Antiklerikalizmus v Európe

Číslo 1/2015 · Gabriel Hunčaga OP · Čítanosť článku: 2388
 

Lisa Dittrich: Antiklerikalismus in Europa – Öffentlichkeitund Säkularisierung in Frankreich, Spanienund Deutschland (1848 - 1914). Vandenhoeck & Ruprecht Verlag, Göttingen, 2014, 615 s.

Bavorská akadémia vied už od roku 1994 každoročne udeľuje cenu Maxa Webera (Max Weber-Preis) za najlepšiu dizertáciu napísanú v nemeckom jazyku v odbore humanitných vied. V roku 2012 sa laureátkou tejto ceny stala historička Lisa Dittrich. V laudatiu z udeľovania ocenení sa píše, že jej dizertačná práca je „vysoko vyčnievajúcim príspevkom k náboženským dejinám 19. storočia“. Kto trochu pozná nemecké prostredie v historickom bádaní, vie, že len ojedinele sa nejakému dielu dostáva takéhoto bezprecedentne kladného ohodnotenia. Po oboznámení sa s knižným vydaním dizertácie nemožno so slovami chvály nesúhlasiť.

Antiklerilakizmus v politickej rovine predstavoval v 19. storočí zásadne nový model vzťahov štátu, spoločnosti, cirkví a náboženstva vôbec. Čitateľa „pioniera“ môže prekvapiť jedno z východísk autorky, a to, že skupiny – nositeľky antiklerikálnych myšlienok – boli už vtedy dobre organizované a ideologicky zosieťované prostredníctvom kongresov a zakladania medzinárodných zväzov. Lisa Dittrich na príklade Francúzska, Španielska a Nemecka porovnáva európske dimenzie kritiky cirkví v tlači, v publicistike a v osobnej komunikácii. Jej fundamentálnou premisou je fakt, že základná požiadavka antiklerikálov na presadenie sekularizácie nebola realizovaná len v jednoduchom protiklade k náboženstvu a cirkvám, ale aj v kontexte politických a spoločenských podmienok jednotlivých krajín. Niekde mal sekularizmus podobu antiklerikalizmu v širšom slova zmysle, inde bol zase prevažne antikatolícky. Občas podľa autorky vypláva na povrch aj antijezuitizmus a antiultramontanizmus.

Ako modelové príklady, v ktorých škandalizácii zohrala rozhodujúcu úlohu propaganda dobovej tlače, si autorka zvolila tri prípady s intenzívnym medzinárodným ohlasom. Prvý je prípad talianskeho židovského chlapca Edgarda Mortara (1851 - 1940). V roku 1858 ho predstavitelia cirkevného štátu odobrali jeho rodičom potom, ako mal byť tajne pokrstený rodinnou slúžkou. Dôvodom odobratia bolo vznesenie nároku na chlapcovu kresťanskú výchovu. Druhý prípad sa týka vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie z Prvého vatikánskeho koncilu a z toho vyplývajúcej širokej diskusie na tému dogiem, cirkevnej správy a vzťahu štátu a Cirkvi. Tretím prípadom obracia Lisa Dittrich pozornosť čitateľov z Ríma do Španielska. V ňom pojednáva o poprave voľnomyšlienkara a libertariánskeho pedagóga Francisca Ferrera (1859 - 1909) v roku 1909, ktorý mal byť zodpovedný za výtržnosti radikálov počas tzv. „Semana Trágica“ v Barcelone v tom istom roku. Autorka zámerne vynecháva verejnosti dobre známu Dreyfusovu aféru, keďže podľa nej boli počiatočné pohnútky k jej vypuknutiu rýdzo politické.

V každej recipovanej krajine mali rezonancie týchto udalostí podľa autorky svoje špecifiká. Obzvlášť v prípade Španielska bola dynamika antiklerikalizmu ovplyvnená sociálnymi nepokojmi a praktickým monokonfesionalizmom. Už počas revolučného „Sexenia“ (1868 - 1874) tu bola zavedená náboženská sloboda, ale životnosť predchádzajúceho modelu vzťahu Cirkvi a štátu tlaku silného antiklerikalizmu odolávala až do krvavej občianskej vojny. Autorkine stanoviská ukazujú, že francúzsky model sa sekularizačným hnutiam javil ako celkom podarený príklad neutrálneho laicistického štátneho spoločenského postoja k náboženským otázkam, čo v roku 1905 kulminovalo odlukou Cirkvi od štátu.

V Nemecku autorka odporúča vziať do úvahy protestantizmus ako dôležitý faktor sekularizačných snáh. Tu sa v rámci Kulturkampfu podaril v roku 1870 presadiť zákon o civilných ohláškach a civilnom manželstve pre osoby, ktoré zákonne nepatria do žiadnej z uznaných cirkví, ako aj zmeny v učebných osnovách.

Laureátka ceny Maxa Webera vo svojej knihe veľmi presne poukázala na skutočnosť, že taktika antiklerikálnych hnutí založená na pranierovaní morálnych pokleskov kléru, obracajúca sa ekonomickými argumentmi proti kláštornému spôsobu života, podporená rozporom medzi modernými poznatkami a zastaraným spôsobom cirkevného myslenia, v spojení s napádaním dogiem, prinášala nositeľom týchto ideí nezanedbateľné úspechy. Ako podotýka Lisa Dittrich, samotné antiklerikálne skupiny boli značne heterogénne,. Myšlienky antiklerikalizmu boli agendou liberálov, republikánov, socialistov, anarchistov a nemožno zabudnúť ani na skupiny rozličných voľnomyšlienkarov, a niekde aj slobodomurárov. Podľa autorky sa v zmysle kultúrneho boja v Nemecku a Francúzsku podieľali na antikatolíckych útokoch sčasti aj protestanti a v nepatrnej miere aj židia.

Knihe nemožno z metodologického, obsahového a formálneho hľadiska nič vytknúť. V piatich vyvážených kapitolách (Štát, cirkev a obyvateľstvo – antiklerikálne kontexty; Škandalizovanie a obraz európskeho obyvateľstva; Okruhy konfliktov a sekularizačné zápasy; Formy a dynamiky diskurzu; Antiklerikalizmus ako európsky fenomén) obohacuje doterajšie poznatky k danej téme a kontextuálnym prístupom mapuje verejné sekularizačné aktivity (konflikty) v krajinách, ktoré mali v tejto oblasti značný vplyv aj na dianie v ostatných častiach kontinentálnej Európy.

Najväčším prínosom tohto rozsiahleho diela je skutočnosť, že autorka načrtáva – ak nie novú, tak rozhodne inú – interpretáciu európskeho Kulturkampfu, na akú sme v našom prostredí boli doteraz zvyknutí. Vo svetle jej poznatkov sa dnešnému čitateľovi dobové procirkevné a proticirkevné postoje už nemusia javiť také jednoznačné. Samozrejmosťou monografie sú zoznamy skratiek, bibliografické a obrazové prílohy spolu s menným a vecným registrom. Nechýbajú ani ukážky dobových karikatúr. Len samotný zoznam použitej literatúry a prameňov číta 82 strán! Knihu odporúčam nielen historikom, ale aj politológom a teológom, keďže súčasné podoby liberálnej demokracie s jej etatistickým ponímaním sekularizmu sú v mnohom iba pokračovaním predchádzajúcich hnutí, ktoré táto publikácia nebývalo profesionálnym a ideologicky nezaujatým spôsobom mapuje.

Autor je historik, spoluzakladateľ Centra pre štúdium kresťanstva a komisár v Slovak Commission for Comparative Ecclesiastical History.