názorom, ktorý si nejakým činom osvojili isté spoločenstvá ľudí.
    Z čoho vyplýva, napr., že žiadne krédo, ako také, nie je nevyhnutné ku spáse.
  4. Je nečestné, aby človek zložil akt viery o niečom, o čom predtým nezískal istotu presvedčivým dôkazom.
    Z čoho vyplýva, napr., že mnoho ľudí by nemuselo úplne veriť božskej autorite Svätého písma.
  5. Pre človeka je nemorálne, aby veril v niečo viac než to, čo môže spontánne prijať ako zlučiteľné s jeho morálnou a intelektuálnou kapacitou.
    Z čoho vyplýva, napr., že pre daného človeka nie je záväzné veriť vo večné zatratenie.
  6. Žiadna zo zjavených doktrín alebo mravných zásad nesmie byť rozumovou prekážkou vedeckých teórií.
    Z čoho vyplýva, napr., že politická ekonómia môže vyvrátiť Kristovo učenie o chudobe a bohatstve alebo nejaký etický systém môže hlásať, že najlepší stav telesného zdravia je nevyhnutný pre najvyšší stav mysle.
  7. Kresťanstvo sa musí nevyhnutne adaptovať na zmeny v dôsledku rastu civilizácie a požiadaviek doby.
    Z čoho vyplýva, napr., že katolícke kňazstvo bolo síce nevyhnutné pre Cirkev v stredoveku, ale dnes sa možno bez neho zaobísť.
  8. Existuje náboženský systém, ktorý je v svojej podstate pravdivejší ako kresťanstvo doposiaľ prijaté.
    Z čoho vyplýva, napr., že kresťanstvo bolo niečo ako pšeničné zrnko, ktoré bolo mŕtve 1800 rokov, až kým nakoniec bude prinášať úrodu; alebo islam obsahuje mužský náboženský princíp a kresťanstvo ženský.
  9. Existuje právo na vlastný názor; inými slovami, žiadna autorita na svete nesmie jednotlivcom prekážať, aby si Sväté písmo a jeho obsah vykladali a posudzovali tak, ako sa im zažiada.
    Z čoho vyplýva, napr., že náboženské inštitúcie vyžadujúce od členov nepodmienečné prijatie učenia sú nekresťanské.
  10. Existuje sloboda svedomia, ktorá značí, že hocikto smie legitímne vyznávať a učiť klamné a zlé veci v náboženských, sociálnych a morálnych záležitostiach, za predpokladu, že jeho súkromnému svedomiu sa to javí ako absolútne pravdivé a správne.
    Z čoho vyplýva, napr., že jednotlivci majú právo hlásať a praktizovať smilstvo či polygamiu.
  11. Neexistuje nič také ako svedomie národa, resp. štátu.
    Z čoho vyplýva, napr., že hriešny alebo neverný národ nemôže postihnúť odplata.
  12. Civilná autorita nemá za normálnych okolností žiadnu povinnosť ochraňovať pravdu náboženstva.
    Z čoho vyplýva, napr., že bohorúhačstvo a porušovanie nedeľného odpočinku nesmú byť postihované právom.
  13. Užitočnosť a pragmatizmus sú jediným kritériom politickej zodpovednosti.
    Z čoho vyplýva, napr., že trest nemožno požadovať na základe Božieho príkazu, napr. v texte: „Kto preleje krv druhého človeka, človekom bude jeho krv preliata.“
  14. Civilná autorita smie odobrať Cirkvi majetok bez toho, aby to bola svätokrádež.
    Z čoho vyplýva, napr., že Henrich VIII. nespáchal olúpením Cirkvi žiaden hriech.
  15. Civilná autorita má právo spravovať a rozhodovať cirkevné záležitosti.
    Z čoho vyplýva, napr., že parlament smie diktovať Cirkvi, aké sú články viery alebo rušiť diecézy.
  16. Je dovolené povstať so zbraňou v ruke proti legitímnym vládcom.
    Z čoho vyplýva, napr., že puritáni 17. storočia a Francúzi 18. konali oprávnene svoju rebéliu a revolúciu.
  17. Legitímnym zdrojom moci sú ľudia.
    Z čoho vyplýva, napr., že hlasovacie právo je zapísané v ľudskej prirodzenosti. 13
  18. Čnosť je ovocím poznania, neresť nevzdelanosti.
    Z čoho vyplýva, že napr. vzdelanie, tlač, cestovanie železnicami, vodovod, kanalizácia, umenie a remeslá, keď sa naplno realizujú, postačujú, aby bolo ľudstvo morálne a šťastné.

Všetky tieto body, a tiež mnohé ďalšie, mi boli jasné už pred tridsiatimi rokmi, čo sa týka počtu liberálnych zásad. Kým som začal publikovať, nepoddal som sa žiadnej, okrem bodu 12, možno 11, a sčasti bodu 1. Potom som písal proti väčšine z nich v jednej či druhej časti mojich anglikánskych diel.

Viacerí na mňa naliehali, aby som zrevidoval nasledovný výrok: „Ľudia, ktorí ma vyštvali z Oxfordu, boli výslovne liberáli;“ ako aj moje ďalšie nepríjemné vyjadrenia na adresu liberálov. Hoci som veľmi nerád, že to pôsobí odo mňa ako nešetrnosť, alebo že sa to niekoho dotýka, predsa nemôžem zmierniť tieto slová. Je to historický fakt. 14

Nemusím pripomínať, že tento vysvetľujúci komentár je hlavne historického charakteru. Nakoľko liberálna skupina z rokov 1830 až 1840 sa skutočne pridržiavala uvedených téz, ktoré som im pripisoval, a nakoľko a v akom zmysle pokladám za svoju povinnosť vystupovať proti týmto tézam dnes, by muselo byť predmetom osobitnej práce.

John Henry Newman (1801-1890) bol kresťanský mysliteľ, vzdelanec Oxfordskej univerzity, anglikánsky kňaz a vedúci predstaviteľ Oxfordského hnutia. V roku 1845 konvertoval na katolícku vieru. V Birminghame založil Oratórium sv. Filipa Neriho, kde sa venoval pastoračnej službe, duchovnému vedeniu a publikačnej činnosti na obhajobu katolíckeho učenia. Pápež Lev XIII. ho v roku 1879 menoval za kardinála; v roku 2010 ho pápež Benedikt XVI. vyhlásil za blahoslaveného. V českom preklade vyšla Newmanova Idea univerzity (Krystal OP, 2014), v slovenskom preklade List vojvodovi z Norfolku (SSV, 2015), kde reaguje na kritiku dogmy o pápežskej neomylnosti.

Preložil a poznámkami doplnil Ján Dolný.



1 - Tento text bol publikovaný ako prvý z apendixov v súhrnom vydaní Newmanovej série autobiografických článkov obhajujúcich osobnú reputáciu i charakter katolíckeho kňazstva a doktríny, ktorá vyšla pod názvom Apologia Pro Vita Sua v roku 1865 v Londýne. V origináli je dostupný na webstránke NewmanReader.org.
2 - Označenie liberalizmu za antidogmatický princíp sa nachádza v stati z druhej kapitoly Newmanovej Apologie, v ktorej autor vysvetľuje základy kresťanského náboženstva: „Po prvé, je to princíp dogmy. Svoj zápas som viedol s liberalizmom, pod ktorým rozumiem antidogmatický princíp a jeho dôsledky... Od mojich pätnástich rokov, dogma bola základom môjho náboženstva. Nepoznám iné náboženstvo; nedokážem vstúpiť do ideí iného druhu náboženstva; náboženstvo, ktoré je čistým subjektívnym pocitom, pokladám za fantazmagóriu a výsmech.“
3 - Jean-Baptist Henri-Dominque de Lacordaire (1802-1861) bol francúzsky katolícky kňaz, publicista a obnoviteľ Dominikánskeho rádu vo Francúzsku. Zasadzoval sa za slobodu Katolíckej cirkvi, svedomia a rozvoj klasického vzdelania v katolíckom prostredí. Gróf Charles de Montalembert (1810-1870) bol francúzsky katolícky spisovateľ, historik a dlhodobý člen francúzskych parlamentných zhromaždení. Citát pochádza z angl. prekladu Montalembertovho životopisného spisu Memoir of the Abbé Lacordaire, publikovanom v Londýne v roku 1863, str. 19.
4 - Tory bolo označenie prívržencov britského politického hnutia, ktoré vyznávalo štátnu doktrínu založenú na teórii božského pôvodu monarchových práv a podporovalo náboženský konzervativizmus a patriotizmus. V politike viedlo hnutie Toryov zápas s hnutím tzv. Whigov, ktorí sa usilovali o posilnenie práv parlamentu.
5 - Newman v tomto texte rozpráva o skupine tzv. Noetikov (označenie kladie dôraz na ich nadšenie pre kritické poznanie). Ich centrom na univerzite v Oxforde bolo kolégium Oriel, kde neskôr pôsobil aj Newman. Boli to Thomas Arnold (1795-1842), Joseph Blanco White (1775-1841), Edward Hawkins (1789-1882), Richard Whately (1878-1863) a i. V autobiografii im Newman prejavuje vďačnosť za prospešný vplyv na svojom osobnom intelektuálnom vývine, zvlášť Whatelymu. V tomto článku autor Noetikov menovite nespomína, pravdepodobne vzhľadom na kritický pohľad na ich pôsobenie. Týmto textom autor okrem iného vysvetľuje svoj rozchod s ich skupinou a angažovanie sa v kruhu oxfordských konzervatívcov.
6 - V histórii Anglikánskej cirkvi výraz High Church patrí vnútrocirkevnej frakcii, ktorej prívrženci kládli dôraz na inštitucionálnu stránku Cirkvi. Rešpektovaním episkopátu, sviatostného systému a úctou k liturgickej tradícii mali blízko ku katolicizmu, avšak silným patriotickým prvkom sa táto frakcia tradične vyhraňovala voči Rímskokatolíckej cirkvi. Na druhej strane, low church predstavuje frakciu evanjelikálnych anglikánov, ktorí sa hlásili k dedičstvu protestantskej reformácie. Obe strany majú svoj počiatok v anglickej reformácii 16. storočia, resp. v Náboženskom usporiadaní kráľovnej Alžbety I. z roku 1559 (Elizabethan settlement), ktorému bola vlastná široká definícia Anglikánskej cirkvi v úsilí o konsenzus medzi katolícky a protestantsky zmýšľajúcimi veriacimi. Newman vo svojom anglikánskom období viedol dlhodobý zápas s protestantskou teológiou low church, ktorej princípy pokladal za spoluzodpovedné za zrod náboženského liberalizmu, resp. sekularizmu.
7 - Bampton Lecture je prednáška na témy kresťanskej teológie, ktorú od roku 1780 každoročne (od roku 1895 zhruba každý druhý rok) organizuje univerzita v Oxforde. Prednáška Johna Millera z roku 1817 mala názov Božia autorita Svätého písma.
8 - John Keble (1797-1866) bol anglikánsky kňaz, vzdelanec Oxfordskej univerzity a obľúbený autor náboženskej poézie. Jeho najpopulárnejšie dielo predstavuje básnická zbierka The Christian Year. Keble približne desať rokov vyučoval literatúru v Oxforde; väčšinu svojho aktívneho života však strávil ako administrátor vidieckej farnosti v Hursley.
9 - Richard Hurrell Froude (1803-1836) bol anglikánsky kňaz, vzdelanec Oxfordskej univerzity a Newmanov blízky priateľ. Po Froudeovej predčasnej smrti na tuberkulózu Newman redigoval vydanie jeho literárnej pozostalosti.
10 - Francis Bacon (1561-1626), anglický empiristický filozof, autor odkazuje na jeho rozbor prekážok správneho uvažovania (idolov) v diele Novum Organum Scientiarum (1620).
11 - Oxfordské (Traktariánske) hnutie bolo úsilím o obnovu v Anglikánskej cirkvi návratom k apoštolským a katolíckym koreňom kresťanskej viery v odpovedi na rastúcu sekularizáciu v tejto Cirkvi a spoločnosti. Výraz Traktariánske je odvodený od série deväťdesiatich článkov s názvom Tracts for the Times publikovaných, väčšinou anonymne, vedúcimi osobnosťami hnutia v rokoch 1833-1840 ako nástroj na šírenie ideí hnutia. Newman napísal asi tretinu týchto traktátov, ktoré mali veľkú ozvenu v anglickej spoločnosti. Hnutie malo svoj domov na Oxfordskej univerzite, z prostredia ktorej pochádzala väčšina jeho vedúcich osobností. Hoci Newman vždy zdôrazňoval charakter hnutia ako spoločného podujatia a vyzdvihoval – ako aj v tomto texte – zásluhy Johna Kebla pri jeho vzniku, medzi historikmi panuje zhoda, že práve Newman bol dušou celého úsilia. Historik hnutia Dean Church to najlepšie zhrnul v slovách: „Keble dal inšpiráciu, Froude impulz; prácu vzal na seba Newman.“
12 - Atanaziánske krédo alebo Quicumque (podľa začiatočného slova) je vyznanie viery pripisované sv. Atanázovi (†373); text však pochádza z piateho storočia. Zdôrazňuje články viery o vtelení Božieho Syna a Najsv. Trojici. V Anglikánskej cirkvi sa dlho používalo ako štandardné vyznanie viery, v Newmanových časoch sa od neho upúšťalo na základe prehlbujúcich sa rozdielov v prijímaní kresťanskej doktríny členmi rozličných anglikánskych frakcií.
13 - Tento bod vychádza z politickej koncepcie božského pôvodu kráľovského práva, ku ktorej sa Newman hlásil ako anglikán (netreba zabúdať, že anglický monarcha je súčasne hlavou Anglikánskej cirkvi). Jeho politické názory po konverzii na katolicizmus sa do istej miery zmenili, o čom svedčí aj posledný odsek tohto článku.
14 - Tento odsek je stručným sumárom dlhšieho textu, o ktorý sme sa rozhodli skrátiť tento preklad, a umiestniť z neho len túto časť na novom mieste v závere. Newman v danom texte rozoberá viaceré miesta vo svojej autobiografii a podáva ich širší výklad, ktorý však bude zrozumiteľný iba čitateľom knihy Apologia Pro Vita Sua.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.