Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Lúče otcovstva

Číslo 1/2015 · Karol Wojtyła · Čítanosť článku: 2602
 

Karol Wojtyła, neskorší pápež svätý Ján Pavol II, je autorom štyroch divadelných hier. Prinášame prepis jeho filozoficko-poetickej hry Lúče otcovstva v úprave slovenského divadelného súboru Teatro Colorato.

ADAM: Som Adam. Roky už žijem ako človek vyhnaný z najhlbšej časti mojej osobnosti a zároveň odsúdený na to, hlbšie ju skúmať. Koľkokrát som rozmýšľal, že by som sa mal stratiť, stotožniť sa s každým človekom, ktorý splýva s procesmi dejín, kde rozhoduje množstvo, teda masa. V každom človeku nájsť seba nie zvonku, ale zvnútra.

Ľudia vychádzajúci z brán huty v robotníckych kombinézach, kožených bundách míňajú ma na rohu ulice. Nehľadia mojím smerom. Mieria do svojich domovov a ticho zamykajú za sebou dvere. Hľadia s obavami na to, čo po nich zostane, iní ani len neodvracajú pohľad, všetci prechádzajú. Každý z nich nesie v sebe neznámy obsah, ktorý sa nazýva človečenstvom.

„Ja“ a metamorfózy toľkých ľudí. Stále pred tým stojím.

Vybral som istého človeka a postavil ho ako spoločného menovateľa k dejinám všetkých ľudí. Nech bude prítomný vo všetkých, a súčasne, nech nebude žiadnym z nich. Potom som sa mu prizrel a bol som to ja.

Hľadím smerom k tým, ktorí odišli, ktorí zahynuli vo vojne. Je pravda, že všetci bojujeme –, ale sme všetci vojakmi? „Prichádzať“ znamená to isté ako „približovať sa k smrti“? Je pre mňa ľahšie cítiť sa osamotene, ako premýšľať o smrti. Samotu ani nik nenazýva hriechom.

Spomedzi slov, ktoré používam, rozhodol som sa vyhodiť slovo „moje“. Ako môžem používať toto slovo, keď viem, že všetko je Tvoje? Musím sa ho zbaviť– nič nemať, nič nechcieť vlastniť. Bojím sa slova „moje“, hoci zároveň milujem to, čo v sebe zahŕňa. To slovo ma stále stavia proti Tebe. Chcem mať všetko skrze seba, nie skrze Teba. „Moje.“ Takto ma nikdy neopúšťa myšlienka, že si sa vo mne sklamal.

Ale to Ty realizuješ svoj plán. Formuješ ma a rozvíjaš napriek tomu, čo si predstavujem o vlastnom „ja“ a o všetkých ľuďoch.

Do mojej samoty vošla Žena. Vošla a stále vchádza. Chceš, aby som miloval. Vstupuješ do toho, čo ja nazývam samotou, a rozbíjaš odpor, ktorý Ti kladiem.

Prichádzaš ku mne a môj vzdor slabne. Neostane nič z tej samoty, ktorou sa Ti snažím odporovať. Prestávam postupne vnímať, že to Ty sa prejavuješ vo mne a postupne sa začínam domnievať, že to ja prejavujem seba v sebe.

A tak je to až do momentu, keď láska zabolí. Akýmsi nedostatkom vlastného „ja“ v milovanom. Vtedy najlepšie vidno, že slovo „moje“ ide stále s ním, a človek ide tam, kde ho vedie.

Ruky natiahnuté, aby ma uchopili snáď i roztrhali.

ŽENA: Adam!
ADAM: Bola to Žena a v nej sa počal Nový Život. Tá Žena bola Matka.

Stál som na hranici medzi otcovstvom a samotou. Mal som byť otcom? Či sa len stále spájať v myšlienkach a činoch ľudí z ideou Otca?“ Musel si sa dotknúť mojej vôle tou láskou, ktorá je Naplnením? Vo mne sa láska nikdy nenapĺňa. Sklamal si sa vo mne. Či som hneď nevolal: „Nechaj mi moju samotu!“ Kričal som proti sebe – či skôr proti Tebe! Mohol si ma nechať v sfére samotnej plodnosti. Nestavať ma do otcovstva, s ktorým si neviem poradiť! Prečo si ho zaštepil do hĺbky mojej duše? Či Ti nestačilo, že ho máš v sebe? Cítil som sa celkom bezradný – to, čo bol dar, stalo sa pre mňa bremenom, ktoré som nedokázal niesť.

... ja, ktorý sa stále pomíňam. Každým krokom sa môj život vytráca... a stále sa nanovo začína.

ŽENA: Milujem Adama. Vo mne je láska silnejšia ako samota. Ponúkam mu otcovstvo, ktorého sa on zrieka. Pamätaj, zostaneš vo mne, vo mne máš svoje miesto – nie iba zastávku.
ADAM: Po dlhom čase sa mi podarilo pochopiť, že nechceš, aby som bol otcom bez toho, aby som bol dieťaťom. Práve preto prišiel na svet Tvoj Syn. On je sám – myslel som si – ako sa mu viac pripodobním, stanem sa nezávislým. Ach stáť tak nad všetkým, vtedy budem najbližšie Teba.
ŽENA: Prečo pohŕda otcovstvom? Prečo neverí v to svetlo, ktoré je prepojené s únavou. Únavou, ktorá vypĺňa život. Matka je tieňom pre svoje deti. Otec vie, že v nich je: chce v nich byť a zisťuje v nich seba. Ja neviem, či som v nich – cítim iba, keď sú ony vo mne.
ADAM: Som blízko teba a zároveň tak ďaleko.
ŽENA: Ľudské materstvo je poznačené znakom bolesti a ňou platí za radosť z existencie. Nechceš byť ženíchom, no ja k tebe hovorím slovami nevesty. Nechceš byť otcom, lebo si vyberáš svoju samotu.
ADAM: S údivom hľadím na Ženícha, a predsa sa naňho neviem premeniť. Ako veľmi je preplnený ľudskou podstatou! On je živým kontrastom všetkej samoty.
ŽENA: Dieťatko, už viem, že žiješ, lebo striedavo plačeš a smeješ sa. Chcem ťa ušetriť hanby existencie – a preto vravím: vezmi do seba svetlo, ktoré ťa prevedie Adamovou samotou a privedie k Otcovi.
ADAM: Samotu si vyberám preto, aby som zostal iba sebou a nebol nikým iným.
ŽENA: Nie som nevestou toho, ktorého milujem. Som iba matkou. Naše pravdy sa nemôžu stretnúť. Ach, Adam, ži si vo svojej samote.
ADAM: Nie som „osamotený“. Som omnoho viac: „Som uzavretý.“
* * *
ADAM: Nie som proti Bohu. Obdivujem ho a zbožňujem – a súčasne mu vzdorujem. Robím to vo veľkej miere preto, lebo nie som schopný konať inak. Som príliš zahľadený do seba.
* * *
Ale predsa viem, kto bol Adam a kým je. Ktože ho oddelil od ľudí, kto ho učinil osamoteným medzi všetkými? Alebo stal sa osamoteným z vlastnej vôle? Alebo sa stal osamoteným preto, aby samotu zakorenil do iných? Samota sa prieči láske.
ADAM: Mladá žena objíma v náručí dieťa. Tvárička, oči svietia rovnako, ako dnes. Oči najviac zostanú rovnaké. História očí: cez obrazy fotografií spojená do jedného prúdu a v nich identita duše.

Dvojročné dievčatko s obrovským psom. Pes sa volal Arpád; mal rozkošný ňufák, keď sa približoval k malej, vrtel chvostom ako vetvou, malé nevinné stvorenie, ako ťa počúva celá príroda, ani tento obor nešteká

Veľké rohy, hlava naklonená nabok – bojuješ, malá? rohov sa nebojíš? drobné rúčky ťukajú paličkou, akoby rohy boli klávesmi nástroja ukrytého v koze.

Sliepky a malé kuriatka, s ktorými sa na dvore motáš každý deň a trháš pritom kvietky.

ŽENA: Počujem hlas Ženícha, ale ty ma nikdy nevoláš. No ja počujem ten hlas čo ma k tebe približuje. Tak veľmi chceš byť sám, že tvojim perám je cudzie slovo „sestra“, „nevesta“. A predsa ňou som.
ADAM: Tu pod dáždničkom, aby si sa schovala, keď je horúco. Tu s mamou. Tu s deťmi. Tých fotiek je v albume veľmi veľa, celý film. Ocko v ňom nie je a už nikdy sa doň nedostane.
ŽENA: Keď ešte bola v obecnej škole – pamätám si vtedy jej smiech, slobodný, dievčenský smiech. „Malé pišťadlo“. Popoludní mala vyučovanie, na zošite z poľštiny mala škvrnu, dosť často tam čmárala slová, hoci sa jej nepísalo ľahko. Potom ešte hodina geografie, potom ešte domáci výkres – a potom voľnosť, voľnosť: možno bežať dlhou chodbou, možno sa točiť dokola, možno pišťať... „Prišiel ocko“ – potajme sa vkráda, aby mohla znenazdajky potiahnuť za rukáv a pritúliť sa „tu som“. „Vieš, že už mám ocka,“... tak mi hovorievala.
* * *
MONIKA: Ako veľmi ťa ľúbim, otec môj, zvláštny otec, zrodený v mojej duši, Otec, ktorý si sa vo mne zrodil, aby si mňa zrodil – počas toľkých rokov som nevedela, že si sa tak veľmi vo mne rozrástol, nepoznala som dlho tvoju tvár, teplé oči, schýlený profil, až do dňa, v ktorom som dala do súvislosti ohromnú túžbu mojej duše práve s tebou – až do dňa, v ktorom neprítomnosť sa musela stať prítomnosťou,

Otec môj, bojujem o teba. Buď ty vo mne tak, ako ja chcem byť v tebe.

MONIKA: História môjho otca vo mne sa začína neprítomnosťou, v ktorej on stále musel byť, aj keď som ho vôbec necítila. Dokonale prepojená s matkou som nevedela, že niekedy prepukne, lebo tkvie vo mne celej koreňmi, akoby d r u h ý p a r a l e l n ý k m e ň. Akéže bohatstvo konárov a haluzí, a hore listov, všetko rastie z jedného systému, pretože korene sú spoločné. Tak rástol vo mne otec cez matku.

Svet môjho otca – ako veľmi v ňom túžim byť!

MONIKA: Teraz si tu so mnou. Budeme popíjať čaj, chrúmať sucháre s maslom. Kedy sa vypovie to, čo je obsiahnuté v tebe a vo mne, čo do hĺbky plní vedomie a čaká na slová?
ADAM: Keď niečo nevieš vyjadriť, keď sa ostýchaš svojich pocitov. Si uzavretá vo svojich úsudkoch, tie plynú z prvého pocitu.
MONIKA: Kto má právo do nich vojsť? Také právo má určite otec.
MONIKA: Keď som bola malým dievčatkom, behala som veselo po tráve, zháňala sliepky z dvora, v postieľke spávala s medvedíkom, potom sa mi macko sprotivil, tak som odvtedy spávala s bábikou. Na jar som zbierala kvietky pre niekoho..., pre niekoho..., pre Ocinka Chcem mať ocinka, blízko srdca, musím si ho nájsť, z celej mojej nádeje.
ADAM: Po dlhom čase sa mi podarilo pochopiť, že nechceš, aby som bol otcom bez toho, aby som bol dieťaťom. Práve preto prišiel na svet Tvoj Syn. Keď prišiel, ja som ostal naďalej spoločným menovateľom vnútornej samoty človeka. Tvoj Syn do nej túži vojsť. Túži, lebo miluje. Na hranici samoty sa musí láska stať utrpením: Tvoj Syn trpel.

Nie som proti Bohu. Obdivujem ho a zbožňujem – a súčasne Mu vzdorujem, lebo nie som schopný konať inak.

MONIKA: Otec, čím znie to slovo?
ADAM: Nechcel som prijať utrpenie, ktoré vytvára riziko lásky.
MONIKA: Veľakrát som priniesla kvietky, keď nebol v izbe, postavila ich na stôl a hneď som odišla. Všimne si moju prítomnosť podľa kytice, ktorá zostala vo váze pri jeho knihách. Pomyslí si: „Som v jej srdci,“ a mňa pohľadá vo svojom srdci, hoci len na chvíľu.
* * *
ADAM: Ideme po lese. Stromy sa vypínajú do výšky, zaplňujú oblohu. Kráčame vedľa seba. Lesklý vzorovaný trup sa rytmicky chveje uprostred trávy. Na prešliapanom páse sa prudko schúlila do klbka a vyplazila jazýček z m i j a. Treba ochrániť dieťa!
MONIKA: Nemám strach. Vzal si ho na seba.
ADAM: Niečo sa stalo a neviem – čo.
MONIKA: Otec, čím znie to slovo.
ŽENA: Adam! Otcovstvo nie je iba bremenom, ktoré treba niesť osamote. Ani privilégiom, z ktorého čerpáš sám.
MONIKA: Na čo myslíš?
ADAM: Na tvojho Otca.
MONIKA: Dal mi život.
ADAM: Nie. Iba som z teba vzal to, čo prináleží Jemu. Môžem sa iba v tvojich predstavách spájať s myšlienkou o Otcovi. Môžem pre teba znamenať iba tú Veľkú Podstatu... Iba rámy
MONIKA: Vyplň, ich sebou! Vieš, aký si potrebný, koľko som z teba vzala a stále beriem? „Otec, čím znie to slovo?“ Ešte neprišiel ten moment, aby mi znelo tebou a tebe mnou?
ADAM: Ideme ďalej. Ideme proti prúdu. Šumenie potoka pomaly narastá po celej dĺžke toku. Je unavená. Sadla si na breh. Ponorila si chodidlá. Aký upokojujúci chlad – aká sviežosť – aké znovuzrodenie.
ŽENA: Ty vieš, že tam, kde je život, tam je aj „Otec“.
ADAM: ... MOJE DIEŤA! Ako nájdem tvoje detské roky V tom, čo je teraz?!
MONIKA: Túžim ťa zahrnúť celým mojím detstvom, ktoré si sledoval na stranách albumu... ľúbila som ťa za celé „včera“, ktoré nebolo – a za „dnes“, ktoré je, a v ktorom je „včera“ obsiahnuté.
ADAM: Minulosť sa pohla k nám a preliala sa cez prítomnosť... Opäť je tu. Slovo, pre ktoré mám pocit, že som ťa sklamal ,,moje“. „Moje“, to znamená „vlastné“.
MONIKA: Keď o tebe rozmýšľam otec „môj“, nenasledujem seba, ale teba, no zároveň akosi idem do seba, aby som ťa tam našla.... chcem v tebe prechádzať, aby si ma mohol nachádzať v srdci – aby si mohol o mne rozmýšľať „moje“... ako sa myslí o vlastnom dieťati.
ADAM: Trasiem sa zo samotnej myšlienky, že by som mohol v tebe niečo pokaziť. Naozaj zostanem iba sebou?
MONIKA: Veľakrát otec opakoval „Si so mnou veľmi zviazaná zvonku, málo je vnútorných väzieb – ach, dieťa, dobre to viem – málo v o m n e žiješ, hoci si tak veľmi blízko.“
ADAM: Nechcel som sa v tebe nachádzať. A teraz sa stalo, že chcem. Keď si sa počala z tvojej matky musela si vniknúť hlboko do vnútra jej tela, aby si sa potom z neho vytrhla prvým poryvom samostatného života... Ak sa máš zrodiť z otca, musíš najprv vniknúť do hĺbky jeho vôle... Už ťa nosím pri srdci a viem, že nemôžem o tebe myslieť inak ako iba „moje“.

Dieťa – keď sa stávam otcom, vtedy musím chcieť, aby sa tá zvláštna bytosť stala mojou. Tá drobná a plachá zároveň, tá smelá a zároveň bezstarostná, tá pokojná a zároveň smutná, vzdorujúca a zároveň nesmierne citlivá – musím chcieť, aby sa zo mňa rodila a zo mňa stále rástla, aby sa nerodila mimo mňa a nerástla mimo mňa – musím to chcieť a obávať sa toho. Obávať sa, to znamená, že láska sa dlhý čas stretáva so strachom. Láska je stále voľbou a stále sa rodí z voľby. Ak milujem, musím si stále voliť teba v sebe, musím tak neustále rodiť teba a neustále sa rodiť v tebe. Musím stále rozdeľovať medzi sebou a ňou a mať zároveň seba v nej a ju v sebe.

ŽENA: Láska nenecháva slobodu vôle ani tomu, kto miluje, ani tomu, koho miluje – a zároveň je láska vyslobodením zo slobody. Samota je tmou. Láska je svetlom žiariacim do samotnej duše a z nej vyžarujú lúče spájajúce nás do spoločného sveta. Adam, prijmi vyžarovanie otcovstva. Otvor brány samoty.
ADAM: Neustále sa okolo vytvára náš svet: môj svet, ktorý je naším – a náš svet, ktorý je mojím. Nebojím sa, že nezostanem sebou. Lúče otcovstva naplnia to, čo spája do hĺbky. Moje dieťa. Postupne sa vďaka tebe naučím, čo znamená byť otcom: spoznám to najsilnejšie puto sveta.

Som Adam. Zvláštne meno. Meno, vďaka ktorému mám pocit, že sa musím stretnúť s každým človekom. Nie aby som v ňom hľadal seba, ale porozumel mu nie z vonku, ale zvnútra.

Text je prepisom divadelnej hry Lúče otcovstva, ktorá je skrátenou verziou pôvodnej divadelnej hry. Z poľštiny preložila Lucia Selepová, autormi úprav sú Juraj Fotul a Peter Weinciller. Viac podrobností nájdete na webovej stránke divadelného súboru Teatro Colorato – www.colorato.sk.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.