Ján Pavol II.: Pamať a identita

Číslo 1/2005 · Róbert Letz · Čítanosť článku: 6924
 

Spolok sv. Vojtecha Trnava 2005

Osobnosť pápeža Jána Pavla II. je na Slovensku všeobecne známa. Svojimi postojmi k fundamentálnym otázkam súčasnej doby oslovuje človeka, prebúdza ho z letargie a privádza k zamysleniu. Jeho slová sú skutočným posolstvom viery, nádeje a lásky, ktoré v dnešnom svete tak chýba. Pre slovenského čitateľa nie sú diela pápeža Jána Pavla II. neznáme. Slovenské vydavateľstvá vydali doteraz – okrem encyklík – štyri diela Svätého Otca: dialogické rozhovory Prekročiť prah nádeje (1995), duchovnú autobiografiu určenú pre kňazov Dar a tajomstvo (1996) a na ňu nadväzujúce dielo Vstaňte, poďme (2004) a zbierku básnických meditácií Rímsky triptych (2003). S mimoriadnym ohlasom svetovej verejnosti sa stretlo jeho dielo Prekročiť prah nádeje, ktoré vydalo vydavateľstvo Nové mesto spolu so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Táto kniha zaujala svojou formou i obsahom. Redaktor Vittorio Messori v nej kladie otázky a pápež odpovedá. Otázky, na ktoré odpovedá „Don Karol, farár sveta“ nie sú kladené servilne, ale priamo a otvorene smerujú k podstatným problémom človeka a Cirkvi v dnešnom svete. Kniha tak pútavou a nevtieravou formou odkrýva život pápeža, jeho názory a postoje. Nepochybne vykonala aj obrovskú pastoračnú prácu a významne narušila doterajší stereotypný obraz pápežov ako neprístupných ľudí, odtrhnutých od problémov sveta a každodenného života. Svedčí o tom fakt, že doteraz bola preložená do 32 jazykov a vyšla v celkovom náklade 20 miliónov výtlačkov.

Nové dielo Pamäť a identita na ňu nadväzuje. Aj ono využíva formu dialógu. Tentoraz otázky kladú dvaja poľskí profesori, Józef Tischner a Krzystof Michalski, zakladatelia viedenského Inštitútu pre vedy o človeku. Prvotným zámerom bolo analyzovať dve diktatúry, ktoré poznačili 20. storočie – komunizmus a fašizmus. Tento zámer nebol náhodný, veď Ján Pavol II. sám prežil hrôzy oboch diktatúr. Pápež sa k rozhovorom, ktoré vznikali ešte v roku 1993, vrátil v roku 2004, aby ich rozšíril a myšlienkovo obohatil. Východisková historická, teologická a filozofická analýza oboch diktatúr vedie pápeža k zamysleniu nad širšími témami dobra, zla, vykúpenia, slobody, národa, vlasti a štátu.

Vychádzajúc z tézy sv. Tomáša Akvinského, že zlo je nedostatkom dobra, chýbajúcim dobrom, ktoré sa v danom bytí malo nachádzať, odhaľuje dejinnú dialektiku koexistencie a tajomstva dobra a zla. Obe vyrastajú z toho istého základu ľudskej prirodzenosti, ktorá nebola prvotným hriechom zničená a nestala sa celkom zlou, naopak, zachovala si nasmerovanie na dobro. Človek sa svojou láskou k sebe, ktorá ho priviedla k opovrhnutiu Bohom, dostal do priepasti zla – stal sa jeho pôvodcom a súčasne i obeťou. Ľudská sebaláska, ktorá viedla k prvotnému hriechu, však našla zo strany Boha kompenzáciu v Božej láske až po opovrhnutie sebou. To je tajomstvo vykúpenia.

Ideológie komunizmu a fašizmu sa stali akýmsi dejinným kanálom, cez ktorý sa transparentnejším spôsobom prejavilo zlo. Jeho korene možno vystopovať v tej dejinnej línii filozofického myslenia, ktorá podriadila kategóriu bytia ľudskému rozumu. Miesto pre stvorený svet i pre Stvoriteľa bolo tak vymedzené iba pre obsah nášho vedomia. Tým sa spochybnili aj základné kategórie dobra a zla, vzťahujúce sa k Bohu. Človek sám začal určovať, čo je dobro a čo zlo, a viedlo to, ako na to výstižne upozorňuje pápež, k vojnám a likvidácii celých skupín obyvateľstva na triednom, národnostnom alebo rasovom základe. Režimy, ktoré takéto očividné zlo páchali, padli. Spôsob myslenia sa veľmi nezmenil – pretrváva legálna likvidácia počatých ľudských bytostí pred narodením, tlak na zmenu podoby tradičnej rodiny. Preto si pápež kladie otázku: „...či tu tiež nepôsobí akási iná ideológia zla, v istom zmysle hlbšia a skrytejšia, usilujúca sa o použitie ľudských práv proti človekovi aj proti rodine.“ Táto otázka nie je spochybnením demokracie, je upozornením na pascu, že zlo sa môže oveľa rafinovanejšie kryť za ideu ľudských práv, a obeťou sa paradoxne stáva sám človek.

Problém dobra a zla kladie pápež do priamej súvislosti so slobodou. Práve slobodná vôľa je podmienkou dobrého alebo zlého konania. Práve kategória slobody slúži istým myšlienkovým prúdom na relativizovanie dobra a zla. Je to nepravá, absolutizovaná sloboda, postavená mimo dobra a zla. Takéto neobmedzené využívanie slobody je v skutočnosti obmedzením, pretože človeka neoslobodzuje a nedvíha, ale ho zotročuje. Navyše neupevňuje, ale rozkladá spoločnosť. Oproti takémuto vulgárnemu, no v súčasnom svete hlučne rozširovanému, chápaniu „slobody“ stavia pápež slobodu, ktorej meradlom je – do akej miery sa uskutočňuje v láske, pravde a dobre. Ján Pavol II. nás upozorňuje aj na dejinnú skúsenosť, že zneužívanie slobody vyvoláva reakciu, ktorá môže vyústiť do totalitného systému.

V súvislosti s analýzou súčasnej západnej spoločnosti pápež upozorňuje na chronický krízový jav, že hoci Kristus je stále „uholným kameňom“ stavby tejto spoločnosti, vždy znova a znova dochádza k jeho odmietaniu. Tieto „nekonformné“ antievanjelizačné prúdy majú v súčasnom svete obrovskú finančnú podporu a vnucujú sa verejnosti. Práve v nich sa prejavujú znaky novej formy totality skrývajúcej sa za zdanie demokracie.

Osobitnú pozornosť venuje Ján Pavol II. pojmom vlasť a národ. Vychádza z etymológie latinského slova patria = otčina – vlasť, čo je odvodené z latinského pater = otec. Vlasť, otčinu definuje ako súhrn dobier, ktoré sme zdedili po otcoch. Ak sa v súvislosti s vlasťou hovorí o matke, je to preto, aby sa zdôraznil ženský materský prvok, ktorý je dôležitý pri odovzdávaní duchovného dedičstva (materinská reč). Vlastenectvo (patriotizmus) zasa označuje ako vnútorný postoj vo vzťahu k vlasti. Je to „... zamilovať si všetko, čo je súčasťou vlasti: históriu, tradíciu, jazyk i samotnú rodnú krajinu. Ide o lásku, ktorá zahŕňa diela rodákov a plody ich génia.“ S týmto postojom súvisí aj ochota a schopnosť prinášať za vlasť obete.

Svätý Otec poukazuje na zakorenenie pojmu vlasť v duchovnej a materiálnej kultúre. Aj napriek strate materiálneho prvku – územia – idea vlasti nezaniká, naopak, pôsobí mobilizačne, prebúdza ducha národa, ktorý sa v duchu spravodlivosti usiluje, aby boli vrátené stratené práva. Kristus ľudstvu otvoril v dejinách novú vlasť. Nie je to negácia prirodzenej pozemskej vlasti, ktorá tým, naopak, získava nový rozmer. Ján Pavol II. upozorňuje na morálnu hodnotu vlastenectva a morálny záväzok voči vlasti. Vlastenectvo patrí v Desatore do štvrtého Božieho prikázania – cti otca svojho i matku svoju. Práve rodičia sú – alebo by aspoň mali byť – tými prostredníkmi, ktorí nám odovzdávajú hodnoty našej vlasti.

Cenný je postoj Svätého Otca, podľa ktorého rodina, národ a vlasť, ako prirodzené spoločenstvá, ostávajú naďalej „nenahraditeľnými skutočnosťami“, a to aj v smerovaní k nadnárodným štruktúram, kozmopolitizmu a globalizácii. Bez nich by bola ohrozená kultúrna a historická identita človeka. Ďalej správne podotýka, že „...národ prirodzene chce existovať vo forme štátu, čo dokazujú dejiny jednotlivých európskych národov, ako aj dejiny Poľska.“ Národ nemožno zamieňať s tzv. demokratickou (občianskou) spoločnosťou, pretože ide o dva rozdielne, aj keď vzájomne prepojené poriadky. Vychádzajúc zo Svätého Písma hovorí Ján Pavol II. o teológii národa. Vzťahuje sa to na Izrael. Boh si tento národ vyvolil, aby sa prostredníctvom neho zjavil svetu.

Do teológie národa patrí aj tajomstvo vtelenia, a to ako začiatok „rodenia v inom poriadku“ (z Ducha Svätého). Dejiny všetkých národov v sebe nesú výzvu aby vstúpili do dejín spásy. Prirodzená láska k vlasti a k národu sa pod vplyvom rôznych okolností môže zvrhnúť na nacionalizmus. Svätý Otec tu má na mysli výbojnú formu nacionalizmu, ktorá uznáva iba dobro svojho národa a zaznáva práva ostatných národov. To však súvisí s odtrhnutím od duchovných a náboženských koreňov. Pri úvahách o vlasti a národe Svätý Otec uvádza veľa príkladov z rodného Poľska. Tým sám dáva najavo, aké je dôležité uchovať si a rozvíjať svoju identitu.

V úvahách o vlasti a národe osobitne zdôrazňuje európsky rozmer. Evanjelizácia sformovala Európu, jej étos. Vďaka nej sa barbarské národy mohli uchádzať o dedičstvo antiky. Evanjelium je spoločným fundamentom, z ktorého vyrastá pluralita európskych národov. Aj napriek rôznym nezhodám a rozštiepeniam v rámci kresťanstva ostala viera v ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista stále spoločným spájajúcim základom. Transfer evanjeliového posolstva z Európy do celého sveta bol v zásade správny, hoci ho sprevádzala kolonizácia so svojimi negatívnymi javmi.

Ján Pavol II. sa usiluje vymedziť základné okruhy aktivity Cirkvi v dnešnom svete. Prízvukuje, že pre obrovskú prácu, ktorá Cirkev čaká, je potrebný najmä apoštolát laikov a prehĺbenie misijného povedomia. Cirkev nesmie spať, musí sa naučiť brániť sa proti útokom, a pritom sa nenechať znechutiť. „Musí byť pokorná a statočná, ako bol Kristus a jeho apoštoli.“ Ide teda o obnovu pôvodného evanjeliového ducha.

Knihu Pamäť a identita zakončuje dialóg Jána Pavla II. s jeho osobným sekretárom Stanisławom Dziwiszom o dramatických chvíľach, ktoré pápež prežil pri atentáte 13. mája 1981. Je to autentické svedectvo, vďaka ktorému sa dozvedáme podrobnosti o tejto tragickej udalosti. Atentátnik Ali Agca nijako nevedel pochopiť, ako je možné, že pápež atentát prežil. Začal tušiť prítomnosť „vyššej moci“, ktorá prekazila plány. Hoci pozadie atentátu ostáva dodnes zahalené tajomstvom, Ján Pavol II. v ňom vidí posledný kŕč starých ideológií 20. storočia. Dielo Pamäť a identita rozhodne patrí do knižnice slovenského katolíckeho intelektuála. Je to jasnozrivá diagnóza dnešného sveta, s perspektívou nádeje, je to dôstojný závet veľkého pápeža, premosťujúceho tisícročia.