Prekričané ospravedlnenia

Číslo 3/2006 · Peter Šoltés · Čítanosť článku: 3595
 

Stalo sa to ešte koncom školského roka, na sviatok Petra a Pavla, necelé dva týždne po parlamentných voľbách. V čase, keď vznikala nová slovenská vláda a väčšina ľudí plánovala, ako prežije dva horúce prázdninové mesiace. Tým by bolo možné ospravedlniť pramalý záujem médií a politikov o historický krok, ktorý na ceste zmierenia medzi oboma národmi urobili v ostrihomskej katedrále členovia Stálej rady Konferencie biskupov Slovenska a Maďarskej biskupskej konferencie. Na slávnostnej svätej omši, venovanej myšlienke vzájomného porozumenia a odpustenia si vymenili listy, v ktorých vyjadrili vôľu prekonať historické rozpory medzi oboma národmi.

Odpúšťame a prosíme o odpustenie

Iniciatíva vyšla od našich južných susedov. V tomto roku si Maďarsko pripomína dve významné jubileá. Päťdesiat rokov od revolúcie roku 1956 a päťstopäťdesiate výročie víťazstva pri Belehrade, v ktorom uhorské vojská pod vedením Jána Huňadyho a svätého Jána Kapistrána porazili sultána Mohameda II. a načas tak uchránili strednú Európu od nadvlády Osmanskej ríše. Maďarská biskupská konferencia pri tejto príležitosti vyhlásila Rok modlitieb za duchovnú obnovu národa, ktorý by mal byť zároveň rokom zmierenia, očistenia národnej pamäti a opätovného zváženia vlastnej minulosti. V liste maďarských biskupov, ktorý počas liturgie prečítal J. E. kardinál Péter Erdő, je cítiť inšpiráciu a silný vplyv predchádzajúceho pápeža, ktorý vyzýval jednotlivcov, národy i cirkevné spoločenstvá k „očisteniu pamäti“. „Teraz, keď pred Kristovou tvárou nahliadame do svojho vnútra, modliac sa za naše duchovné obnovenie, prosíme o Božie milosrdenstvo a o odpustenie za skutky, ktoré boli v tomto regióne v priebehu dejín spáchané voči ľuďom pre ich príslušnosť k národu, jazyku alebo ku kultúre. So zvláštnou bolesťou spomíname na tie prípady, keď Maďari ublížili Slovákom alebo slovenským komunitám. Súbežne s tým pred Božou tvárou obnovujeme city úcty a zmierenia, city odpúšťajúcej lásky, ktoré na pozadí osobných alebo spoločenských zranení z niektorých období minulosti prežíva aj náš národ.

Aj list slovenských biskupov sa odvoláva na program duchovnej obnovy Jána Pavla II., ktorým v roku Veľkého jubilea vyzval kresťanov k hľadaniu cesty k vzájomnému porozumeniu, odpusteniu a zmiereniu. „Vieme, že všetky nedorozumenia a zranenia v minulosti sa dajú odstraňovať jedine pravdou a spravodlivosťou, no najmä láskou. V zmysle učenia Cirkvi chceme spoločne sa zamýšľať nad pravdou dejín, nad zmierením ako Božím darom a nedať sa ovplyvniť osobnými či národnými záujmami do tej miery, že by sme mysleli, hovorili alebo konali v rozpore s kresťanskými zásadami.“

Texty oboch listov nie sú rozsiahle. Jazyk, ktorým sa veriacim prihovárajú je zrozumiteľný a priamy, bez uvádzania konkrétnych príkladov krívd a vlastných zlyhaní. Nie sú v ňom zmienky ani o Aponyiho maďarizačných zákonoch, nespomínajú sa v nich Benešove dekréty. Obe však obsahujú vetu, ktorá musí zaznieť v každom úprimnom pokuse o zmierenie a dáva mu šancu na naplnenie. „Odpúšťame a prosíme o odpustenie“.

Táto veta rovnako ako i myšlienka pokúsiť sa formou biskupského listu o zmierenie medzi „nezmieriteľnými“ má svoje korene v ešte hlbšom a tragickejšom konflikte ako je slovensko-maďarský. Len 20 rokov po skončení II. svetovej vojny, v ktorej Poliaci utrpeli z národov strednej Európy najväčšie škody sa poľskí biskupi odhodlali ku kroku, ktorým zaskočili nielen Gomułkov komunistický režim, ale i svojich nemeckých kolegov. V liste z 18. novembra 1965, ktorého zostavovateľom bol vratislavský biskup Bolesław Kominek a jedným z najväčších obhajcov vtedajší krakovský arcibiskup Karol Wojtyła, „mysliac na milióny obetí a vyhnancov na oboch stranách“ vyslovili slová, ktoré začali proces zblíženia medzi Poľskom a Nemeckom.

Horúce leto

Od konca júna došlo v slovensko-maďarských vzťahoch k výraznému zhoršeniu. Nebudeme tu riešiť otázku, či sa na tom väčšou mierou podieľa vstup SNS do vlády, odchod SMK do opozície, alebo letné horúčavy a intenzita slnečného žiarenia, ktoré nakrátko vystrihaným výrastkom zatemnili rozum. Narastajúce prejavy národnostnej neznášanlivosti, fyzické útoky v Nitre a Sládkovičove, pálenie zástav či urážlivé transparenty na futbalových štadiónoch dostali „maďarskú“ otázku opäť do hlavných správ. To, čo sa nepodarilo úprimnej iniciatíve predstaviteľov oboch katolíckych cirkví, svojim symbolickým krokom vzbudiť záujem, ktorý by spoločnosti na oboch brehoch Dunaja mohol viesť k pomalému a určite i bolestnému „očisťovaniu“ pamäti, hravo zvládlo pár nespratníkov. Premrhala sa tak šanca na to, aby sa Slováci a Maďari vysporiadali s minulosťou, v kľude a pokore viedli dialóg. Výzvy na vysporiadanie z odlišnou interpretáciou spoločnej histórie, najmä z dôsledkami Trianonu už síce zazneli i z úst oboch ministrov zahraničných vecí, predchádzala im však výmena diplomatických nót medzi Budapešťou a Bratislavou stúpajúce bilaterálne napätie.

Kto je na rade?

Snahy politikov o ukončenie napätia medzi Slovákmi a Maďarmi uzatvorením spoločnej deklarácie, podľa vzoru česko-nemeckej alebo francúzsko-nemeckej deklarácie, ktorá by riešila sporné historické otázky medzi Bratislavou a Budapešťou sú potrebné, no viac menej len ako ďalší symbolický krok. Na ten musí, podobne, ako v prípade poľsko-nemeckého zmierenia nadväzovať dlhodobá a od aktuálnej vládnej zostavy nezávislá snaha o vzájomné spoznávanie a oslabovanie historických stereotypov. Podpisom i tej najdokonalejšej zmluvy či vyhlásením spoločnej deklarácie sa nepodarí zbúrať všetky múry, ktoré medzi oboma brehmi Dunaja v minulosti vznikli. Vyrovnanie sa s minulosťou prebieha v hlavách mladých ľudí, nie vo vládnych budovách. Hlavnou úlohou štátu je preto pomáhať vytváraním spoločných grantov, udeľovaním štipendií a podporou vzájomnej mobility študentov, novinárov, historikov a všetkých tých, ktorí majú dosah na formovanie verejnej mienky a historickej pamäti. Je to overená cesta, ktorá viedla k nemecko-francúzskemu i nemecko-poľskému zmiereniu.

Pre slovensko-maďarské zmierenie bude potrebné opraviť veľa zbúraných mostov, nielen ten Márie Valérie a od základov vystavať mnoho ďalších. Je preto veľká škoda, že záverečné slová z listu slovenských biskupov „Nech Pán požehná naše úsilie, aby našlo širokú spoločenskú ozvenu!“ stále čakajú na svoje naplnenie.