Za Antonom Srholcom

Číslo 3-4/2015 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2185
 

Anton Srholec bol neprehliadnuteľný muž. Od mladosti, v čase komunizmu, aj po ňom. Srholec mal osobitý dar, ktorý sa z dnešného sveta vytráca. O to viac vynikne, keď je prítomný. Mal autoritu. Pozornosť si nevynucoval príkazmi ani poslušnosťou, presvedčivosť mu nedávala funkcia, ani dobre formulovaný argument. Vedel zaujať inak – príkladom. Svojím osobným príkladom. Tak to bolo v tábore v Jáchymove, neskôr v Blumentáli, aj potom na okraji či v centre hlavného mesta.

Keď rečnil na politickom mítingu, nikomu nenapadlo, aby ho kritizoval za to, že ako kňaz zasahuje do politiky. Keď si zobral mikrofón na mítingu Daniela Lipšica, Igora Matoviča a Richarda Sulíka, hovoril o chudobe. Bolo to v centre Bratislavy, okolo svietiace reklamy, a on hovoril o trápení a nedostatku. Prítomný dav stíchol. Srholec hovoril o niečom, čo si podporovatelia pravicových politikov možno doteraz ani nevšimli, a predsa v tom momente pocítili, akú to má váhu.

Nebola to žiadna náhoda ani póza, Srholcova autorita bola roky budovaná. Keď v knižnom rozhovore so Štefanom Chrappom na adresu odvolaného arcibiskupa Bezáka povedal, že mal ísť k smetiarom, že bude mať auto zdarma, a bude môcť žehnať celé mesto, bol to viac ako bonmot, bol to návod, ako by sa mal odvolaný arcibiskup odraziť od dna. Napokon, neboli to len slová. Srholec svedčil najmä vlastným životom.

Keď ho po páde komunizmu poslal arcibiskup Ján Sokol do dôchodku, Srholec sa neutápal v depresiách a sebaľútosti. Vedel, kde je jeho miesto, poznal svoje poslanie a išiel si za ním. Hrdo a aj za cenu konfliktu. Preto svojmu nadriadenému povedal, že jeho miesto je v meste, nie na vidieku, kam ho chceli poslať. A pôsobenie v meste si vyvzdoroval. A prospech z toho mali napokon všetci, aj jeho kritici.

Srholec založil centrum, ktoré pomáhalo bezdomovcom, alkoholikom a zúfalým, a často páchnucim ľuďom z okraja spoločnosti. A robil to s gráciou. Pomery skromné, pravidlá prísne a jeho láskavosť, keď o bezdomovcoch hovoril, keď sa im venoval, sa spájala s múdrosťou. Ak by ste hľadali autentický príklad charity, našli by ste ho práve tam. A Srholec tým robil službu nielen tým konkrétnym ľuďom, ale aj svojej Cirkvi. Už tým, že o chudobe nehovoril ako o materiálnom, a teda riešiteľnom probléme, ale duchovne a duchovným jazykom. Že sa ako kňaz objavoval v médiách, hovoril o Vianociach, Veľkej noci a Kristovi. Stačí si položiť otázku, kto ho v tom nahradí, a hneď si uvedomíte veľkosť jeho diela.

Lenže k Srholcovi nepatrí iba pátos a hagiografia. Srholec bol v mnohom kontroverzným človekom, nebál sa ísť na hranu a nie vždy iba spájal. Keby sme opomenuli túto jeho stránku, jeho chuť a vášeň pre provokáciu, nepochopili by sme, čím skutočne bol. Ak dnes niektorí liberálni autori píšu o jeho konflikte s Cirkvou, ktorý je pre nich vždy potrebný, ukazujú, ako to vnímali oni, a nie on. Srholcov príbeh je totiž komplikovanejší, a preto zaujímavejší.

Prvý ma na to upozornil nebohý Ján Langoš. Srholca si hlboko vážil a prechovával k nemu sympatie, ale prekážalo mu, ako sa v osemdesiatych rokoch pohrával s myšlienkami teológie oslobodenia. Z dnešného pohľadu to nebola zásadná vec, latinskoamerická teológia, ktorá sa pokúšala spojiť s kresťanstvom ideály marxizmu, čelila tvrdej kritike Jána Pavla II. a bola napokon významne potlačená (aj keď nie marginalizovaná) aj v Južnej Amerike. Ale v polovici osemdesiatych rokov nikto nemohol tušiť, akým smerom pôjde vývoj u nás, vtedy v komunistickej strednej Európe. Srholec, samozrejme, nebol žiadny teológ ani filozof, nič také ani nebolo jeho ambíciou, jeho teologické špekulovanie bolo viac flirtom než premysleným vzťahom, napriek tomu to mohlo mať nebezpečné dôsledky. Aspoň tak to cítil Ján Langoš.

Vážnejšie boli však iné Srholcove postoje a činy. Ústav pamäti národa ho eviduje ako agenta ŠtB. Záznam je z rokov 1971 - 1975, spis je skartovaný. Existuje aj druhý záznam o spolupráci, z roku 1988, ale ten mal za cieľ Srholca zjavne kompromitovať. Z prvého záznamu existuje len niekoľkostranový extrakt, a treba dodať, že so Srholcom sa nespája žiadna zrada ani nič podobné. Napokon, v tom sa jeho spolupráca s ŠtB podobá na väčšinu podobných prípadov slovenských kňazov. Srholec sám sa k téme vyjadril a necítil sa tým ponížený či nebodaj vydierateľný. Keď o tom hovoril, bol priamy: „Nikdy sa ma ani len neopovážili požiadať o spoluprácu. Ani ústne, ani písomne. To nebolo možné, ako v mojej prítomnosti nie je možné dačo neslušné či nemorálne. Ich zápis o mne si vysvetľujem ako ich vnútorné hodnotenie človeka, ktorý nie je schopný násilia, klamstva a nepoctivosti.“

Menej známe je, že sa zúčastňoval na stretnutiach prorežimových kňazov Pacem in Terris. Opäť: Srholec nebol nijaký ideológ, nijaký líder či poplatný oportunista, bol len jedným z kňazov, ktorí nečelili dobovej propagande vždy rovnako odhodlane. Na podobné stretnutia mnohí kňazi odmietli chodiť, oporou sa im stali aj postoje pápeža, ale rovnako boli kňazi, ktorí tam chodili a neskôr s tým prestali – a nijakými zradcami neboli.

Aby nevznikol zlý dojem, jáchymovský väzeň a salezián António mal pred rokom 1989 celý rad protirežimových aktivít: v prvom rade bol za velezradu odsúdený na 12 rokov, spolu s Kamilom Haťapkom vydával samizdat Radosť a nádej, zorganizoval nepovolenú púť, udržiaval kontakt s bývalými členmi Diela koncilovej obnovy a opakovane prišiel o štátny súhlas. Bol to on, kto dal posledné pomazanie zomierajúcemu Dominikovi Tatarkovi a podobne.

Srholcovi sa preto podarilo niečo, čo sa z tejto skupiny kňazov nepodarilo nikomu inému: neostala na ňom pečať Pacem in Terris ani ŠtB. Jeho kázne v Blumentáli sa stali legendárnymi. Srholec vyhľadával študentov a oni jeho. Ani to si však netreba predstavovať len dynamicky. Keď mal 10. decembra 1988 Srholec kázeň, v Blumentáli sa zhromaždilo viacero ľudí aktívnych v tajnej Cirkvi aj v občianskom disente. Šepkalo sa, že to má byť udalosť. Napokon, bolo to niekoľko mesiacov po Sviečkovej demonštrácii a o Srholcovi všetci vedeli, aký bol aktívny v predvečer národnej púte na Velehrade v roku 1985, na 1100. výročie Metodovej smrti. Na Velehrade sa prvýkrát stalo, že režim musel ustúpiť pred modliacimi sa a spievajúcimi kresťanmi, ktorí sa nebáli vypískať komunistických politikov. Československí veriaci vtedy na Morave zažili niečo, čo Poliaci zažili počas prvých návštev Jána Pavla II. v Poľsku. Vnútorné oslobodenie. Zbavili sa strachu, pretože si uvedomili to, čo niekoľko rokov predtým napísal Václav Havel v eseji Moc bezmocných: že sú to oni, kto tvorí v krajine väčšinu, a nemusia sa báť.

Srholec tam vtedy zohral mimoriadne dôležitú rolu: pútnici sa rozdelili do dvoch skupín, jedna časť zostala pri chráme, druhá sa presunula k neďalekému cintorínu a Srholec bol celú noc hlavným moderátorom tejto skupiny veriacich, najmä mladých. Práve táto noc dodala davu odvahu na ďalší deň, v čase samotnej púte. O necelé tri roky neskôr, 25. marca 1988, boli kresťania ešte odvážnejší a žiadali už nielen náboženskú slobodu, ale aj občianske práva. Lenže večer 10. decembra 1988, pár dní predtým, než sa začal Annus Mirabilis, sa napokon nič neodohralo. O mesiac sa v Prahe konal otvorene protirežimový Palachov týždeň, potom poľské skoro slobodné voľby, Maďari otvorili východným Nemcom hranice. V decembri 1988 po bratislavskej omši teda mohlo dôjsť k niečomu, čo by sme dnes spájali so zmenou režimu u nás, všetky predpoklady na to boli splnené, doba bola zrelá, ale Srholec sa z nejakých dôvodov rozhodol, že nepovie politickú kázeň, a tí, ktorí to čakali, odišli domov sklamaní.

Napriek tomu, keď sa začítate do jeho memoárov a spomienok na Jáchymov, o jeho zmýšľaní ani na chvíľu nezapochybujete. Najmä nie o jeho optimizme: lágre boli pre neho novodobé monastýry, kňazi dostali šancu ukázať hĺbku svojej viery, a tiež ochotu ťažko pracovať. Srholec to vnímal ako svojskú česť. Nepochyboval. Oto Mádr túto krutú perzekúciu v svojom historickom texte Slovo o této době vtedy nazval „veľkým a nádherným časom pre kresťanov správneho formátu“. A Srholec bol takým formátom.

Súčasne však k nemu patrí aj druhá stránka, a to je dôvod – ako to nazval František Mikloško –, prečo k nemu lídri tajnej Cirkvi ako Vladimír Jukl, Silvester Krčméry či biskup Korec prechovávali „istú opatrnosť“. Ak by sme o Srholcovi povedali iba polovicu pravdy, hovorili by sme iba o Jáchymove, alebo iba o ŠtB a Pacem in Terris, nebol by to on. Nedocenili by sme ani jeho tichú drámu, ktorú v svojej duši nosil.

Podobne je to aj s jeho vzťahom k vlastnej Cirkvi. Pre mnohých je to trochu nepochopiteľná, či skôr ťažšie vysvetliteľná kapitola, ale ak chceme pochopiť osobnosť Antona Srholca, nemožno ju obísť.

V hierarchii slovenskej Cirkvi sa za vážne vždy považovalo, keď Anton Srholec zľahčoval niektoré mariánske dogmy, niekedy trochu posmešne hovoril o pápežovi (rád používal spojenie „svätý tatko“), pri niektorých hriechoch reagoval skôr ironicky a podobne. Aj tu sa Srholec menil, v knihe o Jáchymove prekypuje mariánskou úctou a saleziánsky priamou spiritualitou, neskôr sa jeho jazyk zmenil. Srholec sám si túto rolu uvedomoval, viacerým ľuďom povedal, že provokuje trochu úmyselne, s cieľom oživiť spôsob, ako hovoríme o viere. Patril k tomu jeho charakteristický úsmev, len ťažko mu bolo neuveriť. Lenže tak ako Ján Langoš pri marxizme, aj slovenskí biskupi sa pri dogmách obávali, že sa tým prekračuje hranica, ktorú treba rešpektovať. Nikdy sa však nič vážne nestalo. Srholec sa spájal s obdivom k nemeckej teológii, ale hoci pravdepodobne dosť čítal, nebol to intelektuál, nezaložil žiadnu školu, žiadne hnutie, nemal žiadnych žiakov, ktorí by ho nasledovali. Aj keď zašiel na stretnutie liberálneho Teofóra, nijako zvlášť s týmto prostredím nezrástol, z nejakého dôvodu tam nepatril. Bol to skôr samotár, ktorého sporom s Cirkvou nerozumela ani väčšina veriacich, čo navyše, ani o nich nevedeli. Niečo to hovorí o ňom, ale niečo aj o slovenských pomeroch.

V posledných rokoch bol Srholec v dlhodobom konflikte s katolíckymi biskupmi. Vnímali to tak obidve strany. Niektorí to považovali za systematickú kritiku, iní za náhodilú, aj keď dlhodobú polemiku. Keď mal príležitosť niečo kritické na adresu biskupov povedať, tak to povedal. A netýkalo sa to len arcibiskupa Sokola či Bezákovej kauzy. Samozrejme, mnohým to veľmi prekážalo, a mnohí ho za to, naopak, nekriticky obdivovali. Srholec sa však najlepšie cítil, keď mal jednu nohu v jednom, a druhú v druhom prostredí. Čo tým sledoval, nebolo vždy jednoduché povedať, ale niekoľko vecí povedať azda možno. Napríklad že Anton Srholec nikdy nevystúpil z Cirkvi, jeho poňatie katolicizmu bolo občas osobité, ale vždy sa cítil byť katolíkom. Nebol to teda žiadny reformátor ani revolucionár a zostal verný svojmu povolaniu aj Cirkvi. A hoci celý život priťahoval ženy, čo si vedel aj užívať, napokon mal silné osobné čaro a charizmu, nikdy sa nedostal za hranicu pohoršenia. Práve naopak.

Istý salezián, ktorý ho navštívil krátko pred smrťou, mi povedal, čím tieto svoje postoje Srholec vysvetlil: „Keď ja som mal tak rád slobodu,“ povedal mu zomierajúci Srholec.

Zaujímavý bol aj jeho vzťah k politike. Jeho brat bol dlhoročným primátorom za KDH v Skalici. Srholec sám pravdepodobne KDH vždy volil. Jeho verejné angažovanie však pomáhalo v poslednom období viac liberálnejším politikom a stranám. On sám bol pôvodne národne založený, neskôr boli pre neho určujúce sociálne témy. Čo je však najdôležitejšie, vždy považoval za úplne prirodzené, že patrí do verejného života a že sa má vyjadrovať k spoločenským otázkam. Bola to pre neho norma. Nielen preto, že to vnímal ako povinnosť, ale aj preto, že mal čo povedať.

A napokon to najpodstatnejšie. Skrýva sa to za otázkou, čím vlastne dokázal Srholec celé desaťročia verejnosť zaujať. Prečo bol žiadaný a vyhľadávaný? V prvom rade, Srholec sa správal slobodne, hovoril, čo si myslel, nebál sa vyhraniť, dať svoje meno za to, čo považoval za dobrú vec a občas aj riskovať. To však nie je všetko. Nenápadnou, ale nesmierne dôležitou časťou jeho osobnosti bolo to, že nehovoril o sebe. Prešiel si Jáchymovom, nepochybne ho trápil záznam v ŠtB, vydával samizdat, a potom sa venoval bezdomovcom a alkoholikom. Popri tom všetkom sa poznal s poprednými politikmi a umelcami, ale nikdy neprepadol pozlátku celebritnej slávy. Práve naopak: vždy vo svojom okolí našiel nejakú drámu, pohnutý osud a bolesť, ku ktorej sa musel vyjadriť. Nech bol kdekoľvek, v paláci či na ulici, pôsobil skromne.

Keď človek starne, starnú aj jeho problémy. Srholec si však vedel všimnúť aj úplne nové ľudské osudy a príbehy. Nikdy si nemyslel, že po páde komunizmu sa skončili veľké témy. Bola to práve táto jeho všímavosť, ktorá ho robila vždy znovu zaujímavým. Nemusel sa to učiť, a už vôbec to nemusel predstierať, nosil to v sebe. Preto tak aj na neho treba hľadieť. Nie všetko, čo kedy povedal, bolo rozumné, možno to aj sám vedel. Ale všetko, čo kedy robil, bolo motivované iným citom. Hlbším a pre život dôležitejším.

Česť jeho pamiatke!