Odkiaľ pochádzajú nemeckí a rakúski biskupi

Číslo 2/2015 · Martin Leidenfrost · Čítanosť článku: 2063
 

Aj keď na Slovensku žijem už jedenásť rokov, som Rakúšanom a socializoval som sa v rakúskom katolicizme. Nemeckú Cirkev poznám prevažne z pozície čitateľa. Svojho času ma napríklad veľmi ovplyvnila esej Heréza beztvarosti – Rímska liturgia a jej nepriateľ. Jej autor, významný spisovateľ a katolícky estét Martin Mosebach, bol niekedy posmešne označovaný ako “fejtónový katolík”. Táto prezývka sa mi tak zapáčila, že odvtedy si aj ja tak niekedy hovorím.

Teraz som bol požiadaný, aby som z príležitosti synody o rodine predstavil Katolícku cirkev v Nemecku a Rakúsku. Síce sa na to necítim byť povolaný, no keď sa to tak vezme, je to vlastne celkom jednoduché. Každodenný cirkevný život v nemeckojazyčných krajinách sa na míle vzdialil nielen od slovenskej Cirkvi, ale i svetovej Cirkvi ako takej. Pokúsim sa to ukázať na príklade dvoch pojmov „poslušnosť” a „hriech”. Po tom, čo najmä hnutie šesťdesiatosmičkárov viedlo k spochybneniu pojmu autorita, sa už priemerný nemecký kňaz neodvažuje klásť požiadavku na poslušnosť a brať do úst slovo hriech. Dôsledkom toho začala sviatosť pokánia chradnúť a v mnohých farách dokonca odumrela. Keď som na Slovensku uvidel dlhé rady mladých ľudí čakajúcich pred spovednicami, nemohol som uveriť vlastným očiam. Keď v Rakúsku mladý katolík chodí na spoveď, okolie ho skôr vníma ako rojka. Mne osobne pripadala postupom času spoveď vo Viedni nezmyselná, lebo mi ju môj spovedník, sám osebe veľmi prísny Boží muž, zakaždým bagatelizoval. (Slovenskí kňazi tým nie sú nakazení, za čo im chcem na tomto mieste poďakovať.)

V Nemecku a vo Švajčiarsku je špecifické to, že Cirkev tu bola vystavená koexistencii s protestantskými konfesiami, ktoré sa síce – čo do počtu členov – rovnajú katolíkom, kultúrne však od Bismarckovho Kulturkampfu majú navrch. V nemeckých médiách sa stala superstar Margot Käßmannová, ktorá bola v rokoch 2009 - 2010 prvou ženou predsedajúcou Rade evanjelických cirkví v Nemecku. Jej zlyhania sa stali, prekvapivo dôvodom, pre ktorý ju vynášali do nebies. V čase, keď už stála na čele biskupstva, sa rozviedla. Keď potom s 1,5 promile v krvi prešla križovatkou na červenú a bol jej odobratý vodičský preukaz, opäť ju vychvaľovali za jej úprimnú sebakritiku. S niečím takým nedokážu katolícki biskupi držať krok. Je neodvratným osudom nemeckých biskupov, že doma ich majú za konzervatívnych a v Ríme za liberálov. Ako príklad môže poslúžiť diskusia o poradenstve pre tehotné ženy v deväťdesiatych rokoch. Viedla sa na vysokej úrovni a nemecké fejtóny sa leskli morálnymi úvahami. Odvtedy už potrat nie je v nemeckej, rovnako ako v rakúskej spoločnosti žiadnou témou.

V Rakúsku je evanjelický element nevýznamný, no i tak sa rakúsky katolicizmus už niekoľko desaťročí sám protestantizuje. Slovenskí katolíci, ktorí v osemdesiatych rokoch žili za železnou oponou si sotva vedia predstaviť, aká radikálne protirímska nálada vládla vtedy v Rakúsku. V knižnici mojej kláštornej školy bol vyložený časopis Kircheintern (Cirkev zvnútra), v ktorej jeho vydavateľ napísal, že Ján Pavol II. „sa na železnom papamobile preváža po srdciach ľudí“. Odvtedy prebehli viaceré vnútrocirkevné rebélie, napríklad iniciatíva „My sme Cirkev“, na ktorú si rakúski biskupi zvykli a prispôsobili sa jej. Dokonca i viedenský kardinál Schönborn, ktorý sa kedysi radil medzi konzervatívcov, akceptuje dnes vo svojej diecéze homosexuála, ktorý žije v registrovanom partnerstve, vo farskej rade. „Kňazská iniciatíva“, ktorú vedú starší kňazi žijúci v domácnosti so ženami, a ktorá zápas o zrušenie celibátu rozšírila i za hranice Rakúska, už vskutku nie je okrajovým fenoménom. Jej členmi je viac ako štyristo kňazov a diakonov a títo duchovní reprezentujú stred rakúskeho katolicizmu. Neľutujú to, že sa porušením sľubu dopustili hriechu, ale uverejnili „Výzvu k neposlušnosti“.

Vzhľadom k reáliám katolicizmu v nemecky hovoriacich krajinách tak vyvstáva otázka, ako je možné, že v Ríme už desaťročia strážia čistotu náuky nemeckí kardináli. Veď i emeritný pápež a aj súčasný prefekt Kongregácie pre náuku viery sú Nemci. Z nemeckého pohľadu sú to však exulanti.