Čo presne vadí kardinálovi Schönbornovi?
Číslo 3-4/2015 ·
·
Čítanosť článku: 2262
Kardinál Christoph Schönborn dostal v decembri od Štefana Hríba a Antona Vydru v časopise .týždeň otázku, ako hodnotí správanie Slovenska a krajín Vyšehradskej štvorky k utečencom. Otázka znela: „Prichádzame zo Slovenska, kde v situácii státisícov potrebných prisľúbila vláda pomoc 150 Sýrčanom, aj to iba kresťanom. A niektoré obce sa postavili aj proti tomu. Toto je typické pre krajiny Vyšehradskej štvorky. Čo je z vášho pohľadu dôvodom tohto správania? Čo je s našimi srdcami?“
Viedenský kardinál na otázku odpovedal týmito slovami: „Musím povedať, že je to pre mňa naozaj smutné. Pochádzam z Československa, a preto sa hlboko hanbím za tento postoj. Je strašné, že sa opiera o takzvané kresťanské argumenty, podľa ktorých nechceme byť islamizovaní. Strašné. (...) Toto samo je evanjelium. Bol som utečencom a ty si mi pomohol, tieto slová mi raz povie Ježiš pri poslednom súde. Som naozaj pobúrený postojom krajín Vyšehradskej štvorky.“
Ťažko presne povedať, čo viedenského kardinála „poburuje“, či nálady verejnosti, rozhodnutie vlády vo veci európskych kvót na utečencov alebo slovenská imigračná politika. Novinári nežiadali od kardinála, aby svoje zahanbenie bližšie vysvetlil, nevieme preto do akej miery kardinál Schönborn pozná tunajšie reálie, nemali by sme ho preto chytať za každé slovo. Ale jeho hlas je dôležitý a kritika tvrdá, patrí sa preto zareagovať.
V prvom rade, slovenská spoločnosť nemá s masívnym príchodom utečencov priamu skúsenosť. Všetky hlavné utečenecké vlny sa nášmu územiu vyhli, balkánska cesta vedie cez Maďarsko a Rakúsko, stredomorská cesta cez Taliansko. Slovensko stojí bokom. Utečenci ani ekonomickí migranti cez naše územie masovo neprechádzajú, nežiadajú tu o azyl a ani nepovažujú Slovensko za krajinu, kde by chceli žiť. Inými slovami, nečelíme tomu, čomu čelí Maďarsko, Rakúsko alebo Nemecko, či Švédsko. Preto v tejto téme nemožno náš postup odôvodnene kritizovať, je totiž irelevantný. Nikoho neodmietame, nikomu nebránime, pretože tu utečenci, o ktorých je reč, neprichádzajú.
To, čo kritizovať možno, je názor slovenskej politickej triedy, nielen vlády Roberta Fica, ale aj slovenskej opozície a prezidenta Andreja Kisku k otázke európskych kvót. Slovensko, podobne ako ďalšie stredoeurópske a dnes už aj západoeurópske krajiny, politiku kvót odmieta. Robíme tak z viacerých dôvodov, niektoré sú právne, iné politické. Podstata nesúhlasu je ale pragmatická: utečenci, ktorí prišli do Nemecka alebo Švédska, nechcú žiť na Slovensku, chcú žiť v Nemecku alebo vo Švédsku. K ich požiadavke a oprávnenosti azylu sa preto majú vyjadriť nemecké a švédske orgány. Oni sami si vybrali tieto krajiny a tieto krajiny majú všetku potrebnú suverenitu, aby rozhodli. Druhý dôvod, prečo stredoeurópske krajiny odmietajú politiku utečeneckých kvót, je tiež pragmatický. Táto politika nefunguje, búria sa proti nej samotní utečenci. Od jej schválenia bolo z dotknutých krajín presídlených iba si 500 utečencov, napriek tomu, že schválené plány hovorili o tisíckach.
Ak kardinál Christoph Schönborn kritizuje tento postup Slovenska a ďalších krajín strednej Európy (ale dnes už aj západnej Európy), nevolí presvedčivé argumenty. Tento spor totiž nie je morálny, ale politický. Dokazuje to napríklad prístup Francúzska, ktoré pôvodne s návrhom Angely Merkelovej súhlasilo, ale kvóty napriek tomu vo Francúzsku nefungujú. Keby fungovali, mohli by sme tvrdiť, že strednú Európu možno kritizovať z morálnych dôvodov, že nie sme solidárni s Nemeckom a Švédskom, ale keďže kvóty nefungujú ani tam, ukazuje to, že problém je inde – v samotnom návrhu na presídľovanie utečencov a kvótach.
Tretia kritická poznámka kardinála Christopha Schönborna sa týka islamizácie. Treba pripomenúť, že pre slovenské azylové právo nie je moslimská viera dôvodom na zamietnutie žiadosti o azyl, napokon, mnohí z tých, ktorí u nás azyl získali, sú moslimovia. Predmet sporu je iný. Pozícia slovenskej vlády je, že nepodporujeme vytváranie ucelených islamských komunít. Problém teda vidíme v integrácii širšej komunity, nie v individuálnej náboženskej viere. Morálny apel z evanjelia („bol som utečencom a ty si mi pomohol“), o ktorom kardinál Schönborn hovorí, sa vzťahuje na jednotlivca, nie na komunitu. A v neposlednom rade, každá krajina má právo regulovať imigráciu – okrem iného – aj z kultúrnych dôvodov, ako ukazujú práve skúsenosti západnej Európy a staršie výroky, napríklad, Angely Merkelovej o tom, ako multikulturalizmus zlyhal. Slovensko má túto požiadavku zakotvenú aj vo svojich oficiálnych dokumentoch. Dostala sa tam počas pôsobenia ministra vnútra Vladimíra Palka.
Rakúsko a rakúske skúsenosti so zvládaním imigrácie by sme napriek tomu mali pozorne sledovať. Už kvôli tomu, že štátu tam často asistuje rakúska Cirkev. Využívajú jej zázemie a nehnuteľnosti. Dá sa očakávať, že v najbližšej dobe bude integrácia utečencov záležať najmä na inštitúciách slovenskej Katolíckej cirkvi. Mali by sme preto sledovať príklady iných, aby sme sa z nich poučili.