Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Jaroslav Daniška

Číslo 2/2015 ·   · Čítanosť článku: 2913
 

Ján Chryzostom Korec sa stal legendou ešte počas života. Jeho život možno bez preháňania rozdeliť na dve etapy. Potvrdil to aj jeho pohreb v Nitre. Ťažko nájdete niekoho, koho životu a pamiatke sa prídu pokloniť tak rôznorodí ľudia, ako to bolo v prípade kardinála Korca. V Nitre na hrade boli ľudia z tajnej Cirkvi, aj bývalí komunisti. Rozporuplnosť toho zhromaždenia možno ilustrovať aj tým, že s kardinálom sa prišli rozlúčiť ľudia, ktorí sa nezhodnú na hodnotení Tisa, Husáka či Havla. Všetky tieto názorové prúdy však našli niečo, čo si na zosnulom kardinálovi cenili.

Je málo ľudí, ktorým sa v našich dejinách podarilo dosiahnuť veľký čin aj zastávať vysokú funkciu. Jánovi Chryzostomovi Korcovi sa to podarilo. Silvestrovi Krčmérymu či Vladimírovi Juklovi nie. Veľký čin dosiahli, žiada sa dodať, opakovane, ale po Novembri 1989 zostali kdesi na okraji, nedocenení, minimálne formálne.

Korec, Krčméry a Jukl napriek tomu patria k sebe, sú legendami slovenského 20. storočia. Ale nie tak, ako sa začína tradovať, nie ako trojica. „Žiadna trojica neexistovala,“ povedal mi svojho času kňaz, ktorý pracoval v blízkosti týchto mužov.

Jukl a Krčméry boli bez najmenších pochybností dvojica, konali a mysleli so spoločným cieľom. Ich mandát bol získaný zdola, pri oslovovaní a tvorbe malých spoločenstiev, ktoré neskôr viedli k vzniku masívneho celospoločenského hnutia, ktoré dnes voláme tajná Cirkev.

Korec bol iný prípad. Potom, ako bol biskupom Hnilicom – pre univerzálnu Cirkev pravdepodobne najdôležitejším katolíckym biskupom pochádzajúcim zo Slovenska – vysvätený za tajného biskupa, dostal Korec iné poslanie. Dostal apoštolskú autoritu, mal teda v porovnaní s Juklom a Krčmérym iné poslanie, a musel voliť iné prostriedky ako ho napĺňať. Preto tá opatrnosť pred Sviečkovou demonštráciou. To už nebola púť, bola to politická demonštrácia. Korec bol skrátka v inej pozícií, mal inú zodpovednosť, ktorá sa nekončila plným námestím alebo ukážkou sily na Velehrade, ale ktorá musela byť pripravená aj na prípadné útoky proti Cirkvi, zatýkanie a väzenie – a zabezpečenie kontinuity a biskupskej služby na našom území.

A hoci sa na to dnes pozeráme tu a tam kriticky, náš pohľad je zásadne určený tým, že vieme, čo sa v roku 1989 stalo. To však Korec a mnohí ďalší nevedeli – nielen v roku 1985 po Velehrade, ale ani v roku 1988 po Sviečkovej demonštrácií. Pochopiť, čo mali Korec s Krčmérym a Juklom spoločné a v čom sa líšili, je pre dejiny tajnej Cirkvi kľúčové.

Ešte viac sa rozdiely medzi Korcom a Krčmérym s Juklom zväčšili po roku 1989, respektíve po roku 1993. Kardinál okrem duchovných cieľov stelesňoval viaceré politické postoje, ktoré s Juklom a Krčmérym nezdieľali, dokonca sa ocitli proti sebe.

Ak možno kardinála Korca s niekým porovnávať, sú to postavy ako poľský kardinál Stefan Wyszynski, ktorého Ján Pavol II. nazval „kardinálom tisícročia,“, alebo maďarský kardinál József Mindszenty. Korec v tomto zmysle nadviazal na dedičstvo biskupa Vojtaššáka. Správal sa explicitne politicky a nebál sa pomenovať politický cieľ, napríklad vznik samostatného štátu, a stretať sa s politikmi ako Vladimír Mečiar a Robert Fico, ktorých životné príbehy a záujmy boli často od kardinála vzdialené.

Pochopiť Korca a jeho správanie v politike pomáhajú práve Wyszynski a Mindszenty. Aj oni sa správali nielen ako kňazi a biskupi, ale boli v istom zmysle slova politikmi, ktorí uzatvárali – v záujme svojich cieľov – politické dohody, a logicky robili aj politické chyby.

Kardinál Wyszynski bol síce presvedčený antikomunista, ale pred parlamentnými „voľbami“ v roku 1957 verejne podporil Wladyslawa Gomulku. S komunistickou vládou dokonca aktívne jednal, aby vyvinul tlak na Vatikán a pápeža (kvôli uznaniu povojnových hraníc s Nemeckom), a poľskú Cirkev videl, povedané jeho slovami, ako „atraktívneho partnera aj pre marxistickú ateistickú stranu so sklonom k totalitnému ovládaniu štátnych štruktúr“.

Maďarský kardinál Mindszenty bol azda ešte vášnivejší antikomunista ako Wyszynski, a preto dokonca išiel do priameho konfliktu so Svätou stolicou kvôli jej Ostpolitik. Ale najmä, Mindszenty sa nikdy úplne nezmieril so zánikom Uhorska. A to platilo ešte aj v roku 1956, v čase krvavej revolúcie v Maďarsku, kde nad jeho slovami krútili hlavami Imre Nagy a István Bibó.

Čo sú oproti tomu Korcove stretnutia s Mečiarom a Ficom? Odpoveď znie: paralelou. Odlišnou obsahom, ale podobnou motívmi, ktoré Korca či Wyszynského viedli k tomu, ako konali.

Návšteva Vladimíra Mečiara na Nitrianskom hrade, toho grobiana, ktorý nikdy nepochopil, že cieľom politiky je verejné blaho, a nie osobný prospech, bola pre mnohých kresťanov a najmä kresťanských demokratov, ktorí boli s Mečiarom v osudovom politickom konflikte, nepochopiteľná, a azda aj neospravedlniteľná. Najmä ak kardinál Korec od Mečiara nič nezískal. V skutočnosti dopadol tak trochu ako pražský kardinál Beran, keď Klementovi Gottwaldovi po voľbách v roku 1948 slúžil v Katedrále sv. Víta slávnostné Te Deum, za prísľub, že Gottwald urobí ústupky komunistickej vlády voči cirkevnému školstvu na Slovensku. Nestalo sa, Beran bol oklamaný, a cirkevné školstvo v celej republike zlikvidované. Nie je známe, či mal nejakú požiadavku voči Mečiarovi kardinál Korec, ale možno to predpokladať, aspoň vo všeobecnej rovine. Známe naopak je, že Mečiar a jeho ľudia (najmä Lexa) boli voči Cirkvi čoraz nepriateľskejší a konfrontačnejší. Navyše, kardinálov politický postoj veľmi rýchlo rozdelil aj slovenskú Cirkev, až sa napokon presadila reakcia v podobe biskupa Baláža a ďalších voči Mečiarovi kriticky naladených kňazov a biskupov, ktorí začali v mene slovenskej Cirkvi vystupovať. Istý čas sa dokonca zdalo, že kardinál Korec za to zaplatí politickú cenu, keďže sa po roku 1998 jeho spoločenský vplyv zmenšil.

Hoci kardinál Korec pôsobil v tom čase kontroverzne, nijako to nezmenšovalo jeho zásluhy spred roku 1989. Všetci, aj jeho kritici, to rešpektovali. Napríklad bývalý československý minister vnútra, Ján Langoš, v deväťdesiatych rokoch tvrdý kritik Mečiarovej politiky a po roku 1998 opäť poslanec parlamentu, bol v týchto politických otázkach na opačnej strane spektra, ako kardinál Korec. Keď však Langoš v rokoch 2000-2001 uvažoval o vzniku Ústavu pamäti národa a neskôr pripravoval zákon, bol o podporu tejto svojej iniciatívy požiadať aj kardinála Korca a jeho podporu si veľmi cenil. Podobne sa ku kardinálovi vždy správal František Mikloško, jeden z jeho najbližších spolupracovníkov pred rokom 1989, a mohli by sme pokračovať.

Žiaľ, kardinálovi sa však napriek úcte, ktorú požíval, nepodarilo po roku 1993 pôsobiť zjednocujúco, určite nie v politickom zmysle slova. Potvrdili to aj stretnutia s premiérom Robertom Ficom.

Opäť sa zopakovalo niečo, čo sa mnohých dotklo predtým pri Mečiarovi. Prečo sa s ním Korec stretával, čo si mnohí Ficovi voliči vysvetľovali ako jeho podporu? Mnohí mu vytýkali, že sa mu dostáva od kardinála väčšej priazne ako politikom KDH. Prečo?

Korcova obrana by mohla znieť, že sa nesprával stranícky, jeho postup nemal stranícku logiku, aj keď on sám pravdepodobne celý život volil KDH. Robert Fico niekedy okolo roku 2005 zistil, že veľká časť jeho voličov sú praktizujúci katolíci, ktorí nemali v jeho strane reprezentatívne zastúpenie. Preto sa rozhodol signál vyslať sám. Korec podanú ruku prijal, a cítil sa v tejto role opäť ako líder Cirkvi, bez ohľadu na funkcie v Konferencii biskupov Slovenska.

Tak ako mu po roku 1993 prekážalo, že pri novom štáte chýbajú kresťanskí politici, a rozhodol sa ich zastúpiť, pretože si samostatný štát – ako mnoho slovenských kresťanov – jednoducho želal, tak sa v posledných rokoch pokúsil o nadpolitickú dohodu so Smerom o otázkach, ktoré sú pre Cirkev a kresťanov, ale aj pre charakter demokracie zásadné.

Táto dohoda, samozrejme, mala svoju cenu, mnohých kresťanov v politike poškodila, a Cirkev dostala do svojského postavenia, z ktorého sa nedokáže emancipovať. Ale súčasne treba povedať, že Robert Fico takmer desaťročie túto dohodu rešpektuje.

Možno Korcovo konanie pochopiť či dokonca ospravedlniť? Odpoveď si vyžaduje isté historické rozlíšenie. Korec nikdy neurobil taký typ dohody s komunistickou vládou ako kardinál Wyszynski. Nebol na to ani dôvod, ani príležitosť. Komunistický režim by ho nikdy nepovažoval za partnera. Korec bol v jeho kritike dôsledný a neuveriteľne vytrvalý, a preto ho komunisti považovali za svojho nepriateľa. A on túto rolu ochotne prijal a pozitívne naplnil.

Dôkazom sú desiatky jeho kníh, bohatá pastorácia a tiež listy, ktoré adresoval štátnym orgánom, komunistickým médiám či vedúcim predstaviteľom režimu. Keď písal list prezidentovi Husákovi, nebol to žáner ako u Václava Havla, nebola to intelektuálna úvaha o stave spoločnosti, ale verejný protest proti násiliu, ktoré páchala voči jeho osobe Štátna bezpečnosť. Keď upozorňoval na protináboženské vysielanie a proticirkevné relácie a články, ale aj keď kritizoval prokomunistických kňazov, vždy sa správal hrdo, vedomý si svojho poslania a zodpovednosti za veriacich.

Mimochodom, vždy si dával záležať, aby aktivity tajnej Cirkvi nijako nesúperili s Cirkvou, ktorá pôsobila verejne. Naopak, vždy upozorňoval, že Cirkev je len jedna, a úlohou tajnej Cirkvi je robiť to, čo nemôžu robiť kňazi na farách a v kostoloch, aby neprišli o štátny súhlas. A súčasne, že tajná Cirkev nedokáže a nemôže nahradiť Cirkev, ktorá pôsobí verejne, pretože nemôže tisíckam veriacich po celej krajine poskytnúť a zabezpečiť krsty, obrady, liturgiu či spovede. Korec hovoril, že poslaním tajnej Cirkvi je ostatných kňazov „chrániť“. A to aj robil. A to aj vtedy, keď tvrdo a priamo kritizoval prorežimných kňazov alebo prorežimné Katolícke noviny a podobne.

Celý tento exkurz má jediný zmysel: ilustrovať, že tajný biskup Korec svoj zápas s komunizmom vyhral, komunizmus bol porazený, a Cirkev obnovila svoje slobodné pôsobenie. Keď bol vo februári 1990 Ján Chryzostom Korec vymenovaný za biskupa Nitry a o rok neskôr za kardinála, bolo to slávnostne, až sa chce dodať triumfálne potvrdené.

Kardinál Korec sa stretal s mnohými politikmi a bolo pre neho typické, že pritom rozlišoval: stretnutia s prezidentmi alebo premiérmi, boli pre neho vážnejšie ako stretnutia s predsedami strán. Aj keď sa povedzme s predsedami KDH stretal pravidelne. Ak by sme to chceli pochopiť pozitívne, mohli by sme povedať, že tým demonštroval vážnosť svojho postavenia, cítil sa byť skrátka viac partnerom predsedu vlády, než predsedu strany, s ktorou sympatizoval. Ak by sme to chceli vnímať kriticky, jedným dychom by sme dodali, že namiesto politikov, ktorí mu boli reálne najbližšie, ktorí zastupovali záujmy kresťanov, kardinál podporil úplne iných politikov.

Bez preháňania možno povedať, že s odchodom kardinála Korca sa končí jedna etapa slovenskej Cirkvi. Odišiel muž, ktorý dokázal vybojovať najväčší zápas uplynulého storočia, ale aj biskup, ktorý sa chvíľami správal ako politik. Z toho prvého ide princíp, z toho druhého pragmatizmus. Problém je len v tom, ako to ukázal napokon aj kardinálov pohreb v Nitre, že niektoré veci nemožno spojiť. Verše básnika Križku, v ktorých dáva kardinála po bok prezidenta Tisu, nemožno spojiť s verejným vyhlásením, v ktorom sa v roku 1987 Korec, spolu s ďalšími, ospravedlnil Židom za zločiny z obdobia vojnového Slovenského štátu. Úctu k tajnému biskupovi Korcovi nemožno vyjadriť s odkazmi na Vladimíra Mináča, ako to urobil po jeho pohrebe Robert Fico. A romantizujúci pátos všetkých, ktorí kardinála nazývali druhým Metodom, jednoducho nesedí do reality, ani našej doby.

Alebo inak: Ak to všetko možno urobiť, ak možno dávať kardinála Korca do spoločnosti s Vladimírom Juklom a Silvestrom Krčmérym na jednej strane a Vladimírom Mináčom a Jozefom Tisom na strane druhej, potom je Korcov odkaz rozporuplný a protirečivý rovnako, ako vyššie spomínané postavy našich dejín.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.