Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Čo znamená byť otcom

Číslo 1/2015 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2010
 

Lúče otcovstva (Promieniowanie ojcostwa, misterium). Autor hry: Karol Wojtyla. Hrajú: Štefan Bučko, Jana Valocká, Monika Potokárová. Preklad: Lucia Selepová. Dramaturgia: Juraj Fotul. Hudba: Igor Baar. Réžia: Peter Weinciller. Bližšie informácie o predstavení nájdete na stránke Teatro colorato (www.colorato.sk).

Wojtylova hra je úvahou v monológoch a občasných dialógoch. Zahrať ju, je preto svojsky ťažké, nejde v nej o dej, ale skôr o idey, uvažovanie. Tam sa dejú posuny, nie na javisku. Niektorí tento typ divadla nazvali „vnútorným divadlom“. Viac ako predobraz antického divadla pripomína nahlas uvažujúceho Sokrata. Preto sme sa rozhodli toto dielo veľkého poľského pápeža a svätca priniesť čitateľom Impulzu aj ako text. Tí, ktorí hru už videli, to nepochybne ocenia, pretože sa môžu k textu vrátiť. Tí, ktorí hru ešte len uvidia, sa budú môcť počas predstavenia lepšie sústrediť, alebo sa nechať inšpirovať akcentmi a rétorickým majstrovstvom Štefana Bučka.

Wojtylova hra diváka a čitateľa vťahuje do veľkej témy tohto kňaza a pápeža, ale aj do jedného z ústredných problémov našej doby. Otcovstvo je pre autora dráma, mystérium. A keď počúvame meditácie Adama, nedokážeme si odmyslieť, že tu o otcovstve uvažuje kňaz: prelínajú sa tu teda myšlienky o otcovstve biologickom, ale aj duchovnom, vidíme, ako Wojtyla rozumel manželskému vzťahu, ale tiež ako hľadal (a našiel) rolu pre duchovného otca, kňaza.

„Som Adam. Roky už žijem ako človek vyhnaný z najhlbšej časti mojej osobnosti a zároveň odsúdený na to, hlbšie ju skúmať,“ začína hru Wojtyla. Adam, obraz prvého človeka a hľadanie prvého vzťahu. A tiež istý rešpekt, možno až strach, čo s týmto vzťahom môže prísť: „Do mojej samoty vošla Žena. Vošla a stále vchádza. Chceš, aby som miloval. Vstupuješ do toho, čo ja nazývam samotou, a rozbíjaš odpor, ktorý Ti kladiem.“ Adamova samota, samota uzavretého človeka, sa stretáva s potrebou, nevyhnutnosťou vzťahu a lásky. Opakom lásky je pre Wojtylu samota. Ak chceme pochopiť význam lásky, drámu ľudí, ktorí sa tomuto vzťahu vystavujú a často si nevedia pomôcť v ťažkých životných situáciách, musíme pochopiť aj to ,čo je opakom lásky, odkazuje Wojtyla. A teda pochopiť samotu. Herec Štefan Bučko, bol v tejto role presvedčivý, jeho uzavretosť, sústredenosť na seba, na svoj svet, bola podaná veľmi koncentrovane, s bravúrou. Pre Bučka to znamenalo, že svoj vzťah k žene nesmie nijako romantizovať, pretože by to celé iba banalizoval. Iba tak, sústredený na svoje myslenie, mohol sprostredkovať drámu vety: „Ruky natiahnuté, aby ma uchopili snáď i roztrhali.“

Lenže Wojtyla ide ďalej. Stavia Adama pred hotovú vec, problém plodnosti a skutočného otcovstva. Hru možno čítať nielen ako drámu sekulárnych postáv, čitateľ/divák si môže na chvíľu predstaviť, že v Adamovi prehovára sv. Augustín, duchovný ale aj biologický otec, muž, ktorý mal veľké poslanie pred dejinami a cirkvou, ale ktorý mal aj svoju konkrétnu zodpovednosť voči vlastným deťom, z obdobia pred konverziou. „Sklamal si sa vo mne,“ povie Adam. A tá veta znie ako spytovanie svedomia pred Bohom.

Lenže pre Wojtylu žiadne bremeno nie je dosť ťažké, aby sa nedalo niesť. V tom je a vždy bol verný Kristovi. A tak je Adam konfrontovaný s nepodmienenou a oddanou láskou ženy. „Milujem Adama. Vo mne je láska silnejšia ako samota,“ povie žena. Znie to jednoducho, tak jednoduchý je recept na vzťah k druhému človeku. Aj keď to neznamená, že je bez trápenia, obetí, naopak. Ešte nástojčivejšie to zaznie, keď zapochybuje aj žena: „Nie som nevestou toho, ktorého milujem. Som iba matkou. Naše pravdy sa nemôžu stretnúť.“

Na pomoc prichádza dieťa, láska dieťaťa k rodičom, otcovi. Ešte odovzdanejšia, bez akýchkoľvek podmienok, neracionalizovaná, iba oddaná: „Ako veľmi ťa ľúbim, otec môj,“ povie Monika.

Wojtylova hra prepája biblický obraz Adama, a teda teologickú rovinu s priam až sociologickou a psychologickou drámou našej doby. Hoci postavy uvažujú o láske a slobode, dvoch zbožňovaných (azda až zbožšťovaných) konceptoch našich čias, predsa dochádzajú ku katarzii, ktorú máme dnes taký problém pred kritikmi obhájiť, často aj žiť. Wojtyla predpokladá, že ľudia musia túžiť po niečom vyššom, po prekonaní svojich problémov, po niečom, čo kresťania v najvyššom stupni nazývajú spasením.

Ako ale „spasiť“ rozbité vzťahy ľudí, ktorí myslia len na seba? Kľúčom je pochopiť samotu. Nie samotu, ktorá nám pomáha žiť, triediť vlastné rozpory, ale samotu ako fyzické a duchovné osamotenie, osamelosť. Wojtyla ako odpoveď ponúka to, že každý – otec, matka, dieťa – každý chce svoju osamelosť prekonať. Človeku nevdojak napadne, musel to byť dobrý spovedník.

Na záver ešte jedna veta. Teatro colorato a Peter Weinciller si zaslúžia ocenenie a poďakovanie za to, že slovenskému publiku predstavili ďalšiu Wojtylovu hru. Nielenže tým pripomenuli, aký zrelý dramatik a autor Karol Wojtyla bol, ale tiež to, aké aktuálne je stále jeho uvažovanie a dielo.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.