Nemecký katolicizmus nie je príkladom pre iných
Číslo 2/2015 ·
·
Čítanosť článku: 1908
Cirkev dvadsiateho prvého storočia má byť za čo dlžná nemeckému katolicizmu storočia dvadsiateho: Za štedrosť voči katolíkom v treťom svete, za svedectvo mučeníkov akým bol Alfred Delp, Bernhard Lichtenberg alebo Edith Steinová, za ich príspevok k biblickým štúdiám, k systematickej a morálnej teológii, za liturgickú obnovu a za katolícku sociálnu náuku. Vďaka tomu zohral nemecký katolicizmus počas Druhého vatikánskeho koncilu zásadnú rolu pri obnove katolíckeho svedectva pre tretie milénium. Na koncile sa do Tiberu nevlieval iba Rýn, nemali by sme zabúdať aj na Seinu, Másu, Potomac a Vislu. Ale prúd Rýna bol silný.
Práve preto znela správa nemeckých biskupov pred októbrovou synodou o rodine tak šokujúco. Jeden z ľudí, s ktorým si dopisujem, ju neváhal nazvať de facto vyhlásením schizmy. Ja som ten text čítal ako neúmyselný cri du coeur (nárek srdca): ako priznanie katechetickej katastrofy a pastoračného zlyhania na celonárodnej úrovni. A tiež to, že nemecký episkopát na to nedokáže reagovať, iba ostatných vyzývať, aby sa pustili na nemeckú cestu k hlbokej nekoherentnosti.
Keď sa človek pokúsi o tejto katastrofe porozprávať so skúsenejším cirkevne založeným Nemcom, len zriedka v týchto dňoch natrafí na striedmu otvorenosť vychádzajúcu zo skúsenosti, že niečo sa v Nemecku vyvíjalo tragicky zle, a že krajina potrebuje nový prístup k evanjelizácii a katechéze – niečo ako katolicizmus pre všetkých, zakorenený v radosti z evanjelia, ktoré je hlásané a prežívané v jeho celej integrite. Namiesto toho sa stretnete s tvrdohlavým odmietnutím: „Nerozumiete našej situácii.“ A znie to vehementne.
Ale, je to naozaj tak, že my, ktorí žijeme mimo Nemecka, sme tak nechápaví, že nedokážeme ničomu porozumieť? Štatistiky o praktizovaní náboženstva medzi nemeckými katolíkmi – lepšie povedané o nedostatku praktizovania – nie sú žiadnym pápežským tajomstvom. Tieto štatistiky sa kryjú s tým, čo majú možnosť vidieť aj ľudia, ktorí navštívia nemecké mestá počas nedele: kostoly sú prevažne prázdne. V tomto kontexte treba čítať aj správu pred synodou o otázkach manželstva, rodiny, morálky v láske medzi ľuďmi a veciach, ktoré vedú k pravému šťastiu. Nemecké katolícke myslenie je v týchto témach v podstate na nerozoznanie od toho, ako o tom rozmýšľajú neveriaci. A napriek tomu nemecký episkopát stále trvá na tom, že odpoveďou má byť umlčanie katolíckej doktríny a praxe, tentoraz globálne. Je to celkom pozoruhodné.
V októbri 2001 som absolvoval zaujímavú dvojhodinovú debatu s kardinálom Karlom Lehmannom, ktorý je jedným z úctivých starých pánov nemeckej hierarchie. Obšírne sme sa rozprávali o kríze viery naprieč Európou a s tým súvisiacim demografickým vývojom. Potom mi kardinál daroval svoju knihu s titulom Teraz je čas myslieť na Boha. Musím povedať, že názov knihy na mňa pôsobil... nezvyčajne. Rozumel som tomu, že zámerom bola reakcia na prevládajúci sekularizmus našej doby, ale aj tak som sa musel čudovať: Čo iné mal tento významný učený muž a jeho kolegovia medzi hierarchami nemeckej teológie hovoriť po všetky ostatné roky?
Aby som ten dlhý príbeh skrátil, veľmi často hovorili o hovorení o Bohu. To znamená, že sa naháňali za vlastným chvostom, v snahe dať odpoveď na krízu viery neskoro modernej doby. A pritom sa zasekli v tom, čo poľský filozof Wojciech Chudy, intelektuálny vnuk Jána Pavla II., nazval post-kantovskou „pascou reflexie“: rozmýšľanie o rozmýšľaní o rozmýšľaní, namiesto rozmýšľania o realite. V tomto prípade o evanjeliu a jeho pravdách. Ak by som mal byť menej elegantný, opísal by som Chudyho „pascu reflexie“ ako jamu s tekutým pieskom subjektivizmu, ktorá začala absorbovať samú seba. A dôsledkom toho je ťažké sa z nej dostať a odpovedať na Pánove volanie: „Poďte a nasledujte ma.“
Kríza nemeckého katolicizmu nie je primárne inštitucionálna. Katolícka cirkev v Nemecku je druhým najväčším zamestnávateľom v krajine a jej inštitúcie sú robustné. Kríza sa týka viery. Nemecký katolicizmus je v kríze, pretože nemeckí katolíci sa nechopili Ježiša Krista a jeho evanjelia s vášňou, presvedčením a radosťou, a namiesto toho hľadajú šťastie inde. Je to smutné, tragické a skľučujúce.
Ale súčasne to nie je nič, čo by malo byť odporúčané ako model pre iných. Iba ak na výstrahu, ak by sa chcel niekto vzdať duchu doby.
Autor je kanadský teológ a spisovateľ, autor bestselleru Svedok nádeje o Jánovi Pavlovi II. Pôsobí v Ethics and Public Policy Center vo Washingtone.