Vírus Obergefell
Číslo 2/2015 ·
·
Čítanosť článku: 2146
Európsky súd pre ľudské práva je nakazený účelovým populizmom. Jeho rozhodnutie v kauze Oliari a i. by malo znepokojiť európsku verejnosť, osobitne krajiny ako Slovensko, Rumunsko, Chorvátsko či Maďarsko.
Najvyšší súd Spojených štátov amerických v roku 1973 rozhodol, že nenarodené dieťa nie je úplným človekom, a z hlbín tzv. „odvodených práv“ vyvodil právo na „potrat“, čím uzákonil v Spojených štátoch umelý potrat. Dnes, po štyridsiatich dvoch rokoch, môžeme zreteľne pozorovať jedovaté plody tohto rozhodnutia aj na nedávno odhalených škandalóznych praktikách spoločnosti Plánované rodičovstvo. Jedným z ďalších následkov rozhodnutia Najvyššieho súdu vo veci Roe vs. Wade bolo, že tento súd, zdanlivo cez noc, zlegalizoval umelý potrat pre celý západný svet.
Medzi týmto rozhodnutím a nedávnym rozhodnutím Najvyššieho súdu vo veci Obergefell vs. Hodges (ďalej len „Obergefell“), možno badať veľkú podobnosť. Aj v tomto rozsudku sa súd ponoril do temných hlbín tzv. „odvodených práv“, z ktorých následne vylovil „právo“ na „manželstvo“ osôb rovnakého pohlavia. Nemuseli sme dlho čakať, aby sme ťarchu tohto rozsudku cítili aj za hranicami Spojených štátov. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“), hlavný ľudsko-právny súd v Európe, pod ktorého jurisdikciu spadá 47 štátov Rady Európy, ani nie dvadsaťpäť dní po vynesení rozsudku vo veci Obergefell urobil to, čo by bolo ešte pred niekoľkými mesiacmi absolútne nemysliteľné: vytvoril európske právo na civilné zväzky pre osoby rovnakého pohlavia. Súd tak urobil s odvolaním sa na rozsudok vo veci Obergefell, ktorý predložil ako dôkaz medzinárodne rozrastajúceho sa konsenzu ohľadne uznania zväzkov párov rovnakého pohlavia.
Z jednomyseľného rozhodnutia Súdu vo veci Oliari a i. proti Taliansku (ďalej len „Oliari a i.“) možno vyvodiť viacero šokujúcich záverov. Po prvé Súd uplatnil skutočne nebezpečný a vysoko účelový prvok populizmu, t.j. doktrínu rozrastajúceho sa konsenzu na to, aby vytvoril nové ľudské práva (čo je samo o sebe logický nezmysel, keďže ľudské práva buď jestvujú, alebo nejestvujú – ľudské práva teda nemožno vytvoriť). Súd, s odvolaním na túto vysoko spornú, pochybnú a pokryteckú doktrínu, rozhodol, že právo na civilné zväzky pre osoby rovnakého pohlavia spadá pod Európsky dohovor o ľudských právach (ďalej len „Dohovor“), pretože v Európe možno pozorovať trend smerujúci k takémuto uznaniu. Vývoj, na ktorý Súd týmto spôsobom poukázal, konkrétne zahŕňa len 24 zo 47 štátov Rady Európy alebo inak povedané: päťdesiat percent štátov plus jeden. Tento počet však bol pre Súd úplne postačujúci, aby si uzurpoval pozíciu zákonodarcu a v mene celej Európy rozhodol o hlboko intímnych a kultúrnych otázkach, hoci v tomto prípade možno len ťažko hovoriť o rozrastajúcom sa konsenze. Takéto nízke číslo skôr jednoznačne poukazuje na úplne opačný záver, a to skutočnosť, že nijaký konsenzus v tejto oblasti neexistuje. Podobne Súd úplne prehliada silnejúci opačný trend, v dôsledku ktorého viaceré krajiny ako Slovensko, Chorvátsko či Maďarsko schválili zákony na ochranu prirodzenej rodiny a tradičného manželstva alebo jednoznačne odmietli vytvorenie civilných zväzkov pre osoby rovnakého pohlavia (napr. Rumunsko).
Do očí bijúca pokryteckosť tohto rozsudku spočíva v účelovosti, s ktorou sa Súd odvoláva na doktrínu rozrastajúceho sa konsenzu. Súd bol napríklad v posledných desiatich rokoch doslova bombardovaný sťažnosťami týkajúcimi sa rodičovských práv (právo na domáce vzdelávanie vlastných detí alebo právo rodičov zabrániť tomu, aby sa ich deti zúčastnili ideologickej sexuálnej výchovy). Súd zamietol každú jednu sťažnosť z tejto oblasti, a to napriek tomu, že sťažnosti boli založené na takých neuveriteľných skutočnostiach ako odňatie detí rodičom z dôvodu domáceho vzdelávania (Švédsko); umiestnenie pätnásťročného dievčaťa do ústavu pre duševne postihnutých z dôvodu domáceho vzdelávania vlastnými rodičmi (Nemecko), alebo štyridsať dní väzenia pre štrnásť nemeckých rodičov zo Salzkottenu z jednoduchého dôvodu: títo rodičia odmietli, aby sa ich 9 až 10 ročné deti zúčastnili dvojdňovej povinnej sexuálnej výchovy. Navyše, Súd ani v jedinej sťažnosti nepripustil, aby sa uskutočnilo pojednávanie vo veci samej, a vôbec nevzal do úvahy, že až 40 zo 47 štátov Rady Európy nebráni rodičom, aby svoje deti vzdelávali sami. V tejto veci ani ako keby konsenzus nikdy neexistoval.
Európska verejnosť by sa rovnako mala znepokojovať nad skutočnosťou, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že pre Súd na to, aby vytvoril právo na homosexuálne civilné zväzky, úplne postačujú výskumy verejnej mienky a to, čo pokladal za prejav vôle talianskeho súdnictva. Buďme k sebe úprimní. Úlohou siedmich sudcov sediacich v Štrasburgu nie je rozhodovať za Európu ako má vyzerať jej právny poriadok z dôvodu, že „cítia“, že je to vôľa ľudu. Americký Najvyšší Súd prejavil aspoň toľko slušnosti, aby pripustil, že svojím rozhodnutím ide proti želaniu a vôli drvivej väčšiny Američanov žijúcich v Kalifornii, ktorí dali jednoznačne najavo, že manželstvo je zväzok výlučne medzi mužom a ženou.
Rozsudok vo veci Oliari a i. je najmenej odôvodnený rozsudok, aký kedy vyšiel z dielne Súdu a zároveň je aj najnebezpečnejší. Súd v tejto veci okrem iného rozhodol, že vytvorenie právneho rámca pre uznanie zväzkov párov rovnakého pohlavia je nevyhnutné z dôvodu, že takéto uznanie dodá homosexuálnym zväzkom zdanie legitimity. Dobrý pocit párov ohľadne svojich romantických vzťahov však nepredstavuje oprávnený záujem, ktorým by sa malo súdnictvo alebo zákonodarca zaoberať. Navyše, súd paušálne vyhlásil, že vzťah párov rovnakého pohlavia je skoro presne rovnaký ako vzťah heterosexuálneho páru, pričom úplne prehliadol jeden zo základných prvkov heterosexuálneho manželstva: schopnosť založenia rodiny.
Súd si otvorene uzurpoval pozíciu talianskeho zákonodarcu, ktorá patrí výlučne talianskemu parlamentu. Zároveň podrobil taliansky parlament kritike, keďže parlament v tejto oblasti nenasledoval to, čo Súd považoval za vôľu talianskeho ľudu.
Je dôležité si uvedomiť, že taliansky právny rámec ani v najmenšom nebol diskriminačný. Talianske právo vôbec nepoznalo inštitút civilných partnerstiev. Súd zavádzajúco tvrdil, že neexistuje právny argument, ktorým by Taliansko mohlo tento právny stav obhájiť. Taliansko v budúcnosti nebude musieť obhajovať svoje zákony o manželstve pred štrasburskými sudcami, iba v tom prípade ak sa rozhodne posilniť zdravú manželskú kultúru tým, že manželstvo medzi mužom a ženou bude predstavovať jediný možný spôsob právneho uznania vzťahu. Rovnako si nemôžeme zatvárať oči pred skutočnosťou, že každá krajina, ktorá uzákonila homosexuálne „manželstvá“, najprv vytvorila právny rámec pre uznanie homosexuálnych civilných zväzkov. Po prečítaní rozsudku Oliari a i. je zrejmé, že Súd počíta s presne takýmto vývojom.
V každom prípade, jediný rozrastajúci sa konsenzus, o ktorom sa už v roku 2015 nedá pochybovať, je ten, že žijeme vo svete, ktorý je skoro výlučne ovládaný „smotánkou“ tvorenou ideologicky zaťaženými jednotlivcami v sudcovských talároch.
Pre úplnosť treba poznamenať, že rozsudok vo veci Oliari a i. ešte nenadobudol účinnosť, keďže Taliansko sa stále môže odvolať do Veľkej komory Európskeho súdu. Tento rozsudok do značnej miery pripomína iný rozsudok tohto Súdu, konkrétne rozsudok vo veci Lautsi proti Taliansku. V tomto konaní Súd v prvoinštančnom konaní jednomyseľne rozhodol v neprospech Talianska, ktorému prikázal odstrániť všetky kríže z verejných škôl. Taliansko sa odvolalo a odvolacie konanie bolo výnimočné tým, že Taliansko podporilo ďalších desať štátov. Odvolanie bolo úspešné a Veľká komora rozsudok v pomere sudcov 15:2 zrušila. Môžeme len dúfať, že história sa zopakuje aj v tomto prípade.
Roger Kiska je zástupca riaditeľa ADF International, Zuzana Čahojová pracuje v ADF v Bruseli.