Pravé umenie

Číslo 1/2015 · Timotej Križka · Čítanosť článku: 2416
 

Od chvíle, keď Eva ochutnala jablko zo stromu poznania dobrého a zlého, je ľudstvo odsúdené na nekonečné úsilie dosahovať pravdu. Keď si človek prvýkrát uvedomí svoju nahotu, nahotu svojej existencie a krehkosť pred bytím. Keď prvýkrát pocíti pominuteľnosť, stojac sám oproti sebe v odraze zrkadla. Strach z vlastnej existencie v nás neprestajne kriesi hlboko zakorenenú túžbu po dosiahnutí ideálu a po absolútne. Chceme, ba priam túžime poznať chuť skutočnej pravdy. S uvedomovaním si vlastnej existencie vydávame sa na dobrodružstvo hľadania zmyslu, na blúdenie, azda i na prekliatie. Také sú možnosti zvané život. Putovať za poznaním.

Zakúšať pocit duše vytrhnutej z blaženej nevedomosti (alebo z absolútneho vedomia?) na limitovanú pozemskú úroveň… Tak sa z dieťaťa stáva bytosť, ktorá sa snaží vedome kontrolovať priebeh svojho bytia. Chytáme opraty svojho osudu a zo strachu z vlastnej nahoty sa snažíme zaodieť svoju zraniteľnosť. Pritom siahame po všetkých možnostiach ako tento strach zakryť.

Funkcia umenia je obsiahnutá v tomto poznaní. V otrase nami samými. Nastoliť katarziu vlastného ja a ponúknuť svoj pohľad do zrkadla, ktoré nám nezištne ponúka cestu za absolútnom. Rozbiť skostnatenosť a konformitu rozumu, všetky umŕtvujúce stereotypy, hľadať živý pulz času a priestoru. Naštrbiť pevnosť hradieb svojich názorov a vyhranených postojov, o ktorých sme presvedčení, že sú pravdivé, a pomocou ktorých tlačíme iných k životu podľa našich predstáv. Vystreliť impulz potrebný na znovu uvedomenie si nahoty a potrebu obnovy. Obnovy duše.

Človek, „kráľ tvorstva”, je odsúdený spoznávať zmysel vlastnej existencie. Táto bolestivá cesta sebapoznávania je súčasťou jeho evolúcie. Evolúcie, ktorá zanecháva po sebe stopu. Stopu našej kultúry.

K poznaniu vedú rôzne cesty. Cesta rozumu, ktorá hľadá východiska cez poznanie rozumové a empirické. Pomocou filozofie a vedy pátra po Pravde a snaží sa definovať absolútnu hĺbku tajomstva. Popri vede a filozofii je aj umenie cestou poznania. Poznania celistvého, prenikavého, osobitne ľudského. Vo vede ľudské poznanie stúpa po nekonečnom rebríku tvrdení, keď každé ďalšie nové tvrdenie nahrádza tvrdenie predošlé. V umení vzniká poznanie ako obraz, vždy nový, nanovo celistvý a unikátny. Akási pečať absolútnej pravdy, syntéza intuície, citu a rozumu. Pomocou limitovanej, ohraničenej formy zachytáva tajomstvo. Vnemy duchovné pomocou vnemov materiálnych.

Pravda obsiahnutá v umení často rozumu uniká, ba priam ho presahuje. Zapája tak celého človeka do pohybu. Človeku vzdelanosť a informovanosť nezaručuje múdrosť a už vonkoncom nie onen metafyzický presah. Informácie často nie sú v súlade so správaním alebo cítením. Osvietenie ducha nás však naplní a presvetlí aj najtemnejšie hlbiny. Nazretím do obrazu akoby sme sa dotkli pravdy ukrytej v hieroglyfe. Taký je zmysel umeleckého diela.

Technické dielo slúži takisto človeku, ale napĺňa v prvom rade jeho materiálne potreby, rozvíja a dvíha úroveň života, zefektívňuje jeho fyzickú potenciu. Umelecké dielo zefektívňuje ducha. Technické dielo rozvíja pominuteľné, umelecké dielo rozvíja večnú dimenziu človeka.

Jednou z mnohých úloh umenia je teda formácia človeka. Tvoriť z človeka svetského, človeka duchovného. Pominuteľný život premieňať na život večný. Rozvíjať jeho večnú dimenziu a tým ho zušľachťovať pre život upriamený k nadprirodzenému a k nesmrteľnosti duše. Prerastať z telesnej bytosti k bytosti duchovnej – „anjelskej”.

Problém dnešnej kultúry spočíva v tom, že nehľadá odpovede zjavené v neprečítanom písme okolitého sveta. Presadzujeme seba a sebe podriaďujeme svet. Zväčšujeme svoj vplyv, svoje postavenie a zabúdame, že tým umenšujeme všetko okolo seba a strácame prirodzené ukazovatele našej cesty.
Touto diagnózou trpí súčasná kultúra a je ňou aj napadnuté umenie.

Vytvára sa kult človeka, ktorý postráda všetko nadprirodzené. Akási forma ohraničeného antropocentrizmu dáva človeku do rúk právo rozhodovať o všetkom. Takto orientovaná spoločnosť, opierajúca sa iba o ekonomickú stabilitu, vytvára z človeka konzumenta. Človeka výhodného či nevýhodného, s cenou či bez ceny na trhu.

Pravé umenie vzniká a upevňuje sa tam, kde je prítomná silná, až neuspokojiteľná túžba po duchovnosti, po tušenom ideále. Súčasné umenie je odklonené od hľadania ideálu, je redukované a samo redukuje zmysel na zvýraznenie egocentrickosti človeka. Zužuje vlastné danosti a vytvára akúsi karikatúru samého seba. Nezušľachťuje, naopak prehlbuje duchovnú invaliditu.

Umenie dnes vytvárajú jedinci, ktorí si prisvojujú svoje dielko ako samostatný čin, ako nezávislý výraz ich osobnosti, bez pocitu kontinuity smerom do minulosti, a preto aj bez kontinuity smerom k budúcnosti. Je to prejav iba ich vôle.

Umenie je v prvom rade posolstvo. Nie je to iba krása sama, odabstrahovaná od ideálu. Musí byť esenciou pravdy. Len Pravda môže uspokojiť potrebu po poznaní. Tvorca ale musí podstupovať náročný proces obety svojho života. Vyžaduje si to odvahu nebáť sa trpieť, ale takisto odvahu prijať každodennú radosť. Vyžaduje si to mnoho citovej čistoty a bezvýhradnosti. Milan Rúfus povedal: „Treba byť vládcom a zároveň jedným z najodovzdanejších, treba byť trikrát človekom.” Bez tohto sebazaprenia sa míňame so skutočnou pravdou, ktorá jediná má schopnosť presiahnuť možnosti každého jedinca. Skutočný umelec spláca dlh za dar, ktorý dostal. Je potrebné podstúpiť túto obetu, aby dielo dosiahlo skutočný a pravdivý výraz.

Biológ a antropológ Bernard Bavink napísal: „Kde vedec a filozof musia zmĺknuť, tam umelec a prorok môžu ešte hovoriť.” Veda je sústavou pojmov, vyjadrených slovom. Nie reč tvorí pojmy, ale pojmy si vynucujú výraz v reči. My sme, ale z pohodlnosti, obmedzili rozmýšľanie len na princípe reči. Ak na niečo nevieme nájsť správny výraz, nevieme „zamknúť” myšlienku do klietky slova, musíme použiť neobmedzené možnosti obrazu. Či už obrazu tvoreného pomocou slova v básni, či pomocou chladného kameňa v soche, alebo farby v obraze. Takto otvárame dušu a vedieme vlastnú skúsenosť k hlbokému autentickému zážitku končiacemu v prapodstate bytia. Solženicyn povedal: „Umelci môžu spôsobiť zázrak. Umenie sprostredkuje človekovi počas jeho krátkeho pobytu na zemi celú skúsenosť ľudstva.”

Veď duch približuje toto tajomstvo, odhaľuje pravdu, a tým prehlbuje život. V Medňanského obrazoch nejde len o akési vlnové dĺžky svetla, odrazené od plátna a dopadajúce na sietnicu oka. Ani pri klavírnom koncerte nejde len a akýsi kmitočet vzduchu.

Kultúra zahŕňa všetko, čoho sa človek dotkne. Na čom zanechá stopu svojej tvorivej, ale i deštruktívnej existencie. Svojho ľudského „ja“. Humanizovanie sveta prejavené cez bádanie človeka. Je dôležité, aby táto stopa bola polpriamkou, ktorá smeruje k dokonalosti. Prejavom kultúry a človeka par excellence je umenie. Je to jazyk, ktorý dáva hmote dušu. Tvorí z chaosu harmóniu. Snaží sa s pomocou materiálu poukázať na duchovno. Je to skratka, podobenstvo, a zároveň dotyk s nekonečnom, ktoré presahuje naše empirické chápanie. Je dôležité, aby ale tvorca mal úctu aj pred hmotou samotnou. Nie je to len on, ktorý z blata robí zlato.

Iba v úcte k samotnej matérii môže vzniknúť duch. Ak bude počúvať farby, rozumieť kameňu a mať v úcte svetlo, iba vtedy bude môcť zvíťaziť a zušľachtiť. Iba vtedy sa dotkne skutočnej pravdy. Ako človek, ktorý krotí divokého koňa, musí toho koňa milovať. Tak dosiahne spoločníka, ktorý ho bude niesť životom. Ak sa k nemu bude správať tyransky a presadzovať svoju silu bez rešpektu, tak výsledok bude zotročený a zlomený tvor bez života. Nesmie znásilniť tvar, ale načúvať mu. Rešpektovať ho a milovať pravdu. Obetovať sa pre pravdu samotnú. Bohužiaľ dnešné podstúpenie tejto obety je veľmi vzácne.

Je zodpovednosť podstupovať túto cestu, a preto je pokora potrebná na prvom mieste. Každý ťah štetca musí byť ozvenou Boha. Ruka maliara nech je predĺžením ruky Božej. Duch nech presiakne každý zárez do dreva. Len takto, v pokore, sa môžeme dotknúť a zakúsiť skutočné dobro a pravdu. Nechať pôsobiť sily presahujúce naše obmedzenia. Sprostredkovať dušu napĺňajúci zážitok z kráľovstva nebeského. Nechať pôsobiť nadľudskú čistotu, aby skrze dielo presvecovala svet.

Ak je najlepším opisom chleba hlad, tak si myslím, že v umení by sme sa nemali vyhýbať ani „blatu”. Dielo je vždy inotajom, kde môžeme pomocou zámeny poukázať cez menšie na väčšie. Rozpráva o živote cez neživé. Dobro popisuje zlom. V konečnom nachádza odraz nekonečnosti. Život je plný protikladov, a my môžeme čítať tieto protiklady ako dramatické súčasti každého hodnotného diela. Integrita týchto rovín, ktoré sú obsiahnuté naplno v diele nie iba v zriedenej forme, dáva hĺbku dielu samotnému. Práve vlažné momenty života, kde necítime pravú chuť protikladov, ale akúsi zriedenú gýčovosť, nás mätú a odkláňajú od poznania. Hodnota a hĺbka diela sa vytvára plnou silou protikladov, ktoré sa prelievajú, konfrontujú, a tak vytvárajú prienik cez povrch k jadru.

Strata morálky a mravov, strata úcty k pravde má zdrvujúce dôsledky. Zatiaľ čo ekonómovia vedia vyčísliť trhové straty, ekológovia vedia zhodnotiť straty na svete hmotnom, tak kultúrne straty sú nevyčísliteľné. Podlamujú rozvoj celého ľudstva. Záchrana sa musí zrodiť hlboko v srdci, kde sa neposedne skrýva túžba po pravde vložená Stvoriteľom.

Touto úvahou nechcem v žiadnom prípade podporovať nejaké klišé o nadradenosti umenia ako jediného možného východiska ako dosiahnuť poznanie, a vonkoncom nechcem vytvárať kult umelcov či ich tvorby. Skôr chcem priblížiť, povzbudiť a opodstatniť možnosť ako nahliadnuť pod povrch, ktorý presahuje bytie človeka. Stačí skúsiť otvoriť oči a žasnúť nad dielom toho najväčšieho umelca. A tým porozumieť samému sebe ako i svojmu okoliu. Veď kráľovstvo Božie je medzi nami.

Informovať.
Beztvaré tvarovať.
Formou formovať.
Deformované reformovať.