Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ako myslí kardinál Marx

Číslo 2/2015 · Ján Krupa · Čítanosť článku: 1006
 

Je Cirkev na vymretie alebo je už dokonca mŕtva? Cirkev prežije (Kircheüberlebt), odpovedá nemecký kardinál Reinhard Marx svojou novou, rovnomennou knihou, ktorú 31. augusta 2015 vydalo nemecké vydavateľstvo Kösel-Verlag. Na stodvadsiatich ôsmich stranách 62-ročný mníchovsko-freisingský arcibiskup navrhuje, čo konkrétne musí Cirkev robiť, aby prežila v sekulárnej a pluralistickej spoločnosti.

V kardinálovej osobe formuluje podnety do diskusie o budúcnosti Cirkvi bývalý profesor kresťanskej sociálnej náuky na viacerých nemeckých univerzitách, člen rady deviatich kardinálov, ktorá radí pápežovi Františkovi pri reforme vatikánskej kúrie, a koordinátor Rady pre hospodárstvo Vatikánu. Od roku 2014 je kardinál Marx aj predsedom Nemeckej biskupskej konferencie a v tomto roku ho opätovne zvolili za prezidenta Komisie biskupských konferencií krajín Európskej únie (COMECE).

Kardinálove myšlienky prichádzajú v čase, keď sa Katolícka cirkev nachádza na napínavej ceste. V Nemecku bol v septembri oficiálne ukončený päťročný proces dialógu medzi laikmi a biskupmi, ktorý inicioval ešte v roku 2011 vtedajší predseda Konferencie biskupov Nemecka arcibiskup Robert Zollitsch. V októbri sa bude vo Vatikáne na riadnej biskupskej synode diskutovať o manželstve a rodine.

Hoci slovenského prekladu Marxovej najnovšej knihy sa pravdepodobne tak skoro nedočkáme, kardinálove hlavné podnety do diskusie sú zrejmé už aj z recenzie na ňu, s názvom Budúcnosť Cirkvi (Die Zukunft der Kirche) z pera Thomasa Steinherra. Ten ju 27. augusta 2015 publikoval na portáli Münchner Kirchennachrichten vo vlastníctve Mníchovsko-freisingskej arcidiecézy.

Cirkev prežije – už v názve najnovšej knihy kardinála Marxa je vyslovená istota viery biskupa, ktorý verí Ježišovým slovám, že ani mocnosti podsvetia nepremôžu jeho Cirkev (porov. Mt 16,18). Podľa kardinála viera, že Kristus neopustí svoju Cirkev, „ale neznamená, že nemusíme mobilizovať všetky svoje sily a všetko svoje myslenie, aby sme odpovedali na výzvy doby, a boli Cirkvou pre ľudí“ (s. 14). Masové výstupy z Cirkvi sa dajú len sčasti vysvetliť škandálom sexuálneho zneužívania detí duchovnými alebo rozličnými finančnými aférami. Vnucuje sa zásadná otázka: Ako si môže Katolícka cirkev skutočne získať ľudí dneška, ktorí sú ovplyvnení otvorenou, pluralitnou spoločnosťou, v ktorej Boh už akoby nehral nijakú rolu? A toto je to rozhodujúce. Cirkev nie je samoúčelnou inštitúciou, nechce byť veľkou a vplyvnou pre seba samu, ale má za úlohu, aby podľa možnosti „veľa ľudí našlo Krista, cestu, pravdu a život“ (s. 15).

Väčšina si myslí, že Cirkev v dnešnej situácii potrebuje novú orientáciu. V Cirkvi je však sporné, ako má táto cesta vyzerať. Podľa kardinála Marxa je táto výmena názorov nevyhnutná, pretože ide o to, aby sme čo najlepšie splnili Kristovo poslanie v našej dobe.

Svet verzus Cirkev

Aktuálne ťažkosti Cirkvi v spoločnosti pochádzajú zo vzájomného odcudzenia sa oboch skutočností, ktoré má svoje korene v novoveku, vysvetľuje kardinál Marx. Učiteľský úrad Cirkvi odmietol ciele osvietenstva, totiž autonómiu rozumu a emancipáciu jednotlivca. Urobil tak aj v reakcii na to, že zo strany osvietenstva bola Cirkev vnímaná len ako prekážka na ceste k slobodnej spoločnosti. Rozhodujúcu korektúru v tejto záležitosti urobil až 2. vatikánsky koncil: svet nie je pre Cirkev protivníkom, proti ktorému treba brániť vlastnú pravdu, ale Cirkev musí vnášať do sveta evanjelium svedectvom slov a činov.

Podľa kardinála zodpovedné nasadenie Cirkvi pre svet stojí medzi uzavretosťou pred svetom a zosvetštením pobehujúcim za duchom doby. Ide o známe „aggiornamento“ pápeža Jána XXIII., ktoré sa usiluje, aby sa nemenné pravdy viery aplikovali na otázky súčasnej doby. Cirkev, ako kritická sprievodkyňa, má čo povedať spoločnosti k výzvam súčasnosti. „Musí odsúdiť relativizmus, ktorý zamieňa pravdu za väčšinu. Musí kritizovať kapitalizmus, ktorý valcuje chudobných. Bude sa zasadzovať za život, manželstvo a rodinu“ (s. 120).

Pri nasadení za pravdu vo svete Cirkev môže tiež uviesť na pravú mieru, že v žiadnom prípade neodmieta čo najväčšiu slobodu človeka, ale – práve naopak – ukazuje, čo vlastne znamená Kristovo vyslobodenie človeka z otroctva hriechu a smrti: človek je oslobodený „od egoizmu, od neschopnosti milovať“ (s. 44). A táto pravá sloboda sa „Božou milosťou otvára pre konanie dobra“ (s. 42). Z toho potom pramení, ako niečo samozrejmé, nasadenie veriacich pre blaho spoločnosti.

Sebakritické otázky sú namieste

Keď sa Cirkev viac nechápe ako protiklad k svetu, musí byť tiež otvorená voči otázkam, či sama dodržiava princípy, ktorých presadzovanie žiada od sveta. Aj pre sociálnu podobu Cirkvi musia platiť princípy katolíckeho sociálneho učenia. Cirkev nie je sociálnym konštruktom ako každý iný konštrukt: „Suverénom v Cirkvi je Boh, a nie ľud“ (s. 65), preto úrady v Cirkvi nedostávajú svoju plnú moc „zdola“, ale sú „darmi zmŕtvychvstalého Krista“ (s. 64). Napriek tomu je Cirkev uskutočnená v konkrétnom spoločenstve ľudí, preto sú pravidlá spolunažívania v Cirkvi podrobené aj historickým a spoločenským premenám. A kardinál Marx je presvedčený, že v tejto záležitosti je neustále namieste (seba)kritická otázka, či je v cirkevnom spolunažívaní skutočne dosvedčené to, o čom Cirkev hovorí.

„Cirkev sa mení“. Takýto názov nesie predposledná kapitola Marxovej knihy Cirkev prežije. Cirkev neustále podnikala kroky k svojej obnove, avšak nemenila kvôli tomu jadro svojej vierouky. Podľa kardinála všetky štrukturálne zmeny majú mať východiskový bod v strede viery a musia byť hlboko zakorenené v modlitbe a bohoslužbe: „Snáď prehĺbené chápanie duchovného života a modlitba sú kľúčom k obnove“ (s. 86). Štrukturálne otázky organizácie a vonkajšej podoby Cirkvi sú síce oproti tomu druhoradé, ale práve preto nesmú stáť v ceste podstatnému cieľu, ohlasovaniu veľkonočného posolstva všetkým ľuďom, a preto nie sú ani nedôležité: Ako veľmi uškodili nedostatočné správne štruktúry vážnosti Cirkvi, a tým aj možnostiam jej pôsobenia, sa dalo vidieť na škandalóznom ututlávaní prípadov sexuálneho zneužívania alebo na škandále popierača holokaustu biskupa Richarda Williamsona.

Viera musí byť prameňom radosti

„Cirkev prežije,“ ale potrebuje k tomu spoločné úsilie všetkých veriacich, a preto narastie význam diskusných fór a synodálnych foriem. Nemôžu sa však stať „kópiou politických podujatí, na ktorých jedna strana od tej druhej niečo žiada, a väčšiny sa víťazne presadia“ (s. 110). Cirkevné „communio“ siaha oveľa ďalej ako na práve tu a teraz zhromaždených. Zahŕňa v tradícii Cirkev všetkých čias. Predovšetkým sa musí podariť opäť ukotviť vo veriacich vieru tak, „aby pre nich nebola predovšetkým problémom, ale prameňom radosti, ba šťastia“ (s. 110). Aby z tohto stredu viery pozerali na všetko ostatné, lebo ináč zostaneme len na periférii a vôbec neprenikneme k tomu podstatnému.

V čase diskusii o budúcnosti Cirkvi, ktoré verejnosť vníma s veľkým záujmom, je podľa názoru Thomasa Steinherra kniha mníchovského arcibiskupa takým príspevkom do diskusie, ktorý povzbudzuje k zodpovednému a uvedomelému vykročeniu, a vystupuje proti každému druhu prorokov nešťastia, ktorí predpovedajú skorý koniec Cirkvi, pretože nekráča dostatočne rýchlo s dobou, ako si myslia jedni, alebo sa naopak odhodlala k zmenám, ako sa obávajú druhí. Kardinál Marx nepripúšťa takéto jednoduché čierno-biele scenáre: „Nesmieme sa nikdy uchýliť k obrazu ideálnej Cirkvi v minulosti alebo v budúcnosti... V tomto viditeľnom, konkrétnom spoločenstve, so všetkými jeho slabosťami, je uskutočnená Kristova Cirkev“ (s. 121). Kto toto pochopil a prijíma vo viere, nemusí si robiť obavy o budúcnosť Cirkvi.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.