Neokonzervatívci nie sú trockisti

Číslo 3/2006 · Roman Joch · Čítanosť článku: 6040
 

O máloktorom ideovom politickom prúde panuje toľko fám a mýtov ako o amerických neokonzervatívcoch. Títo démonizovaní „neokoni“ sú údajnými trockistami, jakobínmi či židovskými kabalistami. Dan Brown by možno aj napísal, že sú ďalšou lživou a vraždiacou sektou – hneď po katolíckom Opus Dei. Aká je však realita? Oveľa jednoduchšia a triviálnejšia. Ako každý politický a ideový prúd majú aj oni niektoré zaujímavé vhľady do reality a niektoré omyly. Pretože patria k pravici, toho pravdivého je tam viac než toho mylného. Nájde sa však u nich oboje.

Neokonzervatívci sú pôvodne (hovorím pôvodne, pretože dnes má už zmysel písať o „neokonzervatívcoch I“ a „neokonzervatívcoch II“ – o tom ale neskôr) skupinou ľavicových amerických intelektuálov, ktorí na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia začali putovať doprava. Niektorí z nich – napr. Michael Novak či Norman Podhoretz – patrili v 60. rokoch dokonca k radikálnej Novej ľavici, iní zase – napr. Irving Kristol – v tej dobe patrili k pravému okraju ľavice. Všetci však postupne v priebehu 70. rokov prešli na pravicu.

Neokonzervatívci I

O kom je teda reč? Uvediem tých najvýznamnejších: Irving Kristol, jeho manželka Gertrude Himmelfarbová, Norman Podhoretz, jeho manželka Midge Decterová, Nathan Glazer, Michael Novak, Peter Berger, Samuel Huntington, Jeane Kirkpatricková, Daniel Patrick Moynihan, Daniel Bell, Seymour Martin Lipsett a ďalší. Prevažne sú to židovskí intelektuáli, ale nie výhradne – sú medzi nimi aj katolíci (Michael Novak, Richard John Neuhaus, George Weigel, William Bennett atď.) či protestanti (Peter Berger, Jeane Kirkpatricková atď.).

Čo bolo príčinou ich prechodu na pravicu? Predovšetkým dve otázky. Tou prvou bol nesúhlas s morálnym (vlastne nemorálnym) rebelantstvom radikálnej Novej ľavice v druhej polovici 60. rokov, s jej prijatím sexuálnej revolúcie a kontra-kultúry. Neokonzervatívci boli a sú ľudia väčšinou zo strednej triedy a ich pozícia nebola kultúrne aristokratická či ortodoxne katolícka. Bola založená na strednostavovskej, buržoáznej obhajobe elementárnej slušnosti, na obhajobe buržoáznych hodnôt strednej triedy, ktoré považovali a považujú za potrebnú pre osobnú zodpovednosť, dospelé chovanie, a teda aj slušný a zodpovedný život v slobodnej, demokratickej republike. Ich konzervativizmus nebol aristokratický, feudálny či cirkevný, ale buržoázny, strednostavovský a meštiansky.

Tak napr. Michael Novak, ktorý bol v 60. rokoch radikálnym liberálnym teológom obhajujúcim antikoncepciu (ale nikdy nie potraty), definoval neokonzervatívca ako liberála s dospievajúcimi dcérami. Irving Kristol poznamenal, že neokonzervatívec je liberál zaskočený realitou. Norman Podhoretz a Midge Decterová sa stali kritikmi hnutia za práva homosexuálov a za oslavu ich spôsobu života. Decterová je razantnou kritičkou feminizmu, ktorý je nepriateľský voči mužom a deťom; ona proti nemu obhajuje manželskú rodinu s deťmi ako najlepšiu formu realizácie sa žien. Na otázku, čo doporučuje ako prevenciu proti epidémii nechcených tehotenstiev a nemanželských detí černošských pubertálnych dievčat, odpovedala: acylpyrín – nech ho tie dievčatá držia pevne medzi kolenami. Inými slovami, sexuálnu zdržanlivosť a zodpovednosť.

Pokiaľ ide o kresťanských neokonzervatívcov, reverend Richard John Neuhaus bol v 60. rokoch mladý luteránsky pastor, aktívny na ľavici v hnutí za občianske práva černochov, ktoré viedol iný pastor, Martin Luther King. Keď však v roku 1973 Najvyšší súd USA v rozhodnutí Roe versus Wade svojvoľne v ústave „našiel“ univerzálne právo na potrat, ktoré vnútil aj tým štátom Únie, ktoré potraty nechceli – a ľavicoví, liberálni intelektuáli tomu nadšene tlieskali –, reverend Neuhaus sa s ľavicou rozišiel. Neobhajoval občianske práva černochov preto, aby malé černošské (a aj belošské a iné) nenarodené deti boli svojvoľne zabíjané. Posunul sa doprava a v roku 1979 sa stal katolíckym kňazom.

Tou druhou dôležitou otázkou, ktorá priviedla neokonzervatívcov z ľavice doprava, bola zahraničná politika, resp. studená vojna a obhajoba západnej civilizácie. Niektorí budúci neokonzervatívci boli v 60. rokoch odporcami vojny vo Vietname (Podhoretz, Novak), iní boli zase vždy síce ľavicovými, demokratickými, ale zato rozhodnými antikomunistami. Napríklad Kristol vo svojom známom zásadnom článku z roku 1952 o mccarthizme písal, že síce ako ľavicový demokrat so senátorom McCarthym nesúhlasí, ale musí mu priznať jednu vec: McCarthy je úprimným antikomunistom a americký ľud to o ňom vie – a v tom s ním súhlasí. Na druhej strane si však americký ľud nie je istý tým, že ľavicoví demokrati sú tiež takými solídnymi antikomunistami ako senátor McCarthy – a to je chybou ľavicových liberálov! Bolo pozoruhodné, že Kristol ešte vo svojom pred-neokonzervatívnom období sa ako liberálny autor pri popisovaní McCarthyho neuchýlil k rutinným odsudkom McCarthyho údajnej hrozby voči slobode – čo bola póza väčšiny ľavicových komentátorov –, ale vytýkal demokratickej ľavici, t. j. vlastnému táboru, nedostatočný či nedostatočne seriózny antikomunizmus.

Na začiatku 70. rokov, jednak po Jom Kippurskej vojne arabských štátov podporovaných Sovietskym zväzom proti Izraelu v roku 1973, jednak po páde Južného Vietnamu, následnej komunizácii celej Indočíny a nastolení komunistického teroru, si nastávajúci neokonzervatívci uvedomili, že Sovietsky zväz je predsa len agresívnou, totalitnou, imperialistickou mocnosťou, ktorá je veľmi nebezpečná – predstavuje to najväčšie nebezpečenstvo pre slušnú, slobodnú a demokratickú spoločnosť; a, naopak, Spojené štáty americké a Západ ako celok nie sú zase až tak zlou civilizáciou, t. j. civilizáciu rasistickou, vykorisťovateľskou a dobyvateľskou, za akú ju označuje radikálna Nová ľavica, podľa ktorej za vojny a utrpenie sveta môžu hlavne Západ a USA. Naopak, západná slobodná a demokratická spoločnosť, akokoľvek nedokonalá, je prakticky stále lepšia než čokoľvek iné reálne existujúce či možné. Z ľavičiarov, do toho času laxných alebo mierne podozrievavých voči vlastnej krajine, sa stali nadšení obhajcovia studenej vojny proti sovietskemu impériu. Preto boli nadšene privítaní vždy odhodlane antikomunistickou konzervatívnou pravicou, ktorú reprezentovali republikánski politici ako Barry Goldwater a Ronald Reagan či konzervatívni publicisti ako William F. Buckley a časopis National Review.

Ako sa americká ľavica na prelome 60. a 70. rokov posunula doľava (napr. Demokratická strana v roku 1972 nominovala na prezidenta senátora Georgea McGoverna, ktorý bol odporcom pomoci Južnému Vietnamu proti komunistickej agresii zo severu, stúpencom jednostranného odzbrojenia, stiahnutia amerických jednotiek zo zahraničia – teda aj zo západnej Európy – do USA a neo-izolacionistickej zahraničnej politiky), tak jej pôvodná časť sa od nej odtrhla a posunula doprava. Píše sa, že neokonzervatívci boli stúpencami pôvodnej ľavicovej, liberálnej demokratickej politiky zadržovania komunizmu, ako ju zastávali demokratickí prezidenti Truman, Kennedy a Johnson, a ktorú potom demokrati ako McGovern, Carter a Mondale opustili. V skutočnosti sa títo pôvodní trumanovskí demokrati tiež posunuli doprava: kým mnohí z nich v 60. rokoch kritizovali Johnsonovu zahraničnú politiku zľava, v 70. rokoch už kritizovali Nixonovu a Kissingerovu zahraničnú politiku (Détente) sprava. Práve v tejto kritike politiky odzbrojovania a zmierňovania napätia so ZSSR ako nevýhodnej pre USA a vedúcej k posilneniu moci a vplyvu Sovietskeho zväzu sa na prominentnom mieste ocitli mladí experti na obranné a bezpečnostné otázky ako Richard Perle a Paul Wolfowitz, ktorí pracovali pre demokratického trumanovského senátora Henryho „Scoop“ Jacksona.

Pre konzervatívnu pravicu bol príchod neokonzervatívcov darom z nebies. Podľa konzervatívnej pravice demokratická ľavica Trumana, Kennedyho a Johnsona viedla studenú vojnu proti medzinárodnému komunizmu neefektívne, ale aspoň považovala komunizmus za protivníka, ktorému je nutné a správne čeliť, keď už ho nie zničiť (čo chcela konzervatívna pravica – Goldwater, Reagan, Buckley, National Review). A naraz v druhej polovici 60. rokov sa väčšina ľavice rozhodla, že nepriateľom vlastne nie je komunizmus či Sovietsky zväz, ale... vlastná krajina, jej spoločnosť a politicko-ekonomicko-morálny systém. A teraz zrazu sa proti svojim ľavicovým priateľom a kolegom obráti malá, ale vplyvná skupina intelektuálov, ktorá im začne tvrdiť: nemáte pravdu, ste nezodpovední alebo ste sa dočista zbláznili; to, naopak, tí doteraz nami všetkými vysmievaní a ignorovaní konzervatívci a „reakcionári“ majú v podstate pravdu, zastávajú názory a hovoria veci, ktoré majú zmysel a sú rozumnejšie než všetky tie vaše nezmysly... Tribúnou pre tieto neokonzervatívne názory a kritiku americkej radikálnej ľavice sa stal predovšetkým časopis Commentary, ktorý redigoval Norman Podhoretz.

Zmienil som sa, že otázka morálky, kultúry a spoločenského dekóra ako aj zahraničnej politiky, spravodlivosti vlastnej spoločnosti a nebezpečenstva komunizmu boli pre vznik neokonzervatívcov a ich identitu podstatné. Ale bola tu aj tretia otázka, v ktorej sa neokonzervatívci posunuli doprava.

Ako pôvodní ľavičiari v ekonomike zastávali názory skôr socialistické či sociálnodemokratické. Začali si však v druhej polovici 60. rokov všímať, že štátne sociálne programy majú mnohé negatívne, nezamýšľané a nepredvídané dôsledky, ako napríklad udržiavanie chudobných ľudí v závislosti na štáte a sociálnej pomoci a neumožnenie im postaviť sa na vlastné nohy. Tieto nezamýšľané a nepredvídané dôsledky socialistickej politiky začali budúci neokonzervatívci kritizovať na empirickej a sociologickej úrovni – to bolo napr. náplňou časopisu The Public Interest, ktorý v roku 1965 založili Irving Kristol a Nathan Glazer. Postupne väčšina z nich odvrhla svoje sociálnodemokratické názory a prijala kapitalizmus ako síce nedokonalý, ale predsa len z tých existujúcich najlepší systém na zlepšovanie a zvyšovanie životnej úrovne všetkých, teda aj tých najchudobnejších; ich názor na kapitalizmus je teda podobný, ako bol názor Winstona Churchilla na demokraciu: veľmi zlý systém, ale všetky ostatné sú horšie. Irving Kristol o tom napísal knihu Dvakrát sláva kapitalizmu, Peter Berger knihu Kapitalistická revolúcia a Michael Novak Duch demokratického kapitalizmu.

V priebehu 70. rokov – hlavne po zvolení demokrata Jimmyho Cartera za prezidenta a v dôsledku jeho bezzubej a neúčinnej zahraničnej politiky – väčšina neokonzervatívcov prešla k Republikánskej strane (i keď mnohí z nich z nostalgických dôvodov zostali u demokratov) a podporovali jej pravé krídlo – Ronalda Reagana. Jeho zahraničnú politiku hlásali a po jeho zvolení podporovali neokonzervatívne výbory Committee for the Present Danger a Committee for the Free World. Mnohí neokonzervatívci pracovali v Reaganovej administratíve, ostatní ju podporovali zvonku.

Aké boli hlavné rozdiely v prístupoch neokonzervatívcov a pôvodnej americkej pravice? Stručne povedané, americkí konzervatívci 40., 50. a 60. rokov (či už libertariáni, tradicionalisti alebo antikomunisti) boli viac filozofickí a teoretickí; neokonzervatívci 70. a 80. rokov viac empirickí a praktickí. Poprední americkí konzervatívci – či už libertariáni a klasickí liberáli ako ekonómovia Ludwig von Mises, Friedrich August von Hayek a Milton Friedman, či kultúrni tradicionalisti Russell Kirk a Richard Weaver, klasickí filozofi Leo Strauss a Eric Voegelin, alebo antikomunistickí autori ako stratég James Burnham či mystik Whittaker Chambers, alebo integrujúci myslitelia Frank Meyer a Willmoore Kendall – sa vždy zaoberali prvými princípmi, obhajovali ideály a šli ku koreňom vecí a myšlienok. Dôkladnosť ich myslenia bola hlbšia, ale aj náročnejšia, ťažšia, a preto aj menej zrozumiteľná či populárna. Naopak, neokonzervatívci kritizovali praktické dopady konkrétnych politík a navrhovali alternatívne konkrétne politiky. Neboli ani tak filozofmi či kultúrnymi a morálnymi mysliteľmi, ako skôr spoločenskými vedcami, sociológmi, politológmi a expertmi. Ich práce mali väčší praktický dopad, boli jednoduchšie, povrchnejšie, ľahšie pochopiteľné a populárnejšie. Ich význam nespočíval vo formulovaní originálnych teórií a hlbokých postrehov, ale v praktickej a populárnej formulácii a prezentácii pravých (ale podceňovaných) myšlienok na pravom mieste a v pravú dobu.

A druhý rozdiel sa týkal v jednom detaile aj zahraničnej politiky. Americká konzervatívna pravica 50. – 60. rokov bola odhodlane antikomunistická a ako taká bola výrazne intervencionistická, globalistická a požadujúca vojenskú prevahu a jej časté použitie na zastavenie komunistickej ofenzívy. Konzervatívci sympatizovali so snahou generála MacArthura za kórejskej vojny použiť proti komunistickej Číne atomové zbrane, požadovali americkú vojenskú podporu Maďarom bojujúcim v roku 1956 za slobodu, dožadovali sa americkej invázie na Kubu, ktorá by zvrhla Castrov režim, obhajovali jednostranné americké zbúranie Berlínskeho múru, energickejšie vedenie vojny vo Vietname, vrátane použitia taktických jadrových zbraní, či bombardovanie čínskych atómových zariadení. Americkí konzervatívci 50. – 60. rokov boli teda viac intervencionistickí a náchylní použiť ozbrojenú silu než neokonzervatívci kedykoľvek potom či dnes.

Americkí konzervatívci chceli brániť Ameriku a Západ, nehodlali však šíriť vo svete žiadnu konkrétnu formu vlády. Podporovali každý antikomunistický režim či hnutie, nemali však osobitnú záľubu v podpore demokratickej formy vlády vo svete. Naopak, častokrát sa domnievali, že pravicové autoritatívne režimy, diktatúry, sú lepšie a efektívnejšie záruky boja proti komunizmu než demokracie, ktoré sú slabé a nemusia mať dostatočnú vôľu čeliť komunizmu.

Neokonzervatívci však vždy sympatizovali s liberálne-demokratickou formou vlády vo svete a považovali ju za hodnotu. Tento rozdiel v dobe studenej vojny, a predovšetkým na jej konci, v 80. rokoch, však nehral žiadnu rolu: stúpenci demokracie i antikomunisti zastávali tú istú zahranično-politickú kauzu.

Po víťazstve Ameriky a Západu v studenej vojne za prezidenta Ronalda Reagana akoby sa rozdiely medzi konzervatívcami a neokonzervatívcami rozplynuli a stratili. Neokonzervatívci sa stali neodlíšiteľnými od ostatných amerických konzervatívcov (svoj postup doprava dokončili) alebo rozdiely medzi nimi boli len veľmi mierne. Všetci poprední neokonzervatívci v polovici 90. rokov 20. storočia tvrdili, že žiadny neokonzervativizmus už neexistuje. Bol to len časovo obmedzený fenomén prechodu jednej generácie na pravicu. Už nie sú žiadni neokonzervatívci, sú len ľavičiari a konzervatívci.

Avšak udalosti na začiatku 21. storočia viedli k „renesancii“ tohto pojmu a jeho použitiu pre označenie jednej veľmi konkrétnej koncepcie zahraničnej politiky, ktorá je kontroverzná (čím nemá byť povedané mylná alebo správna). Má zmysel hovoriť o „neokonzervatívcoch II“.

Neokonzervatívci II

Všetko to začalo v diskusiách o tom, akú zahraničnú politiku má mať Amerika alebo pravica, alebo obe, po skončení studenej vojny.

Na pravici sa utvorili asi tri názory. Jeden, výrazne menšinový, zastávajú tzv. paleokonzervatívci; už v roku 1990 ho navrhoval ich najvýznamnejší politický predstaviteľ Patrick Buchanan: je ním konzistentný izolacionizmus. Teda totálny obrat o 180° od zahraničnej politiky americkej pravice v dobe studenej vojny a návrat k postojom spred druhej svetovej vojny či k postojom radikálnej ľavice od konca 60. rokov. Podľa tohto názoru by Amerika mala stiahnuť svoje jednotky zo sveta, z Európy a východnej Ázie, ukončiť doterajšie bezpečnostné a obranné zmluvy so spojencami (napr. vystúpiť z NATO) a do konfliktov vo svete nezasahovať, ak USA nebudú napadnuté.

Tento názor americká pravica väčšinovo odmietla už v roku 1991, v dobe prvej vojny proti Iraku. Tú podporovali stúpenci ďalších dvoch názorov na správnu zahraničnú politiku na americkej pravici. Najväčšou skupinou boli a asi aj dodnes sú stúpenci zahranično-politického realizmu a zároveň aktívnej účasti Ameriky vo svete. Podľa tohto názoru má byť Amerika aktívne prítomná vo svete, presadzovať v ňom svoje záujmy, chrániť seba a aj spojencov. Nemá však dôvod byť prítomná všade rovnomerne, určité časti sveta sú pre Ameriku dôležitejšie než iné. A tými najdôležitejšími sú Európa, východná Ázia a Blízky východ. Tradičnými spojencami sú európske demokracie v NATO, Japonsko a ďalšie malé demokracie vo východnej Ázii a Izrael na Blízkom východe. Ich bezpečnosť má Amerika garantovať, pretože je to aj v jej záujme. Na ochranu svoju a spojencov má Amerika používať aj vojenskú silu, ale nemá vo svete zámerne šíriť žiadny konkrétny ideál, žiadnu konkrétnu formu vlády, napr. demokratickú.

A nakoniec posledný názor na správnu zahraničnú politiku, ktorý predstavuje na americkej pravici početnú a vplyvnú menšinu, je názor, ktorý je označovaný ako neokonzervatívny. Jeho hlavnými stúpencami sú relatívne mladí intelektuáli a publicisti, ktorí sú v niektorých prípadoch potomkovia prvej generácie neokonzervatívcov. Tento názor požaduje nielen aktívnu účasť Ameriky vo svete, vrátane prítomnosti vojenskej, ale priamo americkú hegemóniu vo svete za účelom pomoci a šírenia demokratickej formy vlády všade vo svete. Ideál podpory demokracie vo svete je podľa neokonzervatívcov nielen morálne správny (demokracia je spravodlivá forma vlády, tá najlepšia zo všetkých nedokonalých), ale pre Ameriku aj výhodný – ostatné demokracie budú prirodzenými spojencami a priateľmi Ameriky.

Tento postoj predznamenal článok uverejnený v polovici 90. rokov v časopise Foreign Affairs, ktorého autormi boli Wiliam Kristol (syn Irvinga Kristola) a Robert Kagan a ktorý mal názov Towards a Neo-Reaganite Foreign Policy (Smerom k neo-reaganovskej zahraničnej politike). Položili si v ňom otázku, čo má byť cieľom americkej zahraničnej politiky po skončení studenej vojny, keď Amerika zostala jedinou superveľmocou. Má ponechať svet svojmu osudu, aby sa v ňom opäť rozhoreli vojny a konflikty, aby časom vznikli nové veľmoci, ktoré budú zrejme neliberálne, ba až tyranské, a aby svet vstúpil do novej éry menších či väčších krvavých konfliktov? Alebo má Amerika svoju unikátnu mocenskú situáciu využiť a použiť svoju moc na zmenu sveta k svojmu obrazu, svojou mocou nastoliť globálny mier a poriadok, ktorý bude priať liberálnym a demokratickým hodnotám? Odpoveď, ktorú dali, bola práve ta druhá. Amerika má mať vo svete globálnu benevolentnú hegemóniu, čo znamená, že svojou mocou bude brániť vzostupu nových regionálnych (a teda neumožní vznik globálnych) veľmocí, ktoré by mali neliberálny charakter, a teda zaistí bezpečnosť liberálnych demokracií a napomôže ich šíreniu vo svete. Amerika bude v rámci celého sveta plniť tú úlohu, ktorú v 19. storočí na svetových moriach a oceánoch plnilo britské kráľovské námorníctvo: svojou hegemóniou zaistí stabilný mier, poriadok a bezpečnosť. Na starú zásadu Johna Quincyho Adamsa (minister zahraničných vecí v rokoch 1817 – 1825, prezident USA v rokoch 1825 – 1829) z roku 1821: „Amerika... nevyhľadáva v zahraničí príšery, aby ich ničila. Praje slobodu a nezávislosť všetkým [národom]. Je však ochrankyňou len slobody svojej...“ – reagovali protiotázkou: A vlastne prečo nie; prečo nevyhľadávať vo svete príšery a ničiť ich, pokiaľ je čas, pokiaľ nie sú príliš mocné? Je to pre slobodu, demokraciu a bezpečnosť Ameriky lepšie, než aby príšery mali voľnú ruku a otvorenú možnosť ničiť, zabíjať a zotročovať svoje obete.

Túto predstavu označili Kristol a Kagan za neo-reaganovskú zahraničnú politiku: udržiavanie americkej mocenskej prevahy, aktívnu prítomnosť vo svete, zadržovanie či ničenie tyranských, agresívnych mocností a zaistenie bezpečnosti a mieru pre všetkých slobodymilovných ľudí vo svete. Na obhajobu a šírenie týchto názorov potom v roku 1996 Wiliam Kristol založil týždenník The Weekly Standard, ktorý je dodnes najdôležitejším časopisom druhej generácie neokonzervatívcov.

Vidíme, že v tejto neokonzervatívnej koncepcii sa spojujú požiadavky dve: po prvé, aktívna prítomnosť americkej moci vo svete, udržiavanie jej prevahy a zadržovanie tyranských mocností; teda požiadavka bezpečnostná. Po druhé, šírenie či zaistenie demokratickej formy vlády vo svete; teda požiadavka idealistická, ideálna. Neokonzervatívci radi zdôrazňujú, že ich koncepcia je zároveň morálna i výhodná, že zároveň spája americké ideály a záujmy: liberálna demokracia je správna forma vlády a jej šírenie vo svete je v americkom záujme, pretože ostatné liberálne demokracie nebudú voči Amerike nepriateľské. Túto pozíciu označujú ako „tvrdý wilsonizmus“ – prezident Woodrow Wilson (1913 – 1921) chcel šíriť demokraciu vo svete, ale chcel na to používať mäkké, podľa neokonzervatívcov (a vlastne podľa všetkých konzervatívcov) nerealistické prostriedky: konsenzus medzinárodného spoločenstva. Neokonzervatívci chcú na šírenie Wilsonovho ideálu používať prostriedky tvrdé, realistické: moc Ameriky a jej spojencov. Pokiaľ ide o ciele, neokonzervatívci sa hlásia k Wilsonovi, pokiaľ o prostriedky, k prezidentovi Theodorovi Rooseveltovi (1901 – 1909), ktorého predstava zahraničnej politiky bola: hovor so všetkými (krajinami) slušne, ale vždy maj poruke veľkú palicu. Neokonzervatívci chcú používať Rooseveltovu palicu pre Wilsonove ciele. Z prezidentov 20. storočia sa hlásia k Franklinovi D. Rooseveltovi (bojoval proti nacizmu), Harrymu Trumanovi (započal boj proti komunizmu) a Ronaldovi Reaganovi (boj proti komunizmu víťazne ukončil).

Tieto zahranično-politické názory zastávajú okrem Wiliama Kristola a Roberta Kagana i ďalší, relatívne mladí publicisti David Brooks, David Frum, Mark Steyn, analytici Frank Gaffney, Joshua Muravchik, Michael Ledeen, Max Boot či vládni experti Richard Perle, Paul Wolfowitz, Elliott Abrams atď.

Po predstavení „neokonzervatívcov II“ ako stúpencov a predstaviteľov teórie a praxe určitého typu zahraničnej politiky je načase venovať sa niekoľkým mýtom o neokonzervatívcoch, ktoré zaznievajú ako z ľavice, tak aj z paleokonzervatívnej pravice.

Mýty

Po prvé, neokonzervatívci sú konšpiráciou ľudí, ktorí zastávajú tie isté ciele a názory. Nie je to pravda. Názory mnohých neokonzervatívcov sa v mnohom líšia. Predovšetkým, ako sme videli, má veľký zmysel rozlišovať medzi „neokonzervatívcami I“ („emigrantmi“ z ľavice na pravicu v 70. rokoch) a „neokonzervatívcami II“ (expertmi a publicistami, ktorí sa zaoberajú zahraničnou politikou v 90. rokoch 20. storočia a v 1. dekáde 21. storočia). Medzi oboma skupinami sú prieniky – napr. Norman Podhoretz, jeden z hlavných predstaviteľov „neokonzervatívcov I“, zároveň zastáva zahranično-politické názory o generáciu mladších „neokonzervatívcov II“; ale aj rozdiely – napr. Irving Kristol, vôbec prvý neokonzervatívec v dejinách, vôbec nie je zahranično-politickým „neokonzervatívcom II“. Irving Kristol dnes už vôbec nie je ani žiadny neokonzervatívec. Je to skeptický toryovec britského typu, konzervatívec skeptický ohľadne každého idealizmu. Už v polovici 80. rokov založil časopis The National Interest, ktorý obhajoval klasický zahranično-politický realizmus a bol kritický k názorom, že zahraničná politika má byť ideologicky zafarbená. Medzi názormi Irvinga Kristola a jeho syna Wiliama Kristola sú teda priepastné rozdiely.

Po druhé, všetky snahy a názory neokonzervatívcov sú motivované výhradne ich lojalitou voči Izraelu. Nie je to pravda. Mnohí neokonzervatívci, možno ich väčšina, sú židovskí Američania, a teda želajú si prežitie Izraela ako slobodného, nezávislého židovského štátu, ale to nie je nič zvláštne. Írski Američania podporujú Írsko (a mnohí finančne IRA), Američania poľského, slovenského, maďarského, litovského, ukrajinského pôvodu za studenej vojny (a aj dnes) vždy požadovali tvrdú protisovietsku politiku a želali si existenciu slobodného a nezávislého Poľska, Slovenska, Maďarska, Litvy či Ukrajiny. Američania kubánskeho pôvodu požadujú ostrú proticastrovskú politiku. Atď. Na tom nie je nič zvláštneho, keď Američania židovského pôvodu požadujú zahraničnú politiku priateľskú voči Izraelu. Ale to platí aj pre ľavicových židovských Američanov, ktorých je väčšina a ktorí nie sú (neo)konzervatívci. Na podpore neokonzervatívcov voči Izraelu je špecifické niečo iné – a to presne to, prečo neokonzervatívci solídne a odhodlane podporujú Tchaj-wan či podporovali vstup malých, slobodných národov, postkomunistických demokracií v strednej a východnej Európe, do NATO: ich podpora akejkoľvek krajine s liberálne-demokratickou formou vlády, hlavne tej krajine, ktorá je ohrozovaná neliberálnymi, diktátorskými či tyranskými susedmi. Neokonzervatívci myslia svoju pomoc a podporu liberálnym demokraciám vážne. Malé demokratické Estónsko vnímajú ako priateľa hodného podpory a pomoci; polodemokratické a oligarchické Rusko je podozrivé. Z tohto hľadiska sú neokonzervatívci najlepšími priateľmi a spojencami nás malých národov v strednej Európe. Ak vôbec niekto v tomto svete by nás chcel brániť proti zahraničným hrozbám, sú to práve neokonzervatívci. Ľavici či paleokonzervatívcom sú malé národy ukradnuté, oni sú fixovaní len na veľké Rusko a dohodu s ním. Za tú dohodu sú ochotní zaplatiť, nie však zo svojho – zaplatili by ju, no áno, samozrejme, malé národy okolo Ruska.

Po tretie, neokonzervatívci sú učeníkmi tajomného a podozrivého mysliteľa Lea Straussa. Nie je to pravda. Leo Strauss bol subtílny, zložitý klasický filozof, svojím spôsobom unikátny rovnako ako iný európsky emigrant v Amerike filozof Eric Voegelin. Jeho myslenie nie je možné popísať jednou vetou, dokonca ani len jedným odstavcom. Pokiaľ ide o jeho vplyv na neokonzervatívcov, priamy bol len na jedného z nich, a to na toho najmenej neokonzervatívneho, Irvinga Kristola. Pokiaľ ide o vplyv nepriamy, u Straussovho žiaka Allana Blooma krátko študoval Paul Wolfowitz, u iného žiaka Harveya Mansfielda Wiliam Kristol. A to je všetko – ostatní neokonzervatívci nemali so Straussom veľa spoločného. Naopak, skupina žiakov Lea Straussa bola intelektuálnym prúdom na americkej pravici už v 50. a 60. rokoch, keď žiadni neokonzervatívci ešte neexistovali a budúci neokonzervatívci boli vtedy ešte na ľavici. Tými straussiánmi boli a sú myslitelia ako Harry Jaffa, Walter Berns, Martin Diamond a potom Allan Bloom, Harvey Mansfield a ďalší.

A nakoniec po štvrté, neokonzervatívci nie sú žiadni konzervatívci či pravičiari, ale sú to zakuklení radikálni ľavičiari, trockisti či jakobíni. A to preto – ale nielen preto –, že chcú vyvážať demokraciu do sveta. Nie je to pravda. V skutočnosti trockistami – a to krátko – boli len dvaja ľudia z prvej generácie neokonzervatívcov: Irving Kristol a Nathan Glazer. Žiadny iný neokonzervatívec nikdy trockistom nebol (je ale pravda, že niektorí neokonzervatívci z druhej generácie ako Joshua Muravchik či Carl Gershman boli vo svojej mladosti členmi Socialistickej strany USA, kde mal na nich vplyv vodca jej silne antikomunistickej frakcie Max Shachtman, bývalý trockista). Táto výhrada voči neokonzervatívcom zo strany paleokonzervatívcov je o to kurióznejšia, že práve medzi mysliteľmi a predstaviteľmi pôvodnej, ne-neokonzervatívnej americkej povojnovej pravice bolo veľa ex-radikálov z ľavice, bývalých trockistov a komunistov. James Burnham bol napr. hlavným trockistickým mysliteľom v USA v 30. rokoch. Willmoore Kendall mal v tej dobe tiež blízko k trockistickej ľavici. Bývalými komunistami boli Frank Meyer (dokonca člen ÚV KS), Whittaker Chambers (dokonca agent GRU), Marvin Liebman, Willi Schlamm (jeden z hlavných iniciátorov založenia National Review, potom aktívny obhajca senátora Josepha McCarthyho), Freda Utleyová, Eugene Lyons, spisovateľ John Dos Passos, básnik a filozof Max Eastman atď. Vytýkať mysliteľom, že kedysi v mladosti zastávali neobhájiteľné a zlé myšlienky, keď potom strávili celý svoj profesionálny život ich efektívnou kritikou a diskreditáciou, je nesprávne, morálne problematické a neláskavé. A, samozrejme, nevďačné. Je to ako vytýkať sv. Pavlovi až do konca jeho života, že kedysi prenasledoval kresťanov – keď on sám svoju vinu potom odčinil a kompenzoval tisícnásobne. A považovať neokonzervatívcov za zakuklených trockistov len preto, že vo svojej mladosti dvaja z nich trockisti boli a nejakí dvaja-traja mohli s trockizmom sympatizovať, je asi tak adekvátne, ako považovať kresťanstvo za odnož farizejizmu len preto, že sv. Pavol vo svojej mladosti ako Šavol z Tarsu farizejom bol.

Paleokonzervatívni kritici majú pravdu v jednom: neokonzervatívci skutočne zastávajú univerzálnu doktrínu, že liberálna demokracie je najlepšou formou vlády. Univerzálnych doktrín je však mnoho: komunizmus je univerzálnou doktrínou, islam je univerzálnou doktrínou, kresťanstvo je univerzálnou doktrínou i liberálna demokracia je univerzálnou doktrínou. Keď niekto zastáva univerzálnu doktrínu, ešte to neznamená, že je jakobínom. Znamená to len, že zastáva univerzálnu doktrínu. Tá univerzálna doktrína môže byť buď mylná, alebo pravdivá; fakt, že je univerzálna, neznamená nutne, že je mylná (ale ani pravdivá). Niektorí paleokonzervatívci majú dojem, že akákoľvek univerzálna doktrína je nutne osvietenská, ba až jakobínska, že skutočný konzervativizmus je nutne partikularistický a lokalistický. Avšak to je nedorozumenie na dvoch rôznych úrovniach. Samozrejme, všetci konzervatívci musia zohľadňovať špecifiká miestne, dobové, lokálne, tradičné a kultúrne. Ale to neznamená, že by určité univerzálne doktríny nemohli byť pravdivé. To by potom vrcholom antikonzervativizmu bol už zmienený sv. Pavol, ktorý sa domnieval, že kresťanstvo je správne pre každého, Žida i Gréka, slobodného i otroka, muža i ženu, belocha i černocha, prosto, pre každého človeka pod Bohom. A preto on – a jeho nasledovníci – chceli kresťanstvo zvestovať všetkým národom sveta a všetky ich obrátiť na kresťanskú vieru.

Samozrejme, je otázne, či politické doktríny alebo formy vlády sú či môžu byť takto univerzálne. Ale samotný univerzalizmus nie je dôkazom či podstatou ľavicovosti.

Neokonzervatívci vo svojej zahraničnej koncepcii sú čiastočne inšpirovaní britským benevolentným imperializmom 19. storočia, ľuďmi ako lord Palmerston a Benjamin Disraeli, Earl of Beaconsfield. Domnievajú sa, že britská koloniálna vláda bola v mnohých oblastiach sveta tá najmenej represívna a najviac liberálna, a preto najlepšia. A britská námorná prevaha na moriach a oceánoch zaistila mier, koniec pirátstva a otroctva na vode.

Neokonzervatívci si myslia, že túto úlohu Británie 19. storočia by v 21. storočí mala plniť Amerika.

Záver

Môj názor na neokonzervatívnu koncepciu je tento: Pokiaľ ide o jej prvú požiadavku, aktívnu americkú prítomnosť vo svete, tá je absolútne žiaduca. Bez aktívnej úlohy USA a jej mocenskej prevahy by mnohé dnešné slobodné spoločnosti zanikli a boli by dobyté tyranskými susedmi. Svet by sa bez americkej hegemónie stal oveľa viac krvavým, menej bezpečným, menej slobodným a viac nestabilným. Miestne krvavé konflikty v mnohých oblastiach sveta by boli samozrejmosťou. Koniec americkej benevolentnej hegemoniálnej roly by takmer okamžite znamenal: koniec slobodného Tchaj-wanu, koniec slobodnej Južnej Kórey, koniec Izraela, koniec slobody pobaltských krajín a Ukrajiny. V druhej vlne udalostí by nastala buď hegemónia komunistickej Číny nad Indočínou, Filipínami a celou juhovýchodnou Áziou, alebo nukleárne vyzbrojenie Japonska, japonsko-čínske súperenie a miestne krvavé lokálne vojny. To vo východnej Ázii. Vo východnej Európe by nastala expanzia ruského vplyvu a hegemónie na Slovensko a východný Balkán. A v tretej vlne udalostí by vznikol svet tak multipolárny, ako bol po väčšinu dejín – so všetkými tými krvavými a nekončiacimi konfliktmi. To by bola cena za neexistenciu globálneho benevolentného hegemóna.

Osobne sa domnievam, že neokonzervatívna ambícia tomu všetkému zabrániť je ušľachtilá a realistická, ak v Amerike a u jej spojencov k tomu bude vôľa. Tá vôľa však, ako som presvedčený, nebude, a teda neokonzervatívny projekt bude neúspešný. Každopádne je v našom záujme udržiavať americkú prítomnosť a prevahu v relevantných regiónoch sveta, vrátane toho nášho, tak dlho, ako to len bude možné.

Druhá požiadavka neokonzervatívcov, aktívne šírenie demokratickej formy vlády všade na svete, je podľa mňa problematická a mylná od samotného počiatku. Totiž v mnohých regiónoch sveta, predovšetkým v arabskom a islamskom svete, by demokratická forma vlády viedla nie k režimu náboženskej slobody a tolerancie, individuálnych práv, ale k netolerantnej tyranii väčšiny nad menšinami. Demokracia vskutku nie je univerzálnou formou vlády nezávislou od lokálnych kultúrnych a morálnych pred-politických predpokladov. Tie morálne a kultúrne predpoklady sú naprosto kľúčové pre to, aby sa demokracia stala liberálnou, obmedzenou a ústavnou, čo je prijateľná forma vlády (aj keď nie jediná prijateľná – ďalšími prijateľnými sú umiernená, ústavná monarchia a umiernená, ústavná aristokracia), a aby sa nestala neobmedzenou, svojvoľnou, t. j. tyranskou vládou väčšiny, čo je zlá forma vlády (rovnako ako neobmedzená, svojvoľná vláda jedného tyrana či skupiny oligarchov).

Keby neokonzervatívnym projektom bola podpora nie explicitne demokratickej formy vlády, ale vlády na miestne podmienky najliberálnejšej možnej (pritom na určitých miestach tá najliberálnejšia možná vláda vôbec nemusí – a ani nesmie – byť demokratická, a dokonca podľa našich štandardov ani príliš liberálna nebude, napr. vláda hášimovskej dynastie v Jordánsku), mal by som k nemu väčšie sympatie. Podporu práve demokratickej formy vlády však považujem v mnohých oblastiach sveta za nerealistickú, kontraproduktívnu, a teda celkovo škodlivú.

Záver? Neokonzervativizmus sa má vecne analyzovať, nie hystericky démonizovať.
Autor je riaditeľom Občianskeho inštitútu v Prahe, www.obcinst.cz.