Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Sestry a ich sloboda

Číslo 1/2015 · Peter Tavel · Čítanosť článku: 1007
 

Súď ma a skúšaj, dokumentárny film, réžia Ivica Kušíková, SR, 2013, 72 minút.

Sestry Helena, Oktávia, Hilma, Mária Slavomíra, Aleška, Cherubína, Elena, Stela a ďalšie iné rozprávajú svoj príbeh z päťdesiatych rokov, keď ich socialistický režim „odsunul“. Zásah režimu do života sestier „Akciou R“ im však otvoril inú dimenziu. Podľa dojmu, ktorý na nás sestry nechávajú, sa zdá, že mali, paradoxne, možnosť žiť svoje rehoľné zasvätenie inak – hlbšie. Môžeme povedať duchovnejšie?

Ak hovoríme o „inom svete“, nedá sa prehliadnuť kontrast medzi dvoma svetmi: Je to svet komunistickej ideológie a svet, na ktorý poukazujú rehoľníčky. Na jednej strane je čítaný príkaz Rudolfa Slávka o „etapovitom, pokiaľ možno pokojnom vyvezení sestier“ a na druhej znejú slova sestry Oktávie: „Keď prišla bomba, komunizmus... temná noc...“ Temnou nocou – rečou stredovekej španielskej mystiky – je nazvaný komunizmus. Jeho ideológia tým dostáva jasnú historickú reflexiu ústami ženy, ktorá má morálnu autoritu. Hodnoty validovala vlastným životným príbehom. Aký neprehliadnuteľný historický omyl komunistov bol predpoklad, ktorý vyslovila sestra Hilma: „Keď sa rehoľníci odstránia, ľahšie sa bude šíriť ideológia!“ Toto sa dáva divákovi v sendvičovom prevedení: súčasné vstupy preživších krehkých sestier, podopierajúcich sa barlami, sú prekladané spomienkami z minulosti, ktorá sa ich už ako keby ani nedotýkala. Odpustenie ich urobilo slobodnými.

Je možné vidieť dva svety vedľa seba: absurditu komunizmu a človeka „z iného sveta“, ktorý z toho vyšiel ako víťaz. Vidíme veľkodušnosť a jemný úsmev na tvárach sestier, ktoré popisujú, ako za ťažkú prácu v továrni dostávali prázdne výplatné obálky alebo obálky s dlžnými lístkami za čistenie WC v továrni. Nespravodlivosť zvyšuje divákovi filmu krvný tlak. Ľahkosť a spomínaná veľkodušnosť, s ktorou túto krivdu sestry popisujú, však pripomína obrovský paradox človeka, o ktorom hovorí Viktor E. Frankl. A to, že človek má v sebe obrovské tajomstvo – je tvorom, ktorý dokáže stavať plynové komory, a je zároveň tým tvorom, ktorý do nich kráča s hrdosťou a so vztýčenou hlavou. Áno, buď tieto sestry vyhlásime za osoby nepoužívajúce zdravý rozum, alebo v nás narastie úcta pred svedectvom o tom, že „nad viditeľným vládne neviditeľné.“ Transcendentný rozmer vnímali, paradoxne, aj vtedajší komunisti. Jeden z nich hovorí: „Tie vaše handry, hovoria samé o sebe o Bohu, preto ich treba vyzliecť.“ Na druhej strane sa pokúšali izolovať predstavených, lebo si mysleli: „Predstavení ich držia.“ To bol však veľký omyl, veľké nepochopenie, lebo volá Boh, nie predstavený.

Ďalším paradoxom je výrok sestry Márie Slavomíry: „Za odchod do civilu sestrám sľubovali dvadsaťtisíc korún a byt... Mysleli si, že keď nám budú sťažovať život, že sestry odídu, ale, paradoxne, neodišla žiadna sestra.“ Či sa za touto voľbou nedajú tušiť iné hodnoty a iný svet? Prečo sa sestry nechovali rozumne? Ako by si s tým poradila moderná psychoanalýza so svojou honbou za libidom? Nad „vchádzaním úzkou, nie širokou bránou“ by si vylámala zuby.

Ženská krehkosť nadobúda silu, sila sa prejavuje v slabosti (2 Kor 12,9). Sestry sa dokázali vzbúriť. Jedna zo sestier hovorí „ ...my sme sa všetky uzhodli, že na cirkevne zasvätené sviatky do prace nepôjdeme. Za každý sviatok, ktorý sme nenastúpili do práce, nám strhli dva dni z dovolenky – my sme mali tej dovolenky štrnásť dní, a cirkevne zasvätených sviatkov v roku bolo sedem – takže sme celú dovolenku mali vyčerpanú... a keď bola celozávodná dovolenka a čistenie strojov, mníšky boli tu.“ Mária Slavomíra hovorí: „Povedali nám, že nás nepustia na svätú omšu... a my sme povedali, že keď nás nepustia, že vyskáčeme oknami. Nakoniec na svätú omšu s nami chodila slečna, ktorá nás strážila.“

Sestry mali jasno, kto je ich autoritou, a pri jej ohrození to dávali zreteľne najavo. Nedokázali im vnútiť inú autoritu. Žiaden kompromis. Jedna sestra hovorí: „Zobrali nám provinciálnu predstavenú a my sme druhý deň nešli do práce. Kedysi bol štrajk veľká opovážlivosť. Ale my sme si povedali, že nám zobrali všetko a že máme už iba život, a že ten dáme, ak bude treba.“ Nešli na voľby, lebo nechceli podporovať zlo. Nútili ich dokonca aj vojaci, no aj tak nešli. Viac ako téma autority však vystupuje téma vnútornej slobody človeka, ktorému zoberú všetko. Tento komfort si môže dovoliť v dnešnej dobe iba málokto.

Výpovede mladých sestier zo súčasnosti sa striedajú s výpoveďami sestier o tom, aká bola formácia v deportácii, a ako (vtedy zakázané a utajované) „sestry formátorky“ za to súdili a väznili. Pohľad na pavlač väzenia na Pankráci, kde tieto sestry kedysi väznili, je sugestívny.

Podobne sugestívne je aj rozprávanie sestry, ako vo väzení dostala nevypraté mužské oblečenie, vrátane spodného prádla. Ťažké podmienky vykresľuje aj ponižovanie dozorcom: „Vrahyne zabíjajú iba telo, ale rehoľníčky zabíjajú ducha.“ Sestry sú však akoby z iného sveta. Popri všetkých zlých podmienkach väzenia sestra, paradoxne ako najhoršie, vníma toto: „Najbolestnejšie bolo to, že sme nemali prístup k sviatostiam.“ Sestra ukazuje zhrdzavené šľapacie záchody s komentárom: „Niekedy poslúžili aj na pitie vody.“ Ako záver tejto časti je povzdych sestier pozrejúcich sa na väzenské cely: „Ach, Bože, všetko pominie. Boh ale naveky.“ Autorka potom necháva dlhé sekundy – pohľadmi na železnicu a na obilie na poliach – doznieť túto ich vrcholnú životnú skúsenosť.

Autorka ukazuje, ako sa sestry postupne adaptovali, našli si spôsob života v nových podmienkach: Pomáhajúci vlčiak ťahajúci sane s potravinami. Vnímanie povolenia vychádzať von od dozorkyne, ako analógia rehoľného pravidla, ku ktorému sa zaviazali. Modlitby v prírode. To všetko ukazuje obdivuhodnú schopnosť sestier – schopnosť prispôsobiť sa. Autorka nakoniec robí zhrnutie rezignovanou správou dohliadajúcej Burdichovej v roku 1954: „Pozorujem na sestrách, že sú stále viac a viac zatvrdené.“ Spustošené budovy, ktoré nám autorka ukazuje, symbolizujú spustošený režim. Karta sa obrátila. Setra dominikánka v bielom habite, ktorá ide schátranými a špinavými priestormi fabriky, symbolizuje víťazný pochod ducha, ktorý je nadčasový.

Autorka ukazuje súčasnú mladú novicku Zuzanu, ako keby chcela ukázať nezmyselný zápas komunistov ako boj proti vetru. Oni sú preč, a život ide ďalej. Sestry hodnotia, vidia „duchovné ovocie.“ Jedna sestra konštatuje: „To bol duchovný proces, my sme na tomto spoločenstve duchovne vyrástli... Chceli zobrať sestrám tú slobodu, ktorú nemohli.“ „Predtým bola vzdialenosť medzi rehoľami, ale potom nastalo zblíženie.“ „Tiež nastalo utvrdenie v povolaní – tí, čo neboli istí, odišli, ... bola to očista,“ hovorí sestra so životnou múdrosťou. Autorka tak ukazuje, že boj režimu proti sestrám bol boj s veternými mlynmi, a na konci filmu sa divák už orientuje: vidí úbohosť tých, ktorí tomu celému socialistickému ošiaľu kedysi verili. Má tiež pred sebou životy, príbehy a skúsenosti žien, ktoré sú akoby z inej planéty.

Autor je kňaz a dominikán. Je profesorom a dekanom Cyrilmetodějskej teologickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci. Text odznel ako oponentský posudok počas obhajoby dizertačnej práce sestry Ivice Kušíkovej SSpS, na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.