Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Trockizmus kapitalistickej doby

Číslo 3/2006 · Thomas Piatak · Čítanosť článku: 5425
 

Predtým, než došlo k americkej invázii do Iraku, bol neokonzervativizmus mimo kruhov amerického konzervativizmu prevažne neznámy. Keďže však neokonzervatívcom bol oprávnene pripisovaný kredit za pomoc Bushovej administratíve viesť vojnu v Iraku, začalo sa o nich písať viac nielen v Amerike, ale po celom svete. Dokonca aj hudobná skupina Rolling Stones nahrala pieseň kritizujúcu prezidenta Georgea Busha s názvom My Sweet Neocon. Ale napriek všetkému, čo bolo o neokonzervatívcoch napísané od invázie Iraku, stále panuje veľa nedorozumenia o tom, čo to neokonzervativizmus je. Mnohí Američania a väčšina Európanov považuje neokonzervativizmus za typ konzervativizmu, zatiaľ čo v skutočnosti ide o formu ľavičiarstva, s ľavicovým pôvodom, ľavicovým rovnostárstvom, globalizmom, sekularizmom a militantným demokratizmom. V skutočnosti teda ide o druh trockizmu v dobe kapitalizmu.

Neokonzervativizmus má svoj pôvod v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia, keď istí ľavicoví americkí intelektuáli prešli z Demokratickej strany do Republikánskej strany. Neokonzervativizmus má korene v ideológiách osvietenstva, vrátane marxizmu, a nie v tradícii takých postáv ako sv. Tomáš Akvinský alebo Edmund Burke, ktorých myslenie pomohlo inšpirovať obnovu amerického konzervativizmu v 50-tych rokoch 20. storočia. Otcami zakladateľmi neokonzervativizmu boli Irving Kristol, bývalý trockista, a Norman Podhoretz, ďalší ľavičiar, ktorý bol niekoľko desaťročí vydavateľom Commentary, časopisu vydávaného združením amerických židov American Jewish Committee. Hoci obidvaja títo muži a ďalší, ktorí sa k nim pripojili, odsúdili vtedajšiu americkú ľavicu, naďalej sa považovali – svojím spôsobom – za mužov ľavice. Irving Kristol napísal v roku 1983, že je hrdý na svoju trockistickú minulosť, a Norman Podhoretz v júli 2006 velebil ďalšieho neokonzervatívca Hiltona Kramera za jeho vystupovanie „proti degradácii modernizmu v umení a symbolickej degradácii liberalizmu v politike a kultúre“; zároveň implicitne Kramera a seba definoval ako zástancov pravej verzie „modernizmu v umení“ a „liberalizmu v politike a kultúre“.

Podstata ľavicovosti neokonzervativizmu bola postupne odhalená v uplynulých dvoch desaťročiach, keď neokonzervatívci uspeli v prebudovaní amerického konzervativizmu dvoma spôsobmi: založením nových časopisov, ako napr. Weekly Standard, a zmenou, rozvrátením etablovaných konzervatívnych magazínov, vrátane National Review, ktorý prepustil tradicionalistických redaktorov ako Joseph Sobran a Peter Brimelow a teraz zastáva otvorene neokonzervatívnu redakčnú líniu. Neokonzervatívcov bolo tiež počuť pri každej kandidatúre Patricka Buchanana na prezidenta Spojených štátov, keď voči nemu stáli v opozícii a šetrili si na neho, nie na ľavicu, svoje najtvrdšie útoky, podobne ako na konzervatívcov ako Joseph Sobran a Samuel Francis, ktorých označovali za rasistov a antisemitov.

V skutočnosti neokonzervatívci vo všeobecnosti považovali každého napravo od seba za nepriateľa a ich zápal v útočení na tradicionalistov ako Buchanan alebo Francis viedol k tomu, že tí, ktorí si chceli zabezpečiť živobytie v konzervatívnej politike alebo žurnalistike, museli, čo ako neúprimne, vyznať svoju oddanosť neokonzervatívnym názorom. Samuel Francis popísal pred dvoma desaťročiami základné rozdiely medzi tradičným americkým konzervativizmom a neokonzervativizmom týmito slovami:

„Stará pravica bola rovnako anti-liberálna ako anti-komunistická, zatiaľ čo neokonzervatívci sú nápadne zdržanliví v kritike sociálneho štátu a liberálnej ideológie. (...) Stará pravica bola oddaná konzervovať hodnoty, ktoré považovala za súčasť jedinečnej historickej identity americkej spoločnosti ako pokračovania anglosaskej politickej tradície a tradície západného kresťanstva v sociálnych, morálnych a estetických otázkach. Neokonzervatívci pôsobia, ako by mali malý záujem o konzervovanie historických skutočností americkej tradície, a navyše majú málo pochopenia pre dedičstvo kresťanstva, s výnimkou selektívnych spájaní prvkov judaizmu a kalvínskeho protestantizmu.“

Ak sa niečo stalo za uplynulý čas s rozdielmi, ktoré Francis videl medzi tradičným konzervativizmom a neokonzervativizmom, tak sa časom iba rozšírili. Neokonzervatívci zostali vo väčšej časti vo svojich názoroch sekulárni. Prví neokonzervatívci ani ich pokračovatelia neboli nábožní a, hoci si želali podporu od náboženských konzervatívcov, preukázali málo nadšenia pre také ciele konzervatívcov ako nezákonnosť potratov či homosexuálnych zväzkov. Veľký počet neokonzervatívcov ako Charles Krauthammer a David Frum osobne podporujú legálnosť potratov a ďalší, ako napr. Jonah Goldberg, Max Boot či David Brooks, boli kritickí k oponentom homosexuálnych zväzkov, keďže považujú triumf homosexuálnych zväzkov za „nevyhnutný“. Neokonzervatívci tiež dávajú vo svojich publikáciách čestné miesto Christopherovi Hitchensovi, britskému trockistovi a bigotnému antikatolíkovi, ktorý zaútočil na Matku Terezu a Jána Pavla II., keď zomreli, a ktorý, ako sám povedal, „nemôže vystáť nikoho, kto verí v Boha, nikoho, kto sa dovoláva božského... je to pre mňa strašná, odpudivá a protivná vec“. Neokonzervatívci však uvítali Hitchensa ako jedného zo svojich, pretože zdieľa ich entuziazmus pre globalizmus, rovnostárstvo a militantný demokratizmus.

Neokonzervativizmus je teda globalistická ideológia. Michael Ledeed je autorom výrazu „globálna demokratická revolúcia“ – teraz používaného aj prezidentom Bushom –, ktorým opisuje neokonzervatívnu víziu budúcnosti. Kvôli podpore globalizmu boli neokonzervatívci veľmi kritickí voči úsiliam konzervatívcov chrániť rôzne národné identity. V Spojených štátoch boli „neokoni“ (ako sa neokonzervatívcom skrátene hovorí, pozn. prekl.) prísne kritickí voči úsiliu obmedzovať dovoz zo zahraničia ako aj voči úsiliam obmedzovať imigráciu. V skutočnosti neokonzervatívci oslavujú Ameriku práve preto, že ju – slovami Bena Wattenberga – považujú za „prvý univerzálny národ“, národ, ktorý je mikrokozmom globálnej populácie a vzorom pre vytvorenie globálnej kultúry. Prirodzene, konzervatívci vedia, že „národy“, ktoré sú univerzálne, a „kultúry“, ktoré sú globálne, vôbec nie sú skutočnými národmi ani kultúrami, pretože národy a kultúry sú zakorenené v tom, čo je partikulárne, nie univerzálne.

Navyše, neokonzervatívci okrem viery, že Amerika je „univerzálny národ“, tiež veria, že je to „národ založený na vyhlásení“ a že základom skutočnosti „byť Američanom“ je oddanosť určitej ideológii, ktorú neokonzervatívci lokalizujú do vyhlásení Deklarácie nezávislosti, osobitne do slov „všetci ľudia sú stvorení ako rovní“. Okrem ilustrácie ich egalitarizmu je neokonzervatívne zameranie na túto frázu a jej predpokladaný význam pri definovaní Ameriky ukážkou mylnej predstavy, čo to národy sú. Jonah Goldberg nedávno znevažoval nacionalizmus ako „zakorenený v mystickom koncepte národa – najznámejšie v krvi a pôde“ a oslavoval patriotizmus ako „zakorenený v oddanosti krédu alebo doktríne“.

Ján Pavol II. vo svojej poslednej knihe Pamäť a identita tiež robil rozdiel medzi patriotizmom a nacionalizmom. Ale jeho závery boli od neokonzervatívcov diametrálne odlišné. Ján Pavol II. považoval nacionalizmus za ideologický svojou samotnou povahou, preukázateľne ilustrovaný takými hroznými ideológiami 20. storočia ako nacizmus. Patriotizmus, naopak, za prirodzený ľudský pocit, vedomie predpísané štvrtým prikázaním a nachádzajúce svoje vyjadrenie v „láske pre všetko, čo má čo dočinenia s rodnou krajinou: jej dejinami, tradíciami, jazykom a prirodzenými črtami“. Ján Pavol II. tým vysvetľuje, prečo by mal mať každý človek rád svoju rodnú krajinu. Naproti tomu neokonzervatívci majú problém vysvetliť, prečo by mali svoju krajinu mali mať radi podľa ich kréda tí, ktorí si neželajú, aby ich národ bol „univerzálny“ alebo bol exponentom rovnostárskej ideológie.

V skutočnosti je neokonzervatívna vízia nacionalizmu veľmi podobná marxizmu. Ako napísal John Laughland v článku Maľovanie Bieleho domu na červeno v časopise American Conservative, „niektorí neokonzervatívci súhlasia s úplne marxistickou predstavou, že Spojené štáty sú prozreteľným nositeľom univerzalistickej internacionalistickej myšlienky, ktorá povedie svet... (Ako napísali) Wiliam Kristol a David Brooks, ‚americký nacionalizmus je nacionalizmom výnimočného národa založeného na univerzálnom princípe, ktorý Lincoln volal «abstraktnou pravdou, platnou pre všetkých ľudí a všetky časy»‘.“ Rovnako ako Sovieti považovali svoju ideológiu za univerzálne platnú a hodnú toho, aby bola exportovaná silou zbraní, tak aj neokonzervatívci veria, že Spojené štáty sú povolané podporovať „globálnu demokratickú revolúciu“ vojenskými prostriedkami.

Ján Pavol II. vo svojej poslednej knihe odhalil aj nerozum tejto demokracistickej ideológie. Prezieravo odmietol globalizmus a názor, že hodnota národa závisí od politickej ideológie: „Stále sa zdá, že národ a rodná zem sú, podobne ako rodina, stálymi reáliami. V tomto zmysle katolícke sociálne učenie hovorí o ‚prirodzených spoločnostiach‘, ktoré ukazujú, že rodinu aj národ spája osobité puto s ľudskou prirodzenosťou.“ Jána Pavol II. odmietol zjednocovať štát s národom, ako je to vlastné neokonzervatívnemu pohľadu, hlásajúcemu, že „patriotizmus je zakorenený v kréde alebo doktríne“. Ako napísal Ján Pavol, „národ nemôže byť zamieňaný so štátom. (...) A ešte menej je možné národ identifikovať s takzvanou demokratickou spoločnosťou.“

Ján Pavol II. tiež poznamenal, že hodnota demokracie je neistá, podmienená a nejde – ako by povedali neokonzervatívci – o „abstraktnú pravdu, platnú pre všetkých ľudí a všetky časy“. Namiesto toho, ako napísal Ján Pavol II., hoci moderné podmienky favorizujú demokraciu, „sme stále ďaleko od ‚kanonizovania‘ tohto systému. Každé z možných riešení – monarchia, aristokracia a demokracia – môžu, v závislosti od istých podmienok, pomáhať dosahovať základný cieľ výkonu moci štátu, ktorým je služba verejnému dobru.“

Na tom, že Ján Pavol II. by videl v hlavných neokonzervatívnych ideách nerozum, nie je nič prekvapujúce, pretože rovnako videl nerozum v univerzalistickej ideológii marxizmu. Situácia na Blízkom východe však jednoznačne vydáva dôkaz o bláznivosti neokonzervativizmu a jeho ideálu „globálnej demokratickej revolúcie“ mnohým ďalším. Neokonzervatívci boli najhlasnejšími zástancami americkej invázie do Iraku, ktorá, ako tvrdili, prinesie demokraciu Iraku a následne celému regiónu. Tvrdili, že demokracia sa v regióne Blízkeho východu rozšíri spontánne, súčasne s tým, ako sa jeden národ za druhým bude snažiť napodobniť Irak, rovnako ako si boľševici predstavovali, že po ich Októbrovej revolúcii sa komunizmus rozšíri po celej Európe.

Veci sa však majú inak. Hoci sa v Iraku už konali voľby, bolo by presnejšie nenazývať túto nešťastnú krajinu demokraciou, ale anarchiou zmietanou násilím bez vlády zákona. V Bagdade samotnom zomiera násilnou smrťou zhruba dvetisíc ľudí každý mesiac, život je poznačený častou streľbou, bombovými útokmi, únosmi a polícia, ktorej je zverené udržiavanie poriadku, často siaha k mučeniu a hromadným popravám. Voľby v iných častiach regiónu priviedli k moci islamistické strany ako Hamas. Odpoveďou neokonzervatívcov na to je volanie ešte viac po tom, čo to celé spôsobilo, po vojnách, ktoré by priniesli demokraciu do Sýrie (krajiny, do ktorej ušli mnohí irackí kresťania pred násilím a chaosom) a Iránu.

Našťastie, tieto výzvy po rozsiahlejšej vojne na Blízkom východe sú americkou verejnosťou prijímané s rastúcim skepticizmom. Tento skepticizmus je úplne oprávnený. Globalistické ideológie, ktoré sú v rozpore s ľudskou prirodzenosťou, sú – ako to dostatočne ukazuje skúsenosť posledného storočia – odsúdené na zlyhanie.

Preložil Jaroslav Daniška.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.