Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kresťanstvo neprijali ako odev, ale ako farbu kože

Číslo 2/2015 · Ján Krupa · Čítanosť článku: 2470
 

Koncom februára 2015 pápež František rozhodol, že vyhlási za „učiteľa univerzálnej Cirkvi“ arménskeho mnícha, teológa a mystika Gregora z Nareku (†1010). Vyhovel tým žiadosti, ktorú mu v roku 2014 adresovala z Bejrútu synoda Arménskej katolíckej cirkvi. Povýšenie sv. Gregora z Nareku za cirkevného učiteľa sa deje pri príležitosti 100. výročia genocídy spáchanej na Arménoch v Osmanskej ríši. Najviac uctievaný duchovný spisovateľ Arménov žil v Nareku pri jazere Van. V tejto oblasti vo východnom Turecku prevládala pred sto rokmi arménska populácia. V roku 1908 sa v Osmanskej ríši dostali k moci Mladoturci, ktorých cieľom bola jednotná turecká ríša založená na turečtine a islame ako jedinom kultúrnom a náboženskom základe.

Koncom roku 2014, v encyklike adresovanej Arménom na celom svete, Arménska apoštolská cirkev oznámila, že 23. apríla 2015 pri božskej liturgii v Ečmiadzine, za prítomnosti arménskeho episkopátu z celého sveta, hromadne svätorečí „nevinné obete“, ktoré „radšej akceptovali smrť ako odvrhnutie svojej viery a národa“. Vernosť Arménov a Armeniek kresťanstvu a národu viedla často k mučeníctvu. Pekné vyjadrenie našla už v diele O Vardanovi a arménskej vojne, ktoré napísal arménsky teológ a historik Eliše v piatom storočí. V ňom sa píše, ako Arméni perzskému kráľovi Yazgirdovi II., ktorý ich nútil prestúpiť na mandaizmus, v roku 451 odkázali: „Neprijali sme kresťanstvo ako odev, ktorý možno stále znova meniť, ale ako farbu kože, ktorá sa nedá odstrániť“.

Arménska apoštolská cirkev

Arméni smú o sebe tvrdiť, že sú najstarším kresťanským štátnym ľudom na svete. Už v roku 301 povýšil arménsky kráľ Trdat III. kresťanstvo na štátne náboženstvo. Obrátenie kráľa sa pripisuje sv. Gregorovi, ktorému Arménska cirkev dala prímenie „Osvietiteľ“, pretože krstom osvietil svetlom evanjelia arménsky národ. Podľa starobylej cirkevnej tradície mali však priniesť kresťanstvo do Arménska už v polovici prvého storočia svätí apoštoli Júda Tadeáš a Bartolomej. Preto v oficiálnom názve cirkvi (Arménska apoštolská, pravoslávna, svätá cirkev) i vo všeobecne používanom (Arménska apoštolská cirkev) figuruje prívlastok „apoštolská“. V starších publikáciách je možné nájsť aj označenie „Arménska gregoriánska cirkev“, pričom jej založenie pripisujú sv. Gregorovi Osvietiteľovi (†328?). Samotní Arméni, ktorí si veľmi ctia osobu a pôsobenie sv. Gregora ako svojho cirkevného patróna a prvého patriarchu, však s týmto označením nemôžu súhlasiť pre už skôr spomínané presvedčenie.

V roku 314 bol Gregor Osvietiteľ vysvätený Leontiom z Cézarey v Kapadócii za prvého biskupa Arménskej cirkvi, ktorá až do piateho storočia zostala pod jurisdikciou byzantskej Cézarey. Počas celého štvrtého storočia sa na stolici prvého hierarchu Arménska Gregora Osvietiteľa striedala jeho dynastia. Táto stolica je spojená s titulom „katholikos“. Na znak víťazstva kresťanstva nad pohanstvom bol pod Gregorovým vedením už v roku 303 v Ečmiadzine (20 kilometrov západne od dnešného arménskeho hlavného mesta Jerevanu) dokončený – na základoch pohanského chrámu – kresťanský kostol, ktorý si Gregor Osvietiteľ po svojej biskupskej vysviacke zvolil za svoju katedrálu. Ečmiadzin zostal sídlom prvého arménskeho hierarchu až do druhej polovice piateho storočia.

Medzníkom pre kresťanstvo v Arménsku bolo okolo roku 400 vytvorenie arménskej abecedy zásluhou mnícha Mesropa Maštoca (†440). Do arménskeho jazyka bola preložená Biblia a mnoho spisov gréckych a sýrskych cirkevných otcov. Zavedenie arménskej liturgie viedlo aj k rozvoju arménskej literatúry, a tým boli položené ideové základy Arménska ako kresťanskej krajiny. Táto nábožensko-kultúrna vitalita pravdepodobne slúžila aj ako vzor pre susedných kaukazských, gruzínskych a albánskych kresťanov.

Vlastné písmo prispelo rozhodnou mierou k tomu, že Arménska apoštolská cirkev si vyformovala vlastnú nezameniteľnú identitu, a to napriek tomu, že sa v perzskej Sasánovskej ríši, ktorou bolo Arménsko anektované na konci štvrtého storočia, ocitla pod rastúcim vplyvom Asýrskej cirkvi. Arménska apoštolská cirkev si dokázala zachovať v Sasánovskej ríši samostatnú cirkevnú štruktúru pod vedením prvého hierarchu, pre ktorého sa od siedmeho storočia presadil titul katholikos.

Na 4. ekumenickom koncile v Chalcedóne (451) sa mohli zúčastniť len štyria arménski biskupi z najkrajnejšieho západného územia. Pre veľkú väčšinu arménskych hierarchov bola účasť na koncile nemožná, pretože Arméni pod vedením kniežaťa Vardana Mamikoniana práve povstali proti Sasánovcom, ktorí chceli pomocou zbraní presadiť mandaizmus. V avarajrskej bitke proti Sasánovcom v roku 451 Arménska cirkev vložila do svojich základov krst krvi, ktorý poznačuje celé jej dejiny, a to až do genocídy v roku 1915.

Prvé riešenie otázky teologických záverov Chalcedónskeho koncilu sa v Arménskej cirkvi konalo v roku 506 v novom sídle arménskeho prvého hierarchu v Dvine (20 kilometrov južne od dnešného arménskeho hlavného mesta Jerevanu). Na synode všetkých arménskych biskupov za zúčastnili aj biskupi Gruzínskej a Albánskej cirkvi. Synodálni otcovia súhlasili s pravidlami obsiahnutými v edikte Henotikon, ktorý v roku 482 vydal byzantský cisár Zenon (474-491). Na synode bolo tiež odsúdené učenie nestorianizmu a boli potvrdené teologické závery 3. ekumenického koncilu v Efeze (431). Toto rozhodnutie znamenalo prerušenie cirkevného spoločenstva s Asýrskou cirkvou, ktorá bola v Sasánovskej ríši najvýznamnejšia, ale prijala len teologické závery 1. ekumenického koncilu v Nicei (325) a 2. ekumenického koncilu v Konštantínopole (381).

Pozitívny postoj k Chalcedónskemu koncilu sa radikálne zmenil sa synode v Dvine v roku 555, ktorá sa postavila proti Konštantínopolu. Arménska cirkev vydala vyhlásenie, že odsudzuje kristologické závery 4. ekumenického koncilu v Chalcedóne (451), čím prerušila cirkevné spoločenstvo so štátnou Cirkvou v Rímskej ríši. Nemalý vplyv na toto odmietnutie mala politika byzantského cisára Justiniána I., ktorý sa usiloval o ovládnutie Arménska. Arméni chceli demonštrovať, že nie sú piatou kolónou Sasánovskej ríše.

V roku 610 došlo k prerušeniu cirkevného spoločenstva s Gruzínskou cirkvou, keď táto prijala teologické závery Chalcedónskeho koncilu. Od toho času Gruzínska cirkev patrí k byzantskému pravosláviu, zatiaľ čo Arménska cirkev do rodiny orientálnych pravoslávnych cirkví. Ako orientálne pravoslávne cirkvi sa označujú cirkevné spoločenstvá, ktoré sa po koncile v Chalcedóne (451) odštiepili od Cirkvi v Imperium Romanum. Aj tu vývoj neprebiehal jednotne: zatiaľ čo sa v Alexandrijskom a Antiochijskom patriarcháte sformovala silná opozícia proti teologickým záverom 4. ekumenického koncilu, Arméni a Etiópčania neboli zapojení do sporov o chalcedónsku kristológiu a až neskôr prevzali pozíciu koptských a sýrskych kresťanov. Pre silné zdôrazňovanie božskej prirodzenosti Ježiša Krista v kristologickom učení týchto cirkví boli ich veriaci dlhý čas označovaní ako „monofyziti“. Aj tu však novšie výskumy preukázali, že toto označenie neopisuje správne kristologickú vieru týchto cirkví. Správnejšie je hovoriť o tzv. „predchalcedónskom pravosláví“. Orientálne pravoslávne cirkvi patria k rozličným obradom. Treba ich teda vnímať ako samostatné cirkvi, ktoré však na základe zhody v učení sú spojené medzi sebou v cirkevnom spoločenstve, a chápu sa ako jedna rodina cirkví.

Od siedmeho storočia sa Arménsko stalo politickou loptou meniacich sa nekresťanských vládcov. V druhej polovici siedmeho storočia obsadili Arménsko najskôr Arabi, ktorých na začiatku jedenásteho storočia vyhnali Seldžukovia. Títo zase v trinástom storočí museli ustúpiť mongolským vojskám. Tieto meniace sa cudzie nadvlády premenili Arménsko na trvalé bojisko a nútili katholikosa k častému presunu svojho sídla. Okrem Ečmiadzinu poslúžili ako jeho rezidenčné mestá dočasne Dvin, Van, Aghtamar a Ani.

Po dobytí Arménska Seldžukmi sa časť Arménov presunula z Kaukazu na východné (dnes turecké) pobrežie Stredozemného mora, kde v roku 1080 založili kilikijské Arménske kráľovstvo (tzv. Malé Arménsko). Cirkevné vedenie túto migráciu nasledovalo. V dôsledku toho začal katholikos rezidovať v Kilíkii. Od roku 1293 sa jeho sídlom stalo hlavné mesto Sis (dnes Kozan v Turecku).

V úsilí zabezpečiť si vojenskú pomoc zo Západu proti egyptským Mamelukom bola na synode v Sis v roku 1307 uzavretá cirkevná únia s Rímskou cirkvou. Nasledoval radikálny proces latinizácie, ktorej stopy sú zjavné v arménskej liturgii dodnes. Vplyv rímskej liturgie je neodškriepiteľný predovšetkým pri liturgických rúchach a insígniách biskupov. V roku 1344 začal značný odpor voči masívnej latinizácii, ktorý vyústil do zrušenia cirkevnej únie s Rímom na synode v Sis v roku 1361. Keďže sa vytúžená vojenská pomoc zo Západu nedostavila, egyptským Mamelukom sa v roku 1375 podarilo definitívne ovládnuť kilikijské Arménske kráľovstvo a mnohí Arméni utiekli do Európy.

Popri Kilikijskom katholikáte existoval od roku 1113 aj katholikát na ostrove Aghtamar na jazere Van, ktorý vznikol ako reakcia na spornú voľbu katholika Gregora III. (1113-1166) úradujúceho v Kilikii a odmietajúceho zbližovanie Arménskej cirkvi s Rímom. Tento katholikát existoval v nepretržitej biskupskej postupnosti do roku 1895. Po krvavých pogromoch rokov 1894/96 proti kresťanským Arménom zo strany osmanských Turkov, bol katholikát v Aghtamare neodvratne vyhladený.

Po zániku kilikijského Arménského kráľovstva veľká časť Arménov podporovala presunutie katholikátu zo Sis späť do jeho starého sídla v Ečmiadzine. V roku 1441 prišla z Veľkého Arménska žiadosť o návrat katholika Gregora IX. Musabegeana do pôvodného sídla, ale ten odmietol. Preto vznikli dve sídla, ktoré existujú dodnes, a to v neprerušenej biskupskej postupnosti.

V dôsledku zriadenia Jeruzalemského (1311) a Konštantinopolského patriarchátu (1461) bola cirkevná situácia Arménskej apoštolskej cirkvi na začiatku novoveku pomerne zložitá, pretože existovali tri katholikáty (Ečmiadzin, Sis, Aghtamar) a dva patriarcháty (Jeruzalem, Konštantinopol), ktorých platné jurisdikčné príslušnosti bolo možné vyjasniť až časom. V pozadí tohto vývoja bol neustály politický tlak, ktorý bol na arménsky národ vyvíjaný zvonka, a viedol stále znova k útlaku a krvavým prenasledovaniam. Treba si uvedomiť, že Sis a západ Arménska boli obsadené Osmanskou ríšou, zatiaľ čo Ečmiadzin a východ Arménska boli podrobené Perzskou ríšou. Bez jednotiaceho puta Arménskej cirkvi by bol arménsky ľud – po strate svojej politickej nezávislosti – rozdrobený medzi nepriateľské politické bloky. Arménska cirkev vytvorila arménskemu ľudu životný priestor, ktorý mu bol často upieraný.

Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia začalo pre Arménsku cirkev a arménsky národ najtemnejšie obdobie ich histórie. Rastúce represie v Osmanskej ríši proti Arménom vyvrcholili v rokoch 1894 až 1896 do prvej vlny krvavých pogromov, počas ktorých osmanskí Turci zavraždili tristotisíc Arménov. Takto brutálne tureckí mocipáni reagovali na úsilie Arménov o nezávislosť. Keď sa v roku 1909 v Kilíkii opakovali pogromy v podobe masakrov, preložil kilikijský katholikos v roku 1915 svoje sídlo najskôr zo Sisu do Aleppa, a odtiaľ v roku 1930 do Antelias pri Bejrúte v Libanone. V rokoch 1914-1915 napokon došlo k prvej genocíde dvadsiateho storočia: V Anatólii zavraždili 1,5 milióna kresťanských Arménov. Z piatich tisícov klerikov Arménskej apoštolskej cirkvi prežila genocídu len asi desatina. Podľa údajov Konštantínopolského arménskeho patriarchátu osmanskí Turci vyplienili a vypálili takmer všetky z dvetisícdvesto kláštorov a chrámov na území Turecka. Až na malú mestskú štvrť v Istanbule boli všetci Arméni vyhnaní z dnešného tureckého štátneho územia alebo utiekli do diaspóry na celom svete: hlavnými cieľmi boli Európa, Amerika, Sýria a Libanon.

Represie proti Arménskej apoštolskej cirkvi pokračovali aj v Sovietskom zväze v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia, pričom vyvrcholili zavraždením ečmiadzinského katholika Chorena I. Muradbekjana (1873-1938) sovietskou tajnou službou. Až po smrti Stalina mohol ečmiadzinský katholikos Vasken I. postupne stabilizovať a obnoviť cirkevný život v Arménskej sovietskej socialistickej republike. Keď v roku 1991 dosiahla Arménska republika nezávislosť, Arménska apoštolská cirkev sa mohla opäť slobodne rozvíjať a získala späť vedúce postavenie v arménskej spoločnosti.

Ečmiadzinský katholikos nesie titul „Najvyšší patriarcha a katholikos všetkých Arménov“, čím je vyjadrené jeho prednostné postavenie v Arménskej apoštolskej cirkvi. Je hlavou približne siedmim miliónov veriacich v Arménsku a v celosvetovej diaspóre.

„Katholikovi veľkého domu Kilíkie“ so sídlom v Antelias v Libanone prináleží jurisdikcia nad veriacimi Arménskej apoštolskej cirkvi v Libanone, Sýrii a na Cypre. V období studenej vojny však tento katholikát zriaďoval v celosvetovej diaspóre paralelné štruktúry k diecézam a farnostiam ečmiadzinského katholikátu. Od roku 1995, keď niekdajšieho kilikijského katholika Karekina II. zvolili za ečmiazindského katholika, sa však zdá, že sa pri riešení tohto problému dosiahol pokrok.

Jeruzalemský arménsky patriarchát nechali zriadiť v roku 1311 egyptskí Mamelukovia. Od toho času môže preukázať neprerušenú biskupskú postupnosť a má status autonómnej cirkvi pod jurisdikciou ečmiadzinského katholikátu. Jeho jurisdikčná oblasť zahŕňa Izrael, Jordánsko a Palestínske autonómne územia. Počet veriacich v týchto oblastiach nepresahuje štyritisíc osôb, pričom až tisícpäťsto z nich žije v Arménskej štvrti historického Jeruzalema, kde leží aj sídlo patriarchátu. Arménske bratstvo Svätého hrobu je popri gréckom pravoslávnom bratstve a františkánoch jedným z troch strážcov posvätných miest. Pútnici vo Svätej zemi natrafia na arménskych mníchov a arménsku liturgiu nielen v Bazilike Svätého hrobu, ale aj v Bazilike Narodenia Pána v Betleheme, v Hrobke Panny Márie v údolí Cedron a v Chráme Nanebovstúpenia Pána na Olivovej hore. Zatiaľ čo Arménska apoštolská cirkev na celom svete prevzala gregoriánsky kalendár, Jeruzalemský arménsky patriarchát sa z historických dôvodov naďalej riadi juliánskym kalendárom.

Konštantínopolský arménsky patriarchát nechal v roku 1461 zriadiť turecký sultán ako protipól ku gréckemu Konštantínopolskému ekumenickému patriarchátu. Tiež si zachoval neprerušenú biskupskú postupnosť, a tiež má autonómny status pod jurisdikciou ečmiadzinského katholikátu. Jeho jurisdikcia zahŕňa Turecko a ostrov Krétu. V dôsledku genocídy Arménov na začiatku dvadsiateho storočia predstavuje celkový počet arménskych veriacich v Turecku už len sedemdesiattisíc osôb. Konštantínopolský arménsky patriarchát sa nachádza v podobne tažkej situácii ako Konštantínopolský ekumenický patriarchát. Turecký štát zavrel v roku 1969 jeho kňazský seminár a podľa tureckých zákonov smie byť za arménskeho patriarchu zvolený len Armén s tureckým štátnym občianstvom. Turecký štát naďalej neochvejne popiera genocídu na Arménoch zo strany osmanských Turkov a odmieta objektívne historické spracovanie vtedajších udalostí.

Súhrn:

  • Veriaci: cca 7 miliónov, z nich takmer dve tretiny v celosvetovej diaspóre mimo Arménska
  • Titul prvého hierarchu: Najvyšší patriarcha a katholikos všetkých Arménov
  • Sídlo prvého hierarchu: Ečmiadzin (Arménsko)
  • Diecézy: 42 diecéz v Ečmiadzinskom katholikáte (deväť v Arménsku, pätnásť v Európe, sedem v Amerike, tri v Afrike, tri na Blízkom východe, štyri na Ďalekom východe a jedna v Austrálii); desať diecéz, tri prelatúry a jeden vikariát v Kilikijskom katholikáte; Jeruzalemský patriarchát; Konštantínopolský patriarchát.
  • Status: autokefálna cirkev
  • Rítus: arménsky
  • Liturgická reč: Grabar (staroarménčina)
  • Kalendár: gregoriánsky (v Jeruzalemskom arménskom patriarcháte juliánsky).

Arménska katolícka cirkev

Na Ferrarsko-florentskom koncile v roku 1439 podpísala síce arménska delegácia dekrét Exultate Deo o únii s Latinskou cirkvou, no Arménska cirkev ho neuznala, a preto zostal bez účinku.

Keď sa na Lyonskom (1274) a Ferrarsko-florentskom koncile (1439) s definitívnom platnosťou nepodarilo zmieriť Katolícku a Pravoslávnu cirkev, prijali katolíci voči východným pravoslávnym cirkvám novú stratégiu. Zahrňovala podporu „misionárskeho“ úsilia katolíkov medzi pravoslávnymi s úmyslom získať jednotlivcov i celé skupiny pre plné cirkevné spoločenstvo s Rímom. Súčasne sa rodila myšlienka umožniť pravoslávnym komunitám, ktoré sa stali súčasťou Katolíckej cirkvi, uchovať si vlastné liturgické tradície a právne normy. „Misijné“ pôsobenie sa odohrávalo vo všetkých východných cirkvách. Postupom času sa niektoré časti takmer všetkých východných pravoslávnych cirkví stali katolíckymi, čím vznikli východné katolícke cirkvi. Prvú „misionársku“ činnosť katolíkov medzi Arménmi podnikli dominikáni. V priebehu času vznikli na rôznych miestach arménske katolícke komunity, ktoré boli stále početnejšie.

V roku 1740 vstúpili štyria arménski biskupi do cirkevnej únie s Rímom. Spomedzi nich bol za arménskeho katolíckeho kilikíjskeho patriarchu zvolený Abraham Petrus Ardzivian (1679-1749). V roku 1742 pápež Benedikt XIV. potvrdil túto voľbu a poslal mu pálium. Svoje sídlo si zriadil v kilikijskom Sis, v blízkosti apoštolského katholikátu. Na základe odporu zo strany apoštolského katholikátu a osmanských úradov preložil jeho nástupca už v roku 1750 svoje sídlo do kláštora Bzommar v Jounieh v blízkosti Bejrútu.

Pre Arménov žijúcich v Istanbule (Konštantinopole), ktorí boli v plnom cirkevnom spoločenstve s Rímom, existovala od roku 1759 vlastná cirkevná hierarchia, ktorá bola spôsobená zákonnými rámcovými podmienkami Osmanskej ríše. V roku 1867 bola táto hierarchia začlenená od kilikijského patriarchátu a sídlo patriarchátu bolo preložené do Istanbulu, čo sa udialo na politický tlak tureckej strany. Po genocíde na Arménoch v rokoch 1915 až 1922, pri ktorej bolo zavraždených aj stotisíc katolíckych Arménov a polovica arménskeho katolíckeho kléru, sa Arménska katolícka cirkev reorganizovala a preložila sídlo svojho patriarchátu v roku 1928 späť do Bzommaru v Libanone, kde je až dodnes.

V roku 1870 sa pripojili viacerí arménski katolícki biskupi a kňazi k Arménskej apoštolskej cirkvi, pretože nechceli akceptovať závery 1. vatikánskeho koncilu. Dnes je možné stretnúť Arménsku katolícku cirkev po celom svete, podobne ako veľké časti arménskeho národa, ktorý v dôsledku prenasledovania a vyhnania Mladoturkami musel hľadať útočisko v diaspóre.

Výnimočný význam pre zachovanie kultúrneho a cirkevného dedičstva Arménov má arménska katolícka rehoľa Mechitaristov. Jej zakladateľom je Peter Manuk zo Sebaste (1676-1749), nazývaný Mechitar („Utešiteľ“). Tento ako mladík putoval po arménskych kláštoroch a spoznával ich vedenie a spiritualitu. Vo veku 24 rokov sa rozhodol založiť mníšsku rehoľu. Jej základy položil v Konštantínopole (Istanbule). Na sviatok Narodenia Panny Márie (8. septembra) v roku 1701 založil rehoľu, ktorá si dala názov „Adoptívni synovia Panny, učitelia pokánia“. Mechitar patril v rámci Arménskej cirkvi k prúdu, ktorý sa klonil k únii s Rímom. Podmienkou bolo, že si uchová svoje vlastné tradície. Nesúhlasil s vytvorením oddeleného arménskeho katolíckeho patriarchátu. Ako schizmatici v očiach Arménskej cirkvi museli mechitaristi čoskoro opustiť Konštantinopol, a už v roku 1703 založili svoj prvý kláštor venovaný sv. Antonovi Pustovníkovi v mestečku Methoni na poloostrove Peloponéz v Grécku. V roku 1711 ich oficiálne potvrdil pápež Klement XII., pričom sa zaviazali, že prevezmú pravidlá sv. Benedikta z Nursie. Odvtedy nesú názov Congregatio monachorum Antonianorum Benedictinorum Armenorum. Na úteku pred turecko-benátskou vojnou sa v roku 1717 usadili na jednom ostrove v Benátskej lagúne: San Lazzaro degli Armeni. V roku 1773 sa komunita pre otázku rehoľných pravidiel rozdelila. Jedna časť prešla do Terstu, až sa definitívne usadila v roku 1811 vo Viedni. Mechitaristi prispeli rozhodujúcim spôsobom ku kultúrnej a duchovnej obnove Arménov. Benátska vetva obhajovala zásadnú pravoslávnu identitu Arménskej cirkvi a nutnosť dialógu s Arménskou apoštolskou cirkvou, viedenská vetva rehole mala bližšie k ekleziológii „misionárov“ Arménskej katolíckej cirkvi.

Súhrn:

  • Veriaci: cca 470.000, z toho 325.000 v Arménsku, 26.000 v Sýrii, 12.000 v Libanone, 36.000 v severnej Amerike, 30.000 v Paríži, 16.000 v Argentíne a 12.000 v ostatných štátoch Latinskej Ameriky
  • Titul prvého hierarchu: Kilikijský patriarcha
  • Sídlo: Bejrút (Libanon)
  • Diecézy: 17, z toho jedna v Arménsku, osem na Blízkom a Strednom východe, päť v Európe a tri v Amerike
  • Rítus: arménsky
  • Liturgická reč: Grabar (staroarménčina)
  • Kalendár: gregoriánsky.

Arménska evanjelická cirkev

V 19. storočí vzniklo medzi arménskymi kresťanmi v Konštantinopole hnutie, ktoré sa zakladalo predovšetkým na štúdiu Biblie, a čoskoro konštatovalo protirečenia medzi biblickými textami a praxou Arménskej apoštolskej cirkvi. Toto hnutie dostalo ďalšiu podporu pre svoju prácu v dvadsiatych rokoch 19. storočia v podobe prekladov Biblie do tureckej a modernej arménskej reči. Reformné úsilia medzi Arménmi v Osmanskej ríši podporovali misionári z USA. V roku 1828 bol v rámci Konštantinopolského arménskeho patriarchátu založený teologický seminár, ktorý mal predovšetkým pripravovať kvalifikovaných klerikov pre Arménsku apoštolskú cirkev. V tomto seminári sa však natoľko rozšírili reformačné idey, že patriarcha Stepanos III. Zacharian bol nútený bojovať proti tomuto hnutiu, ktoré medzičasom založilo „Pietistickú úniu“. Patriarcha Matheos II. napokon exkomunikoval v roku 1846 prívržencov pietistického hnutia, na čo v tom istom roku tridsaťsedem mužov a tri ženy založili vyznaním viery v dvanástich článkoch Arménsku evanjelickú cirkev. S arménskou diaspórou sa Arménska evanjelická cirkev rozšírila po celom svete. Celkový počet jej členov sa odhaduje na 250.000. Na celom svete je dnes deväťdesiat arménskych evanjelických komunít, ktoré sú organizované v siedmich cirkvách:

  • Únia arménskych evanjelických cirkví na Blízkom Východe
  • Severoamerická arménska evanjelická únia
  • Francúzska evanjelická únia
  • Únia arménskych evanjelických cirkví v Arménsku
  • Euroázijska arménska evanjelická únia
  • Európska arménska evanjelická spoločnosť
  • Únia arménskych evanjelických spoločenstiev v Bulharsku.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.