Svätá Terézia z Avily – matka duchovných osôb

Číslo 1/2015 · Terézia Sukupová · Čítanosť článku: 2216
 

Sr. Immakulata Adamska OCD: Svätá Terézia od Ježiša, Edícia Karmelitánska spiritualita, Karmelitánske nakladateľstvo, Bratislava 2014, s. 311.

Prorok Eliáš pôsobil v Severnom Izraeli za kráľa Achaba. Za jeho vlády sa začal šíriť kult boha Baala, boha smrti a podsvetia, ako aj bohyne Aštary, bohyne plodnosti a úrody. Eliášova úloha bola navrátiť ľud k viere v jediného Boha – Jahveho. Toto poslanie vôbec nebolo ľahké, lebo ľud zvádzal na modloslužbu sám kráľovský pár.

Rozprávanie o Eliášovi má niekoľko častí. V prvej Eliáš, zasiahnutý Božím slovom, oznamuje pred kráľom, že nebude pršať. Bol to Pánov rozsudok nad uctievaním boha podsvetia a smrti – sucho, hlad, smrť. Eliáš počúva v prvom rade Božie slovo a podľa toho koná – prorokuje nepríjemné veci pre tých, čo sa odvrátili od Boha.

V druhej časti ohlasuje pred kráľom dážď. Pretože ho považujú ako proroka sucha za príčinu sucha, zhromaždil na vrchu Karmel prorokov Baala, aby obetovali svojmu bohu, a aj on sám pripravil obetu svojmu pravému Bohu. Jeho obetu Boh prijal, kým obeta Baalovi zostala nedotknutá. Eliáš nakoniec pobil prorokov Baala, ktorí zavádzali ľud, on sám však musel ujsť. Eliáš opäť počúva Boží hlas a „zabil“ všetko, čo zvádza od pravej úcty k Bohu.

V tretej časti sa po víťazstve na Karmeli cíti na úteku veľmi opustený. Dostal však lekciu, a pochopil, že Boh sa zjavuje nielen silou, ale aj tichým spôsobom – je čas hromov a čas vánku, a človek sa mu má trpezlivo prispôsobiť. Čo sa týka opustenosti, Boh pripomína, že nie je sám ten, kto si ctí Pána, ale že sú tu vždy ďalší, „tých sedem tisíc“, o ktorých sa často ani nevie (1 Kr 19,1-18).

Záver Eliášovho života sa opisuje takto: „Zrazu ich oddelil od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici do neba“ (2 Kr 2,1-11). Zasiahnutý Božím slovom Eliáš vyznáva: Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov (1 Kr 19,10). Tým obracal srdcia Izraelitov k pravému Bohu. A nielen tých.

V dvanástom storočí jeho príklad inšpiroval skupinu bývalých pútnikov a účastníkov križiackych výprav, ktorí sa usadili v horskom pásme Karmelu. Základom ich spirituality bolo čítanie Božieho slova, rozjímanie o ňom, spoločenstvo Eucharistie v jej strede, jednoduchá práca a poslušnosť voči predstavenému. V roku 1247 schválil pápež Inocent IV. pravidlá tohto spoločenstva, ktoré zostavil sv. Albert, a tak vznikol nový rád – karmelitáni. Pred útokmi Saracénov opustili Karmel a usádzali sa v Európe. Čas však plynul a odvial pôvodného ducha rádu. Až v šestnástom storočí sa objavili dvaja reformátori – sv. Terézia od Ježiša a sv. Ján z Kríža – zakladatelia reformovanej vetvy rádu bosých karmelitánov a karmelitánok, ktorý sa nazýva aj tereziánsky Karmel.¹

Eliášovo vyznanie horlivosti za Pána nadchlo karmelitánov a stalo sa ich mottom. Rovnako zasiahlo aj mladú novicku Teréziu, aby sa vydala na túto náročnú cestu, a aj nás, aby sme v tomto duchu a v duchu troch plánov Eliášovej histórie spoznali históriu avilskej svätice a učiteľky Cirkvi. Náš záujem o túto sväticu je o to väčší, že si v tomto roku, ktorý je vyhlásený za rok sv. Terézie od Ježiša, pripomíname 500 rokov od jej narodenia.

Vstup do kláštora – duša, ktorá pociťuje potrebu pokánia, aby po námahách rehoľného života vstúpila priamo do neba, je zrazu zahrnutá Božou láskou, a zažíva nesmiernu slasť nie z odpykávania očistca, ale z vôle páčiť sa Bohu. V kláštore však panoval rušný spôsob života: návštevy príbuzných, známych, pretriasali sa spoločenské udalosti, čo vôbec nepodporovalo jej túžbu po Božom objatí. Dlho sa zmietala v rozhodovaní, či sa uberať vychodenou cestou vzťahov so svetom, alebo rásť v náklonnosti k dlhšiemu zotrvávaniu s Bohom. Zažíva prvú extázu, v ktorej počula slová: Nechcem, aby si rozprávala s ľuďmi, iba s anjelmi. Ba prichádza najväčší zážitok milosti, keď videla anjela. Ten jej opakovanými bodnutiami prebíjal srdce a zanechal ju rozpálenú veľkou Božou láskou. Začala rozmýšľať, aké prostriedky by mohla použiť, aby zanechala uľahčenie zmiernenej regule a mohla spočinúť v Bohu ako jej svätí rehoľní predchodcovia.

Nastáva obdobie, na ktoré je už duchovne pripravená, obdobie zakladania reformovaných kláštorov bosých karmelitánov. Kristus ju posmeľuje: Môžu sa stať len dve veci – buď budú teba ohovárať, buď budú mňa chváliť. A ešte niečo: Skutočné Božie dielo vždy nosí na sebe pečať ľudsky nemožného. Dá sa spočítať, koľko reformovaných kláštorov založila, ale nedá sa spočítať námaha, ktorú pritom vynaložila. Choroba, pretrvávajúce bolesti, zlé počasie – zima, horúčava, dážď, vyliate rieky, ktoré prebrodila, hlad, nepríjemnosti s ľuďmi, nepochopenie, ohováranie. To všetko znášala s odvahou, poúčajúc sestry, píšuc listy, spisujúc pravidlá a píšuc knihy. A verná napriek všetkému radí: Každá z tých, čo prídu po nás, nech žije tak, akoby sa reforma začínala práve od nej.

Po tomto všetkom prišiel dekrét o zákaze zakladať ďalšie kláštory a usídliť sa v niektorom kastílskom kláštore, a neopúšťať ho. Jedna búrka sa utíšila a rozpútala sa druhá. Do väzenia sa dostávali jej spolupracovníci a ju aj kapitulných otcov exkomunikovali. Ako však prišlo obvinenie, tak prišlo aj oslobodenie a zakladanie ďalších kláštorov.

Terézia, ktorá kládla na prvé miesto poslušnosť, vydržala aj posledný príkaz – odcestovať do Alby. Extrémne vyčerpaný organizmus na tomto mieste ukončil svoju službu. Tu odovzdala svoju dušu Bohu.

Povedzte, nie je toto príbeh Eliáša? Ak nás strhol starozákonný príbeh Eliáša, či sa nás nezmocní príbeh tejto novozákonnej ženy, kráčajúcej po jeho duchovnej ceste?

Autorka recenzovanej knihy, sestra Immakulata Adamska OCD, skôr ako napísala tento obšírny životopis, preštudovala mnoho historických dokumentov Dôkazom toho je zoznam literatúry uvedený na konci knihy. Napriek tomu sa pri čítaní nazdávame, že ide o strhujúci román, nie suché fakty. Veď život sv. Terézie bol taký. Vydarený slovenský preklad a dodatok o karmelitánoch na Slovensku robí z tohto zväzku hodnotnú lektúru.

Autorka je spolupracovníčka revue Impulz