Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Pochody a referendum

Číslo 2/2015 · Michal Čop · Čítanosť článku: 1294
 

Národné pochody za život boli jednými z najvydarenejších a najdôležitejších podujatí v novodobých dejinách Slovenska. Na oboch pochodoch sa za životy a práva tých najslabších a najbezbrannejších z nás postavili najväčšie a najsilnejšie davy v novodobej histórii Slovenska. Vlastne to boli dva z najväčších davov v histórii nášho národa. Za práva tých najslabších volal ten najsilnejší dav. V dnešnej utilitaristickej dobe je to veľmi cenný nepomer.

Ďalším, už nie až tak pozitívnym paradoxom je, že pochody vyzneli výrazne inak, ako referendum, a to i napriek tomu, že išlo o podujatia podobného charakteru, v krátkom čase za sebou, organizované podobnou skupinou ľudí. Referendum, ako aj oba pochody organizovali v drvivej väčšine veriaci. Za obe podujatia sa postavila Konferencia biskupov Slovenska a témy oboch podujatí sú považované za kresťanské, najmä katolícke. No napriek tomu, po Národnom pochode za život ostala radosť, a referendum vyznelo skôr ako trpká pilulka. Pochod bol výhrou. Referendum nie.

Prečo je to tak? Prečo pochody vychádzajú a referendum krachlo? Prečo ostal po pochode pocit radosti a po referende skôr pocit sklamania a nepochopenia?

Hlavné rozdiely sú tri. V prvom rade tí, ktorí organizovali pochody, sa od organizátorov referenda líšia, a to v tom, ako sa dokázali poučiť z minulosti, a aký druh komunikácie si na základe predchádzajúcej skúsenosti zvolili. Po pochode sa objavilo viacero článkov, ktoré porovnávali minulú a súčasnú silu pro-life hnutia. Kým v minulosti chodilo na podujatia podporujúce život pár ľudí, pred dvoma rokmi do Košíc, i tento rok do Bratislavy prišli desaťtisíce. Michal Magušin vo svojom článku na webe .týždňa označil za prelom organizovanie prvého pochodu Bratislava za život. Ten bol – na rozdiel od predchádzajúcich podobných akcií – radostný, plný hudby, zaujímavého sprievodného programu, mladých ľudí, a treba povedať, že aj omnoho menšieho počtu náboženských symbolov na počet účastníkov, ako pri podobných akciách v minulosti.

Kľúčom k úspechu Bratislavy za život bolo, že začala byť úplne iná ako podobné podujatia z minulosti. Jej organizátori úplne zmenili komunikáciu, náladu, výzor, požiadavky a vlastne celkové PR podujatia. Ľudia z tímu Bratislava za život sa rozhodli zorganizovať skôr festival radosti zo života, ako pochod, ktorý by mal demonštratívny charakter s reštriktívnou požiadavkou zákazu potratov. Rozhodli sa vytvoriť radostné podujatie, na ktoré môže prísť skutočne každý, komu sa páči život. Okrem toho, viac ako zákaz potratov, začali komunikovať ponuku zlepšiť informovanosť a podmienky na život pre nenarodených, a ich rodičov. Prestali zakazovať, a začali ponúkať. Výsledkom zmeny komunikácie a vystupovania na verejnosti bolo, že spoločnosť a média sa na túto – dovtedy marginalizovanú tému – chytili. Organizátori Bratislavy za život si uvedomili, že vo verejnej diskusii sa hrá na city, a preto vložili všetku energiu do toho, aby vyvolali pozitívne emócie. Podarilo sa, a preto uspeli.

A prečo toľko spomínam Bratislavu za život? Lebo značnú časť z vyššie popísaného prebrali aj organizátori Národných pochodov za život. Aj tu organizátori vytvorili skôr festivaly, ako demonštrácie. Aj tu vytvorili sprievodné akcie, ktoré vedia prilákať široké masy ľudí. A taktiež, i tu sa organizátori vyhli prehnaným, a najmä negatívne vyznievajúcim požiadavkám smerom k politike a spoločnosti, a namiesto nich radšej poukazovali na pozitívne riešenia v oblasti rodinnej politiky. Vďaka tomu pôsobili národné pochody ako podujatia s pozitívnou energiou. A ako som už spomínal, tá vo verejnej sfére vyhráva.

A čo referendum? To sa podobalo skôr podujatiam z minulosti. Spôsob komunikácie, nálada, výzor, požiadavky, všetko to získalo v spoločnosti a v médiách skôr negatívny, ako pozitívny obraz. Nepopieram, že organizátori sa snažili o pozitívnu komunikáciu, no nepodarilo sa im udržať jednotnú líniu. Blogy, reklamy, diskusie v televízii, plagáty a billboardy častokrát apelovali skôr na strach z homosexuálov, ako na vyzdvihovanie zdravej rodiny. Ich požiadavky boli reštriktívne a zakazujúce, vďaka čomu dostali v spoločnosti nálepku spiatočníkov. A to sú všetko veci s negatívnou emóciou, ktorá v dnešnej spoločnosti znamená prehru.

Druhým faktorom, ktorý rozhodol o úspechu pochodov a neúspechu referenda, bolo zhodnotenie svojich reálnych možností.

Cieľom pochodu bolo poukázať na dôležitosť témy interrupcií. Na to, aby sa to organizátorom podarilo, sa potrebovali dostať do všetkých mienkotvorných médií. A na to bolo potrebné získať podporu niekoľko tisíc ľudí. Napríklad, taký desaťtisícový dav na uliciach, nedokáže ignorovať takmer žiadne médium. Pred prvým Národným pochodom za život, ktorý bol v Košiciach, sa to niekomu mohlo zdať ako fantazmagória, no po dvoch tisíckach ľudí, ktorí boli na pochode Bratislava za život, to vyznelo skôr, ako ťažko, no predsa len, uskutočniteľná výzva. Nakoniec prišli na oba pochody desaťtisíce ľudí, vďaka čomu to boli veľmi úspešné podujatia, ktoré nadmieru splnili ciele organizátorov – dostali sa do médií a otvorili diskusiu na tému interrupcií, v ktorej sa hlasom tých, ktorí sú za život, nepohŕda.

Cieľom referenda bolo zmeniť Ústavu Slovenskej republiky, na čo jeho organizátori potrebovali získať podporu viac ako päťdesiat percent voličov. To predstavuje viac ako dva milióny hlasov. Ľudia z Aliancie za rodinu to vedeli, a preto si mali veľmi dobre premyslieť, či majú schopnosti na to, aby zmobilizovali takúto obrovskú masu ľudí. Dnes už vieme, že k urnám sa im nepodarilo prilákať ani polovicu z toho, čo potrebovali. V reálnych číslach síce Aliancia za rodinu oslovila niekoľkokrát viac ľudí ako organizátori pochodov, no oni potrebovali ešte omnoho viac. Precenili svoje schopnosti, a preto neuspeli.

No k cieľom sa žiada dodať ešte jedno. Faktom, na ktorý aj v tomto periodiku upozorňoval Juraj Šúst, je, že ak by aj referendum bolo úspešné, problém ohľadne homosexuálnych manželstiev, by to reálne nevyriešilo. Síce by sa zakonzervoval súčasný stav, no vnímanie manželstva v očiach verejnosti by sa tým nijako nezmenilo. Toto je problém, ktorý je potrebné pri zmene zákonov v tejto oblasti riešiť v prvom rade. Najprv je potrebné získať občanov na svoju stranu, a až potom je možné robiť úpravy zákonov. Ak niekto vynechá fázu, v ktorej sa snaží zmeniť postoj verejnosti, v skutočnosti nemôže vyhrať.

A tu je tretí rozdiel. Pochody nepožadovali okamžitý zákaz potratov, ale najskôr sa snažili robiť v tejto otázke osvetu, meniť náladu spoločnosti a zmeniť zákony, na ktorých presadenie existuje reálna šanca. Veď kto by nepodporoval to, aby sa zlepšila situácia mladých rodín, alebo, aby sa poskytovali väčšie dotácie organizáciám, ktoré sa venujú ohrozeným matkám a deťom? Takto sa organizátori pochodov snažia postupne meniť pohľad spoločnosti na tému potratov, vďaka čomu majú väčšiu šancu na úspech. A ak aj by sa im nikdy nepodarilo úplne zakázať potraty, predsa len môžu dosiahnuť isté zmeny, ktoré povedú k zlepšeniu súčasného stavu.

Naopak, organizátori referenda chceli za pár mesiacov poraziť spoločenské nálady, ktoré sa v západnom svete etablujú počas posledných desaťročí, a v súčasnosti zaznamenávajú veľké úspechy. Chceli vynechať dlhú a náročnú cestu, počas ktorej je potrebné veľké množstvo mravenčej práce, a vybrať sa skratkou. Takto narýchlo, však nemohli stihnúť získať na svoju stranu dostatočne veľké množstvo ľudí a zmeniť dlhodobo vytváraný postoj verejnosti.

Rozdiely medzi pochodmi a referendom ukazujú, že celé je to vlastne otázkou o tom, ako kresťania, a v týchto prípadoch najmä katolíci, vnímajú svoju úlohu v spoločnosti. Ide o to, či kresťania svoju rolu chápu ako striktného strážcu morálnych pravidiel, ktorý má patent na pravdu, a ktorého musí každý počúvať, alebo ako tých, ktorí nemajú svetskú moc a sú skôr kvasom, ktorý môže prekvasiť – inšpirovať spoločnosť. A to je vlastne ten najdôležitejší boj. Lebo dejiny ukazujú, že pokiaľ sa kresťania chápu ako tí, ktorí spoločnosť inšpirujú, majú šancu stať sa jej kvasom. Naopak, ak sa chápu ako tí, ktorí majú patent na pravdu, a preto chcú byť autoritatívnymi vládcami spoločnosti, sú odsúdení znovu zopakovať chyby minulosti. Odpoveď spoločnosti na autoritatívnu tvár kresťanstva je reformácia, osvietenstvo, či sekularizácia, a nie rozkvet kresťanskej civilizácie.

Ak by sa slovenským kresťanom podarilo preniesť prístup, aký uplatnili pri pochodoch, aj na iné otázky, mohli by sa stať skutočnou inšpiráciou nielen pre našu spoločnosť, ale v niečom by mohli inšpirovať aj Európu. No ak sa pozrieme na iné témy, akými sú homosexuálne manželstvá, utečenci, kauza Bezák, Katolícka univerzita, ale aj vojna na Ukrajine, zistíme, že v boji o charakter slovenského katolicizmu, či kresťanstva je ešte mnoho práce.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.