Cestovná správa z Košíc

Číslo 2/2015 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2649
 

Deviateho októbra Priatelia Rudolfa Fibyho, Spoločenstvo Fatima a Ústav pamäti národa usporiadali v Košiciach seminár na tému „Osobnosti a duchovný program tajnej Cirkvi: Rudolf Fiby a Kolakovičovo dielo“. Udialo sa to pri prvom výročí smrti Rudolfa Fibyho.

Vydali sme sa na cestu spolu s manželkou, a pretože sú Košice ďaleko a my ich vlastne poriadne nepoznáme, spojili sme seminár s trojdňovým výletom. Prvýkrát sme cestovali s RegioJetom. Hneď na začiatku cesty pre každého fľaška minerálky, noviny a káva alebo čaj. A potom až do Košíc stála ponuka mladého personálu na croissant so šunkou a syrom alebo mozzarellou, čaj, káva, vínko. Naspäť to isté. Dúfajme, že im to dlho vydrží.

Seminár sa uskutočnil v košickom sídle jezuitov. Za komunizmu tam bola matematická fakulta, kde prednášal a skúšal svetoznámy matematik z Košíc Lev Bukovský, u ktorého študoval ďalší významný Košičan Rudolf Bauer. Jezuitský Kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, hneď vedľa, slúžil za komunizmu ako telocvičňa, neskôr ako sklad. O živote a pôsobení tajného kňaza Rudolfa Fibyho hovoril historik Ján Šimulčík. V čase, keď sa pripravovala Sviečková manifestácia, bol Rudolf Fiby predstaveným Spoločenstva Fatima, a práve on vyslovil, dnes už legendárne slová: „Sviečku a chuť mám,“ čím sa nelegálne štruktúry Cirkvi pridali k výzve Mariána Šťastného uskutočniť manifestáciu. O tom rozprával historik František Neupauer. Kňaz Pavol Benko hovoril o Spoločenstve Fatima – čo všetko v čase normalizácie toto spoločenstvo robilo – od organizovania malých spoločenstiev, cez samizdaty, podávanie správ do zahraničia, organizovanie pútí, dovoz náboženskej literatúry zo zahraničia, až po spomínanú bratislavskú manifestáciu.

Ja som vystúpil na tému: „Kolakovičovci – Kolakovičova Rodina“. Spomenul som, že pred časom som bol v spoločnosti liberálnej inteligencie, kde zaznel hlas, že Slovensko dnes potrebuje „slovo“. Slovo, ktoré vyjadrí dnešnú situáciu, a umožní tak hľadanie východísk. Áno, slovo – vyslovené v pravý čas – má magickú silu. Takto bolo vyslovené slovo, ktoré oznámilo Sviečkovú manifestáciu, a na niekoľko oznámení rádia Hlas Ameriky a Vatikánskeho rozhlasu docestovali na túto manifestáciu ľudia z celého Slovenska. A ešte viac sa stáva strhujúcim, keď slovo sa telom stane. A to bol prípad Tomislava Kolakoviča. Aktívne medzi mladými študentmi na Slovensku pôsobil vlastne len niečo vyše roka a pol. Ale slovom, ktorým popisoval politickú a náboženskú situáciu, a „telom“, teda svojou osobnosťou prežiarenou duchovným životom, vytvoril na Slovensku jednu neopakovateľnú generáciu vyznávačov a mučeníkov Cirkvi. A v súvislosti s Kolakovičovou Rodinou som hovoril o europanstve kolakovičovcov. Spomenul som slová sv. Jána Pavla II., že „alebo bude Európa kresťanská, alebo nebude“, a skromne som dodal môj pohľad, že „alebo bude Slovensko európske, alebo nebude“.

Na seminári boli predstavené dve knihy.¹ Na ich vydaní mal osobitnú zásluhu náš spolubojovník z čias tajnej Cirkvi, dnes úspešný človek v Košiciach, Pavol Hric aj s manželkou. Prvá popisuje profil Rudolfa Fibyho. Fiby bol nesmierne talentovaný matematik. Bol skromný a poslušný robotník vo vinici Pánovej. Podujal sa na každú duchovnú službu, o ktorú ho priatelia požiadali. On, matematik a filozof, sa napríklad na požiadanie podujal duchovne viesť zakladanie kresťanských robotníckych zväzov. Rovnako pôsobil medzi pacientmi na paliatívnom oddelení alebo pri zostavovaní etického kódexu pre riadenie samosprávy. Druhou knihou, ktorá bola predstavená, boli meditácie Tomislava Kolakoviča o Duchu Svätom, Panne Márii, Kristovi Kráľovi ako aj ďalšie jeho úvahy a usmernenia. Kolakovič bol mystik. Keď študent Václav Vaško spoznal profesora Kolakoviča, povedal inému študentovi Silvestrovi Krčmérymu: „Zoznámim ťa s veľmi zaujímavým človekom. Je to svätec a génius, akého som doteraz nestretol.“ Keď človek číta Kolakovičove úvahy, žasne, ako sú stále aktuálne, a aká hlboká duchovná skúsenosť z nich vanie.

Ale nielen duchom je človek živý. Prišli sme do Košíc, aby sme spoznali aj ich kultúru a atmosféru. Videli sme košické Kunsthalle, ktoré vzniklo z bývalej mestskej plavárne. Bola tam veľká výstava vroclavskej umeleckej avantgardy z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Navštívili sme uličku remesiel – žiaľ, už je tam len hrnčiar, kováč a brašnár. A večer sme boli na činohernom predstavení Chrobák v hlave v krásnom košickom Štátnom divadle. Vďaka intervencii Vladimíra Palka, nám zohnal lístky jeho syn, herec Andrej Palko, ktorý tam tiež vystupoval. Košice majú skvelú činohru a výborných hercov. Škoda, že o tom viac nevedia Bratislavčania. A v nedeľu sme boli na svätej omši v Dóme svätej Alžbety² . Tento gotický chrám s piatimi loďami je obnovený a krásny. Nebolo nás tam veľa ľudí, ale spievala skvelá schola a kňaz mal dobrú biblickú kázeň. Pred nami sedel v lavici starší pán, v starom elegantnom pásikovom kabáte z anglickej látky. Keď došlo k podávaniu rúk na znak pokoja, on sa otočil, a ja, ako verejne známa osoba, som mu hneď podával ruku. Ale on pokojne najprv podal ruku mojej manželke Janke. Jediné, na čo som sa zmohol, bolo povedať: „Stará košická výchova!“ Košice sú európske mesto. Ľudia, s ktorými sme sa stretli a rozprávali, sú veľmi milí a človek sa pri nich duchovne obnoví. A tak, naša cesta do Košíc dopadla znamenite!