Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Prednáška VIII Poznanie vo vzťahu k náboženstvu

Číslo 2/2015 · John Henry Newman · Čítanosť článku: 1849

1. Dnes ukončíme, páni, skúmanie, ktorému som venoval už tri prednášky a ktoré už len pre svoju dĺžku, ak aj nie z iného dôvodu, kladie nemalé nároky na trpezlivosť, dokonca i zhovievavého poslucháča, čo si plne uvedomujem.

Najprv som dokazoval pravdivosť princípu, že poznanie je samo osebe užitočné a ukázal som, že keď sa naň pozeráme z tohto pohľadu, nazýva sa slobodným poznaním a predstavuje sféru činnosti akademických inštitúcií.

Potom som skúmal, čo to znamená, keď sa povie, že poznanie je samo osebe cieľom a ukázal som, že túto ideu uspokojivo naplní len vtedy, keď je jeho formou filozofia – inak povedané, myseľ nemôže prijať jednotlivé poznatky len pasívne, ale musí ich zvládnuť a privlastniť si ich ako systém pozostávajúci z častí, ktoré majú vzájomné vzťahy a navzájom sa interpretujú v jednote celku.

Ďalej som ukázal, že takéto filozofické skúmanie oblasti poznania ako celku, ktoré reálne smeruje k pochopeniu jednotlivých jeho častí a uznaniu každej jednej z nich, možno právom nazvať osvietením, právom sa nazýva i rozšírením mysle, lebo je akoby rozmiestnením jednotlivých vecí v priestore, a zároveň predstavuje aj jej primerané zušľachtenie a najlepší stav jednak preto, že rozum vďaka nemu vidí veci, aké sú, resp. pravdu, ktorá nie je fantáziou, názorom ani teóriou, a aj preto, že je predpokladom a príčinou rozvíjania jej rozličných schopností.

Takéto je teda poznanie, ktoré si zaslúži byť samo osebe cieľom, aj keby nesľubovalo žiaden ďalší osoh. Keď som sa však dostal až sem, šiel som ešte ďalej a spomenul som, že takéto dobro samo osebe musí mať už z povahy veci mnohoraké vonkajšie využitie, aj keď ho nesľubuje, jednoducho preto, že je dobré a že je vďaka svojej vnútornej dokonalosti nevyhnutne zdrojom veľkého a mnohorakého úžitku pre spoločnosť. Ako morálka najväčšmi odporúča čestnosť, lebo je zo svetského pohľadu užitočná, hoci sa jej hodnota od tejto užitočnosti neodvíja, to isté platí aj o cnostiach, ktoré by sa dali nazvať rozumovými: už len ich vlastnenie je dostatočné a predstavuje samo osebe veľké dobro, no spája sa s nimi – ako tieň, ktorý od nich nemožno oddeliť – aj ich spoločenská a politická užitočnosť. Tejto téme som sa venoval v predchádzajúcej prednáške.

Zostáva však ešte jeden aspekt našej témy: toto pestovanie rozumu, samo osebe také vznešené, má dopad nielen na povinnosti voči spoločnosti, ale i na náboženstvo. Dá sa povedať, že vzdelaný človek má v istom zmysle aj náboženskú stránku, niečo, čo by sme mohli chápať ako jeho vlastné náboženstvo, nezávislé od katolicizmu, ktoré s ním sčasti spolupracuje a sčasti mu prekáža. Je obranou a zároveň príčinou nepokoja Cirkvi v katolíckych krajinách, ako i v krajinách mimo jej košiara – raz je s ňou v otvorenom boji, inokedy uzavrú obranné spojenectvo. Dejiny škôl a akadémií, literatúry a vedy vôbec mi, myslím, dajú za pravdu. Keďže je teda cieľom týchto mojich úvah vymedziť funkciu a činnosť univerzity ako takej, spolu s jej vzťahmi k rozličným nástrojom vyučovania a výchovy, bolo by moje skúmanie neúplné, keby som sa nepokúsil, ako sa to práve chystám urobiť, ukázať jej všeobecný vzťah k náboženstvu.

2. Správny úsudok, čiže správne užívanie rozumu, vedie myseľ ku katolíckej viere, vsádza ju do nej a učí ju pri všetkých náboženských skúmaniach postupovať pod jej vedením. Keď sa však pozrieme na rozum ako na niečo reálne pôsobiace vo svete a ako na činný princíp v ľudskej prirodzenosti s dejinnou cestou a konkrétnymi výsledkami, ani zďaleka nejde takýmto priamočiarym a uspokojivým smerom. Po celý čas sa považuje za nezávislý a zvrchovaný, nechce žiadnu vonkajšiu autoritu a vytvára si vlastné náboženstvo. Ba aj keď prijíma katolicizmus, neznamená to, že zaspí – má svoju vlastnú činnosť a rozvoj, podobne ako vášne, morálne city či princíp vlastného záujmu. Božia milosť, ak použijem jazyk teológie, nenahrádza svojou prítomnosťou prirodzenosť, ani táto prirodzenosť nezačne hneď s milosťou jednoducho spolupracovať ako spojenec. Prirodzenosť si ide vlastným smerom, čo niekedy znamená, že ide rovnako ako milosť, inokedy popri nej, potom sa zas ich cesty skrížia, potom sa rozdelia či idú proti sebe, podľa toho, aká je prirodzenosť nedokonalá a s akou príťažlivosťou na ňu milosť vplýva. A čo platí o ostatných schopnostiach našej prirodzenosti a ich rozvoji, to platí i o rozume. Ako vieme, existujú náboženstvá, ktorých základom je oduševnenie, poverčivá nevedomosť či štátnické umenie – každé má v sebe niečo, čo sa podobá na katolicizmus, a tiež niečo, čo mu protirečí. Existuje náboženstvo vojakov a pastierov, náboženstvo primitívnych čias a podobne aj náboženstvo civilizovaných čias, pestovaného rozumu, náboženstvo filozofa, učenca a gentlemana. Toto je náboženstvo rozumu, o ktorom hovorím. Samo osebe je, samozrejme, absolútne odlišné od katolicizmu, akokoľvek sa k nemu priblíži, lebo katolicizmus je jeden celok a neumožňuje žiaden kompromis či zmenu. Toto je však len abstraktný pohľad, v skutočnosti môžeme u každého jednotlivca bez ťažkostí registrovať prítomnosť tohto filozofického náboženstva, v katolíckej krajine ako ducha, ktorý do určitej miery ovplyvňuje ľudí, v dobrom či v zlom zmysle, prípadne tak i tak; ducha doby, ktorého možno nájsť tak medzi katolíkmi, ako i v nekatolíckej krajine, ba tam ešte s väčšou silou a úspechom, no i v tejto krajine je rovnakého druhu ako v katolíckom spoločenstve. Našou dnešnou úlohou bude identifikovať niektoré hlavné črty náboženstva civilizácie, ak sa nám ich podarí nájsť, a ukázať ich vzťah k princípom, učeniu a pravidlám, ktoré nám zoslalo nebo v katolíckej Cirkvi.

A keď hovorím o zjavenej pravde, asi netreba vysvetľovať, že tým nemyslím hlavné články a významné predmety viery obsiahnuté v Kréde. Keby som sa pokúsil načrtnúť filozofiu, ktorá by bola v zjavnom konflikte s Krédom, nemohol by som o nej povedať, že je v súlade s katolíckym vyznaním. Filozofia, o ktorej hovorím, či už na ňu hľadíme zvnútra alebo zvonka Cirkvi, neberie Krédo nevyhnutne do úvahy. Ak je krajina katolícka, pre vzdelaného človeka sú jeho články samozrejmosťou, akoby implicitnou vierou; ak nie, jednoducho ich ignoruje a spolu s nimi aj všetko, čoho sa týkajú, ako veci, ktoré nemajú dopad na sociálne a politické záujmy. Pravdy o prirodzenosti Boha, o jeho vzťahoch k ľuďom a o ekonómii spásy vzdelaný človek v prvom prípade pokorne prijíma a odovzdáva, v druhom obchádza ako obyčajné názory, ktorých pravdivosť nikdy nemožno zistiť a ktoré nás nemajú ako urobiť morálne lepšími či horšími. Keď teda hovorím o katolicizme, nemám tu na mysli presvedčenie o veľkých predmetoch viery, ale chápem ho predovšetkým ako systém pastoračného vyučovania a morálnej povinnosti a jeho učením sa zaoberám najmä do tej miery, nakoľko pomáha viesť svedomie a správanie. Hovorím o ňom napríklad v tom zmysle, že učí o padnutom stave ľudskej prirodzenosti, o úplnej neschopnosti človeka akýmkoľvek vlastným skutkom získať nebo, o morálnej istote, že ponechaný sám na seba stratí svoju dušu, že stvorenie nemá v prítomnosti Stvoriteľa absolútne žiadne práva a nároky a že Stvoriteľ má neobmedzený nárok na službu stvorenia, o kategorickej a záväznej sile hlasu svedomia a o nepredstaviteľnom zle zmyselnosti. Hovorím o ňom ako o náuke, že človek získa nebo len vďaka slobodne danej Božej milosti či znovuzrodeniu prirodzenosti, že sa mu nemožno páčiť bez viery, že srdce je sídlom hriechu, ale aj poslušnosti, že láska je naplnením zákona a že riadnym nástrojom spásy je začlenenie do katolíckej Cirkvi. Toto sú teda príklady, ktoré charakterizujú katolicizmus ako ľudové náboženstvo a kultivovaný rozum sa týmito témami bude prakticky zaoberať. Mojou úlohou bude porovnať a dať do protikladu nie doktrinálne, ale morálne a sociálne učenie jednak na strane filozofie, jednak na strane katolicizmu.

3. Hneď na začiatku tejto témy vidíme obrovský úžitok, ktorý môže filozof poskytnúť pastierom Cirkvi. Je zrejmé, že prvým krokom pri obrátení človeka a obnove jeho prirodzenosti je záchrana pred strašným zotročením zmyslami, ktoré je jeho bežným stavom. Takmer by som povedal, že schopnosť prelomiť osídla tohto otroctva a rozpliesť či rozmotať desaťtisíce pút, ktoré zväzujú srdce, znamená priviesť ho na polcestu do neba. Tu je dokonca aj Božia milosť, ak mám hovoriť, ako sa veci javia, zvyčajne bezradná a sťahuje sa pred touto obrovskou fascináciou bez nápadu či pomoci. Náboženstvo je akoby príliš vysoko a mimo tohto sveta, než aby bolo schopné mať na nás stály vplyv: jeho snaha vyburcovať dušu a snaha duše spolupracovať je príliš násilná, než aby bola stála. Je to, akoby sme chceli vystrieť ruku v celej jej dĺžke či držať veľmi ťažký predmet. Na istý čas to zvládneme, no veľmi rýchlo sa vyčerpáme a vzdáme. Nič nemôže presiahnuť svoju vlastnú prirodzenosť, preto keď sme povolaní k nadprirodzenu, dostávame síce z neba mimoriadnu pomoc, vďaka ktorej sa poslušnosť stáva možnou, no i s ňou je nadpozemsky ťažká. V každej jednej chvíli nás to ťahá k zemi s ľahkosťou a s istotou prirodzenej gravitácie a naše pokusy vystúpiť nahor predstavujú len náhle popudy a takpovediac násilné skoky. Pravda, náboženstvo osvecuje, desí, podmaňuje, dáva vieru, vyvoláva výčitky svedomia, inšpiruje rozhodnutia, privádza k slzám, roznecuje zbožnosť, ale len príležitostne. Opakujem, dáva vnútornú silu, ktorá má spôsobiť viac, než len toto, nezabúdam na reálnu dostatočnosť jej pomoci ani na zodpovednosť tých, u ktorých nemá úspech. V žiadnom prípade tu neriešim teologické otázky, pozerám na javy, ako ležia predo mnou, a konštatujem, že hriešny duch sa kajá, zaprisaháva, že už nikdy nebude hrešiť a na chvíľu ho chráni odpor a hrôza pred zlobou svojho nepriateľa. Tento nepriateľ však veľmi dobre vie, že takéto obdobia pokánia zvyknú mať svoj koniec: trpezlivo čaká, až prirodzenosť poľaví v odpore a trpne a zúfalo podľahne ďalšiemu útoku pokušenia. Potrebujeme teda akýsi prostriedok či nástroj, ktorý aspoň sťaží a pozdrží postup nášho duchovného nepriateľa a ktorý je dostatočne príbuzný a na jednej úrovni s našou prirodzenosťou, aby k nám priľnul rovnako pevne ako lákadlá zmyslovej rozkoše. Našou múdrosťou bude použiť prirodzenosť proti nej samej. Preto nám Prozreteľnosť dáva žiaľ, chorobu a starosť ako protivníkov pre naše vnútorné neduhy: prichádzajú na nás v priebehu rokov a vo všeobecnosti na nás prirodzene vplývajú podľa toho, nakoľko podliehame ich vplyvu. To však nie sú naše, ale Božie nástroje – potrebujeme podobný liek, ktorý môže byť náš vlastný, predmet niektorej legitímnej schopnosti či cieľ prirodzenej túžby, ktorý je schopný spočinúť na mysli, usadiť sa v nej ako doma, ovládnuť ju a stať sa tak vyrovnaným súperom mučivej sily zmyselnosti a akýmsi homeopatickým liekom na túto chorobu. Túto dôležitú pomoc pri záchrane obetí vášní a svojvôle nám teda podľa mňa dáva pestovanie rozumu. Nedáva náboženské motívy, nie je príčinou ani riadnym predpokladom ničoho nadprirodzeného, nezasluhuje si nebeskú pomoc ani odmenu, ale jej účinky sú aspoň materiálne dobré (ako hovoria teológovia), nech už je jej reálna a formálna povaha akákoľvek. Rozptyľuje vzrušenie zmyslov tým, že prináša vzrušenie rozumu. Toto je teda jasné dobro vyplývajúce zo snahy o poznanie; odvádza myseľ od vecí, ktoré jej ubližujú, k predmetom hodným rozumnej bytosti. A hoci ju nepozdvihuje nad prirodzenosť ani nemá sklon urobiť nás milými nášmu Tvorcovi, predsa len, je vari ničím, keď dosadí niečo samo osebe neškodné za niečo, čo je, mierne povedané, nevýslovne nebezpečné? Je málo, keď vymení okruh myšlienok, ktoré sú určite hriešne, za iné, ktoré takými určite nie sú? Snáď mi slovami apoštola poviete: „poznanie nadúva“ a určite sa môže stať, že toto pestovanie rozumu, aj keď poslúži cieľu, na ktorý ho využívam, od samého začiatku iba nahradí zmyselnosť pýchou. Pripúšťam a myslím, že sa k tomu ešte o chvíľu dostanem. Nie je to však nevyhnutný výsledok, ale len sprievodné zlo, nebezpečenstvo, ktoré sa môže vyskytnúť alebo odvrátiť. No keď sa strpí, aby myseľ zdivela a hovela si vo vlastných myšlienkach bez akéhokoľvek poriadku či výchovy, vo veľkej väčšine prípadov môžeme predpovedať hriech, a to hriech najodpornejší. Preto už len odvrátenie duše od smrteľného hriechu je určite dobrom a ziskom, aj keby neskôr z toho malo vzísť čokoľvek. Ak teda platí, že v núdzi poznáš priateľa, potom aj keby intelektuálna činnosť iba zamestnávala myseľ predmetmi, ktoré sú prirodzene ušľachtilé či nevinné, myslím, že už len preto má zvláštny nárok na naše uznanie a našu vďačnosť.

4. To však nie je všetko: poznanie spolu s disciplínou, vďaka ktorej sa získava, a s vkusom, ktorý utvára, majú prirodzený sklon zušľachťovať myseľ a prebúdzať v nej jednoducho prirodzenú, a predsa skutočnú nechuť, ba priam odpor a hnus voči výstrelkom a ohavnostiam zla, do ktorých napokon často či bežne upadajú tí, ktorí sa nesnažia už od začiatku chrániť pred všetkým, čo je skazené a zločinné. Vytvára v mysli prieberčivosť, podobnú citlivosti či chúlostivosti pri jedle, ktorú vytvára dobrá výživa či chorľavý stav, a táto prieberčivosť, hoci sa neodvoláva na žiaden vysoký princíp ani neposkytuje ochranu pred prudkým pokušením či istotu pri konaní, bude predsa len často a vo všeobecnosti dostatočne živá na to, aby vyvolala absolútny odpor či znechutenie voči niektorým prečinom a pohŕdanie nimi ako negentlemanskými, aj keď pokúšajú, či dokonca premáhajú nielen hrubšie povahy, ale aj tie, u ktorých možno nájsť oveľa viacej skutočného náboženstva. Sotva môžeme preceniť hodnotu už len takejto ochrany pre množstvo ľudí, ktorí sú vrhnutí na šíre pole sveta či mimo jeho pohľad a k zdržanlivosti ich netlačí verejná mienka. Tam, kde sa nachádza, v mnohých prípadoch nikomu ani len na um nezídu hriechy známe tým, čo pochádzajú z iných pomerov; v iných prípadoch pred nimi dostatočne chráni pocit hanby a strach z odhalenia, keď už na um predsa len zídu. Táto prieberčivosť, o ktorej hovorím, vytvára jednoducho hnus voči nešťastnému tónu rozhovoru, ktorý je vo svete taký bežný a je neustálym zdrojom zla kopiaceho sa okolo duše. Okrem toho spôsobí aj nerozhodnosť a váhavosť pri konaní zla, ktoré budú účinkovať ako remora¹ , až kým nebezpečenstvo nepominie. A, opakujem, nedokáže síce uzdraviť srdce ani ochrániť ho pred vládou iných foriem toho istého zla, aj keď odráža určité jeho špecifické útoky, ktorými víťazí nad inými, no i tak sa môžu vyskytnúť prípady, že po spáchaní hriechov vyvolá také silné výčitky svedomia a odpor voči sebe, že môže určitú morálnu poruchu dokonca vyliečiť a aj neskôr zabrániť jej útokom – tak ako márnotratník v príbehu, ktorý najprv hľadel z výšky na svoj stratený majetok, no potom sa z neho stal lakomec a zostal ním až do konca života.

Toto všetko platí zvlášť v dobe, ako je tá naša, keď je síce telesná a duševná bolesť rozšírená možno rovnako ako doteraz, no iné protivenstvá zla, ktoré spôsobujú bolesť a s ktorými sa bolo možné stretnúť v iných časoch, sú už minulosťou. V hrubých a polobarbarských časoch (aspoň v podnebí, ako je to naše) je každodennou, ba hlavnou činnosťou zmyslov sprostredkovať mysli, ak vôbec niečo, tak pocity nepohodlia. Vplyv živlov, spoločenského rozvratu a nezákonnosti, tyranie mocných a nájazdov nepriateľov sú prísnou disciplínou, ktorá umožňuje len krátke chvíle záhaľky a zmyselnosti a ukladá za ne tvrdý trest. Hrubý pokrm, chatrný odev, násilné činy, tulácky život, vojenská núdza a nedokonalé lieky, ktoré dnes sužujú len niektoré vrstvy spoločnosti, boli kedysi údelom viac-menej všetkých. V hustých lesoch či pustej divočine obdobia stredoveku malo obyvateľstvo prirodzene blízko k náboženským či poverčivým citom, ktoré rozličným spôsobom napomáhali misionárovi či kňazovi udržiavať ušľachtilú jednoduchosť mravov. Ako však spoločnosť napreduje, ľudia sa zhromažďujú do miest a množia sa v stiesnených priestoroch, pričom zákon im dáva bezpečnosť, umenie pohodlie, dobrá vláda ich zbavuje odvahy a mužnosti a monotónnosť života ich núti venovať sa sebe samým – kto by nevidel, že ich nemá čo odvrátiť od zla a ochrániť pred ním, že neresť je len reakciou na nezdravé hrdlačenie a že zmyselné výstrelky sú len sviatkom bezduchej nevedomosti? Naši dnešní dobrodinci tomu veľmi dobre rozumejú, a preto obzvlášť horlivo spriadajú plány, ako poskytnúť masám nášho mestského obyvateľstva intelektuálny a počestný oddych. Lacná literatúra, knižnice plné užitočného a zábavného poznania, vedecké prednášky, múzeá, zoologické zbierky, budovy a záhrady, ktoré potešia oko a pohladia i upokoja city, všakovaké vonkajšie predmety, ktoré rozptýlia myseľ a rozšíria ju i pozdvihnú k slobodným úvahám, toto všetko sú múdre a samy osebe dobré ľudské prostriedky, ktoré minimálne odrážajú útoky morálneho zla a držia od tela nepriateľov nielen jednotlivej duše, ale i spoločnosti ako takej.

Týmito nástrojmi bojuje moderná civilizovaná éra proti morálnym neporiadkom, ktoré odsudzuje rozum i zjavenie, a ja som sa neostýchal vysloviť svoj názor, že sú užitočné pre náboženstvo. Okrem toho sú len počiatkom mnohorakého vplyvu, ktorý má pestovanie rozumu nielen na našu morálnu prirodzenosť, ale zvlášť aj na kresťanský ideál, a prejavujú sa ako pravdovravnosť, poctivosť, spravodlivosť, férovosť, jemnosť, láskavosť a prívetivosť, až je ťažké predstaviť si v rozličných životných okolnostiach a pri osobných povinnostiach ušľachtilejší, krajší a podmanivejší charakter, než ten, ktorý z nej môže či by mohol vzísť, keď sa začne pripravovať pôda prirodzene spôsobilá k cnosti. Ak by ste chceli názorný príklad, ktorý akoby napĺňal ideál načrtnutý apoštolom pod menom láska, s jej milotou, súladom, štedrosťou a zdvorilosťou voči iným, ako aj s potláčaním seba, nemohli by ste nájsť lepšie zariadený ateliér, než aký ponúka filozofia, ktorej presné či menej presné príklady sú v civilizovanej dobe roztrúsené po celej spoločnosti. Stačí, aby som vás odkázal, páni, na rôzne životopisy a diela našich súčasníkov, ale aj iných, ktoré sa z času na čas objavujú v tlači, aby ste videli, aký silný vplyv má naša rozumová prirodzenosť na prirodzenosť mravnú, keď má bohatý mravný materiál a dokonalú intelektuálnu formu. Všetci si spomenieme na ľudí, ktorí v nás zaslúžene vyvolávajú lásku a obdiv a ktorých si svet takmer uctieva ako dielo vlastných rúk. Naozaj sa zdá, že náboženský princíp, čiže viera, tu jednoducho nie je prítomný: nie je to nadprirodzené dielo asi s takou istotou, ako že je vznešené a krásne. Treba trvať na tom, že rozum môže mať svoj podiel, a treba na tom trvať aj kvôli záveru, ku ktorému si želám doviesť naše skúmanie. Radikálny rozdiel medzi týmto zušľachtením mysle a pravým náboženstvom, napriek ich zdanlivému vzťahu, je síce osou, okolo ktorej sa točí táto moja diskusia, no predsa len mu môžu unáhlení a vzdialení pozorovatelia ľahko pripísať kresťanský pôvod, rovnako ako aj tí, čo ho vnímajú vo zvláštnom svetle. A keďže sa to deje, myslím, že je vhodné, aby som pred náčrtom jeho charakteristických rysov jasne uviedol základné princípy, na ktorých sa zakladá jeho morálka.

5. Možno si ešte spomínate, páni, ako som pred chvíľou zmieňoval pohŕdanie a nenávisť, ktoré pociťuje kultivovaná myseľ voči niektorým druhom nerestí, a absolútne znechutenie a poníženie, ktoré ju preniknú, keby im náhodou čo i len trochu podľahla. Tento pocit môže, ale nemusí prameniť z viery a lásky, sám osebe nie je nevyhnutne náboženský. Pravda, svedomie nám vkladá do pŕs príroda, tá však na nás uvaľuje strach i hanbu – a keď sa myseľ iba hnevá sama na seba a nič viac, je zrejmé, že zabúdame na skutočný úžitok z hlasu prírody a na hĺbku jeho volania, pričom falošná filozofia dezinterpretuje emócie, ktoré majú viesť k Bohu. Strach predpokladá prestúpenie zákona a zákon predpokladá zákonodarcu a sudcu. Pestovanie rozumu však má sklon utopiť strach v sebaodsúdení, ktoré sa riadi len a len tým, čo my považujeme za vhodné a primerané. Strach nás vedie mimo seba, no hanba nás zasahuje len v okruhu našich vlastných myšlienok. Toto je podľa mňa nebezpečenstvo, ktoré číha na civilizovaný vek – je to hlboko zakorenený hriech (ale nie nevyhnutný, Bože chráň, inak by sme sa museli vzdať užívania darov, ktoré nám Boh dáva), no i tak je to častý hriech rozumu: svedomie má sklon stávať sa takzvaným mravným citom, príkaz povinnosti je akýmsi vkusom, hriech nie je urážkou Boha, ale ľudskej prirodzenosti.

Menej príjemné prípady tohto pochybného náboženstva možno nezriedka stretnúť v mojej vlastnej krajine. Z hĺbky srdca môžem opakovať slová básnika:

Anglicko, napriek všetkým tvojim chybám ťa predsa milujem.

Žiaden katolík však nemôže pred týmito chybami zatvárať oči. Vidíme, že títo muži majú mnohé cnosti, no sú aj pyšní, utiahnutí, nároční a odmeraní. Prečo je to tak? Pretože si myslia a správajú sa tak, akoby v ich náboženstve nebolo nič objektívne, pretože svedomie im nie je slovom zákonodarcu, ako by malo byť, ale diktátom ich vlastného rozumu, a nič viac, lebo sa nepozerajú mimo seba, nepozerajú skrz a ponad vlastnú myseľ na Tvorcu, ale sa utápajú v myšlienkach, čo je vhodné pre nich, pre ich vlastnú dôstojnosť a dôslednosť. Zo svedomia sa im stala obyčajná sebaúcta. Miesto toho, aby s vierou a poslušnosťou robili raz jedno, raz druhé, (k čomu je každý z nás povolaný), a nestarali sa o to, čo by sa dalo nazvať dôslednosťou v konaní, ale nechali na pôvodcu príkazu, aby kúsky ich správania spojil do jedného celku, im ide len o to, aj keď si to neuvedomujú, vytvárať hladký a dokonalý povrch a byť schopní povedať si, že splnili svoju povinnosť. Keď spravia niečo zlé, necítia ľútosť pred Bohom, ale robia si výčitky a cítia potupu. Nehovoria, že sú hriešnici, ale hlupáci, hnevajú sa a sú podráždení, miesto aby boli ponížení. Uzatvárajú sa do seba, je pre nich nešťastím rozmýšľať nad svojimi citmi či hovoriť o nich, nešťastím je pre nich pomyslenie, že ich ostatní vidia a ich plachosť a citlivosť sa často stáva chorobnou. A pokiaľ ide o vyznanie hriechov, ktoré je pre katolíka také prirodzené, pre nich je také niečo nemožné: pravda, okrem prípadov, keď sa previnia a je na mieste ospravedlniť sa vlastnému charakteru, čo sa od nich aj očakáva a bude uspokojivé na to jedného dňa spomínať. Sú obeťami intenzívneho sebaskúmania.

Sú však i oveľa príjemnejšie a zaujímavejšie formy tejto morálnej choroby, než tie, ktoré som tu práve vykreslil. Hovoril som o účinku pestovania rozumu na hrdé povahy, no oveľa krajším sa ukáže, hoci nebude o nič bližšie k náboženskej viere, na milých a nenútených typoch. Všimnite si, páni, že takpovediac heréza, o ktorej hovorím, spočíva v nahradení svedomia v pravom slova zmysle morálnym citom či vkusom. Tento omyl môže byť i zdrojom oveľa tvárnejšieho a krajšieho charakteru, než aký zdobí osoby, ktoré som práve popisoval. Zvlášť je prirodzený mužom s obrazotvornou a poetickou povahou, ktorí ochotne prijmú myšlienku, že cnosť nie je nič iné, než pôvab v správaní. Takíto ľudia vo svojom chápaní náboženskej a morálnej pravdy ani zďaleka neuznávajú ako princíp strach a bez váhania ho nazvú obyčajnou melanchóliou a predsudkom. Náboženstvo filozofa a gentlemana je skôr liberálne a štedré, jeho základom je česť. Neresť je zlá, lebo je nehodná, nízka a odporná. Toto vyčítalo kresťanstvu už staroveké pohanstvo, že miesto toho, aby jednoducho upriamilo pozornosť na krásu a príjemnosť, primiešalo do nich bolesť a smútok, že umiestnilo pred radosť slzy, pred korunu kríž, že postavilo hrdinstvo na pokání, že jeho posolstvo o očistci a pekle spôsobuje v duši chvenie, že trvá na názoroch o Bohu a o jeho uctievaní, ktoré je podľa nich podlé, servilné a zbabelé. Myšlienka dokonalého, všadeprítomného Boha, pred ktorým sme menej než atómy a ktorý nás síce milostivo navštívil, no môže nás nielen požehnať, ale i potrestať, bola pre nich odpudivá. Svätyňu si urobili z vlastnej mysle, orákulum z vlastných myšlienok a morálne svedomie bolo obdobou geniality v umení a múdrosti vo filozofii.

6. Keby som mal priestor spomenúť všetko, čo sa dá na túto tému povedať, mohol by som použiť ako príklad tohto intelektuálneho náboženstva osud cisára Juliána, odpadlíka od kresťanskej pravdy a nepriateľa kresťanského vzdelávania. Tento cisár, v ktorom každý katolík vidí tieň budúceho antikrista, bol takmer vzorom filozofickej cnosti. Pravda, jeho charakter mal i z čisto poetického hľadiska slabé miesta, no vcelku vzaté nemôžem v ňom nevidieť zdanlivú krásu a vznešenosť morálneho správania spájajúceho v sebe hrubú veľkosť Fabricia či Regula s úspechmi Plínia či Antonina. Jednoduchosť v správaní, skromnosť, prísny život, výnimočné pohŕdanie zmyslovou rozkošou, vojenský heroizmus, starosť o hospodárstvo, usilovnosť v literárnej oblasti, miernosť, láskavosť i jeho úspechy, ako ich vidím, robia z neho jeden z najvýznamnejších príkladov pohanskej cnosti, aký svet kedy videl. ² No aká plytká, aká biedna až odpudivá je napokon táto cnosť pri svojej zásadnej skúške, keď je náhle predvolaná pred svojho Sudcu! Jeho posledné hodiny tvoria jedinečný úsek dejín, lebo ilustrujú bezmocnosť filozofie zoči-voči tvrdej skutočnosti nášho bytia a správa o nich sa zakladá na svedectve očitého svedka. „Priatelia a spolubojovníci,“ povedal, aby som použil slová autora, ktorý je hoden napísať o ňom chváloreč, jednak pre svoj literárny vkus, jednak pre svoju nenávisť voči kresťanstvu, „teraz nadišiel vhodný čas na môj odchod, a ja s radosťou pripraveného dlžníka plním požiadavky prírody... Zomieram bez výčitiek, lebo som žil bez viny. S potešením dnes hľadím na svoj bezúhonný súkromný život a smelo môžem povedať, že najvyššiu autoritu, tento výron božskej moci, som zachoval vo svojich rukách čistú a nepoškvrnenú... A teraz ponúkam daň vďačnosti Večnému Bytiu, ktoré nedopustilo, aby ma zahubila krutosť tyrana, tajná dýka spiklencov či pomalé muky vlečúcej sa choroby. Naopak, uprostred vznešenej kariéry mi doprialo veľkolepý a slávny odchod z tohto sveta a podľa mňa by bolo rovnako absurdné, rovnako nízke, vyjednávať či odmietať úder osudu...“

„Okolostojacich pokarhal za prílišný žiaľ a zaprisahával ich, aby nemužnými slzami netupili osud kniežaťa, ktoré sa o pár chvíľ zjednotí s nebom a s hviezdami. Okolostojaci stíchli a Julián sa pustil do metafyzickej dišputy s filozofmi Priscom a Maximom o povahe duše. Toto duševné, ale i telesné úsilie veľmi pravdepodobne urýchlilo jeho smrť. Začal veľmi silno krvácať a zdurené žily mu bránili v dýchaní. Pýtal si hlt studenej vody a len čo sa napil, približne okolo polnoci bez bolesti vydýchol.“ ³ Toto je, páni, dokonalá ukážka náboženstva rozumu: necitlivosť svedomia, neznalosť samotnej idey hriechu, starosť o vlastnú morálnu dôslednosť, úplná absencia strachu, sebavedomie bez tieňa pochybnosti, dokonalé sebaovládanie a chladné sebauspokojenie prezrádzajú čistého filozofa.

7. Gibbon s potešením vykresľuje to, čo bolo v súlade s cítením bezbožného intelektualizmu historickým naplnením jeho vlastnej idey morálnej dokonalosti. V teoretickej forme načrtol túto ideu už prv Lord Shaftesbury vo svojej slávnej zbierke štúdií nazvanej „Charakteristiky ľudí, mravov, presvedčení a názorov“, z ktorej budem čerpať ďalšie príklady pre našu tému, ak mi dovolíte, páni, vybrať z tohto diela pár ukážok.

Jeden z prvých útokov smeruje proti náuke o odmene a treste, akoby do náboženstva vnášala myšlienku protirečiacu pravému poznávaniu krásy cnosti a slobode i vznešenosti ducha, s ktorým by sa mala dosahovať. „Ľuďom nestačilo ukazovať prirodzenú prednosť poctivosti a cnosti. Radšej ju umenšili, aby povýšili iný, podľa nich lepší základ. Z cnosti urobili takú predajnú vec a toľko hovorili o odmenách za ňu, že už len ťažko možno povedať, prečo si vlastne zasluhuje odmenu. Veď keď je človek k poctivému konaniu iba podplatený či zastrašený, len málo to vypovedá o skutočnej poctivosti či vážnosti.“ „Kto má sklon konať dobro, ktoré nenávidí či strániť sa konať zlo, ku ktorému inak nemá ani najmenší odpor, len pre nádej na odmenu či zo strachu pred trestom,“ hovorí inde, kde len naznačuje, čo sa neodváži vysloviť nahlas, „nemá v sebe vôbec žiadnu dobrotu ani cnosť. Takto pretvorený človek je spravodlivý, zbožný a svätý asi tak, ako je mierny a krotký pevne zviazaný tiger a nevinná či striedma opica cvičená bičom... Ak si nezískame vôľu a nestvárnime náklonnosť, ale všade vládne len strach a vynucuje si poslušnosť, takáto poslušnosť je otrocká a otrocké je aj všetko, čo z nej vzíde.“ Hovorí teda, že kresťanstvo je nepriateľom morálnej cnosti, lebo pohýna myseľ strachom z Boha, nie láskou k dobru.

Keď sa teda motívy nádeje a strachu, mierne povedané, zatlačia hlboko do úzadia a morálne dobré je len to, čo pramení výlučne alebo predovšetkým z lásky k cnosti kvôli nej samej, túto lásku vyvoláva krása cnosti a zlé svedomie nie je nič viac, než pocit podobný tomu, ako keď počujeme rozladený nástroj. „Niektorí už zo svojej prirodzenosti,“ hovorí, „iní vďaka umeniu a cvičeniu majú ucho pre hudbu, oko pre výtvarné umenie, estetické cítenie pri bežných ozdobných a krásnych veciach, úsudok pre súmernosť každého druhu a celkovo dobrý vkus vo väčšine vecí, ktoré všade na svete vyvolávajú v duchaplných ľuďoch rozptýlenie a potešenie. Takíto páni môžu byť extravagantní, koľko chcú, prípadne neusporiadaní vo svojich mravoch, no v istom momente musia pochopiť svoju nedôslednosť, že žijú v rozpore sami so sebou a protirečia princípu, na ktorom zakladajú svoje najvyššie potešenie a rozptýlenie. Zo všetkých krás, o ktoré sa snažia virtuózi, ktoré oslavujú básnici, o ktorých spievajú hudobníci a ktoré opisujú či stvárňujú architekti či všemožní umelci, je najsladšia, najpríťažlivejšia a najdojímavejšia tá, ktorá pochádza zo skutočného života a z vášní. Nič sa tak nedotýka srdca, ako to, čo pochádza iba z neho a má rovnakú prirodzenosť s ním: ako napríklad krásne city, pôvabné konanie, charakterové vlastnosti, proporcie a črty mysle človeka. Toto nás môže naučiť lekcia filozofie, ba aj romanca, báseň, či divadelná hra… Nech si básnici či hudobníci zapierajú túto silu prírody, ak to dokážu, a vzoprú sa tomuto morálnemu kúzlu... Každý je viac či menej virtuózom, každý sa snaží o ten či onen pôvab. Pôvab, poctivosť a krása sa nakoniec presadia... Najprirodzenejšou krásou na svete je poctivosť a morálna pravda; lebo všetka krása je pravda.“

Keďže cnosť je len určitým druhom krásy, cnostné sa neurčuje podľa svedomia, ale podľa vkusu. „Keby sme sa dokázali presvedčiť,“ hovorí, „o tom, čo je samo osebe také zrejmé, že totiž základ dobrého a zlého vkusu, či už v oblasti vnútorného charakteru alebo zovňajšku, správania a činov človeka, musí byť nevyhnutne v samotnej prirodzenosti vecí, oveľa viac by sme sa mali hanbiť za neznalosť a zlý úsudok v prvom, než druhom prípade... Kto sa usiluje o charakter primeraný urodzenému a kultivovanému mužovi, dáva si pozor, aby svoj úsudok o umeniach a vedách utváral podľa správnych vzorov dokonalosti... Zvlášť sa snaží odvrátiť zrak od všetkého, čo je krikľavé, sladké a nevkusné. Rovnako sa snaží odvrátiť sluch od každého druhu hudby, okrem tej najlepšej s najkrajšou harmóniou. Bolo by žiaduce, aby nám rovnako záležalo aj na dobrom vkuse v živote a v mravoch... Ak je zdvorilosť a ľudskosť vkusom, ak je vkusom rovnako i surovosť, bezočivosť a roztopaš,… kto by sa nesnažil pôsobiť na prirodzenosť i v tejto oblasti, tak ako si pestuje vkus či úsudok v iných vedách a umeniach?“

Tento vkus občas výslovne stavia do protikladu s princípmi a svedomím a dáva mu pred nimi prednosť. „Napokon, ľuďom nevládne len to, čomu hovoríme princípy, ale vkus,“ hovorí. „Môžu si s istotou myslieť: 'Toto je správne,' či 'tamto nie;' môžu byť presvedčení 'toto je cnosť,' či 'tamto hriech,' a 'toto má potrestať človek,' či 'tamto Boh'. No keď sa vábenie vecí dostane do sporu s počestnosťou, ak je rozum zdravý a žiadostivosť povznesená nad nižšie krásy a poriadky svetskej súmernosti a proporcií, správanie sa neomylne obráti podľa nich.“ Čiže trochu ako jansenista tvrdí, že vyššia slasť neomylne zvíťazí a naznačuje, že nezáleží na princípoch, stačí si len pestovať vkus pre vyššiu krásu, než je tá zmyslová. A dodáva: „Obávam sa, že ak je tento vkus pomýlený, veľa nezmôže dokonca ani svedomie utvorené náboženským vyučovaním.“

Z toho vyplýva známe tvrdenie tohto autora, že skúškou pravdivosti je výsmech, lebo ak sú pravda a cnosť krásne a nepravda a neresť škaredé, pričom škaredosť vyvoláva výsmech rovnako, ako krása obdiv, potom nemáme nad neresťou plakať, ale sa jej vysmiať. „Smiešne je len to,“ hovorí, „čo je škaredé, a jediným dôkazom proti posmeškom je krása a spravodlivosť. Preto je aj najťažšie na svete uprieť krásnej poctivosti, aby používala túto zbraň, ktorá ňou sama sebe nikdy nemôže uškodiť, ale škodí každému svojmu opaku.“

A ďalej, keďže svedomie, ktoré naznačuje zákonodarcu, nahrádza morálnym vkusom či citom, ktoré nemajú svoj základ v ničom mimo konštitúcie našej prirodzenosti, potom ak chceme získať normu pre život a morálku, je pre nás veľkým pravidlom skúmať seba samých. Preto dal jednej svojej štúdii názov „Rozhovor so sebou“ s mottom „nehľadaj mimo seba“ ⁴ a konštatuje: „Hlavným cieľom ctižiadostivosti, klamstva, skazenosti a každej ľstivej a vtieravej neresti je zabrániť tomuto rozhovoru a intímnej diskusii, ktorá prichádza pri úplnom stíšení sa a stiahnutí sa do seba. Veľkým úskokom podlosti a oplzlosti, ale aj poverčivosti a bigotnosti, je snaha väčšmi nás oddialiť a odlúčiť od seba samých a vyhnúť sa našej preverujúcej metóde rozhovoru so sebou... Vášnivý milenec nikdy nebude môcť byť skutočne sám so sebou, aj keby predstieral akúkoľvek samotu... Z rovnakého dôvodu nemôže byť tejto činnosti schopný imaginárny svätec či mystik. Miesto, aby dôkladne skúmal vlastnú prirodzenosť a myseľ, a prestal byť tak sám pre seba tajomstvom, pohlcujú ho úvahy o iných tajomných podstatách, ktoré nikdy nedokáže vysvetliť ani pochopiť.“

8. Keď si vezmeme tieto úryvky ako príklad toho, čo nazývam filozofickým náboženstvom, je jasné, že síce neobsahujú náuku, ktorá by do istej miery nebola pravdivá, no zároveň je takmer každé tvrdenie prevrátené, a teda nepravdivé, lebo neobsahuje celú pravdu. Ukazujú pravdu len z jedného pohľadu, a teda nedostatočne: samozrejme, že svedomie je morálnym zmyslom, je však i viac, a neresť ohavnosťou, je však ešte horšia. Lord Shaftesbury môže tvrdiť, ak chce, že obyčajný strach nedokáže zapríčiniť morálne obrátenie, a my mu ani nepotrebujeme odporovať, ťažko však dokáže, že skutočné obrátenie dosiahne náuka, podľa ktorej je cnosť údajne len vecou dobrého vkusu a neresť je nízka a negentlemanská.

Takáto náuka je vo svojej podstate povrchná a také budú aj jej výsledky. Nemá lepšie kritériá pre posudzovanie dobra a zla, než viditeľnú krásu a hmatateľnú vhodnosť. Svedomie, samozrejme, dokáže bolestivo hrýzť, no táto bolesť je prirodzene iracionálna a jej uctievanie je neslobodnou poverou. Ak však chceme brať na ľahkú váhu niečo, čo je hlboko v nás, ostane nám len vzdávať hold tomu, čo je väčšmi na povrchu. Zdanie sa stane bytím, oku lahodiace dobrom a pohoršlivé zlom, cnosťou bude príjemné a neresťou bolestné. To by sme pokojne mohli posudzovať cnosť podľa užitočnosti či niečoho podobného. A nie sú to len márne strachy: všetci si určite pamätáme na slávny sentiment, ktorému podľahol i veľký a múdry muž, keď sa veľkými a vášnivými slovami lúčil s duchom rytierstva. „Je preč,“ narieka p. Burke, „tá citlivosť k princípom, tá cudnosť v otázke cti, ktorú poškvrna pálila ako rana, ktorá vlievala odvahu a zároveň miernila krutosť, ktorá zušľachťovala všetko, čoho sa dotkla, a pri ktorej neresť strácala polovicu svojho zla, lebo strácala svoju hrubosť.“ Posledná časť tohto prekrásneho výroku nám ponúka veľmi výstižný príklad etického cítenia civilizovanej doby. Zločinom nie je hriech, ale jeho odhalenie, súkromný život je posvätný a jeho skúmanie nemožno tolerovať, cnosťou je počestnosť. Škandály, vulgárnosť, všetko, čo šokuje a vyvoláva odpor, sú zločiny najvyššieho rádu. Obrazom nemravnosti je pitie a kliatie, žalostná chudoba, ľahkomyseľnosť, lenivosť, nedbalý neporiadok. Básnici však môžu beztrestne povedať čokoľvek, akokoľvek je to skazené, geniálne diela sa môžu čítať bez nebezpečenstva a hanby, nech už stoja na akýchkoľvek princípoch, móda, sláva, krása a hrdinstvo môžu spoločnosti nanútiť akékoľvek zlo. Lesk dvora, kúzlo dobrej spoločnosti, duchaplnosti, predstavivosti, vkusu a urodzeného pôvodu, prestíž postavenia a možnosti bohatstva sú clonou, nástrojom a ospravedlnením neresti i bezbožnosti. A tak nakoniec možno s prekvapením zisťujeme, že intelektualistická kultivácia, ktorá začínala vypudením zmyselnosti, končí jej ospravedlňovaním. V tieni Cirkvi a v období svojho náležitého rozvoja dokáže filozofia naozaj poslúžiť morálke, no keď má dosť síl, aby mala vlastnú vôľu, nadnáša ju vedomie vlastnej dôležitosti, pokúša sa vytvoriť teóriu, stanoviť princíp, vytvoriť etický systém a odhodlá sa k morálnej výchove človeka, no napokon začne iba ak podporovať zlá, voči ktorým spočiatku akoby inštinktívne vystupovala. Pravé náboženstvo rastie pomaly, no keď sa raz zakorení, ťažko ho vytrhnúť. Jeho intelektuálny podvrh však nemá vlastný koreň: rýchlo vzklíči a rýchlo usychá. Oslovuje prirodzenosť a klesá pod panstvom starého Adama. Potom si ako zvrhnuté knieža, ktoré stratilo skutočnú moc, uchováva aspoň postavenie a majestát. Má odpor voči ohavnosti, a keď nedokáže ľudí odhovoriť od neresti, uniká pred pohľadom na jej ohavnosť tak, že ju prikrášľuje, „masťou iba zakrýva vred,“ ktorý nemôže vyšetriť ani vyliečiť,

„a zatiaľ vnútro rozožiera, nákaza.“⁵

Vďaka tejto plytkosti filozofického náboženstva sú jeho učeníci často akoby pripravenejší plniť niektoré príkazy kresťanstva ľahšie a presnejšie, než samotní kresťania. Ako som už povedal, sv. Pavol nám dáva vzor evanjeliovej dokonalosti, vykresľuje nám kresťanský charakter v najpôvabnejšej forme a v najkrajších farbách. Rozpráva o láske, ktorá je trpezlivá a dobrotivá, pokorná a priama, nesebecká, pokojná a vytrvalá. Prikazuje nám pokladať jeden druhého za vyššieho, dávať si navzájom prednosť, zdržiavať sa mrzkosti a zlých rečí, vyhýbať sa márnivosti, byť pokojní a vážni, veselí a šťastní, žiť v pokoji so všetkými ľuďmi, zachovávať pravdu a spravodlivosť, zdvorilosť a jemnosť, všetko, čo je mravne čisté, milé, cnostné a čo má dobrú povesť. Takýto je podľa sv. Pavla vzor kresťana v jeho vonkajších vzťahoch a, opakujem, škola sveta akoby vychovávala živé kópie tohto dokonalého vzoru s oveľa väčším úspechom, než Cirkev. V súčasnosti nie je „gentleman“ produktom kresťanstva, ale civilizácie. Dôvod je však zrejmý. Svet sa uspokojuje s úpravou povrchu, Cirkev sa snaží pretvoriť samotné hlbiny srdca. Vždy začína od začiatku a v prípade mnohých svojich detí nikdy nie je schopná dostať sa ďalej a ustavične len stavia základ. Zaoberá sa podstatou ako predpokladom a úvodom k okrase a príjemnosti. Lieči ľudí a udržiava ich bez smrteľného hriechu, hovorí „o spravodlivosti, zdržanlivosti a o budúcom súde“, vyžaduje vieru a nádej, zbožnosť, poctivosť a základy lásky, pričom má toľko práce s príkazmi, že rady a dokonalosť takmer ponecháva na nebeské vnuknutia. Zameriava sa skôr na nevyhnutné, než na žiaduce. Je tu pre mnohých aj pre niekoľkých. Dušu vedie na cestu spásy, aby raz, až bude povolaná, dokázala sa uchádzať o hrdinstvo a získať nielen základy, ale i dokonalosť krásy v celej jej veľkosti.

9. Toto je metóda či takpovediac politika Cirkvi, filozofia však hľadí na vec z úplne iného konca: čo už je filozofov do strachu z trestu či do spásy duše? Lord Shaftesbury v prvom prípade hovorí o akomsi „panickom strachu“, v druhom prípade sa posmešne sťažuje: „spása duší je dnes heroickou vášňou povznesených duchov.“ Samozrejme, zo svojho pohľadu si môže z kresťanstva slobodne vybrať, čo chce: teologické, tajomné a duchovné zahodí a vyberie si morálne či esteticky krásne. Vôbec mu nevadí, že svoju náuku začína tam, kde by ju mal vlastne končiť, je mu jedno, že miesto, aby zasadil strom, len z neho oberá kvety na svoju hostinu, zameriava sa len na tento život a jeho filozofia zomiera s ním; a ak mu kvety vydržia aspoň do konca hodovačky, viac si želať nemôže. A keď príde noc, možno sa zvädnuté lístie premieša s jeho vlastným popolom, on i ono však svoju úlohu splnili a už ich viac nebude. Zaiste, nestojí veľa robiť ľudí cnostnými za týchto podmienok. Je to, akoby sme ich učili jazyk či nejakú zručnosť, písať po latinsky alebo hrať na hudobný nástroj – je to výchova umelca, nie povolanie apoštola.

Toto skrášlenie vonkajšku je takmer začiatkom i koncom filozofickej morálky. Preto sa snaží skôr o skromnosť, než o pokoru, tak je možné byť zároveň pyšným i nenápadným. O pokoru sa vlastne ani nesnaží: pokora je jedna z najnáročnejších cností, či už ide o jej získanie alebo rozpoznanie. Sídlo má blízko samotného srdca a jej skúšky sú nesmierne chúlostivé a jemné. Jej podvrhov je neúrekom – tie nás však až tak veľmi nezaujímajú, lebo, ako hovorím, v etickom systéme, o ktorom teraz hovoríme, sa jej meno ani veľmi nespomína. Ako sa často hovorieva, staroveká civilizácia tento pojem nepoznala a nemala ani slovo na jeho vyjadrenie, či skôr pojem mala, no nepovažovala ho za cnosť, ale za chybu, a preto aj slovo, ktoré ho vyjadrovalo, malo potupný význam. Moderný svet ju nepozná, čo môžeme vidieť na tom, ako prekrúca tak trochu súbežný pojem „poníženosť.“ Dá sa povedať, že pokora či poníženosť, chápaná ako morálna cnosť, spočíva okrem iného v tom, že sa začneme považovať za rovných s nižšími od nás: nie je to len dobrovoľné vzdanie sa privilégií vyplývajúcich z vlastného postavenia, ale skutočná účasť či prijatie podmienok tých, ku ktorým zostupujeme. Toto je pravá pokora, zmýšľať a správať sa, akoby sme boli nízki, nie pestovať si povedomie vlastnej dôležitosti a popritom zaujať nízke postavenie. Takúto pokoru mal sv. Pavol, keď povedal, že je „najmenší zo všetkých svätých,“ a mali ju aj mnohí svätí muži, ktorí sa považovali za najväčších hriešnikov. Vo svojich myšlienkach sa zriekajú výsad či privilégií, na ktoré majú podľa ostatných nárok. Je nemálo poučné, páni, porovnať toto chápanie – tento teologický význam slova „poníženosť“ – s bežným významom tohto slova. Postavme ich vedľa seba a hneď uvidíme rozdiel medzi pokorou sveta a pokorou evanjelia. Svet, samozrejme, chápe „poníženosť“ tak, že sa človek síce zníži, ale len tak, že sa akoby predkloní a ani trochu sa nesnaží čo i len o piaď opustiť pozíciu, na ktorej sa pevne usadil. Je to skutok nadradeného, ktorý pri ňom zároveň jasne vyhlasuje, že je stále nadradený a že nerobí nič iné, než láskavosť tým, na úroveň ktorých teoreticky zostupuje. Toto je najviac, ako sa filozof dokáže priblížiť k chápaniu cnosti sebaponíženia; čokoľvek viac je už podľa neho nepoctivosť či pokrytectvo a okamžite v ňom vyvoláva podozrenie a odpor. Svet je taký, aký vždy býval: vieme, s akým pohŕdaním hľadeli vzdelaní pohania na mučeníkov a vyznávačov Cirkvi, a rovnaké pohŕdanie vyslovujú protikatolícke inštitúcie i dnes.

Toto je verná podoba etiky filozofie, no doba, ako je tá naša, ktorá nie je pohanská, ale sa hlási ku kresťanstvu, nemôže si dovoliť otvorene zavrhnúť pokoru či chváliť sa pýchou. Preto sa snaží nájsť spôsob, ako si zastrieť oči pred skutočným stavom veci. Pokoru s jej ťažkými a sebazapierajúcimi vlastnosťami milovať nedokáže, čo je však krajšie a príťažlivejšie než skromnosť? Ktorá cnosť dokáže na prvý pohľad tak dokonale simulovať pokoru? Aj keď, čo je od nej v skutočnosti radikálne odlišnejšie? Pravdou je, že skromnosť napriek svojmu veľkému kúzlu nie je najhlbšia ani najnáboženskejšia cnosť. Je to skôr predsunutá stráž či hliadka bojujúcej duše, ktorá neustále bdie nad jej vznikajúcim stykom s okolitým svetom. Obchádza zmysly, vystupuje do tváre, chráni oko i ucho, vládne hlasu i gestám. Jej sférou je vonkajšie správanie, podobne ako sa iné cnosti týkajú teologických záležitostí, iné spoločnosti a iné samotnej mysle. A keďže je povrchnejšia, než ostatné cnosti, ľahšie sa odlúči od ich spoločnosti, pripustí, aby začala byť spájaná s princípmi či vlastnosťami, ktoré sú jej od prirodzenosti cudzie, a často sa stáva zásterkou citov a cieľov, pre ktoré nám nikdy daná nebola. Tak málo je neklamným znakom pokory, že je dokonca zlučiteľná s pýchou. Tým lepšie pre účely filozofie: tá nedokáže byť pokorná, a preto sa jej pokorou okamžite stáva skromnosť.

Takáto výchova spôsobuje, že pri vzdelávaní mysle nielenže pýcha nevyjde navnivoč, ale dokonca z neho ťaží: dostane nové meno, nazve sa sebaúctou a prestane byť tou nepríjemnou, nespoločenskou vlastnosťou, ktorou vlastne je. Je síce hybným princípom duše, no vídať ju len zriedka, a keď sa ukáže, je zahalená do citlivosti a jemnosti a jej činy riadi zdravý rozum a zmysel pre česť. Už to nie je ten nepokojný pud bez určitého cieľa, dostáva veľké pole pôsobnosti a slúži spoločenským záujmom, ktoré by prirodzene narúšala. Nasmeruje sa do koryta usilovnosti, šetrnosti, čestnosti a poslušnosti, stáva sa známkou nábožnosti a morálnosti, ktoré sú v dobe, ako je tá naša, vo veľkej úcte. Všade sa stáva ochrankyňou cudnosti, zárukou pravdovravnosti, je to priam ochranné božstvo spoločnosti, akú dnes máme, ktoré slúžku inšpiruje k poriadnosti a slušnosti, jej pani k vhodnému vystupovaniu a ušľachtilým mravom a hlavu rodiny k spravodlivosti, mužnosti a štedrosti. Mesto i vidiek zalieva svetlom, zem pokrýva krásnymi stavbami a milými záhradami, obrába polia, zásobuje a okrášľuje dielne. Je to princíp nabádajúci k obozretnosti a zároveň k slobodnému míňaniu, princíp čestnej ctižiadosti i vkusnej zábavy. Dýcha na tvár spoločnosti a práchnivejúci hrob je hneď na pohľad krásny.

Táto sebaúcta, zjemnená civilizáciou, ktorá ju uviedla do činnosti, vštepuje do mysle obrovskú hrôzu pred odhalením a veľkú citlivosť na zlú povesť a výsmech. Stáva sa nepriateľom akýchkoľvek výstredností, desí sa takzvaných scén, nemá zľutovania s falošným hrdinstvom, pretvárkou či egoizmom, s urozprávanosťou či ťažkopádnou konverzáciou. Neznáša primitívne pätolízačstvo – niežeby sa snáď snažila vykoreniť chúťky, ktorým lichotník slúži, ale vidí, aké absurdné je si v nich hovieť, chápe, aké nepríjemnosti to spôsobuje ostatným, a ak už aj treba vzdať hold bohatým či mocným, príprava na to si vyžaduje väčšiu citlivosť a umenie. Márnivosť sa tak mení na nebezpečnejší sebaklam, lebo sa bráni jej prirodzenému prepuknutiu. Učí ľudí potláčať city, ovládať hnev a mierniť prísnosť i tón svojich súdov. Ako by si prial Lord Shaftesbury, pri odsudzovaní neprípustného dáva prednosť skôr hravému vtipu a satire, ktoré sú uhladenejšie, dobrosrdečnejšie a účinnejšie, než prostriedky prirodzené nevzdelaným hlavám. Práve táto podráždenosť zo všetkého tragického a bombastického spôsobuje, že sa dnes ticho, ale energicky stavia proti nekresťanskej praxi súbojov, ktorú označuje za jednoducho nevkusnú a za pozostatok barbarských čias, a rozhodne sa zdá, že bude úspešná tam, kde sa náboženstvo namáhalo zbytočne.

10. Preto je takmer definíciou gentlemana povedať, že je to človek, ktorý nikdy nespôsobuje bolesť. Tento opis je jemný a viac-menej presný. Stará sa najmä o to, aby len odstraňoval prekážky, ktoré ľuďom okolo neho bránia v slobodnej a nehatenej činnosti, a skôr sa im prispôsobuje, než aby sám preberal iniciatívu. Osoh z neho môžeme prirovnať k takzvaným výdobytkom zaisťujúcim osobné pohodlie: je ako pohodlné kreslo či dobrý oheň, ktoré slúžia na rozptýlenie chladu či únavy, hoci prostriedky na odpočinok a živočíšne teplo poskytuje príroda i bez nich. Ďalej sa pravý gentleman starostlivo vyhýba všetkému, čo by mohlo spôsobiť náraz či otras v mysli tých, s ktorými má do činenia: každému stretu názorov, každému zraneniu citov, každej odmeranosti, podozrievavosti, skľúčenosti či zatrpknutosti. Veľmi mu záleží na tom, aby sa každý cítil príjemne a ako doma. Zaujíma sa o celú spoločnosť okolo seba – k hanblivým je jemný, k rezervovaným citlivý, k absurdným milosrdný. Dokáže si uvedomiť, s kým hovorí, dáva si pozor na nevhodné narážky či témy, ktoré by mohli vyvolať podráždenie, v rozhovore len zriedka vyniká a nikdy nenudí. Láskavosti, ktoré robí, berie na ľahkú váhu a keď dáva, pôsobí dojmom, akoby dostával. Nikdy nehovorí o sebe, ibaže by bol k tomu nútený, nikdy sa neobraňuje len ironickým šľahom, nemá uši pre ohováranie ani pre klebety, má zábrany podsúvať pohnútky tým, čo mu kladú prekážky a všetko vykladá v tom najlepšom svetle. V diskusii nie je nikdy podlý ani malicherný, nikdy sa nesnaží o neférovú výhodu, nikdy si nemýli osobné útoky či ostré výrazy s argumentmi a ani nenaznačuje zlo, ktoré sa neodváži vysloviť. Rozumná predvídavosť mu velí poslúchať radu starovekého mudrca, podľa ktorej by sme sa voči svojmu nepriateľovi mali vždy správať tak, akoby sa jedného dňa mal stať naším priateľom. Je príliš rozumný, než aby sa ho dotkla urážka, príliš zaneprázdnený, než aby si pamätal krivdy, a príliš povznesený, než aby v srdci prechovával nenávisť. Je trpezlivý, zhovievavý a odovzdaný, a to dokonca z filozofických dôvodov: prijíma bolesť, lebo sa jej nedá vyhnúť, stratu blízkej osoby, lebo sa nedá nahradiť, a smrť, lebo je jeho osudom. Ak aj vstúpi do nejakého sporu, disciplinovanosť rozumu ho uchráni pred nemotornou nezdvorilosťou možno lepších, no menej vzdelaných hláv, ktoré ako tupé zbrane neschopné čistého rezu len trhajú a sekajú, ktoré nepochopia pointu argumentu, mrhajú silami na zbytočnosti, nepochopia oponenta a otázku opúšťajú zamotanejšiu, než ju našli. Jeho názory sú možno správne, možno nie, no je príliš triezvy, než aby bol nespravodlivý: vyjadruje sa jednoducho, ale pôsobivo, stručne, ale presvedčivo. Nikde nenájdeme väčšiu úprimnosť, ohľaduplnosť a zhovievavosť: snaží sa hľadieť na veci očami svojich oponentov a ospravedlňuje ich chyby. Pozná nielen silu, ale i slabosť ľudského rozumu, jeho miesto i jeho hranice. Ak je neveriaci, bude príliš hlboký a veľkorysý, než aby sa vysmieval náboženstvu či vystupoval proti nemu: je príliš múdry, než aby bol vo svojej nevere dogmatický či fanatický. Rešpektuje zbožnosť, a dokonca aj inštitúcie, ktoré neuznáva, podporuje ako úctyhodné, krásne či užitočné. Ctí si služobníkov náboženstva a stačí mu odmietnuť jeho tajomstvá, nemusí na ne útočiť či odsudzovať ich. Je priateľom náboženskej tolerancie, a to nielen preto, že jeho filozofia ho naučila hľadieť na všetky formy viery nestranne, ale i pre jemné a mäkké city, ktoré prichádzajú s civilizáciou.

Niežeby nemohol svojím spôsobom vyznávať nejaké náboženstvo, hoci by aj nebol kresťanom. V tomto prípade je jeho náboženstvo náboženstvom predstavivosti a citu, je to realizácia ideí vznešenosti, majestátnosti a krásy, bez ktorých sa žiadna veľká filozofia nezaobíde. Občas uzná existenciu Boha, občas ovenčí neznámy princíp či kvalitu dokonalými vlastnosťami. A táto dedukcia jeho rozumu, tento výtvor jeho predstavivosti sa mu stane podnetom k takým vynikajúcim úvahám a základom takej rôznorodej a systematickej náuky, že takmer vyzerá ako učeník samotného kresťanstva. Samotná presnosť a sila jeho logických schopností mu umožňujú vidieť, aké city sú dôsledné u tých, čo vyznávajú akúkoľvek náboženskú náuku, a ostatným sa zdá, že preciťuje a vyznáva celý okruh teologických právd, ktoré v jeho mysli neexistujú inak, než ako množstvo dedukcií.

Toto sú niektoré črty etického charakteru, ktorý si utvorí pestovaný rozum bez ohľadu na náboženský princíp. Možno ich vidieť vo vnútri Cirkvi i mimo nej, u svätých mužov i u zhýralcov. Pre svet predstavujú vzor dokonalosti, katolíkovi sčasti napomáhajú, sčasti bránia vo vývoji. Môžu byť užitočné pri vzdelávaní ľudí, ako boli sv. František Saleský či kardinál Pole, a môžu byť tiež poslednou hranicou úvah pre ľudí, ako boli Shaftesbury či Gibbon. Bazil a Julián boli spolužiakmi v aténskej škole: z jedného sa však stal svätec a učiteľ Cirkvi, z druhého jej pohrdlivý a neúprosný nepriateľ.

Úryvok je 8. prednáška z knihy Idea Univerzity od Johna Henryho Newmana, ktorú v týchto dňoch vydáva Kolégium Antona Neuwirtha.

Newman, John Henry: Idea Univerzity.1. časť. Ivanka pri Dunaji: Kolégium Antona Neuwirtha, 2015. Preklad: Matúš Sitár.
Knihu si možno kúpiť cez webovú stránku Kolégia na adrese: http://www.kolegium.org/ine-aktivity/knihy/

¹ - podľa starovekých autorov ryba, ktorá zadržiavala lode v plavbe (pozn. prekl.)
² - Myslím, že som nepovedal nič, čo by nebolo v súlade s nasledujúcim úryvkom z kardinála Gerdila, aj keď som väčšmi hovoril o dobrej stránke Juliánovho charakteru. „Genialita, znalosti, schopnosti vo vojenskom remesle, odvaha a nezaujatosť pri velení armády, úctyhodné skôr činy než vlastnosti, no najčastejšie skalené márnivosťou, ktorá bola ich motívom, poverčivosť spojená s pokrytectvom, nadaný a vzdelaný duch, no náchylný k malichernosti, zásadné chyby vo vláde, nevinní obetovaní z pomsty, zžieravá nenávisť voči kresťanstvu, ktoré opustil, vášnivá naviazanosť na bláznovstvá teurgie, toto sú črty, ktoré nám zachytávajú Juliána“ Opere, zv. x, s. 54.
³ - GIBBON: Hist., kap. 24.
⁴ - PERSIUS: Satiry I, 7. (pozn. prekl.)
⁵ - SHAKESPEARE, W.: Hamlet, 3. dejstvo, 4. výstup, podľa prekladu Ľubomíra Feldeka. Bratislava: Ikar, 2006, s. 106 – 107. (pozn. prekl.)