Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Chýbajúce rozlíšenie

Číslo 3-4/2015 · Serge Trifkovic · Čítanosť článku: 775
 

Tragédia z 11. septembra 2001 a jej dozvuky opäť raz ukázali, že viera sa nezaobíde bez následkov. Pritom sa centrálna úloha islamu pri útokoch nedá poprieť. Ľudia, ktorí formujú naše názory, neúprosní vo svojich ideologických domnienkach, to napriek všetkému popierajú. Náboženstvo neberú vážne. Namiesto toho, aby uvažovali o vzťahu medzi islamom, Západom a zvyšným svetom ako o komplexnom probléme, nás uisťujú, že žiadny „náboženský“ problém nejestvuje. Zdá sa, že niektorí z nich veria aspoň vo vlastné istoty, takže najúprimnejší svedkovia nasilu pomenovaného „náboženstva mieru a tolerancie“ boli nemoslimovia: nedeľní populárni zabávači, akademici ponorení do politickej korektnosti a politici. Ich tvrdenia o domnelých rozdieloch medzi „skutočným islamom“ a jeho násilnými odchýlkami boli hrubo ideologické, a založené na jednoduchom presvedčení, že všetky viery, tým, že majú rovnaké právne výsady, musia byť v istom zmysle aj rovnako dobré, „pravdivé“, a z toho dôvodu schopné všetkých ostatných oslovovať v duchu tolerancie.

Tieto tvrdenia nedokážu realitu zmeniť. Problém existuje. Islam nie je len náboženská doktrína. Je to aj ucelený pohľad na svet a spôsob života, ktorý vyžaduje elementárnu oddanosť všetkých, ktorí si hovoria „moslim“.

Islam je detailný právny a politický komplex učení a vier. Existuje „kresťanstvo“ (Christianity) a kedysi existoval „kresťanský svet“ (Christendom), ale islam takéto rozlíšenia nerobí. Nech už patrí veriaci moslim ku ktorejkoľvek entite – k arabskému svetu Severnej Afriky a Blízkeho východu, k národným štátom Iránu či Strednej Ázie, k hybridným entitám Pakistanu a Indonézie, k medzinárodným protektorátom Bosny a Kosova alebo k liberálnym demokraciám Západu – moslim je po prvé a predovšetkým občanom islamu a morálne, duchovne, intelektuálne a v prvom rade patrí úplne do sveta viery, v ktorom je Mohamed prorokom a Mekka hlavným mestom.

Samozrejme, neplatí to pre každého moslima, ale platí to pre každého pravého moslima. Veď je to základná svetská požiadavka islamu. Cieľom tejto knihy je načrtnúť počiatky, základné doktríny, historický záznam islamu, a preskúmať, aké dôsledky má na nás všetkých.

Pred sebadeštrukčnou občianskou vojnou v rokoch 1914-1918 sa kresťanský svet definoval rovnako silno ako moslimský. Oba svety sa voči sebe dokázali dokonale vymedziť v kultúrnom zmysle, vzájomnú znášanlivosť a neznášanlivosť udržiavali v prospešných medziach. Odvtedy, čo sekularizmus nahradil kresťanstvo ako vodiace svetlo „Západu“, bola zavrhnutá akákoľvek myšlienka úplne „západného“ sociálneho, geografického a kultúrneho priestoru, ktorý treba brániť. V Európe to bolo jasné už na začiatku šesťdesiatych rokov, USA si to začali uvedomovať počas posledných 25 rokov. Patriotizmus, ktorý opäť vzplanul po 11. septembri, nám dokazuje, že na úrovni bežných ľudí je schopnosť sebadefinície stále nažive, avšak nemôže zotrvať za predpokladu, ak bude prevládajúcim názorom názor kultúrneho relativizmu a antihistorizmu.

Jediným spôsobom, ako zmysluplne hodnotiť súčasnosť a zároveň plánovať budúcnosť, je zobrať si za príklad minulosť. Problém kolektívnej historickej nevedomosti – alebo ešte vedomejšie privodenej amnézie – je najväčšou prekážkou, pokiaľ chceme uchopiť dejiny islamu v dnešnom anglicky hovoriacom svete. Teda vo svete, kde sa názory o vzdialených krajinách a kultúrach vytvárajú skôr na základe domácich multikulturálnych hypotéz ako na základe dôkazov. Absencia historickej pamäti preniesla mnohých západniarov, ktorí sa zaujímajú o islam a myslia to s ním len dobre, cez zrkadlo do virtuálnej reality povrchných reportáží, ideologických dohôd a akademických výskumov poháňaných agendou. Táto realita ignoruje podstatu islamu, a to, čo islam vlastne pre svojich prívržencov robí.

Treba poopraviť trend verejného výkladu, ktorý má tendenciu systematicky nie chápať islam, ale konštruovať jeho propagandistickú verziu.

To, že najhorší vinníci sú označení za „expertov“ v oblasti, už neprekvapí asi nikoho. Tento autor nie je islamistický, ale aby sme mohli uvažovať o islame bez toho, aby sme sa museli ospravedlňovať, mali sebacenzúrne obavy, brali sebazahanbujúci ohľad na tých „druhých“, je možno lepšie nebyť špecialistom. Autor na islam hľadí s rôznymi pocitmi, ale nevníma svoj a priori nedostačujúci obdiv za väčšiu prekážku pri chápaní islamu a vysvetľovaní jeho významu, ako napríklad pri diskusii o marxizme včerajšku či puritánstve Nového Anglicka v 17. storočí. Kľúčom k pochopeniu nie sú prejavené sympatie alebo rešpektovanie akejkoľvek viery, ale je to zvedavosť, intelektuálna angažovanosť a rešpektovanie pravdy.

Hoci sú, ako vraví jeden filozof, celé dejiny do istej miery dejinami súčasnosti, nepotrebujú byť ovládané posadnutosťami dneška. Táto práca nechce vychvaľovať, odsudzovať alebo ospravedlňovať dôležitú monoteistickú vieru, ale vznikla v presvedčení, že príčina mieru a tolerancie na Západe a kdekoľvek inde na svete sa nemôže vyvíjať kvôli dezinterpretáciám alebo dôležitým sentimentálnym omylom.

To, čo si myslíme, že vieme o zakladateľovi islamu Mohamedovi, je viac, ako v skutočnosti vieme o Mohamedovi ako historickom človeku. Neexistujú žiadne spoľahlivé písomné moslimské zdroje o islame, ktoré by siahali za obdobie okolo roku 800 n. l., teda dve storočia po narodení Mohameda. Texty, ktoré pochádzajú z čias po tomto období, netreba vnímať ako presný záznam minulých udalostí.

Príbehy, ktoré poznáme pod názvom sunna si nárokujú, že sú presnými prepismi (z prvej ruky) Mohamedových slov a činov. Sú uchované v autentických hadithoch, teda v ústnych podaniach o prorokovi. Sú nepopierateľným zdrojom pre štúdium raného islamu, nie sú však dejinami. Chopili sa politických, zákonných a duchovných potrieb neskorších čias a v skutočnosti hovoria viac o stave ducha a agende arabských vládcov pri dobýjaní území ich susedov – v Bagdade, v Damasku, či v Perzii mnoho generácií po Mohamedovej smrti – než o samotnom človeku.

Tvrdenie, že hadithy sú autentické, sa pravdepodobne zakladá na úplných a čistých reťazcoch prameňov – isnadov –, ktoré osvedčujú ich pravosť, avšak svetielko kritického bádania už dávno vytvorilo negatívnu koreláciu medzi navonok impozantným reťazcom dosvedčujúcim príbeh a jeho pravdivosťou. Podobne ako moderní tvorcovia mestských príbehov, aj zostavovatelia hadithov sa snažili, aby ich historky vyzneli čo najvierohodnejšie, a preto siahali po síce detailných, no často neoverených informáciách týkajúcich sa mien, miest a dátumov.

Napriek tomu sa hlavné témy a kľúčové prvky v ústnych podaniach prelínajú. Veľmi pravdepodobne obsahujú aj historické fakty, ktoré sú čiastočne zatemnené túžbou autora prezentovať pri opise života a diela Mohameda ako svätého muža vznešeného pôvodu. Vývoj textov sa zhoduje s vývojom samotnej viery, až nakoniec, na prelome druhého milénia a stovky míľ od rodného mesta proroka splývajú do viac či menej dnešnej formy.

Slávne tvrdenie Ernesta Renana, že islam „sa zrodil v žiari dejín“ nie je preto správne. Pri bližšom skúmaní vidíme, že žiara je len odleskom stredovekých moslimských učencov, mužov, ktorí verili, a tým pádom nutne boli apologetmi.

Ide o veľmi komplexnú a vysoko odbornú tému plnú kontroverzií v neposlednom rade kvôli tomu, že tvrdenie dnešných učencov, že prežívajúca raná literatúra presne rozvádza príbeh Mohamedovho života, viac-menej akceptovalo aj mnoho ich kolegov zo Západu ako nominálnu hodnotu zo strachu, že by mohli uraziť veriacich. Spôsob, akým politická korektnosť bránila rozvoju vedy, je ironická: pred 150 rokmi Renan na základe svojho sekulárneho presvedčenia hájil štúdiu o živote Krista, ktorá bola podobne „zbavená dogmatických pút“, ako v západnom svete život Mohameda. Ak by tu bol dnes s nami, musel by svoju požiadavku obrátiť: Ježiš Kristus bol „dekonštruovaný“ a kontextualizovaný v tých istých západných inštitúciách vyššieho vzdelávania – a často tými istými ľuďmi –, ktorí nekriticky posudzujú moslimskú citlivosť a posadnutosť.

Experti budú pokračovať v pátraní po „historickom“ Mohamedovi. Iní budú diskutovať o probléme, že čo sú vlastne „pramene“ a čo „dejiny“ v islame alebo v akomkoľvek inom zázname ľudského úsilia z minulosti. Bez toho, aby sme súdili, či a do akej miery ústne podania hovoria pravdu, musíme náš text o Mohamedovom diele a podstate jeho viery obmedziť na zdroje, ktoré moslimovia počas trinástich storočí považovali – a ešte stále považujú – za faktograficky presné a dogmaticky správne: korán, ústne podania, a konsenzus. Tieto príbehy sú už takmer tisícročie nemenné, a preto mohli tvarovať myslenie a životy miliárd ľudí.

Autor je americký publicista a historik srbského pôvodu.
Text je úryvkom z jeho knihy Prorokov meč.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.