Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Laudato si, Laudato si

Číslo 2/2015 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 1608
 

Nebudem skrývať, že sa mi encyklika Laudato si páči. Pri jej čítaní som si viac uvedomil, aké je sociálne učenie Cirkvi dôležité nielen pre kresťanov, ale pre celý svet. Zdá sa mi, že encykliky sú dnes posledný žáner, kde je prítomná „celostná múdrosť“. Encyklika o životnom prostredí berie do úvahy aktuálne vedecké skúmania z oblasti ekológie, teologickú reflexiu evanjelia, filozofickú tradíciu prirodzeno-právneho aj novovekého myslenia, sociológiu, ekonómiu, politiku... Je fascinujúce, ako katolícke učenie dokáže v jednom texte integrovať všetky tieto odbory a spôsoby prístupu k realite. Je to v dnešnom svete unikátne, a poukazuje to na opodstatnenosť Cirkvi ako matky a učiteľky. °

Som si vedomý, že encyklika má okrem širokej podpory, a to aj v radoch liberálnych kruhov, aj mnoho kritikov (a to hlavne v radoch kresťanských konzervatívnych kruhov). Neviem, nakoľko liberáli dokážu oceniť bohatstvo encykliky, a nakoľko sa tešia najmä z toho, že encyklika podporuje liberálnu agendu ochrany životného prostredia a pridáva sa ku kritike západnej kultúry. Prečo, ale encykliku odmietajú niektorí katolícki konzervatívci? Dať jedno všeobecné vysvetlenie by bolo trúfalé, zďaleka som všetky kritiky nečítal. Ale jedným z vysvetlení môže byť aj selektívne čítanie, ktorému nechtiac napomáha aj značná šírka encykliky a jej veľký rozsah. Autor sa chytí niekoľkých tvrdení, ktoré mu udrú do očí, napr. potreba zastaviť globálne otepľovanie alebo snaha o vytvorenie globálneho plánu riešenia ekologickej krízy, či potreba vzniku svetovej politickej autority na riešenie globálnych problémov, a na ich základe vystaví kritiku. Na rozdiel od kritikov ako napr. R. R. Reno z First Things, si nemyslím, že táto encyklika sa zásadne líši od predchádzajúcich v prezentovaní katolíckeho sociálneho učenia. Odmieta kapitalizmus rovnako ako Centessimus Annus, ak sa pod kapitalizmom myslí výlučne snaha podnikateľských subjektov o zisk, bez ohľadu na morálne požiadavky, alebo presvedčenie, že trh sa reguluje spravodlivo výlučne sám a nepotrebuje byť podriadený politickej autorite. Rovnako si nemyslím, že Františkova encyklika odmieta súčasnú dobu, ani modernitu s jej vedecko-technickým rozvojom, keď nabáda ku kultúrnej revolúcii. Áno, odmieta mnohé elementy súčasnej kultúry (ako tuším každá encyklika, nie?), ale neodmieta ani vedu, ani techniku, ani ekonomický život, ani demokraciu. Novým prvom je podľa mňa iba téma, ktorej sa encyklika venuje – téma životného prostredia. Inak je to opäť raz syntéza katolíckeho učenia. Už „len“ to, má samo o sebe, zvlášť dnes, v ére špecializácie a rozkúskovanosti pohľadu na svet, nesmiernu cenu.

Encyklika má tri časti: prvá časť (1. kapitola) vymenováva prejavy krízy životného prostredia. Druhá formuluje diagnózu (2. a 3. kapitola) a tretia sa venuje liečbe (4. až 6. kapitola). V ďalšom rozviniem tézu každej časti a kde tu pridám aj krátky komentár. Nakoniec sa krátko vyjadrím aj k jej kritikom.

Príznaky katastrofy

Kritikom treba niečo uznať. Súhlasím, že prvá kapitola sa podobá na katastrofické sci-fi a chytá apokalyptický nádych. V niečom to však – minimálne pre väčšinu Európanov a Američanov – musí vyznievať až úsmevne: ako uveriť, že sa blíži koniec sveta, keď všetko ide ako doposiaľ? (Samozrejme, nemám na mysli koniec spojený s posledným súdom, ale čisto sekulárny koniec, spojený s globálnou ekologickou katastrofou.) Túto otázku si však tiež môžeme položiť z pozície autora: ako upozorniť ľudí, že prírodné prostredie sa zhoršuje a môže to mať katastrofické následky pre všetkých, ak ľudia niečo radikálne nezmenia, keď ľudia (a nielen tí na Západe) majú pocit, že v zásade nič zlé voči prírode nerobia a svet normálne funguje?

Iste, v Západnom svete sú mnohé ekologické iniciatívy a rôzne eko-subkultúry. Tak sa vlastne môže zdať, že Západ je ekologicky uvedomelý a jeho sa kritika netýka. Týka. Pretože jednak tieto eko-iniciatívy sa podľa Františka výraznejšie nepresadzujú, a aj tie sú, nakoniec, predmetom pápežovej kritiky.

Akokoľvek, prvá kapitola môže distingvovaným katolíckym konzervatívcom pripadať ako rešerš z anti-globalistickej a ekologickej web stránky. Vymenovanie všetkých možných znečistení a z nich plynúcich katastrof, za ktoré má byť zodpovedná európska civilizácia, ktorú títo konzervatívci bránia, môže vyznievať neuveriteľne. Zdá sa, že aj František počíta s takouto reakciou, keď píše: „Musíme však také uznat, že někteří křesťané oddaní a věnující se modlitbě si pod záminkou realismu a pragmatismu často tropí posměšky ze starostí o životní prostředí.“1 (217) Napriek tomu, aj ich pozýva k „ekologickej konverzii“: „cílem není sbírat informace nebo sytit zvědavost, nýbrž bolestně si uvědomit, odvážit se proměnit na osobní utrpení to, co se děje ve světě, a tak poznat, jak může přispět každý z nás.“ (19) František chce nielen vyrušiť, ale aj pohnúť k ľútosti, a následne k náprave.

Hoci sa to teda mnohým nezdá, podľa encykliky máme prírodné prostredie riadne zničené, keďže už teraz spôsobuje smrť miliónom a v budúcnosti hrozí katastrofa globálnych rozmerov. Nadbytok CO2, zvlášť z priemyslu založenom na využívaní fosílnych palív, prispieva ku globálnemu otepľovaniu, a môže zničiť mnohé ekosystémy. Hrozí, že sa zdvihne hladina oceánov, čo bude znamenať veľký problém hlavne pre ľudí, žijúcich v miliónových aglomeráciách na pobreží. Následkom môže byť obrovská migračná vlna (to už si vieme aspoň trochu predstaviť), ktorej prvými obeťami budú chudobní. Tí sú už teraz najviac ohrození, pretože to oni robia v najviac znečistených prostrediach, keďže stratia možnosť uživiť sa rybolovom, lovom v lesoch či poľnohospodárstvom, na ktoré sú odkázaní. (21 – 25)

Podľa Františka naši politickí a ekonomickí lídri problémy aj vidia, ale ak ich chcú riešiť (čo často nechcú), tak hlavne iba použitím nejakej technológie, teda toho istého nástroja, ktorý životné prostredie aj kazí. Rozumiem tomu tak, že namiesto obmedzenia produkcie, ktorá je zdrojom znečistenia, sa radšej namontuje účinnejší filter, čím sa vlastne produkcia ešte viac povzbudí. Podľa Františka máme tendenciu spoliehať sa výlučne na technológiu, jednak preto, že ekonomicky silní hráči nechcú obmedziť svoju moc, a aj preto, lebo ani ostatní ľudia sa nechcú vzdať svojho životného štýlu a kultúry, a radšej obetujú zdravé životné prostredie. „Když však pozorujeme svět, vidíme, že tato úroveň lidského zásahu slouží nezřídka finančnímu sektoru a konzumismu a ve skutečnosti způsobuje, že země, kde žijeme, přichází o bohatství a krásu, stává se omezenější a šedne, zatímco rozvoj technologie a konzumní nabídky rostou neomezeně. Zdá se, že upadáme do iluze, že můžeme nahradit neopakovatelnou a nenapodobitelnou krásu nějakým svým výtvorem.“ (34)

S konzumistickým životným štýlom, v ktorom sú naše potreby – viac ako prirodzenou krásou – ovplyvňované vypočítavým marketingom, je previazaná aj súčasná ekonomika, ktorej mantrou je zvyšovať ekonomický rast. Keďže chceme odvrátiť ekonomickú hrozbu (spomeňme si na komentáre po kríze v roku 2008, ktorú odštartoval pád Enronu, či na oddlžovanie gréckych bánk), treba radostne konzumovať a míňať. Takýmto spôsobom sa však podľa Františka čoraz viac a viac izolujeme od autentickej prírody, a zmysluplných ľudských vzťahov v zdravej spoločnosti, do akejsi umelej škrupiny, v ktorej je konzumistický matrix podporovaný kultúrou digitálneho sveta, ktorá oberá ľudské vzťahy o podstatné veci, ktoré sa nedajú vtesnať do limitov sociálnych sietí. Tento matrix však nie je sebestačný na prírode, bez ktorej nedokáže prežiť, iba parazituje. (34, 47)

Tieto úvahy však zatiaľ nemajú silu zmeniť prax: „Ekonomické mocnosti mezitím pokračují v ospravedlňování nynějšího světového systému, kde převažují spekulace a snaha o finanční zisk, a jsou nakloněny ignorovat každý kontext a dopad na lidskou důstojnost a životní prostředí.“ (56) Týmto spôsobom však len prispievajú k celkovej deštrukcii: „Trhy, které usilují o bezprostřední zisk, poptávku ještě stimulují. Kdyby někdo sledoval planetární společnost z vnějšku, žasnul by nad podobným jednáním, které nezřídka vypadá sebevražedně. (55)

Viem si predstaviť množstvo námietok najmä z prostredia zástancov kapitalistického techno-prístupu: práveže v najviac technologicky a ekonomicky rozvinutých krajinách je aj najväčšie ekologické vedomie. Nikdy sme viac nerecyklovali, pred bránami nám stoja rôznofarebné koše, káva mimo fair trade nám už skoro nechutí, a biozelenina stúpa na popularite v tých najkapitalistickejších častiach sveta. Alebo že vďaka technológiám a trhu sa zvýšila životná úroveň aj v rozvojových krajinách, napríklad bez technologických postupov v poľnohospodárstve by sme toľko miliárd ľudí nenasýtili. Myslím, že je celkom pravdepodobné, že takéto a im podobné námietky sa pri čítaní encykliky mnohým vyplavia. Pápež však, v kontraste s údajnými technologicko-kapitalistickými benefitmi, tvrdí, že technologicko-konzumistický matrix vôbec nie je príjemný pre všetkých, ale pre mnohých (dokonca pre väčšinu zo 7 miliárd obyvateľov Zeme), ktorí nevedia držať s technológiou krok, má otrasné dôsledky. Títo ľudia žijú napr. na perifériách veľkých miest, v otrasných životných a ekologických podmienkach a chudobe. Kým bohatí majú na to, aby sa usadili v „ekologických štvrtiach“, pre ostatných sociálne nerovných, dochádza k postupnej strate identity, ktorá končí nezriedka tragicky. (48)

Keď sa aj Západ rozhodne riešiť problémy rozvojového sveta a chudobných, tak ich podľa Františka rieši, ako inak, cez technológiu. Buď chudobných učí, aby boli technologicky zdatní ako my alebo im poskytuje technologické riešenia, aby nemali toľko detí. Pri pomoci ide o to, že to oni sa majú zmeniť, nie Západ. A pritom, František trpko konštatuje, že ak by všetci boli ako Západ, tak by planéta jednoducho nezvládla spracovanie toľkých odpadov (iba že by sme ako technologickí nadšenci verili, že ju technologicky prekalibrujeme k väčšiemu výkonu). (50) No, ale nie vždy chce Západ pomáhať. „Nadnárodní korporace dělají to, co jim není dovoleno v rozvinutých zemích či takzvaném prvním světě. Všeobecně platí, že když pak ukončí svoji činnost a odjedou, zanechávají obrovské škody na lidském zdraví a na životním prostředí, jakými jsou nezaměstnanost, vesnice bez života, vyčerpání přírozených rezerv, vymýcené pralesy, ochuzení místní zemědělské a živočišné výroby, jámy, devastovaná údolí, znečištěné řeky a jen málo sociálních děl, která po jejich odchodu nelze udržet.“(51)

Koniec príbehu je podľa Františka trpký: Západ chce pomôcť rozvojovým krajinám podľa svojho vlastného techno-liberálneho receptu a svoju pomoc – cez pôžičky či poskytnutie nových technológií – podmieňuje kontrolou svojich štandardov. Manažement zahraničných dlhov sa tak stáva nástrojom kontroly. Skorumpovaná politika v rozvojových krajinách či na Západe problémy nerieši, a tak ako posledné riešenie často ostáva vojna, ktorá je samozrejme „zastieraná ušľachtilými nárokmi.“ „Proč dnes udržovat moc, která bude připomínána pro svoji neschopnost zasáhnout, když to bylo naléhavé a nezbytné?“ (57)

Diagnóza

Na prvý pohľad je zrejmé, že ekologická encyklika nie je iba o ekológii, ale najmä o človeku a jeho ekologických voľbách, ktoré poškodzujú prírodu, druhých ľudí, najmä chudobných, a v konečnom dôsledku všetkých. Prečo sa človek takto správa?

Biblické vysvetlenie je, že preto, že chce byť ako Boh. Dôsledkom tohto prístupu však je vyhnanie z raja, lopota a otroctvo. Cez túto schému pápež číta aj súčasné ekologické problémy: človek chce byť ako Boh, chce autonómne rozhodovať o tom, čo môže a čo nie, nechce sa riadiť ničím iným iba svojimi vlastných záujmami, chcením a rozumom. Pochopiteľne, že s takouto mentalitou sa svet nejaví ako domov, ktorý treba spravovať, alebo ako Boží dar, z ktorého sa treba tešiť a byť zaň vďačný, ale iba ako zaujímavý materiál pre rôzne ľudské projekty. Ak človek nepočíta so Stvoriteľom, prestáva rešpektovať realitu, začne „ukládat realitě svoje zákony a svoje zájmy.“ (75)

Svet tak stráca osobný rozmer. Príroda už nie je „Božie pohladenie“, ale stáva sa neosobným systémom, ktorý sa „analyzuje, chápe a riadi.“ (76) Na tento neosobný prístup však dopláca nielen príroda, ale aj človek, ktorý sa, rovnako ako ostatná príroda, redukuje na objekt, a stráca, rovnako ako rastliny a živočíchy, svoju prirodzenú hodnotu. „Je-li příroda chápána jako pouhý předmět zisku a zájmu, má to závažné následky také pro společnost. Pojetí, které posiluje svévoli silnějšího, přispělo k nezměrným nerovnostem, nespravedlnostem a násilnostem vůči většině lidstva, protože zdroje se stávají vlastnictvím toho, kdo přijde první, nebo toho, kdo je mocnější, a vítěz bere všechno.“ (82) Dôsledkom je sociálna nerovnosť a ľahostajnosť k ľudskej biede. „Nevšímáme si, že někteří se řítí do ponižující bídy bez reálných možností na zlepšení, zatímco druzí nevědí, co dělat s majetkem, který vlastní, samolibě vystavují na odiv svoji domnělou nadřazenost a nechávají za sebou takové množství odpadků, že kdyby to dělali všichni, zničilo by to planetu. Nadále fakticky připouštíme, že někteří se cítí více lidmi než druzí, jako by se narodili s většími právy.“ (90)

Človek, ktorý sa chcel oslobodiť od podriadenosti Bohu, nakoniec zotročil samého seba. Trpkým výsmechom pre človeka potom je, že je viac citlivý na nespravodlivosť voči rastlinám či zvieratám, ale voči utrpeniu človeka ostáva ľahostajný. Takáto selektívna ekológia však nepomáha, lebo nerieši príčiny. (90) „Nemůže být autentický pocit vnitřního spojení s ostatními bytostmi přírody, pokud v srdci zároveň chybí něha, soucit a starost o druhé lidi. Je zřejmé, že není koherentní ten, kdo bojuje proti obchodu se zvířaty, kterým hrozí vyhynutí, ale zůstává lhostejným vůči obchodování s lidmi, nestará o chudé anebo je rozhodnut zničit druhého člověka, který mu není vhod. Nikoli náhodou svatý František ve chvalozpěvu stvoření, jímž chválí Boha, dodává: „Ať tě chválí, můj Pane, ti, kdo odpouštějí pro tvou lásku.“ Všechno je propojeno. Proto je žádoucí starat se o životní prostředí a zároveň mít upřímně rád lidi a neustále se zasazovat o řešení problémů ve společnosti.“ (91)

Pokušenie človeka – byť ako Boh – v súčasnosti podporuje technologický pokrok. Aj keď technológia priniesla a prináša mnohé dobrá (doprava, medicína, komunikácia...), a sama o sobe je určite dobrom, v encyklike hrá zlého hrdinu. Technológia totiž dáva človeku veľkú moc, ktorá sa pre neho stáva pokušením, ktorému – bez náboženstva a etiky – podlieha. Bez nich totiž neexistujú zábrany, ktoré by moc držali v rozumných medziach. „Člověk není plně autonomní. Jeho svoboda chátrá, svěřuje-li se slepým silám nevědomí, bezprostředním potřebám, egoismu a brutálnímu násilí. V tomto smyslu je obnažen a vystaven své vlastní moci, která neustále roste, aniž by měl nástroje k její kontrole. Může disponovat povrchními mechanismy, ale lze tvrdit, že mu chybí solidní a náležitá etika, kultura a spiritualita, která by mu skutečně kladla meze a udržovala jej v rámci jasnozřivého sebeovládání.“ (105)

Technologický prístup ku skutočnosti sa v súčasnej kultúre podľa Františka stal dominujúcim prístupom k prírode i k človeku. Iné prístupy, ktoré nevychádzajú striktne z analytickej metodológie modernej vedy, ako sú náboženstvo, etika či estetika, sú marginalizované. Neznamená to, samozrejme, že pápež je proti modernej vede, ako si myslí napr. už spomínaný R. R. Reno vo svojom článku The Return of Catholic anti-modersnism z júnového vydania First Things. František je proti tomu, aby moderná veda bola jediným legitímnym spôsobom ako pristupovať k skutočnosti. Veda totiž nevyhnutne redukuje skutočnosť na merateľné veličiny a odhliada od osobných aspektov reality a tiež od účelov jednotlivých vecí. (Čo však neznamená, že vedec nemôže byť zároveň filozofom, umelcom alebo kontemplujúcim rehoľníkom.) Svet pre modernú vedu nie je darom, a aj na človeka veda pozerá reduktívne, v zmysle svojej metódy, skôr ako na objekt, než na subjekt so slobodnou vôľou a svedomím schopným poznať mravný zákon. Ak sa veda drží v rámci svojich hraníc, žiadny problém. Ale, ak tieto hranice prekračuje, čo sa v súčasnosti deje, a stáva sa jediným vysvetlením skutočnosti, vtedy sa svet človeka začína odsudzovať a stáva sa iba „beztvarou realitou, která je zcela svolná nechat sebou manipulovat.“ (106)

Pochopiteľne, že výsledkom kultúrneho imperializmu technokratického prístupu je zhoršovanie životného prostredia aj medziľudských vzťahov. Ochudobnené o dimenziu slobody sa tieto vzťahy stávajú iba sieťou neosobných síl. Príkladom takého nazerania na človeka je už spomínaný súčasný dominantný pohľad na ekonómiu, ktorý redukuje predmet ekonomického záujmu iba na dosiahnutie zisku a ekonomický rast, a odhliada od dopadov na dôležitosť ľudskej práce pre dôstojnosť človeka, na životné prostredie či spoločenské vzťahy. Kým bohatšia časť sveta ťahá ekonomický rast akcelerovaním konzumného spôsobu života a udržuje ekonomický systém v prevádzke, tak podľa tohto prístupu, ktorý František kritizuje, ekonómia splnila svoj cieľ – bez ohľadu na to, aké dopady to má na spoločenskú inklúziu a život chudobných. Chudobným – podľa takejto ekonomickej paradigmy – pomôže iba ďalší ekonomický rast. (106, 128)

Na tomto mieste chcem pripomenúť, že podľa mňa František nehovorí, že chudobným ekonomický rast nijako nepomáha, ako si to myslí napr. Róbert Royal v rubrike K veci na Postoji, 2 ale iba to, že takáto mentalita, ktorá sa upína výlučne na ekonomický rast, prestáva v človeku vidieť subjekt s vnútornou hodnotou a ľudskou dôstojnosťou, ale iba štatistické číslo. Vedie to k tomu, že sa na chudobných pozeráme iba ako na nevyhnutný vedľajší dôsledok trhovej ekonomickej súťaže. Takáto mentalita sa s chudobnými zmieruje až príliš ľahko, a nevie ich situáciu brať vážne. Má tendenciu vidieť chyby takmer výlučne na strane vylúčených – je to predsa ich chyba, že nedokážu držať krok v ekonomickej súťaži. Tí lepší a inovatívnejší, za to predsa nemôžu.

František dodáva, že je veľmi ťažké sa vymaniť z podmienenosti technokratickej paradigmy, pretože to znamená prakticky sa odstrihnúť od súčasnej kultúry. Ľudia cítia, že technológia ich nespraví šťastnými, ale na to, aby jej vzdorovali, sa necítia dosť silní. K tomuto kroku nás však encyklika vyzýva, keď hovorí o potrebe kultúrnej revolúcie. (113, 114) „Odráží-li architektura ducha doby, pak obří stavby a sériové domy vyjadřují ducha globalizované techniky, v níž se ustavičná novost výrobků pojí s tísnivou nudou. Nepoddávejme se tomu a nezříkejme se otázek po cílech a smyslu všech věcí. Jinak budeme legitimizovat pouze faktický stav a budeme potřebovat stále více náhražek k zaplnění prázdnoty.“ (113)

Pápežove výzvy určite neznamenajú, že sa máme vzdať technológie ako takej. Máme sa vzdať technológie, ktorá nás vzďaľuje svetu, a azda sa viac začať zaoberať technológiou, ktorá je k svetu priateľská. „Nikdo se nechce vrátit do jeskyní, ale je nezbytné zpomalit chod a podívat se realitu jiným způsobem, sebrat pozitivní a udržitelný pokrok a zároveň obnovit hodnoty a velké cíle, které byly zničeny bezuzdnou megalomanií.“ (114)

Technoparadigma má pochopiteľne vplyv na chápanie a správanie človeka. František hovorí o modernom antropocentrizme a praktickom relativizme. Moderný antropocentrizmus je vlastne paradox: na jednej strane predstavuje človeka ako bytosť odstrihnutú od vzťahu k Bohu, ktorá sa zodpovedá iba sama sebe a ktorá sa upína k technológii. Na druhej strane, dôsledkom tohto odstrihnutia od Boha je, že robí z človeka iba slepý výsledok evolúcie, iba jeden z mnohých živočíšnych druhov. Výsledkom je skepticizmus v otázke slobodnej vôle a jej nahradenie vierou v deterministické prírodné procesy. Takýto prístup už nevidí v človeku nič výnimočné, čím by sa odlišoval od iných živočíšnych druhov. Dôsledkom tohto prístupu je, že človek sa stáva citlivejším na osud rastlín či živočíchov a ľahostajnejší voči pokusom na ľudských embryách, potratom či osudom chudobných. (115 - 121)

Pendantom moderného atropocentrizmu je praktický relativizmus. Ak som sám sebe pánom a mierou všetkého, tak všetko ostatné je relatívne, a hodnotu získava iba vzhľadom na mňa, podľa toho, nakoľko to poslúži mojim záujmom. Takýto prístup ku skutočnosti však nemôže ani ochrániť životné prostredie pre rastliny a živočíchy, ani životné prostredie človeka v kultúre ľudskej spoločnosti. (122) „Pokud neexistují objektivní pravdy, ani stabilní principy kromě uspokojování vlastních aspirací a bezprostředních potřeb, jaké hranice může mít obchodování s lidmi, organizovaný zločin, obchod s drogami, obchod s „krvavými diamanty“ a srstí zvířat, kterým hrozí vyhynutí? Není to tatáž relativistická logika, která ospravedlňuje získávání orgánů od chudých za účelem jejich prodeje nebo jejich využití k experimentům anebo skartaci dětí, protože nevyhovují přáním svých rodičů? Je to stejná logika „na jedno použití“, která produkuje množství odpadků jenom v důsledku nezřízené touhy konzumovat více než kolik je skutečně třeba. Nelze si tedy myslet, že politické programy či moc zákona budou stačit k odstranění jednání, které poškozuje životní prostředí, protože pokud se kazí kultura a není již uznávána žádná objektivní pravda či všeobecně platné principy, budou zákony pojímány jenom jako svévolné příkazy a jako překážky, kterým je třeba se vyhýbat.“ (123)

Ideál

Františkova encyklika nie je ani tak o ekológii, ale skôr o morálnych aspektoch človeka – vo vzťahu k ekológii. Tie však vyjadrujú podstatu toho, čo chce František povedať k riešeniu ekologických problémov: potrebujeme integrálnu ekológiu, ktorá sa nebude venovať iba prírode, odhliadajúc od človeka, spoločnosti a ľudskej kultúry, ale bude nazerať na životné prostredie ako na vzťah medzi prírodou a spoločnosťou, kde sa obe zložky navzájom ovplyvňujú. Ekologické riešenia, ktoré sa zameriavajú výlučne na prírodu a odhliadajú od stavu ľudskej spoločnosti, treba nahradiť takými, ktoré berú do úvahy celú šírku „životného prostredia.“ „Každé porušení solidarity a přátelství mezi občany škodí životnímu prostředí.“ (142)

Stav ľudskej spoločnosti je pre ekológiu životného prostredia kľúčový. „Lidská ekologie v sobě zahrnuje něco velmi hlubokého, totiž nezbytnou souvislost lidského života s mravním zákonem vepsaným do vlastní přirozenosti, souvislost, která je nezbytná k vytvoření důstojného životního prostředí.“ (155)

František vidí v morálnom stave súčasného človeka a jeho kultúre mnoho rezerv a ponúka množstvo návrhov na zmeny: dáva nové impulzy k architektúre miest, aby boli mestá ľudskejším priestorom pre svojich obyvateľov. Zároveň ale dodáva, že ľudskosť môže vytrysknúť aj v biednych podmienkach (147 - 150); apeluje na rešpekt voči hodnote ľudského tela a kritizuje homogenizačné tlaky rodovej ideológie (155); pripomína koncept spoločného dobra, ktorého súčasťou sú známe princípy subsidiarity a solidarity, ktorým sa učíme v rodine (156 - 158); nabáda nás k tomu, aby sme na svet pozerali ako na spoločný dom pre celé ľudstvo a povzbudzuje nás, aby sme kreativitu z oblasti technologických riešení priniesli aj do oblasti medzinárodných vzťahov, čo sa zatiaľ nedarí (164); túži po tom, aby jednotlivé krajiny nepozerali sebecky iba na svoj aktuálny záujem, ale dokázali riešiť globálne ekologické výzvy, ako napr. obmedzenie fosílnych palív (169); nabáda k renesancii politickej autority, aby politika neustupovala ekonomickým záujmom, ale aby ich regulovala v záujme spoločného dobra (175): „Politika se nesmí podřizovat ekonomii, která se zas nemá podřizovat technokratickému diktátu a paradigmatu výkonnosti.“ (189) „Politika a ekonomie mají tendenci vzájemně se obviňovat, pokud jde o chudobu a zhoršování životního prostředí. Avšak očekává se od nich, že uznají vlastní chyby a naleznou formy spolupráce zaměřené k obecnému dobru. Zatímco jedni se snaží jenom o ekonomický užitek a druzí jsou posedlí pouze uchováním či růstem moci, nám zbývají války či dvojznačné dohody, ve kterých je ochrana životního prostředí a péče o chudé tím, oč se obě strany zajímají nejméně.“ (198); navrhuje, aby pre problémy planetárneho významu existovala svetová politická autorita: „Řídit světovou ekonomiku, obnovit ekonomiky zasažené krizí, a tak zabránit zhoršení současné krize, které by vedlo k ještě větším nerovnostem; vhodným způsobem zabezpečit celkové odzbrojení, dostatek jídla a mír; zajistit ochranu životního prostředí a regulovat migrační pohyby – to všechno si naléhavě žádá existenci opravdové světové politické autority, která byla navržena už mým předchůdcem Janem XXIII. (175); želá si, aby národné vlády riešili ekologické problémy a nielen krátkodobé záujmy (178); aby existovali životaschopné sprostredkovateľské štruktúry, ktoré by vládam pripomínali ich zodpovednosť (179, 181); aby sa – namiesto uniformných riešení – hľadali realistické riešenia vhodné pre danú krajinu; aby sa k riešeniam mohli vyjadriť všetci zainteresovaní, a aby viedli spolu dialóg (180); aby ekonómia bola otvorená novým impulzom a nepozerala sa na prírodu čisto utilitaristicky cez pomer ekonomických ziskov a strát. (189, 190) „Například kreativnější a lépe orientovaný rozvoj produkce by mohl korigovat disparitu mezi nadměrnými technologickými investicemi do spotřeby a minimálními investicemi do řešení naléhavých problémů lidstva; mohl by zrodit inteligentní a výnosné formy opětovného využití, obnovy funkčnosti a recyklace; mohl by zlepšit energetickou účinnost měst, atd.“; a nakoniec dodáva, aby sme opäť priznali legitimitu náboženským prístupom k realite (189); nabáda, aby veriaci ľudia skutočne žili zo svojej viery, a rozličné náboženstvá spolu viedli dialóg. (199 - 201).

Encykliku končí pápež apelom na výchovu a životný štýl: aby sme sa zbavili konzumizmu a kolektívneho egoizmu (203, 204); aby sme nezabudli na to, že žiadny system nemôže zničiť schopnosť človeka objaviť v sebe schopnosť žiť slobodne a otvoriť sa kráse (205); aby sme nezabudli, že ekologicky sa budú chovať iba cnostní ľudia, a zamerali sa na ich výchovu zvlášť v rodine (213); aby si zvlášť kresťania podľa vzoru sv. Františka obnovili ekologické zmýšľanie (217, 218); aby nezabudli na schopnosť kontemplovať krásu (222): „Neustálé hromadění možností konzumace rozptyluje srdce a brání v doceňování každé věci a každé chvíle. Stanout naopak v přítomnosti každé a jakkoli nepatrné reality nám naproti tomu otevírá mnohem více možností chápat a osobně se realizovat. Křesťanská spiritualita navrhuje růst ve střídmosti a schopnost těšit se málem. Je návratem k jednoduchosti a umožňuje nám pozastavovat se a vychutnávat nepatrné věci, děkovat za možnosti, které nám skýtá život bez lpění na tom, co máme, a bez smutku nad tím, co nemáme. Je proto třeba unikat dynamice nadvlády a pouhé akumulaci potěšení.“ (222); aby sme uskutočňovali civilizáciu lásky (231): „Musíme znovu pocítit, že se vzájemně potřebujeme, že máme odpovědnost jedni za druhé i za svět, že stojí za to být dobří a poctiví. Už příliš dlouho jsme byli v morálním úpadku, posmívali se etice, dobrotě, víře, poctivosti, a nadešel čas uznat, že tato veselá povrchnost nám málo prospěla. Zničení všech základů sociálního života nás postaví jedny proti druhým, abychom bránili svoje zájmy, vyvolá nové formy násilí a krutosti a zabrání rozvoji opravdové kultury pečování o životní prostředí“ (229); aby sme nadobudli schopnosť vidieť v prírode sviatostný Boží znak; aby sme cez Eucharistiu „opatrovali stvorenie” (236); a aby sme nezabúdali na nedeľu. (237) Nenachádzam žiadne novátorské riešenie, iba princípy vychádzajúce z predchádzajúcich encyklík.

Utópia?

Asi chápem, že Františkova encyklika, a zvlášť jeho návrhy môžu mnohých iritovať, osobitne ľudí s mentalitou sociálnych inžinierov. Jednak ich je veľmi veľa – človek skôr nad týmito návrhmi mávne rukou, než by sa mal vážne zamyslieť nad ich realizáciou. Zároveň tieto návrhy nie sú nejakým „akčným plánom“. Zväčša nehovoria, akých x konkrétnych krokov treba urobiť, aby sme dosiahli požadovaný cieľ. Pre ich vágnosť a abstraktnosť si asi mnohí povedia, že by to bolo pekné, ak by sa uskutočnili, ale ich realizáciu si už nevedia predstaviť. Tak napríklad: čo treba urobiť preto, aby sa ekonómia nepozerala na svet utilitaristicky, cez kalkul ziskov a strát, ale aby dokázala vidieť osobitnú hodnotu vecí, ktorá nie je výsledkom ich postavenia na trhu? Prepísať ekonomické učebnice? Dať ekonómom povinne čítať Aristotela? Či skôr sv. Františka? Táto zmena vyžaduje od ekonómov, aby spochybnili to, čo sa naučili na školách, aby sa otvorili aj vplyvom mimo svojej disciplíny, a zároveň uznali, že ich disciplína nie je mierou všetkého – a to je veľmi ťažké, a málo pravdepodobné, pretože súčasná kultúrna gravitácia je presne opačná. Alebo ako sa postaviť k tvrdeniam, že politike by nemalo ísť len o moc? Je to tvrdenie staré aspoň tak, ako Starý zákon či grécka filozofia, stopercentne pravdivé, a predsa je jasné, že ani milión morálnych apelov na politikov nedokáže väčšinu politikov pri moci zmeniť. Aký zmysel majú potom takéto morálne apely? A týchto je v encyklike teda požehnane.

Navyše sa zdá, že niektoré návrhy, ak by sa zrealizovali, tak by priniesli problémy nemenej závažné ako ekologická katastrofa. Pápež navrhuje vznik svetovej politickej autority. Je evidentné, že bez takejto politickej autority, jednotlivé vlády sotva začnú reštrukturalizovať svoj priemysel a vystavia státisíce a milióny svojich obyvateľov zhoršeniu životnej úrovne. Hlavne keď katastrofa je ešte relatívne ďaleko. Pochopiteľne, že dohody ostanú uzavreté iba na papieri a prednosť dostane hasenie akútnych problémov. Navyše reštrukturalizácia vyžaduje globálny rozmer – pretože inak by poctivé štáty zhoršili svoje postavenie na trhu, čo by malo negatívny vplyv na životnú úroveň ich obyvateľstva. Ak sa má teda zmeniť štruktúra svetového hospodárstva, svetová autorita je, zdá sa, nevyhnutná.

Na druhej strane, ak platia Františkove slová, že v reálnej politike ide predovšetkým o moc, hoci by to tak nemalo byť – nie je potom svetová politická autorita ešte vážnejšia hrozba než možná ekologická katastrofa v budúcnosti? Hrozí, že svetová politická autorita zneužije svoju moc podľa vzoru národných štátov, iba že ešte s ničivejšími dôsledkami. Preto je nevyhnutné koncipovať svetovú autoritu tak, aby sa jej moc ohraničila. Ale dá sa to? V tomto zmysle sa asi najpravdepodobnejšie rysuje dohoda najväčších svetových hráčov, pričom veľmoci by boli zároveň garantmi dohody. Tento scenár však predpokladá, že veľmoci budú mať rovnaké záujmy alebo sa budú navzájom držať v šachu, alebo čo je najmenej pravdepodobné, že záujem spravodlivosti nadradia nad ostatné. V tejto súvislosti sa mi vynára citát kardinála Newmana, z piatej prednášky Idey univerzity: „Dolujte granit žiletkami, priväzujte loď hodvábnym vláknom – potom môžete dúfať, že s takými ostrými a jemnými nástrojmi, akými sú ľudské poznanie a ľudský rozum, dokážete zápasiť s obrami, akými sú vášeň a ľudská pýcha.“ 3

Zdá sa, že ak by sme jednotlivé návrhy analyzovali v zmysle ich uskutočniteľnosti v spoločnosti, tak ako ju poznáme z dejín, tak by platil záver, že väčšina z nich je nerealistických a neuskutočniteľných – s výnimkou tých, ktoré apelujú na individuálne zmeny, ako napríklad: poctivo recyklovať a menej používať klimatizáciu. Encyklika (a vlastne sociálne učenie Cirkvi rovnako ako morálna filozofia), je v tomto zmysle praktickou utópiou, keď navrhuje ekologický problém vyriešiť morálnou konverziou. Morálna konverzia je samozrejme možná, ale ako z Newmanovho výroku vyplýva, nie je – minimálne na základe prečítania encykliky – veľmi pravdepodobná v globálnejšom meradle. Nedá sa k nej dospieť čisto učením. Je výsledkom výchovy, kultúry i náboženskej viery. V tomto zmysle riešenia encykliky sú riešeniami, ako by ich vymyslel a realizoval morálny, cnostný a veriaci človek. Nie sú riešením tohto sveta. Sú však riešením pre tento svet, pretože mu pripomínajú, ako by mal vyzerať.

Encyklika má podľa mňa špeciálny zmysel zvlášť pre kresťanskú kultúru. Lebo kresťanov sa technokultúra týka rovnako ako ostatných. Kresťanov by však malo možno viac vyrušovať, že sa im techno-liberalizmus dostáva pod kožu, a z viery sa stáva iba nefukčný náter, ktorý postupne koroduje. Encyklika, rovnako ako celé sociálne učenie Cirkvi, nás teda vyzýva rozšíriť vieru z kostolov na celý život. Aké svedectvo by sme teda mali vydať v súčasnosti na Slovensku? Podľa mňa to znamená budovať inšpirujúcu subkultúru. V súčasnosti to robíme v duchovnej oblasti: svätíme nedeľu, máme svoje duchovné aktivity a program, vlastné kníhkupectvá a médiá, kultúru stretiek. Encyklika nás však nástojčivo vyzýva k tomu, aby sme to začali viac robiť aj v profánnej oblasti. Ak kritizuje zvyšovanie spotreby a konzumizmus, nebolo by namieste, aby sme sa tomuto trendu postavili a začali sa imunizovať voči rôznym marketingovým akciám a výpredajom? Aby sme namiesto veľkoobchodov uprednostnili lokálne prevádzky, kde je šanca nadviazať aj ľudský a susedský kontakt, a aby sme riešili nielen cenu, ale aj etické okolnosti produkcie a jej dopady na životné prostredie, a tiež morálne hodnoty firiem, ktorých produkty kupujeme? Skrátka, aby sa kresťanská subkultúra pohipsterčila, ale zo správnych pohnútok? V kresťanskej kultúre zatiaľ chýbajú sekulárne projekty eko-bývania typu Zaježová či eko-organizácie ako Živica či Vlk. Je to preto, že veriacim kresťanom je viac vlastné scientistické myslenie a svoju vieru prispôsobujú trendom svojej vednej disciplíny, než že by svoju disciplínu umiestnili do rámca pripraveného vierou? Alebo je to tým, že kresťania sú dnes – viac než sekulárni ľudia – ochotní počúvať autority?

Nie je však ľahké predstaviť si, ako by mal návrat k prirodzenosti vyzerať. Pápež píše, že sa máme vzdať konzumizmu, naháňania sa za vecami, hektiky, neustáleho kalkulovania, máme si vystačiť s málom, uskromniť sa, žiť jednoducho a naučiť sa kontemplovať krásu. Sú tieto veci realizovateľné v typickom mestskom rytme a štýle života alebo vyžadujú rezignovať na hypotéky, na prácu v korporácii, ak by to malo znamenať pracovať do večerných hodín, a zároveň znova oprášiť vzťah k vlastnej záhrade a vidieckemu životu? Mali by dnes kresťania rezignovať na štátne školstvo s jeho scientistickou techno-mentalitou a vzdelávať deti doma? Je paradoxné, že hoci na Slovensku je domáce vzdelávanie populárne hlavne u kresťanov, v politickom živote túto tému otvárajú liberáli. Podobne ako humanizáciu pôrodov či reformu školstva. Zdá sa, že je čas, aby si kresťania prestali pliesť zdravý konzervativizmus so skostnatenosťou. Tým viac, keď nás ku kultúrnej revolúcii provokuje sám pápež.

Kritika

Kritici vyčítajú Františkovi, že sa zbytočne púšťa do vedeckých kontroverzií ohľadom globálneho otepľovania. Róbert Royal tvrdí, že sa necháva viesť názormi, „ktoré by sme právom mohli nazvať extrémnejšími.“ 4 Nie je však jasné na základe čoho, to Royal tvrdí. Skôr sa zdá, že opak je pravda. Vedecký mainstream sa dnes hlási k tomu, že globálne otepľovanie je problém a že je spôsobené aj ľudskou činnosťou. František nepíše ako vedec, ale ako teológ, ktorý sa opiera o aktuálne vedecké výsledky. Ak sa raz ukáže, že kritici mali pravdu, stačí upraviť niekoľko viet – na zvyšok encykliky to nebude mať zásadný vplyv okrem toho, že sa oslabí jej nástojčivosť vychádzajúca z možnej ekologickej katastrofy z globálneho otepľovania.

Inak je zvláštne, že v tom istom texte Royal označí názory upozorňujúce na hrozbu globálneho otepľovania za „extrémistické“, aby o pár odstavov neskôr uznal, že na nich naozaj niečo je, keď píše: „No klimatické a iné ekologické problémy nepovstali len zo zla v človeku, ale aj z našej snahy vychádzať s prírodou,“ 5 pričom, zdá sa, pod klimatickými zmenami myslí globálne otepľovanie. Royal naráža na Františkovu kritiku technológie, ako nástroja, ktorým chceme ovládať svet a druhých. Lenže František nehovorí o technológii ako o absolútnom zle, ale ako o nástroji, ktorý bez náboženského a etického korektívu, môže byť ľahko ľudskou pýchou zneužitý. Samozrejme, že technológia je pre človeka nesmierne užitočná.

Royal tiež vyčíta Františkovi, že sa na prírodu pozerá iba pozitívne, a prehliada existenciu prírodných „ziel“ (zemetrasenia, cunami, záplavy...). 6 S touto námietkou sa dá súhlasiť v tom zmysle, že František akceptuje vlastnú pozitívnu hodnotu prírodných vecí, čo ale neznamená, že by tvrdil, že prírodné dobrá sú vždy v harmónii. Konflikty v živočíšnej ríši, ani prírodné katastrofy však nie sú dôvodom brať prírode jej hodnotu, ktorú treba rešpektovať.

A nakoniec, Royal kritizuje na encyklike, že je príkra na kapitalizmus. František by mal podľa neho oceniť, ako kapitalizmus pozdvihuje chudobných a ako zvyšuje ich úroveň, nemal by opomínať zásadových ľudí v podnikaní. Lenže pápež v tejto encyklike nerieši kapitalizmus – rieši snahu ekonómov a mnohých ďalších absolutizovať kapitalistické riešenia a povyšovať ich nad ostatné. A rieši negatívne dominujúce tendencie veľkých ekonomických hráčov. Pápež v encyklike kritizuje absolutistické chápanie súkromného vlastníctva, ktoré je slepé pred núdzou, nie jeho inštitucionálne zakotvenie v právnom poriadku. 7

Iný druh kritiky ponúka R. R. Reno, editor First Things. Tvrdí, že encyklika je „výrazne proti-vedecká, proti-technologická a proti-pokrokovým náladám“, a prirovnáva ju k Sylabusu chýb Pia IX. z roku 1864, v ktorom odsúdil modernizmus. Reno tvrdí, že aj keď pápež pri posudzovaní príznakov vychádza z vedeckých teórií o globálnom otepľovaní, neznamená to, že berie vedu pozitívne, pretože ju v celom ďalšom texte vlastne iba kritizuje. A niečo podobné sa dá podľa neho povedať aj o technológii. 8 Nemyslím si však, že Reno má pravdu. Pápež kritizuje vedu a technológiu nie preto, že by boli sami o sebe zlé, ale preto, že dominujú mysleniu v prístupe k svetu a k životu viac, ako by bolo morálne zdravé. Mohli by sme povedať, že veda a technológia sú v tom nevinne – za to, že ich pápež kritizuje, môžu ľudia, keď sa nechali oslepiť ich leskom, a nahradili nimi etiku a náboženstvo.

Reno v inom článku tvrdí, že Františkove riešenia sú vlastne výsledkom tej istej mentality, ktorú kritizuje. Reno píše: „Moja obava sa týka presvedčivosti encykliky ako celku. Veľká časť z toho, čo sa navrhuje ako alternatíva globálneho systému, na mňa pôsobí iba ako jeho iná verzia.“ 9 Reno naráža na to, že environmentálne riešenia v mnohom závisia na úsudkoch expertov z oblastí klimatológie, ekológie, ekonómie, politiky, atď. Teda vyžadujú vedeckú a technokratickú mentalitu, ktorú encyklika kritizuje. Neviem, ale ja čítam tú encykliku inak ako Reno. Podľa mňa František neodmieta vedu ani technológiu, odmieta len to, aby bezo zvyšku riadili náš vzťah k svetu a k druhým. Reno ironicky konštatuje, že ak by mal existovať celosvetový plán riešenia ekologickej krízy, tak s takýmto plánom by bola spojená armáda byrokratov. Podľa mňa však aj na túto námietku možno odpovedať to, čo aj na predchádzajúcu: František nechce potláčať vedu, ale chce, aby bola podriadená morálnej filozofii, kresťanskej viere a cnostnému charakteru. Byrokracia môže byť nevyhnutná aj vo Františkovom svete, ale nemali by sme jej prepadnúť.

Záver

Encyklika v mnohom čerpá z textu Kríza Novoveku od nemeckého filozofa a teológa Romana Guardiniho (najmä pasáže o moci technológie), ale pokojne by mohla byť inšpirovaná aj Rousseauom, minimálne čo do príznakov modernej doby. Ale tak ako Rousseau nedal konkrétny návod ako sa vrátiť do lona prírody, ani táto encyklika ho nedáva. Návrat k prírode však podľa Františka, na rozdiel od Rousseaua, neznamená, že sa máme vzdať vedy a techniky. Máme iba prestať byť toľko upätí výlučne na vedu a techniku, a otvoriť sa aj pre iné formy poznania: filozofiu, poéziu, náboženstvo... A možno najdôležitejšia vec je, aby sme napravili náš vzťah k Bohu. Potom sa prestaneme spoliehať výlučne na vedu a techniku, a budeme môcť byť odvážne kreatívni.




1 - Text encykliky citujem z českého prekladu na web stránke www.radiovaticana.cz (18.6.2015), nakoľko slovenský preklad zatiaľ nie je zverejnený na webovej stránke Konferencie biskupov Slovenska.
2 - Royal, Robert: Františkova encyklika: Ochrana prírody súvisí s ochranou človeka. In Postoy, 29. 6. 2015. https://www.postoj.sk/4849/frantiskova-encyklika-ochrana-prirody-suvisi-s-ochranou-cloveka
3 - Newman, John Henry: Idea univerzity. 1. časť. Ivanka pri Dunaji: Kolégium Antona Neuwirtha, 2015, s. 107.
4 - Royal, Robert: Františkova encyklika: Ochrana prírody súvisí s ochranou človeka. In Postoy, 29. 6. 2015. https://www.postoj.sk/4849/frantiskova-encyklika-ochrana-prirody-suvisi-s-ochranou-cloveka
5 - Tamže.
6 - Tamže.
7 - Tamže.
8 - Reno, R.R.: The Return of Catholic Anti-modernism. In First Things 18. 6. 2015 http://www.firstthings.com/web-exclusives/2015/06/the-return-of-catholic-anti-modernism
9 - Reno, R.R.: The Weakness of Laudato si. In First Things 1. 7. 2015 http://www.firstthings.com/web-exclusives/2015/07/the-weakness-of-laudato-si

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.