Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Jedinosť Boha: Zásadný rozdiel medzi islamom a kresťanstvom

Číslo 3-4/2015 · Branislav Koppal · Čítanosť článku: 1724
 

Je už notoricky známou skutočnosťou, že kresťanstvo aj islam sú monoteistické náboženstvá, čiže pri vyznávaní Boha kladú dôraz na skutočnosť, že je Jediný. Natíska sa otázka, prečo ich proklamovaná viera v jedinosť Boha nie je zdrojom jednoty alebo aspoň porozumenia medzi týmito náboženstvami. Naopak, história a súčasnosť konfliktov týchto náboženstiev nabáda mnohých k názoru, že zdrojom konfliktov sú práve náboženstvá takéhoto typu.

Súčasťou problému totiž je, že viera v jediného Boha je spojená v týchto náboženstvách s presvedčením, že ako Jediný, je tento Boh úplne iný, ako čokoľvek, čo človek pozná a vie si predstaviť. Nič vo svete, ktorý poznáme, nie je totiž doslovne „jediné“, a uvedomenie si jedinosti Boha je uvedomením si aj jeho úplnej inakosti (transcendencie) ako čohokoľvek, čo poznáme alebo si vieme predstaviť. S Bohom teda nemožno mať takú skúsenosť, ako ju môžeme mať s vecami sveta okolo nás – s prírodou. Skúsenosť s týmto svetom je overiteľná. Takú skúsenosť ako ja, môžu mať s nejakou vecou – objektom aj iní ľudia, a preto takýto druh skúsenosti môže byť základom zdieľanej – jednotiacej pravdy. Ak je však Boh iný ako svet, nie je vec. Keď však hovoríme o niečom inom, ako o veciach – objektoch, vzniká otázka, či o takýchto skutočnostiach môžeme mať spoločný – objektívny názor (ako má veda), či môže byť medzi ľuďmi zhoda v názore na „neobjektívnu“ skutočnosť (o ktorej náboženstvo rozpráva), nehovoriac o tom, či taká neoveriteľná, a teda neobjektívna skutočnosť, ako je Boh, vôbec existuje (ako tvrdí ateizmus).

Ak je teda Boh iný ako tento svet, naša skúsenosť nestačí, a pre poznanie Boha je nevyhnutné to, čo tieto náboženstvá označujú ako Zjavenie. Zjavením Boh komunikuje s ľuďmi. Samozrejme, keby išlo o individuálne zjavenie sa Boha jednotlivcovi, ten by zostal so svojou jedinečnou skúsenosťou osamotený. Aby bolo Zjavenie komunikovateľné všetkým, napriek priestoru a času, nadobúda podobu písaného, teda všeobecne zdieľaného textu. Takýto text je potom považovaný za posvätný.

To, že Boh, ak má byť Bohom, nie je len vecnou, objektívnou skutočnosťou, som si viackrát uvedomil v situácii, keď som sa ako kňaz stretával s ľuďmi, ktorí nejavili žiadne známky náboženského života, a hoci som im nič nevyčítal, cítili potrebu nejakej apológie, vyjadrenej zvyčajne vetami typu: „Však ja v Boha verím.“ Obyčajne som mal nutkanie opýtať sa: „No dobre, ale čo z toho pre vás vyplýva?“ Ja verím, že Mount Everest má 8848 metrov a planéta Jupiter má 67 nám známych mesiacov, ale tieto skutočnosti mi môžu byť absolútnu väčšinu života ukradnuté. Avšak povedať, že verím v Boha, má dôsledky pre môj život v jeho každodennosti i celku.

Jedinosť Boha v islame

A práve takto chápané vyznanie viery v Boha s dôsledkami má mimoriadny význam v islame. Vyznanie jedinosti a jedinečnosti Boha je hlavným konceptom islamu a označuje sa slovom tauhíd, ktoré je preložiteľné ako „zjednotenie“, resp. „priznanie jedinečnosti.“ Tauhíd je nielen názor na Boha (že je len jeden Boh), ale aj vyznanie, že z jeho Jedinosti vyplýva závislosť vyznávajúceho ako aj všetkého na ňom, a tomu odpovedajúca potreba podriadenia všetkého jeho vôli – islam (koreň slova s-l-m tvorí skupinu slov, ktoré majú vzťah k pojmom celistvosť, podriadenie, bezpečie a mier). Podľa islamu, pre mnohostrannosť sveta ľudia viackrát zabudli na túto niekoľkokrát od počiatku zjavenú, všetko presahujúcu Jedinosť Boha, a tak jediný Boh a jeho vôľa boli úplne a univerzálne zjavené cez proroka Mohameda a zapísané v Koráne. Korán diktoval Mohamedovi Boh cez anjela Gabriela a ako taký je Korán jediným nepozmeneným slovom Božím. Korán je tak niečím z iného sveta, spoza hranice, ktorú človek sám od seba nemôže prekročiť. Jedinečnosť Boha sa odráža v jedinečnosti Koránu. Len uvedomelý moslim, vyznávajúci jediného a jedinečného Boha, pochopí inakosť Koránu voči čomukoľvek na tomto svete, a na základe toho prežíva jeho mimoriadnosť. Ako priamo diktované Božie slovo je preto Korán nepreložiteľný do iných jazykov a slovom Boha je v pravom slova zmysle len v jazyku svojho zvestovania – v arabčine. (Pre moslimov je dôkazom jedinečnosti a božského pôvodu Koránu aj krása a výrečnosť jeho arabského textu.)

Avšak viera v Jedinosť Boha, ktorá znamená absolútnu nadradenosť Boha voči celému stvoreniu a prítomnosť jeho slova – Koránu – v stvorenom svete, viedla v deviatom storočí k formulovaniu jedného z najvážnejších teologických problémov islamu: je Korán stvorený alebo večný. Ak je totiž večný, spolu existuje s Bohom od večnosti, a takáto predstava ohrozuje pravdu o Božej jedinosti. Ak je však stvorený, je súčasťou stvorenia, a je tak ohrozená jeho inakosť v rámci ostatného stvorenia. Vyznanie jedinosti Boha, ako aj jedinečnosť Koránu ako jeho komunikácie so stvorením, uznávajú v praxi všetci moslimovia, ale, z teologického hľadiska, suniti chápu Korán ako večný, a šiíti ako stvorený.

Jedinosť Boha v kresťanstve

Podobný problém vzťahu Boha a zmyslového sveta sa vyskytol v rannom kresťanstve pri obrane viery v jedného Boha, keď kresťanská viera musela čeliť myšlienkam gnosticizmu. Jednou z podstatných čŕt nábožensko–filozofických systémov gnosticizmu bolo presvedčenie, že spása je v poznaní skrytých duchovných skutočností, pričom tomuto poznaniu bráni hmotný svet. Hmotný svet je teda vo svojej podstate zlý. Túto črtu nesie v sebe aj kresťanský gnosticizmus. V náuke tzv. valentínovcov je napríklad tvrdenie, že telo Ježiša Krista je hmotné len zdanlivo. Podľa Marciona zo Synopé je boh Starého zákona tvorcom len hmotného sveta, a ako taký je zlý. Proti nemu stojí boh Nového Zákona, plný lásky, Otec, ktorého zvestuje Ježiš Kristus. Proti takýmto gnostickým tendenciám v kresťanstve vystúpil už okolo roku 180 po Kristovi lyonský biskup sv. Irenej, zakladateľ kresťanskej systematickej teológie. Irenej si uvedomoval, že postoj gnostických náuk k materiálnemu svetu je pre kresťanstvo neprijateľný. V širšom kontexte si treba uvedomiť, že antické grécke náboženské myslenie nehľadalo, na rozdiel od kresťanskej teológie, odpoveď na otázku, kto je Boh a aké má vlastnosti, ale naopak, hľadalo vlastnosť, ktorá je božská. A za takú vlastnosť považovalo nepominuteľnosť, resp. nesmrteľnosť. Preto aj materiálna skutočnosť môže byť v primárnej forme večná. Napríklad v Platónovej filozofickej teológii hmota spoluexistuje od večnosti spolu s bohom demiurgom, ktorý z nej, podľa večných foriem, stvárňuje veci sveta. Sv. Irenej v takýchto názoroch videl ohrozenie viery kresťanstva v jedného Boha. Totiž, ak hmota existuje spolu s Bohom od večnosti, Boh už nie je Jediný a jeho moc je limitovaná. Preto argumentačne formuloval pravdu, že obidva svety, viditeľný aj neviditeľný, stvoril jediný Boh ex nihilo. Tým výrazne prispel k teologickému, a teda rozumovému sebavyjadreniu kresťanstva ako viery v jedného Boha, ktorý je Stvoriteľ „sveta viditeľného i neviditeľného.“

Sv. Irenej sa tak postavil proti dávnovekej tradícii gréckej filozofie, ktorá odmietala myšlienku, že niečo môže pochádzať z ničoho.

Sv. Irenejovi však vôbec nešlo o filozofiu. Jeho úmyslom bola obrana toho, čo apoštolská Tradícia považuje za Zjavenie. V čase sv. Ireneja ešte nebolo oficiálne Cirkvou uzatvorené, ktoré texty raného kresťanstva sú súčasťou Božieho zjavenia, a budú tvoriť to, čo poznáme ako Nový zákon. Irenej pritom cituje takmer zo všetkých novozákonných kníh. Okrem toho, na základe apoštolskej Tradície, ako prvý teológ argumentuje, ktoré z kresťanských textov môžu byť považované za súčasť Zjavenia. V opozícii ku gnosticizmu zdôrazňuje ako súčasť Zjavenia aj Starý zákon a jeho prepojenie s Novým zákonom. Celé Sväté písmo – Starý aj Nový zákon – je tak, podľa Ireneja, organicky sa rozvíjajúcim Zjavením, ktoré vrcholí vo vtelení Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorého vtelenie je spásonosné.

Dôraz sv. Ireneja na apoštolskú Tradíciu vyplýva aj z tej okolnosti jeho života, ktorú sám uvádza – že bol žiakom biskupa Polykarpa zo Smyrny a ten zase žiakom sv. apoštola Jána. A práve pre zjavenie v jánovskej tradícii je typický dôraz na telesnú skúsenosť s Bohom, vteleným v jeho Synovi: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1 Jn 1,1). A v úvode Jánovho evanjelia je Ježiš Kristus ako Slovo (Logos) predstavený ako zmysel dejín stvorenia a prostriedok Božieho zjavenia a spásy.

Sv. Irenej preto vidí v stvorenstve a jeho dejinnosti dôležitú teologickú skutočnosť. Dokonca, vo svojom najznámejšom diele Proti herézam sa nebojí tvrdiť, že skrze samotné stvorenie nám Slovo zjavuje Boha Stvoriteľa a cez svet jeho Pána a Tvorcu...(4.6.6).

Vzťah Boha so svetom

Keď sa znovu pozrieme na spor o stvorenosti Koránu v islame deviateho storočia a na argumentáciu sv. Ireneja proti gnosticizmu v kresťanstve druhého storočia, v oboch prípadoch nejde len o neporušenosť viery v jedného Boha, ale aj o to, čo vlastne Zjavenie je, respektíve, ako Boh komunikuje so svetom.

Islam kladie dôraz na absolútnu odlišnosť Boha od stvorenia, a vyznanie viery, šaháda, a najmä jeho prvá časť, tauhíd, je vyjadrením takéhoto chápania jedinosti Boha. Takto zdôraznenej inakosti Boha voči svetu zodpovedá aj spôsob Zjavenia – Boh nadiktoval svoju vôľu cez proroka Mohameda, ktorý ju recitoval svojim nasledovníkom a s veľkou starostlivosťou, aby nebolo porušené recitované Božie slovo, a to bolo po smrti Mohameda zapísané ako Korán (doslova „recitácia“). Korán svojou neporušenosťou záznamu Božieho diktátu cez Mohameda je jedinečný vo svete, a je doslovne zapísanou Božou vôľou. V takto chápanom texte nezostáva veľa miesta na interpretáciu a „svetský prístup“ k jeho skúmaniu. Spása z hľadiska islamu je potom vo vyznaní pravého Boha a v podriadení sa jeho zjavenej vôli, čo má za následok prijatie do raja a v opačnom prípade odsúdenie do pekla.

Kresťanstvo vo vyznaní viery v jedného Boha vychádza z toho, že Zjavenie tohto jedného Boha bolo kresťanmi prijaté s posvätnými knihami židovského národa, ktoré nazvalo Starý zákon a v týchto knihách má Zjavenie dejinný charakter. Teda zjavenie Boha sa v Starom zákone odohráva predovšetkým v dejinných udalostiach, a tie sú vykladané cez ľudské slová – cez príbehy. Boh používa na sebazjavenie stvorený svet a jeho udalosti. To, že sú tieto príbehy Božím zjavením nevyplýva z toho, že by ich Boh diktoval ako v Koráne, ale z toho, že svätopiscov inšpiroval, aby dali správny význam opisovaným skutočnostiam. Takto chápané Zjavenie – cez stvorenie – si ponecháva charakteristiku stvorenia – mnohostrannosť a ľudskosť. To sa odráža aj v charaktere svätých písiem Starého zákona – je to zbierka literárnych textov rôzneho druhu, vzniknutých v rozpätí tisíc rokov. K tejto zbierke kresťanstvo pridalo 27 kníh Nového zákona a nazvalo ju gréckym slovom Biblia, čiže „knihy.“ Ich spojivom je poznávanie Božieho plánu so stvorením sveta a spásou človeka. Preto kresťanské vyznanie Boha ako Stvoriteľa neslúži len na vyjadrenie jeho jedinosti a dominancie nad stvorením, ale je aj vyjadrením poznania, že Boh má so stvorením svoj postupne sa zjavujúci zámer.

Čo je však ešte dôležitejšie, v Zjavení sprostredkovanom Bibliou nejde len o podrobenie sa zjavujúcemu sa Bohu a jeho vôli. V Biblii je Boh opísaný ako ten, ktorý uzatvára s ľuďmi Zmluvu a je jej Verný. Tým zjavuje aj hlavný problém človeka – nevernosť vo vzťahu k Bohu (hriech), čo spôsobuje odlúčenosť od Boha (smrť). V Zjavení Biblie tak nejde len o poznanie, kto je za všetkým okolo nás a čo žiada. Ide o hlbší spôsob poznania. Aj v prirodzenom poznávaní je rozdiel medzi poznaním vecí okolo nás a poznaním iného človeka, ktorý sa mi môže „dať poznať“, môže mi svojím slovom – komunikáciou – dať nahliadnuť do svojho vnútra. Poznanie tak prerastá do vzťahu, a vzťah do lásky a dôvery. Dôverou sa „vydávam“ do rúk druhej osoby a sebadarovanie, a prijatie druhého sa stáva najvyšším druhom poznania. Pretože človek svojou prvou nevernosťou voči Bohu (prvý hriech) zranil nielen vzťah s Bohom, ale aj svoju schopnosť zostať dokonale verný (dedičný hriech), teda zachovať zmluvu, poslal Boh svojho Syna, aby sa stal človekom a namiesto nás a za nás dokonale zachoval zmluvu, čo znamená, zostal verný až na smrť (Flp 2,8) (t. j. byť milujúci a dobrý aj keď z toho nič nemám, a dokonca sa to obráti proti mne). Vytvoril tak Novú zmluvu, ktorá je zjavením bezpodmienečnej lásky (Jn 13,1). Boh potvrdil spásnosť takejto bezpodmienečnej lásky tým, že vzkriesil svojho Syna z mŕtvych. V Synovi, Ježišovi Kristovi, tak Boh prekonal odlúčenosť ľudí od neho (Rim 6,23) a povýšil vo svojom Synovi ľudskú prirodzenosť na božský štatút, aby mohla byť s ním (Jn 14,3). Človek je tak v Kristovi vtiahnutý do láskyplných vzťahov Najsvätejšej Trojice. Túto pravdu kresťanstva neilustruje nič tak dobre ako ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubľova zo začiatku 15. storočia.

Na druhej strane, bezpodmienečnosť lásky Božieho Syna Ježiša Krista k Bohu Otcovi je aj bezpodmienečnosťou jeho lásky k ľuďom, lebo „riskuje“ aj neprijatie (Jn 1,11). Neuplatňuje ako Boh svoju moc nad vnútrom človeka, nad jeho prirodzeným poznaním, vôľou a schopnosťou milovať. Naopak, prihovára sa človeku ako človek, ľudskými slovami a „klope“ na srdce človeka (Zjv 3,20). Inými slovami, zachováva stvorenosť človeka. Dokonca, súčasťou kresťanskej viery je oslávenosť prirodzenosti človeka na konci dejín, a sv. Pavol v Liste Rimanom naznačuje, že celé „stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia“ (Rim 8,19).

Zhrnutie

V úvode sme si položili otázku, prečo vyznávaná viera v jedného Boha nie je základom porozumenia medzi dvoma najväčšími náboženstvami na svete – kresťanstvom a islamom. Problém je už v tom, že skutočnosť Boha je niečím, čo je mimo tento svet, teda neoveriteľný vo vecnom slova zmysle. Ukazuje sa však, že problematický pre porozumenie medzi týmito náboženstvami je predovšetkým pohľad na to, aký je vzťah Boha a sveta, a z toho vyplývajúceho chápania posvätného textu a spásy človeka.

Vzťah Boha a sveta

Vzťah Boha a sveta je v kresťanstve komplexnejší a dôvernejší ako v islame. Ako v kresťanstve, aj podľa islamu je svet Bohom stvorený a udržiavaný. Avšak v islame je zdôraznená absolútna odlišnosť Boha od sveta. Boh zjavuje cez Korán svoju Jedinosť a z toho vyplývajúcu podriadenosť sveta a človeka Bohu. Čiže v islame je pre vzťah Boha a sveta charakteristická Božia vôľa.

Pre vzťah Boha a sveta v kresťanstve je charakteristická láska, ktorá chce byť s milovaným. To neznamená spoluexistenciu sveta s Bohom od večnosti, lebo Boh svet stvoril a svet je na ňom závislý. Ale znamená to, že Boh chce byť prítomný svojmu stvoreniu v láskyplnom dialógu, lebo sám v sebe je láskyplnou komunikáciou Trojice božských osôb. Preto – po vzdialení človeka v dôsledku hriechu – obnovil svoju prítomnosť medzi ľuďmi vtelením Syna, a cez neho zase pozdvihol ľudí do láskyplného dialógu v Trojici. Teda pri charakterizovaní vzťahu Boha a sveta v kresťanstve je zásadnou postava Ježiša Krista, v ktorom sa Boh stretáva s človekom. Teda pre vzťah Boha ku svetu nie je pre kresťanstvo primárna vôľa Boha a jej podriadená vôľa človeka, ale celý človek, jeho racionalita a komunikácia, teda ľudské slovo.

Výklad posvätného textu

Islam vyznáva, že Korán je Božím slovom, lebo je nadiktovaný Bohom a tiež preto, lebo zjavuje jediného Boha a jeho vôľu, a v mnohostrannosti sveta dáva vedieť, komu sa treba klaňať a podrobiť, neupadnúť do idololatrie, a po živote sa dostať do raja. Možnosti interpretácie Koránu sú tak veľmi malé.

Biblia, naopak, interpretáciu potrebuje, lebo je to zbierka kníh, ktoré na prvý pohľad nemajú súvis. Vznikali v rôznom období a majú rôznu literárnu formu. Biblia je preto Božím slovom nie v tom zmysle, že ju Boh nadiktoval, ale skôr v tom zmysle, že Boh inšpiruje svätopiscov, aby dali ním chcený význam tomu, čo ľudia ako spoločenstvo v dejinách prežívajú. Preto aj na interpretáciu Biblie treba spoločenstvo ľudí Slova, ktorým je Kristus a jeho príbeh.

Spása

Islam spája spásu človeka s podriadením sa človeka Božej vôli. Účinnou sa spása stáva vonkajším vyznaním človeka, že sa podriaďuje.

Kresťanstvo spája spásu s otvorením sa človeka vzťahu s Bohom, ktorý chce byť s človekom v dôvere a v láske. Avšak otvorenosť človeka dôvere a láske vychádza z jeho vnútra, a preto nevieme, prečo sa človek môže alebo nemôže dôvere a láske otvoriť. Vie to len Boh, ktorý však rešpektuje vnútro človeka, lebo keby do neho vstúpil násilne, zničil by svoje stvorenie. A Boh miluje, čo stvoril, najmä to, čo je „na jeho obraz“ – človeka. Preto pre kresťanské chápanie spásy je dôležité svedomie. To znamená, že nakoniec len Boh vie, kto bude spasený, a kto nie. A preto tiež kresťanstvo nechápe spásu exkluzívne, ale inkluzívne.

Z uvedeného vyplýva, že za napätím medzi islamom a kresťanstvom je otázka, ako môže mať niečo absolútne vzťah s tým, čo je relatívne. Islam sa začal formovať na pozadí príbehu Mohameda, ktorý pre vyznanie jedinosti Boha zápasil s mnohobožstvom. Preto leitmotívom islamu je očistenie viery v Boha od toho, čo je len stvorené.

Na pozadí kresťanstva je príbeh túžby Boha stretnúť sa s človekom, a byť s ním v láske a dôvere. A leitmotívom kresťanstva je prijať lásku a otvorenosť Boha voči človeku, aby aj človek chcel byť s inými ľuďmi v láske a otvorenosti, aj keď riskuje zranenie z neprijatia. Len nie každého láska je vždy taká veľká ako Kristova, aby pre snahu byť s kýmkoľvek, obetoval aj svoj život.

Autor je generálny vikár banskobystrickej diecézy.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.