Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Je islam vnútorne silnejší ako Západ?

Číslo 3-4/2015 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 1738
 

...musel ve světě vystoupit směr protikladný k integraci celku, a to se stalo v orientální revoluci, která veškerou partikularitu a závislost rozbila a dokonale osvítila a očistila mysl, neboť absolutním předmětem učinila jen abstraktního Jednoho a právě tak jediným účelem skutečnosti učinila čisté subjektivní vědomí, jen vědění o tomto Jednom. Tím učinila to bezvztahové existenčním vztahem.
Georg Wilhelm Fridrich Hegel

Francúzske vydavateľstvo Bordas vydalo v roku 1991 encyklopédiu dvadsiateho storočia s názvom Histoire du XXe siècle. Mladá fronta urobila pohotovo preklad a knihe sa na našom trhu darilo, stala sa vyhľadávanou pomôckou pre učiteľov aj študentov.

Táto encyklopédia je – pre potreby tohto textu – pozoruhodná v jednej veci: Nenájdete v nej heslo „islam“. Nájdete tam rad udalostí či fenoménov, často s podstatne menším významom a dosahom, ale islam tam chýba. V roku 1991 to pravdepodobne takmer nikoho neprekvapilo, dnes to šokuje. Paradoxné je to aj preto, že encyklopédia 20. storočia sa dnes bez odkazu na islam nezaobíde. Táto zmena pohľadu na islam za posledné dve-tri dekády je východiskovou tézou tohto textu.

Islam dokázal viac než vyvolať záujem Európy a Západu. Dokázal vyvolať strach. Pri pozornejšom pohľade na dejiny 20. storočia, resp. dejiny novoveku sa ukazuje, že islam dokázal čeliť všetkým zásadným západným konceptom: nacionalizmu, demokracii, socializmu, ale aj ďalším. Islam je v svojej podstate najúspešnejším anti-modernistickým náboženstvom na svete. Pod modernizmom nerozumiem primárne industrializáciu, aj keď aj tu by sa dali nájsť provokatívne súvislosti, ale primárne jej sprievodné javy. Islam nielenže apriórne odmietol novovek a jeho dôraz na racionalistický rozum, a (prinajmenšom teoretické) víťazstvo rozumu nad tradíciou, autoritou a náboženstvom, islam sa priamo a otvorene postavil proti celej novovekej paradigme. Novovek zmenil poňatie štátu, národa, redefinoval zdroj politickej moci, a poslanie spoločnosti a trhu. Islam nič z toho neprijal, ani Descartesa, ani Rousseaua, ani Hobbesa, ani Smitha či Webbera. Odmietol ideu pokroku, ideál práva na hľadanie šťastia aj previazanosť politickej ekonómie so štátom.

Zaujímavejšie však na tomto vymedzení sa islamu voči západnému vývoju je niečo iné, a konkrétne, že islam bol v tejto absolútnej negácii západného vývoja úspešný. Potvrdením tohto vývoja je práve 20. storočie. V období, v ktorom bol politický islam Západom viac či menej ignorovaný, však došlo k takej vnútornej premene islamského sveta, ktorá objasňuje jeho súčasnú podobu a dynamiku.

II.

Dvadsiate storočie na Blízkom východe dlho vyzeralo ako relatívny triumf západného vplyvu. Novodobý Blízky východ sa zrodil v máji 1916 uzavretím tzv. Sykes-Picotovej dohody, ktorá bola vyjadrením politickej zhody veľmocí (Británie, Francúzska a Ruska) na usporiadaní Malej Ázie po rozpade Osmanskej ríše a následnom konci prvej svetovej vojny.

Táto dohoda v podstate definovala sféry vplyvu veľmocí, vymyslela nové hranice, čím onedlho, po zavŕšení procesu dekolonizácie, de facto donútila Blízky východ myslieť v západných kategóriách štátu a národa.

Celý tento koncept umelo nakreslených hraníc dnes čelí obrovským vnútorným tlakom a napätiam a – ako je zjavné – nezodpovedá nielen realite, ale ani potrebám regionálnej stability.

Pre centrálny argument tohto textu je však dôležitejšie niečo iné: politický islam nielenže odvrátil Západom importované koncepty, on ich postupne poráža. Uvediem tri príklady.

Nacionalizmus. Národné emancipačné hnutia a doktrína nacionalizmu sa stali v posledných storočiach jednou z najväčších výziev pre kresťanstvo, osobitne katolicizmus, v Európe. Protestantizmus aj pravoslávie si osvojili národný princíp a naučili sa s ním pomerne rýchlo kohabitovať, rímsky katolicizmus mu, naopak, programovo čelil. Ale aj on napokon v zrážke s nacionalizmom utrpel straty. Národná identita postupne predčila náboženskú identitu, politické ideológie nahradili vplyv náboženstva na organizáciu spoločnosti.

V islamskom svete tento proces prebehol inak.

V priebehu 20. storočia sa objavili dva simultánne procesy. Tým prvým bol nástup arabského nacionalizmu (resp. na istý čas panarabského nacionalizmu) na jednej strane a tým druhým politický islam na strane druhej. Vyjadrením toho prvého boli viaceré pokusy o nacionalizmus, osobitne v Egypte, Sýrii, Iraku, ale aj v ďalších moslimských a nearabských krajinách (najmä v Turecku). Arabský nacionalizmus sa snažil napodobniť európske vzory a budovať národnú identitu vďaka spoločnej identite založenej na jazyku, území a náboženstve, a samozrejme vymedzení sa voči spoločnému nepriateľovi. Dôležité je, že nebol organizovaný náboženskou, ale sekulárnou autoritou a plnil politické a nie náboženské ciele.

Jeho alternatívou sa najneskôr od roku 1928 stalo Moslimské bratstvo, a teda hnutie, ktoré modernú arabskú identitu definuje striktne nábožensky a ako návrat ku koreňom islamu. Politický islam dlho pôsobil ako neúspešný a zlyhávajúci projekt modernizácie. Hegel, ktorého citát tvorí motto tohto textu, si myslel, že sa „stratil z javiska svetových dejín a ustúpil do orientálnej pohodlnosti a odpočinku“, čomu po postupných porážkach a rozklade Osmanskej ríše uverila aj Európa. Lenže nič také sa nestalo. Politický islam v skutočnosti nastúpil cestu pomalého vzrastu a postupného posilňovania mocenského vplyvu v jednotlivých krajinách.

Socializmus. Druhým západným konceptom, ktorý sa na Blízkom východe nepresadil, bol socializmus. V čase studenej vojny sa pre niektoré arabské krajiny a ich sympatie so Sovietskym zväzom a otvorené antipatie k Izraelu a USA, stal socializmus atraktívnym. Vojenskí autokrati v Iraku, Sýrii, Jemene či Egypte považovali túto ideu za univerzálne silnú a presvedčivú, preto sa ju pokúsili adoptovať. Účelovosť tohto kroku sa však ukázala v ľahkosti, ako ideu socializmu vymenili za inú ideu, len preto aby sa udržali pri moci, alebo aby získali spojenca, ktorý by ich záujmom viac vyhovoval (egyptská politika voči USA).

Socializmus však neuspel nielen na makroúrovni, ale najmä v konfrontácii s politickým islamom. Dôkazom sú práve jednotlivé odnože Moslimského bratstva, celkom osobitne napríklad hnutie Hamas, ktoré vznikli ako primárne charitatívne organizácie, a až neskôr doplnili k svojej náplni politické a vojenské ciele.

Demokracia. Tretím západným konceptom, ktorý sa na Blízkom východe nepresadil, je koncept demokracie, resp. liberálnej demokracie. Tá sa mala stať, ako tomu veril americký prezident George W. Bush aj jeho nástupca Barack Obama, vyústením krízy v arabskom svete, osobitne po porážke vojenských diktatúr a neschopnosti riešiť nahromadené vnútorné sociálne problémy, ktoré viedli k Arabskej jari. Demokratizácia Blízkeho východu však úspešná nebola. Buď kvôli tomu, že sa prostredníctvom volieb dostali k moci islamisti – ako napríklad Moslimské bratstvo v Egypte – , ktorí neboli schopní kompetentne krajine vládnuť a spoločnosť dohnali na hranicu masového hladomoru, alebo preto, že sa umelé štáty premenili na zónu sektárskych, občianskych a medzináboženských vnútorných konfliktov, čoho sprievodným javom bol prudký nárast násilia a anarchie, ako sa to stalo v Iraku. Alebo jednoducho preto, že vládnuca elita či dynastia sa odmietla vzdať moci a odpor spoločnosti buď krvavo potlačila (Saudská Arábia, Irán), alebo sa nachádza v stave občianskej vojny (Sýria, Jemen).

Aby som to zhrnul, odvolám sa na argument Henryho Kissingera, ako ho formuloval v svojej ostatnej knihe World Order: „Islam predstavuje takmer úplnú inverziu západného vestfálskeho politického usporiadania. Islamizmus neakceptuje štát, pretože štáty sú sekulárne, a teda z definície nelegitímne inštitúcie, národné lojality predstavujú deviáciu od pravej viery a cieľom usporiadania sveta nie je stabilita (založená napríklad na rovnováhe moci), ale čistota.“

Dôkazom tohto Kissingerovho všeobecného úsudku sú, podľa mojej mienky, neúspešné pokusy o import nacionalizmu, socializmu a demokracie do arabského sveta. A najmä schopnosť islamu flexibilne a účinne čeliť všetkým trom konceptom.

III.

Ďalšou oblasťou, kde sa islam dramaticky líši od západného myslenia, a najmä od kresťanstva, je otázka legitímneho použitia násilia. Odlišnosti možno rozdeliť do dvoch skupín: po prvé, samotné použitie násilia voči nepriateľovi (vedenie vojny) a po druhé, schvaľovanie násilia voči nevinným civilným obyvateľom (terorizmus).

Hoci v Koráne sa nachádzajú časti, ktoré akcentujú mier a pokojné spolunažívanie, značný problém vytvára učenie o džiháde, osobitne jednej jeho časti – džihád mečom. Nejde len o učenie, ale aj o odlišný osobný príklad Mohameda a osoby Ježiša Krista k násiliu.

Kresťanstvo malo od svojho vzniku presne opačný problém, ako má islam. Použitie násilia pomerne namáhavo potrebovalo – za istých presne stanovených okolností – legitimizovať a ospravedlniť. Vznikla tak doktrína o spravodlivej vojne, ktorá síce významne násilie a vyhlásenie vojny obmedzuje, ale súčasne ho pri istých podmienkach legitimizuje. Táto doktrína sa postupne transformovala až do podoby medzinárodného práva. Na tomto mieste nie je priestor na jej podrobný popis, podstatný je zásadný rozdiel, akým tieto dve náboženstvá pristupujú k násiliu.

Druhou oblasťou je akceptácia násilia, čo sa osobitne prejavuje ako vážny problém po 11. septembri 2001. Ako v svojej obsiahlej eseji preukázal americký sociálny vedec Joshua Muravchik, zásadný rozdiel vnútri moslimských komunít a najmä medzi moslimami a kresťanmi spočíva práve v súhlase s použitím násilia voči nevinným ľuďom. Každému je jasné, že teroristi – ľudia schopní vraždiť a zabíjať nevinných – budú tvoriť len veľmi mizivú menšinu medzi moslimami. Napokon menšina pripravená páchať násilie, existuje v každej spoločnosti. Problémom ale je, ak táto menšina cíti akceptáciu, prípadne až podporu, väčšiny spoločnosti.

Muravchik v svojom texte, ktorý vyšiel v časopise Commentary (Muslims and Terror: The Real Story, február 2015) prezentoval šokujúce výsledky početných a opakovaných prieskumov verejnej mienky, podľa ktorých napríklad až 24 percent Egypťanov „často alebo niekedy“ a ďalších 35 percent „zriedkakedy“ súhlasí s použitím násilia voči nevinným ľuďom. Ak sčítame tieto dve skupiny, väčšinu v spoločnosti schvaľujúcu terorizmus nájdeme vo viacerých štátoch. Prekvapivo vysoké percentuálne podiely tvorí takáto populácia aj medzi moslimami žijúcimi v európskych krajinách. A napokon, v niektorých krajinách sa postupne výsledky z týchto štatistických meraní zhoršujú (napríklad v Turecku). Obsiahlejšie vysvetlenie a celý kontext je možné nájsť v spomínanom článku, ktorého slovenský preklad vyšiel v časopise .týždeň (Islam a teror, 1. marec 2015).

Zdá sa, že islam preukázateľne prejavuje voči západným civilizačným trendom väčšiu odolnosť ako kresťanstvo. Je to do veľkej miery logické, keďže západné novoveké ideológie a koncepty sú bez kresťanstva často nemysliteľné. Napokon vznikli v jeho priestore, aj keď často jeho vytlačením či spochybnením. Islam tým nepochybne preukazuje rozhodné vnútorné odhodlanie voči Západu a jeho hodnotám. Za istých okolností by sa azda dalo tvrdiť, že ide aj o prejav väčšej vnútornej sily voči západným hodnotám. O jeho vnútornej prevahe voči kresťanstvu to však nateraz nesvedčí, keďže obdobie posledného storočia, a v širšom zmysle novoveku, je tiež obdobím poklesu významu kresťanstva v Európe.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.