Ach, Nemecko
Číslo 3/2006 ·
·
Čítanosť článku: 6442
Podľa mnohých je dnes Nemecko krajina, ktorá v posledných rokoch symbolizuje ekonomický aj morálny úpadok Západu. Na povrchu naozaj veľa nasvedčuje tomu, že tu, v srdci Európy, čoskoro definitívne odzvoní západnej civilizácii. Pohľad pod povrch však prekvapí: hoci sú prognózy právom temné, Nemecko netreba odpisovať ako stratený prípad.
Prísť do Berlína na prelome februára a marca nemusí byť práve povznášajúce. Hlavné mesto Nemecka pôsobí chladne a ponuro, zima toto neveľmi pekné mesto zošklivuje. V prvý deň môjho príchodu ma tak najviac potešila babička, ktorá na druhej strane širokej cesty vytušila zmätenosť cudzinca a hlasným prúdom slov ma vynavigovala k privátu v centre mesta, ktorý sa na najbližšie tri mesiace stal svojskou nocľahárňou. V byte, ktorý prenajímala pracovníčka Červeného kríža, sa miesil nevkus s ezoterikou – nič neladilo, nič nebolo kompaktné. V tejto nekompaktnosti tak trochu mikrokozmos Berlína.
Hľadanie sa tým iba začínalo. O Berlíne Nemci hovoria, že je „gottlose Stadt“, mesto bez Boha. Poloprázdne kostoly, asi päť percent obyvateľov, ktorí v nedeľu navštevujú bohoslužby. Prvé kroky preto smerovali k budove nemeckej biskupskej konferencie. Trvalo dlhšie, kým sa dala rozpoznať: pred vchodom do nej stojí medveď s dlaňami obrátenými nahor; prvotný šok vystriedalo upokojenie, že tento emblém Berlína patrí hotelu, s ktorým je budova nemeckej RKC prepojená. Vnútri nej je kaplnka, ktorá by oko tradicionalistov nepotešila – jej futuristické vyznenie s minimom kresťanských symbolov skôr pripomínalo spoločnú kaplnku v Bundestagu pre katolíckych, evanjelických a moslimských poslancov. Onedlho som stál na Alexanderplatzi. Keď k nemu kráčate z istého uhla, zazdá sa vám, že trup 368 metrov vysokej televíznej veže vyrastá priamo z veže kostola, ktorý leží neďaleko. Nachvíľu som tomu optickému klamu začal veriť... Mimochodom, Alexanderplatz a jeho okolie, najmä Alej Karla Marxa (v Berlíne je aj Ulica Karla Marxa), ešte stále dýcha pozostatkami NDR. Prejdete kúsok a ste na Potsdamerplatz, mieste s postmodernými architektonickými skvostami, ktoré tu v posledných 15 rokoch vyrástli zo zeme doslova z ničoho. Z NDR ste tak zrazu v Matrixe. Iné časti západného Berlína zas akoby iný architekt preniesol z amerických predmestí. Prejdete zopár zastávok metrom a ste v Turecku. Teda, presne povedané, vo štvrti Neukölln. Na Berlíne sa druhá polovica 20. storočia naozaj vybúrila: je úplne neuveriteľné kráčať po Friedrichstrasse, jednej z hlavných ulíc a dopravných uzlov mesta, a predstavovať si, že tu bola len pred 17 rokmi hranica, ktorú nelemovali obchody, kníhkupectvá, autosalóny, ale pohraničné hliadky. Dlho som sa o tom bavil s jednou Západoberlínčankou. Hovorila, že si pád múru uvedomila až po niekoľkých mesiacoch. Zžila sa s mestom rozdeleným na dva svety, zžila sa s normalitou, ktorou boli povolenia od úzkostlivých úradov NDR, keď chcela ísť „na druhú stranu“ navštíviť príbuzných. Po tom, čo sa povolením mohla preukázať, hliadka na Friedrichstrasse ju ráno prepustila, podvečer však musela byť späť, inak by boli problémy. Realita, ktorá po páde komunizmu a spojení mesta nasledovala, ju vraj trpko sklamala – nepriala si znovuzjednotenie, verila, že Nemci za oponou sú ľudskejší, nechcú západný materializmus, ale vybudovať novú humánnu spoločnosť. Znelo mi to ako NDR light. Počúval som sústredene, ale nezasníval som sa.
Wowereitove mesto
Berlín je červené mesto. Spolu so sociálnymi demokratmi na tamojšej radnici vládnu politici PDS (Strana demokratického socializmu), nástupcovia totalitnej SED. Starostom je Klaus Wowereit, ktorý sa výrokom „som teplý a je to tak dobre“ katapultoval medzi najznámejších nemeckých politikov. Úprimnosť tohto druhu sa dá v nemeckom politickom zápase dobre zobchodovať. Najmä v Berlíne, kde je hustota „gayov“ v Nemecku zrejme najväčšia, kde nájdete ich múzeum, ich organizácie na vysokých školách a mnoho miest, kde žijú svoj život verejne (a nikto sa nečuduje a už vôbec nepohoršuje), je to dobre predajný imidž. Hlavné mesto je s rekordnými dlhmi vo výške 60 miliárd eur blízko bankrotu, i napriek tomu málokto pochybuje, že Wowereit po septembrových voľbách nebude starostovať ďalej. Kým Wowereit má na svojej sexuálnej orientácii založené PR, jeho vyzývateľovi, kresťanskému demokratovi Friedbertovi Pflügerovi, politická orientácia skôr priťažuje.
Jedného českého emigranta, ktorý žije v Berlíne vyše 30 rokov, som sa pýtal, prečo je Berlín taký „špecifický“. Vykreslil, že slobodná časť Berlína bola počas studenej vojny akousi zberňou rôznych alternatívnych až anarchistických skupín z celého západného Nemecka. Tamojší chlapci boli totiž oslobodení od vojenskej služby a tí, ktorí nechceli pracovať, tu mohli pomerne bezstarostne vegetovať. Ak k tomu prirátame východný, počas komunizmu dôsledne odkresťančovaný Berlín, niet sa súčasnému červenému hodnotovému profilu mesta čo čudovať.
Ako sa líši Berlín od zvyšku Nemecka, tak sa líšia aj hlavné miestne noviny Berliner Zeitung od väčšiny celonemeckých denníkov. Keď prišla ministerka pre rodinu Ursula von der Leyen s myšlienkou sprostredkovávať všeobecné kresťanské hodnoty deťom v školských zariadeniach od útleho veku, Die Welt alebo Frankfurter Allgemeine Zeitung sa na iniciatívu pozerali s istým nadhľadom, kým Berliner Zeitung sršali oheň a síru a varovali pred klerikalizáciou spoločnosti. V prípade Berlína je to však zbytočná paranoja. Aj centrála SPD (Sociálnodemokratická strana Nemecka) vyčíta berlínskym súdruhom ich bezbožnosť. Tá sa prejavuje na tunajších školách v útokoch na náboženstvo. Od začiatku tohto školského roku sa z moci rozhodnutia berlínskeho senátu zavádza od siedmej triedy povinný predmet etika. Doteraz si žiaci mohli vyberať v rámci povinne voliteľných predmetov medzi náboženstvom a etikou. Vo východnej časti Berlína bol záujem o náboženstvo mizivý, o čosi lepšie to bolo najmä na západoberlínskych gymnáziách. Ale aj tomu je koniec. Náboženstvo sa síce môže učiť ako dobrovoľný predmet, ale koľkí si ho pri preplnenom rozvrhu vyberú?
Rozhodnutie Berlínčanov vyvolalo horúce polemiky v celom Nemecku, svoje pohoršenie dali najavo nielen kresťanskí demokrati, ale aj zopár sociálnych demokratov (ako napr. bývalý šéf Bundestagu, katolík Wolfgang Thierse). Kritici nového predmetu sú aj doma. Gerd Appenzeller v berlínskom Der Tagesspiegel napísal: „Čo by sa asi stalo, keby sme pred 30 rokmi ustanovili matematiku ako dobrovoľný predmet a vyhnali ju na okraj vyučovania? Zrejme by dnes 80 percent mladých pokladalo úlohy zo sférickej trigonometrie za obzvlášť podlú formu teroru voči svedomiu, a starostlivý štát by preto zaviedol integrovaný predmet ‚Komunikačné a kultúrne techniky‘. Tam by sa prezentovali exotické veci ako maľovanie, spievanie, štrikovanie, počítanie. (...) Je veľmi ťažké vysvetliť, prečo sa kresťanská a židovská viera, teda hlavné idey, ktoré formovali Západ celé storočia, vyčleňuje zo záväzného kánonu predmetov.“
Starosta Wowereit sa o vysvetlenie pokúsil v rozhovore pre ten istý denník: „Samozrejme, že v Berlíne žije veľmi veľa ľudí, ktorí sú veriaci – aj mimo štruktúr cirkví. Ale nesmie to byť tak, že si určitá viera alebo určité hodnoty budú nárokovať monopol. Žijeme v otvorenom meste, v ktorom sa stretávajú ľudia z mnohých štátov, náboženstiev a životných štýlov. Preto je dôležité, aby všetci spolu vychádzali. To nie je otázka väčšín. Napokon, stanovisko SPD v skutočnosti nie je názorom menšiny, ale zdieľajú ho mnohí.“ V menej kostrbatom preklade: berlínske deti kresťanských rodičov si nesmú náboženstvo vyberať rovnocenne voči etike preto, aby cez svoju vieru neovládli ostatných, ale rešpektovali tolerantnosť mesta, kde žije veľa menšín. Tak rozhodla väčšina. A na jej čele je vyslovene menšinový človek Klaus Wowereit... Berlín vo svojom protikresťanskom ťažení predbehol aj susedné Brandenbursko, ktoré už dávnejšie zaviedlo povinný predmet s názvom „Životné plánovanie – etika – náuka o náboženstve“. Aj preto bavorský premiér Edmund Stoiber pri debate o novom usporiadaní federalizmu uviedol, že Bavorsko nechce ísť v nijakom prípade cestou Berlína a Brandeburska: „Trváme na tom, že kríže v bavorských triedach ostanú.“
Ach, Berlín. Je šťastím Nemecka, že je zatiaľ viac administratívnym ako duchovným centrom krajiny.
Ako ideológia požiera svoje deti
Berlínska ľavica sa pokúša v školstve experimentovať aj na iných frontoch. Učiteľ latinčiny a francúzštiny na tunajšom Humboldtovom gymnáziu mi znepokojene rozprával o dlhoročných snahách ľavice, ktorej ležia v žalúdku elitné gymnáziá a usiluje sa o Einheitsschule (jednotnú školu). Kto vyčnieva, je možno ešte stále triedny nepriateľ... Členenie školského systému je pritom naozaj vážny problém. Žiaci už po prvých štyroch rokoch na základnej škole pokračujú buď na gymnáziu, na takzvanej Gesamtschule, alebo idú na Hauptschule (obdoba našej učňovky). Samozrejme, na Hauptschule končia deti z najproblémovejších rodín, kde je status vzdelania veľmi nízky. Prv než „dostanú“ rozum, sú vyselektované od nadpriemeru aj priemeru, odtrhnuté od sociálnych vzorov a odsúdené na pascu neúspechu, ktorá sa v Nemecku nazýva nezamestnanosť. Tá v hlavnom meste atakuje 20 percent – do zástupu nezamestnaných každoročne pribúdajú stovky absolventov Hauptschule, vlastne drvivá väčšina z nich.
Ešte nikdy sa o tom v Berlíne a v Nemecku nehovorilo s takou otvorenosťou ako túto jar. Lavínu nakopenú po desaťročiach ignorancie spustil jeden list. Učitelia z neuköllnskej Rütli-schule, na ktorej tvoria cudzinci 83-percentný podiel, už jednoducho nevládali. Ich varovný list berlínskym úradom pochoval naivný multikulturalizmus, ktorý v Nemecku pomaly nadobúdal postavenie nového štátneho náboženstva. Keď pred zopár rokmi vtedajší politik CDU Friedrich Merz povedal, že krajina potrebuje svoju „Leitkultur“, v liberálno-ľavicových kruhoch platil za blasfémistu, ktorý chce utláčať menšiny, a za nebezpečného nacionalistu, ktorý oprašuje nacistami navždy zdiskreditované nemectvo. Proti Merzovmu konceptu kládla SPD iný koncept – „Einwanderungsland“ (krajina prisťahovalcov). Za týmto označením však nestál vecný opis reality, keďže Nemecko je vskutku krajinou s neustále rastúcim podielom cudzincov na celkovej populácii, ale ideológia, ktorá zamlčuje s touto realitou spojené problémy. „Einwanderungsland“ neoznačoval realitu, ale jej privolávanie. Kto hovoril o kresťanských koreňoch, o jednom národe, o nosných kultúrnych hodnotách, automaticky sa prehrešoval proti idei „Einwanderungsland“.
Keď som ešte pred udalosťami na Rütli-schule diskutoval v marci s predstaviteľmi mediálneho výboru SPD a pýtal sa na problémy s integráciou Turkov do väčšinovej spoločnosti, za hlavné riešenie označili, že treba uznať Nemecko ako „Einwanderungsland“. Na dodatočné podpichnutie, či Nemecko bude pri nastúpených trendoch ešte o sto rokov Nemeckom, sa vzrušene ujala slova staršia funkcionárka SPD. Povedala, že jej na tom nezáleží. Ak nemecký národ zanikne, vraj sa nestane nič zlé. Sympatická pani ďalej rozprávala o druhej svetovej vojne, o tom, ako dlho sa ešte hanbila v zahraničí priznať, že je Nemka. To bol bod, keď už nebolo taktné pýtať sa ďalej.
Čo by však odpovedali nemeckí učitelia z Rütli-schule? „Agresivita, dešpekt a ignorancia voči nám dospelým. Potrebné učebné pomôcky si nosí len málo žiakov. Násilie na predmetoch: vylamujú sa dvere, z papierových košov sa stávajú futbalové lopty, búchajú petardy, rámy z obrazov sa vytrhávajú z chodbových stien. (...) Podľa výpovedí jedného zo žiakov sa pokladá za mimoriadne uznanie v štvrti, keď sa o škole dostane do tlače čo najviac negatívnych titulkov. Naše snahy presadiť dodržiavanie pravidiel narážajú na tvrdý odpor. V mnohých triedach sa stretávame s úplným odmietaním učebnej látky a s opovržlivým správaním. Učiteľov si vôbec nevšímajú, cielene po nich hádžu predmety, ich pokyny ignorujú. Niektorí kolegovia chodia do určitých tried iba s mobilom, aby mohli privolať pomoc. Výsledkom je, že kolegovia sú na pokraji vlastných síl. Aj zo strany rodičov dostávame málo podpory. Na dohodnuté stretnutia nechodia, telefonáty stroskotávajú na ich nedostatočnej znalosti jazyka. Sme bezradní...“
Starosta štvrte s 300-tisíc obyvateľmi, muž SPD Heinz Buschkowsky, ktorý už roky bil na poplach proti krédu vlastnej strany a proti prehlbujúcej sa dezintegrácii spoločnosti, po tomto liste len skonštatoval: „Mladí ľudia tu pokladajú násilie za normálny spôsob komunikácie.“ Nemecká tlač aj politika zrazu precitli. Ktosi raz povedal, že väčšina ide proti prúdu až vtedy, keď vyschne koryto. Koryto v Nemecku práve vyschlo: noviny a televízie každý deň dramaticky, miestami aj zveličene a nepravdivo informovali o príkladoch toho, čo bulvárny Bild na titulných stranách ohlasoval ako „zlyhanie multikulturalizmu“. Predstava, že čím je spoločnosť etnicky a nábožensky pestrejšia, tým lepšie, bola v tej chvíli smiešna. Písalo sa o berlínskych dievčatách, ktorým ich tureckí či arabskí spolužiaci nadávajú, jemne povedané, do „prostitútok“, o mobilmi organizovaných bitkách medzi jednotlivými gangmi, o násilí medzi Turkami a Arabmi, o učiteľkách, ktoré mladí Arabi odmietajú rešpektovať, o hrozivých štatistikách kriminality (80 percent mladých recidivistov má prisťahovalecký pôvod).
Rozhovory s učiteľom z Rütli-schule ako aj s učiteľkou z inej berlínskej Hauptschule mi pomáhali dotvoriť si ucelený obraz. Predstavte si trinásťročného tureckého alebo palestínskeho chlapca, ktorý vyrastá na škole s pocitom porazeného, ktorého spoločnosť odložila na vedľajšiu koľaj. V škole, kde sa najviac cení hrubá sila, kde sa nevyhnutne posilňuje nedôvera až nenávisť voči okolitej spoločnosti. Keď príde domov, vidí rodičov, ktorí nepracujú a žijú zo sociálnych dávok, nejavia záujem o integráciu, nevedia a neučia sa po nemecky, ich svetom je geto, v ktorom poznajú len svojich príbuzných a pár susedov. Títo rodičia svojim dospievajúcim deťom hovoria, že ich skutočnou vlasťou nie je Nemecko, kde sa narodili či vyrástli, ale krajina ich predkov. Toto sú v getoizovanom Neuköllne s asi 35-percentnou nezamestnanosťou osudy tisícok detí. Vykorenených detí vykorenených rodičov, ktorých prijímala bohatá krajina s cieľom využiť ich najskôr pre hospodársky potenciál, neskôr pre kompenzáciu vlastného populačného úbytku.
Bývalý sociálnodemokratický kancelár Helmut Schmidt vedel, čo mal pred asi dvoma rokmi na mysli, keď vyhlásil, že bolo veľkou chybou v masách dovážať gastarbeiterov. V roku 1979 on sám, západonemecký kancelár, hovoril, že z Nemecka sa nemôže stať „Einwanderungsland“. Vtedy žili v krajine štyri milióny cudzincov, v dnešnom znovuzjednotenom Nemecku má trvalé bydlisko bez nemeckého pasu asi 6,7 milióna cudzincov. Keďže ďalšie státisíce získali občianstvo, skutočný počet prisťahovalcov je v 80-miliónovom Nemecku okolo 15 miliónov. V prvej polovici 80. rokov sa načas situácia stabilizovala a mnohí prisťahovalci sa podľa „zákona s pomocou k návratu“ vrátili domov. Po vypršaní jeho platnosti však nastala prisťahovalecká explózia. V rokoch 1991 – 2003 nezaznamenalo Nemecko úbytok populácie len preto, že prijalo vyše 4 milióny prisťahovalcov. To nebolo v záujme nielen Nemcov, ale ani už udomácnených prisťahovalcov. V apríli uverejnil denník Bild anketu, z ktorej vyplynulo, že niektoré omyly si dobre uvedomujú aj oni sami. Istý mladý Turek sa v ankete vyjadril: „V roku 1965 už mali byť povinné kurzy nemčiny. Namiesto toho sa gastarbeiteri posielali len na prácu do fabriky.“ Iná Turkyňa pomenovala jednu z príčin: „Nemci sú vinní. Mali prisťahovalcov lepšie rozdeliť. Teraz ich žije na jednej hromade priveľa.“
Demograf Herwig Birg minulý rok pre Frankfurter Allgemeine Zeitung nemusel nič dramaticky prifarbovať: „Vo vekovej skupine pod štyridsať rokov dosiahnu prisťahovalci v mnohých veľkomestách od roku 2010 podiel 50 percent, len v prípade starších ostanú Nemci vo všetkých regiónoch vo väčšine.“
Aké bude Nemecko o 30 až 40 rokov? Ak sa nastúpené demografické trendy neobrátia, a nič tomu nenasvedčuje, tak oveľa menej nemecké a oveľa viac moslimské. V mestách budú pribúdať mešity a búrať sa už dnes pustnúce kostoly. Samozrejme, to nemusí nevyhnutne znamenať, že sa nemecké mestá zmenia na Neukölln. Za žiarivý príklad integrácie sa označuje švábske mesto Stuttgart. Hoci v celom meste žije podobne ako v Neuköllne asi 24 percent cudzincov, nezamestnanosť aj kriminalita sú v meste veľmi nízke. Juhonemecký Stuttgart s tradične dobrou hospodárskou základňou je dôkazom, že práca a fungujúci trh dokážu vyriešiť sociálne problémy, ktoré aktívny štát na iných miestach sám vyprodukoval. Ale ani za dobrou hospodárskou fasádou to nie je idylka. V Stuttgarte som videl predstavených miestnej tureckej obce, ktorí nám spolu s políciou chceli demonštrovať vysokú kvalitu spolužitia. Diskusia však bola plná vášní – Turci sa veľmi emotívne sťažovali, akú štvanicu proti nim rozpútavajú médiá, a popierali reálne problémy so spolužitím, o ktorých sme s nimi chceli hovoriť. Aj stuttgarskí Turci, ktorí majú byť tými najspokojnejšími, žili vo svojom virtuálnom gete. Neskôr nás previedli svojou mešitou, útočiskom ich viery a oporou pred okolitým svetom, v ktorom sú zatiaľ v menšine.
Ale späť do Berlína k hodinám náboženstva. Povinná etika, ktorá ich má vytlačiť, mala byť aj reakciou na rozmach výučby islamu v Neuköllne. Integrácia na berlínsky spôsob teda znamená, že sa kresťania musia zmieriť – či už v mene tolerancie, alebo v mene tichého zápasu s rastúcimi požiadavkami moslimov – s ďalším vyháňaním svojho náboženstva zo škôl. Náboženstva, ktoré je pre nich tým pravým vzdelaním a návodom na život.
Späť do Stuttgartu, a z iného konca. Kancelárka a kresťanská demokratka Angela Merkel prekvapila aj tých odolnejších, keď pozdravila obscénny augustový sprievod homosexuálov, ktorý sa tento rok konal pod mottom „Si tiež normálny?“, slovami: „Sprievody k Christopher Street Day pripomínajú netoleranciu a odmietanie, s ktorým sa životné formy párov rovnakého pohlavia ešte aj dnes stretávajú v mnohých častiach sveta. V Nemecku by sa mali ľudia stretávať bez diskriminácie. (...) Pretože ľudia v našej krajine sa rozhodujú najrôznejším spôsobom, aby za seba prebrali zodpovednosť. V tomto zmysle zdravím srdečne všetky účastníčky a účastníkov na Christopher Street Day v Stuttgarte a želám im radostné oslavy.“ Amen.
Renesancia ducha?
„Veci sa menia k lepšiemu,“ uspokojene mi vraví šéf kultúry najčítanejšieho týždenníka Der Spiegel Matthias Matussek. Matussek je vo viacerých ohľadoch veľmi netypický zjav nemeckého žurnalizmu. Na dohodnuté stretnutie prišiel o 45 minút neskôr, a nezdalo sa, že by sa tým nejako trápil. V mobile mal ako tón zvonenia nastavený refrén skladby „Shut up“ od Black Eyed Peas a o niekoľko týždňov po našom stretnutí sa vraj po jednej zúrivej televíznej hádke pobil so zástupcom ekonomického denníka Handelsblatt. Skrátka, podľa vonkajších prejavov Matussek nepôsobí ako vlajkonosič kresťanských hodnôt v médiách.
Vďaka autorskému Matussekovmu peru privítal kedysi ľavicovo-liberálny Der Spiegel v článku „Nemecké požehnanie“ minuloročnú pápežskú voľbu: „Joseph Ratzinger sa pokladá za skromného a oddaného princípom. Je teda pohoršením pre mnohých, ktorí oddanosť princípom vidia ako nemoderné pohoršovanie, a preto ho nazývali ako Božieho rotvajlera. Duch Svätý si v skutočnosti dovolil ohromnú pointu, keď regrutoval pápeža práve z radu tých, ktorí ho najviac potrebujú: Nemci. Napokon, dráma modernity sa začala v Nemecku a sú to práve Nemci, ktorí to doviedli najďalej. U nás o viere diskutujú vo verejnosti najhlasnejšie tí, ktorí sa jej už dávno obrátili chrbtom. Všetci títo moderátori talkšou by chceli nemodernú pevnosť vzdoru pozostávajúcu z hĺbky modlitby, kultúry a tradícií, ktorú sami opustili, čo najviac trivializovať a modernizovať. Do tej miery, aby im podprahovo pociťovaná melanchólia z toho, že k nej už neprináležia, vyprchala. Chcú, aby bola taká triviálna ako supermarket na rohu, kde sa môže šuchtať každý. Aby bola triviálna, ako sú oni sami. Preto hovoria, keď hovoria o viere, najradšej o kňažkách, kondómoch a svätom prijímaní pre všetkých. Nechcú hovoriť o desiatich prikázaniach, o každonedeľnom chodení do kostola, o hriechu a spovedi, o ruženci, a ak o tom hovoria, tak len s uštipačným posmechom.“
Matussek leží zvlášť v žalúdku zástupkyniam feminizmu, ich časopis Emma (mimochodom, pred voľbami podporoval kresťanskú demokratku Angelu Merkel) ho označil za „pašu“ – v ústach feministiek najhanlivejšia urážka; ide totiž o muža, ktorý chce, aby mu žena slúžila. Bodaj by tieto dámy mali Matusseka v obľube. Redaktor Der Spiegel píše o neblahých dôsledkoch antirodinnej politiky a rozvodových zákonoch, pre ktoré mnohí muži nemajú k svojim deťom nijaký prístup. Fakt, že ženy podávajú v Nemecku tri štvrtiny všetkých žiadostí o rozvod, pokladá Matussek za „ženskú nezrelosť“.
V našom rozhovore bol však Matussek v pohľade na Nemecko až odviazane optimistický. Podľa neho je dnešná generácia zodpovednejšia než jeho hipisácka, oveľa viac si cení deti a rodinu. Plné kníhkupecké regály s dielami Ratzingera a literatúry s náboženskou literatúrou sú vraj dôkazom toho, že Nemecko prežíva duchovnú renesanciu. Matussek s istým nadšením interpretuje záchvevy posledného obdobia, ktoré opatrne vítajú aj predstavitelia nemeckej Katolíckej cirkvi. V poslednom roku úradne vystúpilo z Cirkvi 101 252 členov, čo bolo najmenej od roku 1990. Naopak, zaregistrovalo sa späť 9 004 katolíkov, čo bolo vôbec najviac v posledných desaťročiach. To však ešte nevyzerá na vzostup katolicizmu. Počet ľudí hlásiacich sa ku katolíkom alebo evanjelikom (dvaja z troch Nemcov) stále klesá. Z členov Katolíckej cirkvi chodí každú nedeľu do kostola okolo štyroch miliónov ľudí, teda 15 percent zo všetkých katolíkov. Evanjelici sú na tom ešte horšie, nedeľné bohoslužby navštevuje len milión, teda štyri percentá z nich. Jednoznačnejšie sa dá povedať, že s nástupom Benedikta sa zlepšil, povedané modernisticky, imidž cirkvi. Matussek mi k tomu povedal: „Ja sám som katolík a chodím pravidelne každú nedeľu do kostola, môj syn je miništrant. Keď o tom dnes rozprávam, nikto sa mi nesmeje. Predtým sa mnohí len uškŕňali. V dnešnom Nemecku je už normálne prezentovať sa ako kresťan, čo nebývalo vždy tak...“ Naozaj sa mení Nemecko k lepšiemu?
Kinder, Kinder, Kinder
Tá obálka sa vryla do duše asi každému. Malý chlapec s veľkými ušami a nosom, nadol skrivenými ústami a s tragickým, celkom opusteným pohľadom. Nad ním v profile stojace tiene jeho rodičov so zvesenými hlavami a skríženými rukami. Nad touto scénou zničujúcej melanchólie sa skvel nadpis „Každý sám za seba“ s podtitulkom „Ako nedostatok detí vytvára spoločnosť egoistov“. Marcové číslo časopisu Der Spiegel šokovalo. Za posledné obdobie vraj najčítanejšie vydanie vyvolalo zúrivé reakcie. Ale aj nadšené ohlasy. Matussek po prečítaní knihy Minimum Franka Schirrmachera, vydavateľa denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung, sa rozhodol, že z jej témy urobí veľký článok. A šéfredaktor Stefan Aust rozhodol, že z toho bude obálková „téma“.
Text „Medzi vlkmi“ bol k sebauspokojujúcim mýtom Nemecka nemilosrdný. „Ešte nikdy v nemeckej histórii sa demografické kyvadlo tak nevychýlilo. Raz bude viac starých než mladých, tak to nebolo ani v časoch cholery ani po oboch svetových vojnách. (...) Program: ‚Každý sám za seba‘ bol odštartovaný na vzývanie vlastného pupka. A z tohto modelu sa stala hlavná kultúra. (...) Generácia pôžitku je argumentačne flexibilná: vidí, ako tvrdí ministerstvo, ‚vzhľadom na problémy tohto sveta žiadnu motiváciu pre deti‘ – a pritom nezohľadňuje, že práve jej bezdetnosť prispieva obrovskou mierou k problémom tejto krajiny.“ Autori napríklad píšu o blížiacom sa kolapse dôchodkového a ďalších sociálnych systémov, ktoré nebude mať kto financovať.
Duch „bezdetnej“ doby sa podľa Der Spiegel prejavuje aj v tom, ako sa zaobchádza s dnešnými deťmi, častokrát jedináčikmi. Cituje čísla a vyjadrenia odborníkov, podľa ktorých čoraz viac rodín využíva sociálne poradenstvo. „Na deti, ktoré sa dnes rodia, sa pozerá okolie a rodičia ako na mimozemšťanov. Ako sa s nimi komunikuje? Prichádzajú s dobrým úmyslom? Je s nimi všetko v poriadku? Prečo ešte nehovoria? (...) Až 27 percent detí má poruchy správania, ako hlási Nemecký list lekárov.“ Hannoverský detský psychológ Wolfgang Bergmann, autor knihy Dráma moderného dieťaťa, sa vo svojej praxi stretáva „s našminkovanými, naparádenými desaťročnými dievčatkami, ktoré už za sebou majú diéty a žijú v nepriateľstve so svojím telom, ako aj nepokojných, agresívnych chlapcov, ktorí sa nevedia na nič koncentrovať“.
Der Spiegel pokračuje: „Starnúca spoločnosť sa pokúša vysedieť zázračné deti, so smutným vedomím, že niečo chýba, niečo pre život rozhodujúce, niečo, čo sa na dlhej ceste do budúcnosti stratilo. A potom sa táto západná spoločnosť pozrie von, na turecké mestské časti ako Berlín-Kreuzberg, na lúky s grilujúcimi rodinami v Tiergarten a potom jej opäť napadne, čo to bolo: veľká rodina.“ Der Spiegel ďalej opísal 60. roky a sociálny a intelektuálny vývoj, ktorý privodil zmenu životnej paradigmy od veľkej rodiny k zbožštenému egu nových žien a mužov. „Deti potrebuje táto krajina“ – znie záverečný rozsudok, ktorý si prečítali státisíce Nemcov. Áno, v Nemecku sa čosi mení.
Fenomén Leyen a DNA
Noviny sú tým zahltené každý deň. Asi každý čítajúci Nemec vie, že v jeho krajine sa štatisticky rodí na ženu 1,3 dieťaťa, čo zďaleka nestačí na reprodukciu (etnicky nemeckej) spoločnosti. Každý čítajúci Nemec sa zo svojich novín takmer každý deň dozvedá, že pri takomto vývoji už o niekoľko desaťročí nebude na dôchodky podľa súčasného prerozdeľovacieho systému. Der Spiegel alebo celonemecký denník Die Welt používajú doslova burcujúci tón, ktorý vyzýva ku koncu éry bezstarostnosti. Najskloňovanejším slovom je „reforma“, nielen štátu a sociálnych systémov, ale aj mentality. Pocit, že sa zašlo priďaleko – to je podvedome zažívané motto krajiny, kde ľavica a liberáli pred piatimi rokmi presadili registrované partnerstvá. Duchovnosť, ktorá vyžaruje z Benedikta, je protipólom k prázdnote a neviazanosti, ktoré vyžarovali posledné desaťročia – aj preto ten dnes zaznamenávaný príklon k duchovnosti.
Svetským vyjadrením tohto obratu je ministerka pre rodinu Ursula von der Leyen. Členka CDU, ktorú do vysokej politiky vytiahla Angela Merkel, je matkou siedmich detí a obdivovaným objektom aj ženských časopisov. Leyen totiž v praxi dokázala priam v nadľudskom formáte skĺbiť rodinu s kariérou, čo je požiadavka, ktorá je v Nemecku vrcholnou – a treba dodať, že do veľkej miery falošnou – agendou všetkých politických strán. Leyen je praktizujúca evanjelička a jedna z najvýraznejších postáv vlády Merkelovej.
Mnohí Nemci si vtedy nestačili pretrieť oči. Pôvodne to mala byť klasická tlačová konferencia, na ktorej si novinári splnia svoju spravodajskú povinnosť a bežný občan ju ani nepostrehne. Ministerka pre rodinu Ursula von der Leyen sa však dostavila na konci apríla po boku s katolíckym biskupom Georgom Sterzinským a evanjelickou biskupkou Margot Kässmann a prekvapeným novinárom predstavila iniciatívu „Spojenectvo pre výchovu“. Oznámila, že chce spolu s oboma cirkvami vypracovať plán ako vštepovať kresťanské hodnoty deťom od škôlky.
Der Spiegel, ktorý nato fenoménu Leyen venoval rozsiahlu obálkovú „tému“, citoval prítomného francúzskeho novinára, ktorý dianie sledoval v zjavnom ohromení: „Existuje v Nemecku vôbec ešte oddelenie štátu od cirkvi?“ Leyen totiž s veľkou sebaistotou hovorila veci, ktoré sa v sekularizovanej spoločnosti veľmi neslušia. „Články našej ústavy,“ vyhlásila, „v princípe zhŕňajú desať prikázaní.“ Výchova musí byť spriahnutá s hodnotami, ktoré stelesňuje kresťanstvo, a na vybudovaní infraštruktúry tradičnej morálky sa budú spolu so štátom podieľať obe kresťanské cirkvi – to bol v krátkosti Leyenovej program návratu ku koreňom.
Čo by sa stalo na Slovensku s ministrom KDH, ktorý by vyšiel s takouto iniciatívou? V Nemecku však nenasledoval nijaký sústredený pohon. Samozrejme, ostro sa ohradili liberáli z FDP, zelení či časť SPD, zazneli hlasy o „návrate k stredoveku“, niektoré hlavné médiá sa však k zatiaľ skôr deklaratórnemu plánu Leyen postavili vecne a s oprávnenými pochybnosťami nad spôsobom realizácie plánu ocenili jej principiálnosť. Leyen je výstižným symbolom Benediktovho nového Nemecka. Na príklade svojho života vie, čo sú pravé hodnoty a čo tak nevyhnutne potrebuje jej chorľavá vlasť.
Žiaľ, kým Leyen stelesňuje dobré hodnoty, sleduje dobré ciele, zvolenými prostriedkami ostáva zasvätená sporným princípom prorodinnej politiky. Presadila systém, podľa ktorého prídavok na dieťa rastie v závislosti od predchádzajúceho príjmu matky. Aby sa vraj oplatilo najmä na kariéru orientovaným a dobre zarábajúcim ženám mať dieťa. Takáto diskriminácia detí je nielen nespravodlivá, ale navyše aj pochybná vzhľadom na jej účinok: budú si bohatí rodičia „zariaďovať“ vyšší počet detí podľa dávok od štátu? Leyen takisto proti odporu časti kresťanských demokratov a za nadšeného súhlasu socialistov z SPD podporovala naviazanie tohto prídavkového systému na povinné striedanie matky a otca počas „materskej dovolenky“ v prvom roku dieťaťa. Ministerka sa tiež mohutne zasadzuje za rozširovanie siete jaslí, kde by matky mohli odložiť dieťa, aby sa venovali kariére. Aj kresťanskí demokrati tak uskutočňujú politiku, ktorá vychádza z feministického kréda: ak dieťa, potom tak, aby ženu čo najmenej vyrušovalo. Matku vystriedala žena – s jej voči mužovi rovnocennými právami na sebarealizáciu a kariéru v každom okamihu života. Aj vtedy, keď ju dieťa najviac potrebuje. Otázka „Čo je dobré pre dieťa?“ zvučí stále kacírsky aj v ušiach kresťanských demokratov. Hoci nemecké noviny rozoberajú príčiny demografického úbytku a možné riešenia zo všetkých strán, téza „Čoraz viac jaslí“ sa prijíma automaticky, bez pochybností. Pritom stačí triezvy pohľad na čísla: Berlín, a vôbec územie bývalej NDR, má nadštandardnú ponuku týchto zariadení, pritom Nemky tu rodia rovnako málo, ak nie dokonca menej ako v iných oblastiach. Leyen ostáva v mysliach Nemcov zapísaná ako vzor „nadženy“, Nemecko však potrebuje znovuobjaviť najmä vzor „normálnej ženy“.
CDU je vôbec občas stranou veľkých paradoxov. Generálny sekretár CDU Ronald Pofalla hovorí, že kresťanský pohľad na človeka patrí „k politickej DNA“ jeho strany, o niekoľko mesiacov neskôr Angela Merkel zasiela pozdrav stuttgartskému Christopher Street Day (CSD), berlínsky CSD zas otvára Wowereitov starostovský vyzývateľ z CDU Friedbert Pflüger. Stále je to však jediná strana, ktorá sa aj s bavorskou CSU stavia vo verejnosti na obranu kresťanských hodnôt. Zástupcovia tohto dvojbloku protestovali proti uvedeniu seriálu „Popetown“ na hudobnej stanici MTV, „satire“, ktorá primitívnym spôsobom hanobí pápeža. Po tom, čo Amnesty International zverejnila, že zvažuje zaradiť právo na potrat medzi základné ľudské práva, hovorkyňa CDU pre ľudské práva Erika Steinbach ostro protestovala s argumentom, že „ľudské práva platia absolútne a chránia práve aj nenarodený život“. Je to však súčasne aj strana, ktorá vie časť svojej „DNA“ obetovať na oltár dobrého, „moderného“ imidžu alebo v prospech moci. Pred minuloročnými voľbami CDU/CSU odmietali antidiskriminačný zákon, o presadenie ktorého sa pokúšala vtedajšia vláda SPD a zelených, ako „byrokratické monštrum“. To sa však nedávno premenilo na „kompromis“ veľkej koalície s SPD, ktorý znamená ďalšiu expanziu štátu do spoločnosti. Antidiskriminačný zákon totiž umožňuje vybraným skupinám, medzi inými aj deklarovanému homosexuálovi, žalovať zamestnávateľa za to, že ho neprijal, resp. prepustil z dôvodu sexuálnej orientácie. Jediným dobrým znamením bolo, že Merkelovej „kompromis“ sa stretol počas jej vládnutia s dosiaľ najväčšou revoltou vnútri strany, a to najmä poslancov bavorskej CSU. V prípade bavorskej Únie je vôbec dôraz na kresťanskú orientáciu strany dôležitejší. CSU sa charakterizuje ako strana, ktorá svoju politiku stavia na „zodpovednosti pred Bohom a voči človeku. (...) CSU vychádza z kresťanského pohľadu na človeka a z kresťanského hodnotového usporiadania. Preto si je vedomá obmedzenosti a nedokonalosti človeka, preto vie, že politické utváranie sveta nemôže dosiahnuť poslednú dokonalosť. Preto CSU odmieta politické ideológie, ktoré sa vydávajú za pozemské všelieky.“ Podobné krédo je, prirodzene, zachytené aj v dokumentoch CDU, no prevažne katolícka CSU hovorí vo veci obrany kresťanských hodnôt hlasnejšie – predstava, že Edmund Stoiber zdraví Mníchovom prúdiace davy polonahých exhibicionistov, je stále z ríše snov. CSU je všeobecne v spoločenských a kultúrno-etických otázkach konzervatívnejšia než CDU: je za silnejší štát v oblasti vnútra a bezpečnosti, otvorene kritizuje multikulturalizmus, je kritická voči imigrácii a v zásade odmieta potraty. CSU je takisto skeptickejšia k Európskej únii, Stoiber dokonca pred tromi rokmi tvrdo kritizoval chystanú euroústavu zato, že chce premeniť národné štáty na provincie. Na druhej strane však na obranu nemeckých hospodárskych záujmov navrhol jednotnú minimálnu daň EÚ pre všetky členské štáty – premyslenú a konzistentnú politiku voči harmonizačnému tlaku EÚ bavorskí katolíci teda nemajú. CDU je na tom ešte horšie. Jej ministerka Annette Schavan dala nedávno zelenú „kompromisu“ EÚ, na základe ktorého bude aj Slovensko nútené financovať vnútri Únie výskum embryonálnych kmeňových buniek, ktorý je podľa našich zákonov nelegálny. V CDU víťazia najmä sociálno-ekonomické témy, čo podčiarkuje aj hlavné heslo jej aktuálneho volebného programu „Rast. Práca. Bezpečnosť.“. Na túto nôtu sa vedie momentálne najhorúcejší spor v CDU o to, či sa má v ekonomických témach posunúť doľava k CSU, alebo si zachovať liberálnejší a voči trhu priaznivejší prístup. Podstatnejšia otázka však znie inak. Kedy CDU pochopí, že existuje aj čosi ako kultúrna vojna o DNA Nemecka a prestane vypratávať bojové pole?
Padá ďalší mýtus?
Potraty. Zákony, ktorými sa zlegalizovali, sú tými najbarbarskejšími, aké Západ má, no v Nemecku na rozdiel od USA nie je tento stav predmetom verejnej rozpravy. Ale zopár výnimiek sa nájde. Regionálny politik zo saskej CDU vyzval na jednom zhromaždení kresťanov, aby išli do politiky a ovplyvňovali ju. Uviedol, že počet potratov za jeden deň zodpovedá počtu 30 žiakov v jednej triede. „Bedákame nad zatváraním škôl, nerobíme však nič proti tomuto neprávu.“ Práve zabíjanie nenarodených detí je podľa neho dôkazom morálnej krízy v spoločnosti. Ale aj v tejto otázke sa niekdajšia eufória liberálov končí. RTL vo svojom magazíne Stern TV v auguste odvysielala reportáž o tzv. postabortívnom syndróme, teda depresiách a pocitoch viny, ktoré nasledujú u matky po „prerušení tehotenstva“. Reportéri uviedli, že kým podľa amerických štúdií zasahuje tento syndróm 12 až 15 percent žien, Nemci dosiaľ duševné a fyzické poruchy v prípade týchto žien neskúmali. Už len to, že o nich otvorene informuje jedna z najsledovanejších staníc, je však veľký pokrok. Alebo len krok späť k normálnosti?
Čo Nemci čítajú
Schluss mit lustig – hlása titulok knihy televízneho moderátora Petra Hahneho. Spolu s knihami Evy-Marie Zurhorst Miluj sám seba a je jedno, koho si vezmeš a Schirrmacherovým Minimom to boli na jar najčítanejšie knihy na „Bestsellerliste“ z oblasti spoločensko-kultúrnej literatúry. Kresťan Hahne konštatuje koniec „Spassgesellschaft“, ktorý spustil 11. september 2001. V jednotlivých kapitolách pomenúva problémy súčasného Nemecka, ktoré označuje ako spoločnosť, „ktorá za proklamovaním pevných hodnôt vidí podozrenie z fundamentalizmu“. Ďalej píše: „Pýtanie sa na náš pôvod, naše korene, našu identitu – to všetko sú kľúčové otázky pre budúcnosť. Kto sa tým dnes zaoberá, nie je reakcionársky, ale progresívny. Ide o otázky prežitia našej spoločnosti, a nie o idealizáciu či reštauráciu našej budúcnosti.“ Na chrbte knihy je zhrnutie Hahnovho posolstva: „Prineste Boha späť do politiky!“
Poradkyňa v oblasti vzťahov Eva-Maria Zurhorst vo svojej knihe, ktorá je podľa obálky „plamennou obhajobou ‚dobrodružstva partnerstva‘ a vyznaním lásky manželstvu“, vyzýva manželské páry, ktoré uviazli v kríze, aby sa nevzdávali. Kniha je síce miestami ezoterická a vtieravá („Osud vám prihral túto knihu do rúk“), veľký čitateľský úspech jej apelu proti rozvodom v krajine, kde sa takto končí takmer každé druhé manželstvo, je tiež prejavom nechuti voči „Spassgesellschaft“ egoistov. Podobnou vzburou voči modernite je aj Kultúra slobody z pera ústavného sudcu Uda Di Fabia s veľavravným obálkovým citátom „Západ je ohrozený, pretože každodenný rozum ničí falošná idea slobody“. Fabio konštatuje príznaky krízy v západných demokraciách, pretože „ich spoločnosti starnú, strácajú vlastný pohon a vitalitu“. Vyjadruje presvedčenie, že v „21. storočí pôjdu vpred také národy a svetové regióny, ktoré disponujú solídnym kultúrnym základom“. Prihovára sa preto za „novú občiansku epochu“, ktorá nanovo definuje slobodu občana „s menším poručníctvom štátu, s väčšou radosťou z vlastného výkonu a väčším zmyslom aj pre také spoločenstvá, bez ktorých by individuálne slobodné bytie nebolo možné“. Fabio preto hľadá „silnejší vzťah individuálnej slobody a neodmysliteľných spoločenstiev – ako sú rodiny, národy, náboženské spoločenstvá“. Autor odmieta radikálny individualizmus a hedonistickú sebarealizáciu a želá si, aby sa v Nemecku opäť vrátil ako vzorový model trojdetnej rodiny. Fabio si uvedomuje, že tento model sa spoločnosti nedá vnútiť, ale musí sa stať ekonomicky aj kultúrne príťažlivým.
Oscar po nemecky
Bol to kultúrny šok. Na nemeckú kinematografiu som nemal predtým vyhranený názor, ale rozhodne som o nej nemal vysokú mienku. To, čo som zažil v berlínskych kinách pri sledovaní domácej produkcie, ma doslova omráčilo. Berlín bol v marci oblepený bilbordmi vábiacimi na Requiem režiséra Hansa-Jürgena Schmidta. Rovnako ako americký V moci diabla, ktorý minulý rok premietali aj slovenské kiná, bol nakrútený na základe skutočného príbehu dievčaťa Anneliese Michel z Bavorska. Pobožné katolícke dievča zomrelo v roku 1976 po exorcizme a dvaja kňazi, ktorí obrad vykonávali a tvrdili, že diabla sa im napokon podarilo vyhnať, boli spolu s jej rodičmi podmienečne odsúdení za zabitie z nedbalosti. „Prípad Klingenberg“ bol najčudesnejší proces v dejinách povojnového Nemecka. Mnohé médiá sa vtedy vysmievali časti katolíkov, presvedčených, že Anneliese bola posadnutá. Cirkevná komisia napokon po skúmaní prípadu vyhlásila, že nešlo o posadnutie, no dodnes chodia k hrobu Anneliese pútnici vzdávať hold jej boju a svedectvu.
Kým americká verzia, týmto prípadom inšpirovaná len veľmi voľne, stavala skôr na efekt a nepripúšťala pochybnosti, že hlavná hrdinka bola naozaj posadnutá, Schmidtov film spracúva predlohu verne a poskytuje divákovi slobodu veriť, či bol pôvod neustále sa zhoršujúceho stavu študentky medicínsky, alebo duchovný. Requiem je teda film, ktorý počíta s existenciou zla v nadprirodzenej podobe. V tom spočíva jeho sila i výnimočnosť v dobe, ktorá robí padlým anjelom najväčšiu službu tým, že ich ignoruje.
Nasledovali ďalšie dva skvelé filmy: drsný a realistický Knallhart režiséra Detleva Bucka z prostredia berlínskej štvrti Neukölln o nemeckom chlapcovi, ktorý sa zo strachu pred ďalším šikanovaním ocitne v objatí iného kriminálneho gangu. Tým sa však jeho problémy neriešia, ale prehlbujú. Po tom, čo ho šéf gangu pod hrozbou smrti donúti zastreliť jeho bývalého mučiteľa, sa zronený a s pocitom viny prihlási na polícii. Je to film, ktorý násilie a zločin nevelebí ani nezľahčuje, ukazuje na zhubnosť prispôsobovania sa zlej spoločnosti v mene vlastnej záchrany. A tiež film, ktorý zúčtoval s ilúziami o mierumilovnom a harmonickom spolužití v multikultúrnej budúcnosti.
Nemecká filmová jar vyvrcholila debutom Floriana Henckela von Donnersmarcka Das Leben der Anderen, ktorý získal ovácie diváckeho publika, až na zopár výnimiek aj recenzií odbornej kritiky. Strhujúca dráma zobrazuje postupný prerod oddaného a robotického agenta STASI (hrá ho vynikajúci Ulrich Mühe), ktorý bol nasadený na odpočúvanie bohémskeho, a navonok prorežimného divadelného autora. Po ľahkovážne komediálnych dielach o komunistických 80. rokoch ako Goodbye Lenin na takéto spracovanie nedávnej minulosti čakal celý bývalý východný blok. Na jednej strane stojí lživý a morálne úplne skazený systém, na druhej strane sú nedokonalí jednotlivci, ktorí od aktívnej (agent) či pasívnej (režisér) spolupráce prechádzajú k aktívnemu či pasívnemu odporu. Voči filmu sa objavili dve vzájomne protichodné výhrady: podľa prvej preháňal a démonizoval, keď agentov STASI zobrazil pri jednom záťahu v rovnošatách podobných gestapu. Podľa druhej naopak idealizoval, pretože ukázal nereálnu premenu zlého agenta na dobrého človeka, čím relativizoval zločinnosť STASI a zotrel hranice morálky. Nuž, vyrývať niekto musí. V skutočnosti to bolo celkom opačne. Prerod oboch hlavných postáv nie je lineárny ani harmonický, naopak, v každej situácii sa nanovo rozhodujú pre dobro alebo zlo, kategórie, ktoré sú vo filme jasne rozlíšiteľné a identifikovateľné. Je to film, ktorý ukazuje každé rozhodnutie ako morálnu voľbu, a tým sa stáva drámou nielen 80. rokov v NDR, ale aj ľudského života.
Po pozretí týchto troch filmov prišiel ďalší kultúrny šok. V polovici mája 768-členná filmová akadémia udeľovala Deutscher Filmpreis, akéhosi nemeckého Oscara, a bolo to, ako keby Hollywood ovenčil najdôležitejšími soškami Gibsonov „kontroverzný“ film Umučenie Krista. Spomínané tri filmy, na čele s Donnersmarckovou očistnou drámou, prevalcovali početne bohatú konkurenciu a premenili udeľovanie komerčných cien na prehliadku vysoko hodnotnej filmovej kultúry. Bola to jedna zo silných chvíľ, keď ma premohol pocit, že nemeckí kresťania vo svojej vlasti stále nie sú cudzincami.
Čas pre nové dejstvo
Kedysi mal konjunktúru pojem „Politikverdrossenheit“ (znechutenie z politiky), z ktorého čerpala politická avantgarda exotov, strana Zelených. V posledných rokoch dáva znechutenie zo „Spassgesellschaft“ vzniknúť podobe nového intelektuálneho a kultúrneho „frustrovaného konzervativizmu“, ktorý si je vedomý rozkladu morálneho tkaniva spoločnosti, jeho príčin a ktorý do veľkej miery odtabuizoval pomenovávanie problémov. Chce to však politickú stranu, ktorá ľudí s týmito postojmi nielen zoskupí pod svojou strechou ako CDU, ale aj povzbudí k otvorenému zápasu.
Sebavedomie nemeckých kresťanov má prečo stúpať. Pápežom sa stal jeden z nich, Joseph Ratzinger, ktorý bol predtým doma vnímaný ako bigotný inkvizítor. Dnes v ňom aj ľudia bez vyznania nevidia akéhosi nemoderného starca, ale stelesnenie nemeckej akurátnosti, pravých cností a nemeckej vzdelanosti. S pápežom Benediktom sa už zrodila nová masová kontrakultúra, ktorá pred širokou verejnosťou propaguje iný obraz krajiny než masy tiel na berlínskej Love parade. Vyše pol milióna ľudí, ktorých by mal podľa odhadov pritiahnuť Benedikt počas septembrovej návštevy v jeho rodnom Bavorsku, budú vonkajším svedectvom Nemecka, ktoré posledné desaťročia nebolo vidieť. Áno, Benedikt postavil kulisy pre nové dejstvo. Mnohé novinové články, knihy, ale aj filmy dokazujú, že časť intelektuálnej a kultúrnej elity jeho význam chápe. 21. storočie bude v Nemecku zápasom o všetko.
Autor je redaktor časopisu .Týždeň;
od marca do mája bol na novinárskom pobyte v Berlíne.