Kto je Mohamed pre kresťanov?

Číslo 3-4/2015 · Ján Krupa · Čítanosť článku: 3593
 

Emeritný profesor Adel Theodor Khoury (*1930, Libanon) je melchitský katolícky kňaz. Jeho edícia byzantských prameňov vo francúzskom jazyku, ktorú vydal v roku 1966, sa po niekoľkých desaťročiach postarala o rozruch po celom svete, vďaka tomu, že z nej citoval Benedikt XVI. vo svojej regensburskej prednáške v roku 2006.

Khoury študoval v kňazskom spoločenstve melchitských Paulistov v Libanone filozofiu a teológiu, potom orientalistiku na Univerzite sv. Jozefa v Bejrúte a napokon filozofiu na Katolíckej univerzite v Lyone. Tam sa aj habilitoval v roku 1966 pri francúzskom islamológovi Rogerovi Arnaldezovi prácou o byzantskom cisárovi Manuelovi II. Palaiologovi. Pozornosť aj mimo vedeckých kruhov si jeho habilitačná práca získala hlavne vďaka tomu, že z nej v roku 2006 vo svojej regensburskej prednáške Benedikt XVI. citoval slová byzantského cisára Manuela II. Palaiologa (1350-1425) o úlohe násilia v islame, ktoré tento predpredposledný cisár povedal počas rozhovoru s jedným perzským učencom. Tento pápežov počin ihneď vyvolal celosvetovú, predovšetkým katolícko-islamskú diskusiu.¹

Po svojej habilitácii bol Khoury, od roku 1970 až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1993, profesorom religionistiky a vedúcim Seminára pre všeobecnú religionistiku na Katolíckej teologickej fakulte Vestfálskej Wilhelmovej univerzity v nemeckom Münsteri. Zároveň je zakladateľom Výskumného pracoviska pre kresťansko-islamský dialóg v Harisse (Libanon). Adel Theodor Khoury je nositeľom čestného titulu archimandrita (predstavený kláštora). Je bratom náboženského filozofa Paula Khouryho. ²

Adel Theodor Khoury napísal pozoruhodné štúdie o islame ako náboženstve, a ako teológ zvlášť napomáha porozumeniu medzi kresťanstvom a islamom. Z jeho pera pochádza aj jeden z najvýznamnejších nemeckých prekladov Koránu. Ako prekladateľ kládol osobitný dôraz na to, aby pri sporných prípadoch bežného výkladu nasledoval islamský „mainstream“. Preto v jeho preklade čitateľ nenachádza Korán tak, ako ho chápe nejaká náboženská menšina, ale naopak tak ako ho chápe veľká väčšina moslimov. A. T. Khoury bol v roku 2009 vyznamenaný v Iráne za preklad Koránu ako „Kniha roka“ v kategórii „Islamské štúdie“.

Mohamed. Prorok a jeho posolstvo

Prednedávnom sa mi dostala do rúk Khouryho nemecká popularizačná monografia „Muhammad. Der Prophet und seine Botschaft“ (Mohamed. Prorok a jeho posolstvo), vydaná v roku 2008 freiburgským vydavateľstvom Herder. Ako sa uvádza v predhovore, pohnútkou k jej napísaniu bola skutočnosť, že „k Mohamedovi, k posolstvu, ktoré hlásal, a bolo zapísané v Koráne, posvätnej knihe islamu, a k životnému poriadku, ktorý predpísal svojmu spoločenstvu, sa dnes na svete hlási približne 1,3 miliardy ľudí, z toho viac ako tri milióny v Nemecku. Našimi susedmi sú nielen tieto tri milióny, ale aj všetci ostatní moslimovia. Lebo národy, náboženstvá a kultúry žijú dnes v zužujúcom sa svete. A tak sú kresťania vyzvaní k tomu, aby sa nielen informovali o náboženstve a predstavách o poriadku u moslimov, ale musia tiež definovať svoju pozíciu voči samotnému ohlasovateľovi islamu, Mohamedovi“.

Posledná kapitola Khouryho popularizačnej publikácie nesie názov „Wer ist Muhammad für die Christen?“ (Kto je Mohamed pre kresťanov?). Ide v nej o hodnotenie osoby Mohameda z kresťanského pohľadu. Ako môžu kresťania, vychádzajúc z tvrdení vlastnej viery a z kritérií pravdivosti, ktoré rozvinula ich teologická tradícia, usudzovať o Mohamedovi a jeho prorockom nároku?

Od konfrontácie k dialógu

Pri definovaní pozície, ktorú by mal kresťan zaujať voči Mohamedovi, Khoury nepreberá úsudky, ktoré počas stáročí o Mohamedovi vyniesli kresťanskí apologéti na Východe i Západe. V klíme konfrontácie a nepriateľstva sa polemici proti islamu pokúšali predstaviť Mohameda ako chorého človeka a podvodníka, a zaradiť ho nediferencovane medzi falošných prorokov. Argumenty využívané pri tomto úsilí možno zhrnúť nasledovne: Mohamed nemal svedkov, že prijal zjavenie; nepredpovedali ho skorší proroci; sám nevyriekol proroctvá; nevykonal zázraky; jeho správanie protirečí kresťanským morálnym predstavám: o tom svedčí jeho prehnaná zmyselnosť a sklon k ozbrojenému násiliu voči protivníkom.

Khoury je pokoncilovým teológom. Osvojil si myšlienky Druhého vatikánskeho koncilu (1962-65), ktorý nanovo definoval postoj Cirkvi k nekresťanským náboženstvám: „V našej dobe, keď sa ľudstvo čoraz väčšmi zjednocuje a vzťahy medzi jednotlivými národmi sa stávajú zo dňa na deň užšími, Cirkev pozornejšie skúma svoj postoj k nekresťanským náboženstvám. Keďže má povinnosť napomáhať jednotu a lásku medzi ľuďmi, ba aj medzi národmi, všíma si predovšetkým to, čo je ľuďom spoločné a čo ich vedie k vzájomnému spolunažívaniu“ (Nostra aetate 1).

A teraz sa už začítajme do doslovného prekladu pozície,³ ktorú by mal kresťan zaujať voči Mohamedovi tak, ako ju definuje popredný islamológ Adel Theodor Khoury:

„1. Z nábožensko-fenomenologicého pohľadu, postava Mohameda vykazuje typické znaky, ktoré charakterizujú proroka a ktoré je možné nájsť aj pri prorokoch Starého zákona. Mohamed nesie hlboké vedomie poslania; hovorí v mene Boha; pre odovzdanie jeho posolstva je pripravený trpieť; naráža pritom na odpor ľudí a spolieha sa na Boha, ktorý ho podľa jeho presvedčenia povolal a poslal. 2. Pre kresťanskú teológiu tvorí ale, popri záväzných pravdách kresťanskej viery, obsah posolstva ohláseného Mohamedom najdôležitejší podklad za posúdenie jeho prorockého nároku. Posolstvo Koránu spôsobilo, že sa ľudia priblížili k spáse. Lebo polyteistických starých Arabov priviedlo k monoteizmu a priblížilo im normy dobra (desať Božích prikázaní, ako v Starom a tak aj v Novom zákone). Prinieslo tiež, síce v kresťanskom zmysle len nedokonalé, poznanie Ježiša Krista, ale jednako tým prekonalo nevieru v Krista. Aj keď popiera božstvo Ježiša Krista a odmieta kresťanskú Trojicu ako triteizmus – Mohamed je na základe svojho zásadného postoja za Ježiša Krista a na základe svojej počiatočnej viery v Ježiša Krista s ním spojený. Z kresťanskej strany mu musí byť pripočítané k dobru, že – z pohľadu teórie stupňovitého poznávania pravdy – sa neuzaviera totálne a nevzďaľuje sa od Krista, ale pohybuje sa, síce na okraji, ale jednako ešte, v rámci oblasti poznania Krista.

Preto by bolo možné porovnávať Mohameda s prorokmi, ktorí v čase pred Kristom (v jeho prípade: pred Kristom kresťanskej viery) ohlasovali svoje posolstvo, a nedokonalým spôsobom poukazujú na Krista a čiastočne k nemu vedú.

Mohamed by tiež mohol byť pripočítaný k postavám Starého zákona, ktoré občas hovorili prorocky, a ktorých občasné prorocké výroky sú Bibliou uznané ako pravé. Mohol by byť pridružený aj k prorokom, ktorých pôsobenie a posolstvo pobádalo k viere v Boha a k obráteniu bez toho, aby si nárokovali, že vyslovili Božie Slovo definitívne a vo všetkom zodpovedali ideálnym predstavám mravného konania.

Ale islam chápe Mohamedovo prorocké poslanie ako výzvu prijať posolstvo Koránu ako jediné pravé náboženstvo, a preto prejaviť poslušnosť viery a konania. To znamená jednoducho prestup na islam.

Môžu kresťania, vychádzajúc z kritérií svojej vlastnej viery, prijať a nasledovať túto výzvu?

Tu tvoria záväzné pravdy kresťanskej viery normu na posúdenie pravosti prorockého poslania, a to v tom zmysle, že niekto, koho posolstvo stojí vo výslovnom protiklade k záväzným dogmám kresťanskej viery, nemôže byť pravým prorokom, ktorý smie vznášať nárok na univerzálnu platnosť svojich slov a vyzývať k poslušnosti viery a konania.

Toto je rozhodujúci bod, ktorý delí kresťanov a moslimov v ich rozhodnutí viery. Výpovede Koránu o Ježišovi Kristovi (Ježiš nie je Boží Syn, ale len omilostený človek; Ježiš nemá funkciu Vykupiteľa a Spasiteľa) a o Trojici (odmietnutá ako zbožňovanie troch bohov) stoja vo výslovnom protiklade k záväzným základným pravdám kresťanskej viery. Koránske výpovede boli doposiaľ vykladané a potvrdzované v tomto zmysle.

Okrem toho sa Mohamed v Koráne označuje ako „pečať prorokov“ (súra 33,40), a Korán sa v islame chápe ako definitívne a všeobecne záväzné Božie slovo pre všetkých ľudí. Toto sa nezhoduje s vierou kresťanov, že Boh sa zjavil v Ježišovi Kristovi definitívnym a neprekonateľným spôsobom.

Hlavne toto sú centrálne body, ktoré odlišujú a oddeľujú vieru kresťanov od viery moslimov. Kresťania a moslimovia môžu ísť pri hodnotení postavy Mohameda dlhý úsek cesty spolu tak, že vyzdvihnú črty Mohameda ako jedného z veľkých náboženských vodcov ľudstva, ako jednej z veľkolepých postáv plných múdrosti a poznania človeka, miernosti a zhovievavosti, bystrosti a rozhodnosti, ako človeka, ktorý neustále hovoril prorocky a viedol ľudí k Bohu, a k jeho vôli. Ale definitívne rozhodnutie viery – či Mohamed je prorokom a Božím poslom pre všetkých ľudí – bude kresťanov a moslimov rozdeľovať tak dlho, až kým diferencovaný výklad koránskych textov nezruší výslovný protiklad medzi ich obsahom a kresťanskou vierou.

Pritom nie je veľmi nápomocné, že kresťania chápu islam v jeho kristologických výpovediach ako zástupcu židovsko-kresťanskej teológie, teda ako etapu na ceste vývoja kresťanskej kristológie.

Takáto ponuka z kresťanskej strany by bola prijateľná a osožná až vtedy, keby sa koránska kristológia nechápala ako výslovný protiklad ku kresťanskej dogme, t.j. keby bola otvorená pre ďalší rozvoj kristológie, alebo keby – snáď na základe nedorozumení – iba objektívne (t.j. bez vedomia a úmyslu) bola v protiklade ku kresťanskej viere. Ale práve to doposiaľ nie je sebachápaním islamu podľa jeho vlastnej tradície. Islam si totiž doposiaľ vznáša nárok, že predstavuje jedinú správnu interpretáciu osoby Ježiša Krista; čo toto presahuje, označuje sa za „nevieru“ alebo „podozrivé z polyteizmu“ a odsudzuje sa ako odchýlka, sfalšovanie a odpad. Znamená to, že: kristológia Koránu chce výslovne – prinajmenšom bežný výklad v Koráne – odmietnuť a odsúdiť kresťanskú kristológiu. Dokiaľ jestvuje tento výslovný protiklad, budú musieť kresťania a moslimovia znášať odluku medzi ich náboženstvami.

3. Z radov moslimov sa stále vznáša na adresu kresťanov nasledujúca požiadavka: Kresťania majú z dôvodov paralelnosti veriť v Mohameda, keďže moslimovia veria v Ježiša Krista.

Táto požiadavka je málo presvedčivá a je založená na logickej chybe. Lebo domnelá paralela, ktorá tvorí podklad argumentu, sa pri bližšom pohľade ukáže ako neexistujúca. Moslimovia veria v Ježiša Krista nie tak, ako v neho veria kresťania (že totiž je Boží Syn, ktorý sa stal človekom pre spásu ľudí), aby tak kresťania teraz zo svojej strany mali veriť v Mohameda tak, ako v neho veria moslimovia. Keď sa teda formuluje už spomenutá požiadavka presne, v skutočnosti znie takto: Kresťania majú veriť v Mohameda (ako moslimovia v neho veria), pretože moslimovia veria v Ježiša (a opäť ako moslimovia v neho veria). Argument paralelnosti, ktorý sa môže niektorým javiť ako prijateľný, nie je preto odôvodnený. Skutočná paralelnosť by jestvovala až vtedy, keby moslimovia boli ochotní veriť v Ježiša Krista tak, ako ho vidia kresťania; vtedy by boli kresťania vyzvaní – na základe teraz vytvorenej paralelnosti – veriť v Mohameda tak, ako ho vidia moslimovia.

V tomto prípade by základné výpovede viery oboch náboženstiev, ktoré doposiaľ rozdeľovali kresťanov a moslimov, už viac neboli v protiklade. Toto však nie je podkladom už vyslovenej výzvy moslimov na adresu kresťanov.

Okrem toho tak kresťanom ako aj moslimom nejde v otázkach viery o vonkajšie kritérium, napríklad o paralelnosť v postoji, ale v prvom rade o vernosť vlastnej viere a o ochotu otvorene hovoriť s tým druhým, aby sa našli ďalšie spoločné veci, odstránili sa nedorozumenia a vyrovnala sa cesta k priateľskému spolunažívaniu oboch spoločenstiev.

Napokon duch úprimného dialógu žiada, aby každý partner priznal tomu druhému právo, aby sa na podklade a z perspektívy svojej vlastnej viery pustil do ťažkých otázok, ktoré ešte delia kresťanov a moslimov.

4. Pripojme ešte záverečné slovo. O islame a kresťanstve (o ich posolstvách, učeniach a normách) sa vyjadrujú kresťania a moslimovia už dlho vo svojej snahe umožniť a viesť otvorený, kritickou sympatiou nesený dialóg. O samotnom Mohamedovi, ohlasovateľovi Koránu a prorokovi islamu, rozhovor práve začína – nie polemický rozhovor, ale spoločné úsilie o výstižné posúdenie jeho osoby a jeho pôsobenia, o správne hodnotenie jeho príspevku v dejinách ľudstva a teologicky zodpovedateľné stanovisko k jeho role v Božom spásnom pláne.

Prvý krok je urobený, prvá etapa je otvorená. Dlhú cestu, ktorá je pred nami, musíme absolvovať spoločne. V priebehu svojich doterajších dejín boli kresťania a moslimovia spolucestujúcimi i protivníkmi. Teraz sa majú stať spolucestujúcimi a partnermi, a spoločne prejsť ďalšie etapy cesty do budúcnosti. Majú sa tiež stať partnermi a priateľmi, a to napriek všetkých rozdielom a ponad všetky deliace výpovede viery. Lebo všetci stoja pod Božím slovom v postoji tých, ktorí načúvajú, a sú pripravení poslúchať, podrobiť sa Božej vôli a oddávať sa jeho láske. Kde nás krátkozraké poukazovanie na vieru uzavrelo a urobilo nespravodlivými, má nás teraz viera, spoločné státie pod Božím slovom priviesť k sebe bližšie, má nám umožniť prijať a uskutočniť v zužujúcom sa svete našu vzájomnú príslušnosť a našu solidaritu so všetkými ľuďmi.“