Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Socialistická vláda a kresťanstvo

Číslo 3/2006 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 4930
 

Slovensko má novú vládu a je to vláda socialistická. Azda hodno pripomenúť, že vznikla po predčasných voľbách, ku ktorým viedla neochota Mikuláša Dzurindu dodržiavať programové vyhlásenie jeho vlády a medzinárodné záväzky SR, ako sme o tom v Impulze obšírne písali, že parlamentné voľby boli slobodné a férové, vládna koalícia vznikla zo strán, z ktorých žiadna uplynulé štyri roky nevládla, že vládne strany spája ideologická blízkosť a v parlamente majú väčšinu. Takže, pokiaľ ide o zachovanie pravidiel formy vlády, tak je všetko v poriadku. Problém je s obsahom. Konkrétne, problémom súčasnej vlády sú strany, ktoré ju tvoria, a ich predstavy o štáte a spoločnosti.

Ešte predtým, než sa dostaneme ku konkrétnostiam, sú namieste dve úvodné všeobecné poznámky, z ktorých bude zrejmé, z akých pozícií sa budeme na politiku novej socialistickej vlády pozerať.
Po prvé, pre zachovanie slobodnej formy vlády v demokratickom režime je nevyhnutné zachovávanie viacerých podmienok, od deľby moci, pravidelných slobodných volieb, cez ústavný charakter vlády, až po obmedzenú moc štátu. Nás bude zaujímať práve obmedzenie moci štátu. Inými slovami to, či štátna moc nezasahuje do vecí, ktoré ju, povedané slovami katechizmu, predchádzajú svojím významom. Spoločnosť totiž netvoria iba atomizovaní jednotlivci a orgány štátu. Medzi jednotlivcom a štátom existuje bezpočet najrôznejších združení a vzťahov, organizácií a inštitúcií, ktoré súčasne slúžia jednotlivcom a celej spoločnosti, a pritom obmedzujú moc štátu. Práve to podporuje rozvoj a zachovanie politickej, náboženskej aj osobnej slobody. V prípade, že tieto na štáte nezávislé inštitúcie obmedzované sú (bez ohľadu na to, že ide o názor parlamentnej alebo spoločenskej väčšiny), štátna moc presahuje svoje právomoci a dochádza – ako to nazýval Tocqueville – k tyranii väčšiny. Túto mäkkú formu tyranie považoval Tocqueville za najvážnejšie ohrozenie demokracie zvnútra, za ukážku toho, ako môže väčšina demokraticky ohroziť slobodu. Nejde len o prirodzené práva a slobody jednotlivcov, ale aj o celý súbor neosobných spoločenských vzťahov. Súčasné liberálne elity, na rozdiel od minulosti, strážia pred neodôvodnenými zásahmi štátu predovšetkým trh a rešpekt k vlastníckym právam. Je to správne, nie však postačujúce. Nemenej dôležité sú ďalšie dve v súčasnosti ohrozené oblasti, a síce inštitúcie rodiny a cirkví. Prirodzene, v prípade oslabovania týchto dvoch inštitúcií, ktoré sú pre zachovanie slobody nezastupiteľné a nenahraditeľné, už liberálne elity nestoja na strane kresťanstva, ale takpovediac na strane socialistickej vlády. Pričom tým, čo znamená znárodnenie pre trh, sú voľné a homosexuálne zväzky pre rodinu a sekularizmus pre náboženstvo. Prvou všeobecnou poznámkou na úvod je teda dôraz na hranice moci štátu, najmä ochrana pred jeho neodôvodneným zasahovaním do oblastí spoločenstva rodiny a cirkví. Pre kresťanov je dôležité, aký je v týchto oblastiach vládny program, ale tiež aké bolo a je pôsobenie súčasných vládnych strán v praxi, podľa čoho možno odhadnúť ich politiku v budúcnosti.
Druhou úvodnou poznámkou, ktorú nemožno obísť, je pomenovanie súčasného stavu. Popis slovenskej reality, v akom stave je ochrana prirodzených práv jednotlivcov, postavenie rodiny a cirkví pred štátom, či štát príslušné slobody a práva dôsledne chráni, a teda je dôvod na konzervovanie súčasného stavu, alebo ich porušuje a súčasný stav uspokojivý nie je.

Súčasný stav
Začnime zhodnotením stavu, v akom socialistická vláda prebrala krajinu. Napriek tomu, že na Slovensku ústava chráni individuálne práva a slobody a vládne demokratický režim, nemožno hovoriť o dôslednej ochrane všetkých práv a slobôd. Najvážnejším porušením prirodzených práv je porušovanie práva na život nenarodených detí. Umelý potrat je podľa zákona na „kresťanskom“ Slovensku dostupný na požiadanie do tretieho mesiaca a podľa vyhlášky k zákonu dokonca až do šiesteho mesiaca života plodu. Ide o najvýraznejší príklad porušovania ľudských práv a zlyhania štátu rešpektovať a chrániť ľudský život. Ústrednou otázkou, podľa ktorej raz budú budúce generácie hodnotiť našu súčasnosť ako krutú a tyranskú, budú práve umelé potraty. Zlyhanie je to o to vážnejšie, že na budúci rok to bude už 50 rokov (!), odkedy potraty na Slovensku legalizoval komunistický režim, a táto prax doteraz stála život asi milión tristotisíc obetí. Číslo ďaleko prevyšujúce obete všetkých masových zločinov, ku ktorým v našich dejinách došlo, vrátane holokaustu a prenasledovania počas komunizmu.
Ďalšou oblasťou, kde štát prekračuje svoje právomoci, sú zásahy jeho moci voči rodine a manželstvu. Slovenské právo síce zatiaľ uznáva, že manželstvo tvorí zväzok muža a ženy a vo všeobecnosti považuje rodinu za základnú bunku spoločnosti, nerešpektuje však jedinečnosť ďalších tradičných spoločenských privilégií rodiny a manželstva. Rodina je v kríze. A namiesto toho, aby sa jej od štátu dostalo podpory, dochádza naďalej k jej oslabovaniu. Najväčším problémom súčasnosti je v prvom rade nízka pôrodnosť. Ďalej, taká rozšírenosť rozvodov, ktorá poškodzuje práva detí. Na postupe je tiež nivelizácia práv a povinností priznaných rodine tým, že dochádza k ich rozšíreniu na iné formy voľného spolužitia, ktorých funk­čnosť a spoločenský prínos nemožno porovnať s rodinou, až po zhoršovanie celkovej spoločenskej atmosféry vo vzťahu k rodine, manželstvu a výchove. V zásade platí, že tam, kde sú práva rodiny oslabované, je štátna moc aktívna a tam, kde je potrebné rodiny chrániť a podporovať, je moc štátu pasívna. O tom, že sa situácia zhoršuje, svedčí aj trend viacerých noviel zákonov, ktoré síce zatiaľ schválené neboli, ale ktoré celkom evidentne namiesto podpory rodiny a manželstva sledujú ich ďalšie oslabenie. Napokon treťou oblasťou, ktorá je predmetom nášho záujmu, je snaha o obmedzovanie verejného pôsobenia cirkví a postavenie náboženstva v spoločnosti vo všeobecnosti. Napriek tomu, že po roku 1989, resp. 1998 došlo k podstatnému zlepšeniu vzťahov, uzatvoreniu základnej zmluvy medzi Slovenskom a Svätou stolicou (a totožných vnútroštátnych dohôd s ostatnými cirkvami) a k rozšíreniu pôsobenia cirkví vo verejnom živote (školy, armáda, polícia), k dobudovaniu zmluvnej základne zostávajú dve čiastkové zmluvy – o výhrade vo svedomí a financovaní. Prvá zmluva je pripravená na schválenie, o znení druhej je potrebné začať rokovať. Je to medzinárodný záväzok SR. Zhrnuté a podčiarknuté: realistické hodnotenie súčasného stavu je také, že vzťahy s cirkvami je potrebné k obojstrannej spokojnosti zmluvne dobudovať, prostredie a postavenie rodiny aktívnejšie chrániť a právo na život bez diskriminácie nenarodených detí uznať a vynucovať. Pokiaľ sa tak nestane, je možné na Slovensku hovoriť o mäkkej tyranii väčšiny. A to je východisko, z ktorého treba vychádzať pri hodnotení každej novej vlády, vrátane vlády Róberta Fica. Ak by kresťania považovali za ideálne súčasný stav konzervovať, znamenalo by to z našej strany toleranciu mäkkej tyranie. A to, ako iste uznáte, nemá s kresťanskou tradíciou mnoho spoločného.

Socialistická vláda
Čo z tohto pohľadu predstavuje pre budúcnosť nová socialistická vláda? Vychádzajúc z minulosti, ohrozenie všetkých vyššie menovaných práv a záujmov.
Po prvé, najsilnejšou stranou vlády je postkomunistický Smer, strana, ktorá je dedičom slovenskej komunistickej ľavice. Ďalšími dvoma stranami sú iné dve postkomunistické strany – HZDS zodpovedné za izoláciu krajiny pred rokom 1998 a SNS, ktorá tejto politike po celý čas asistovala. Dôkazom, že vládne strany sú aj naďalej verné svojmu dedičstvu, je aj skutočnosť, že 11 zo 16 členov socialistickej vlády sú bývalí komunisti.
Po druhé, napriek tomu, že politici všetkých troch strán používajú slová z „kresťanského slovníka“, ktoré majú svoj význam aj v sociálnom učení Cirkvi, v ich prípade ide o význam odlišný a použitie účelové. Nech už hovoria o solidarite, patriotizme či kresťanstve. O vzdialenosti týchto strán voči témam, ktorým sa venuje tento článok, najlepšie svedčia výpisy z hlasovaní v slovenskom parlamente. Ide o verejne prístupné informácie a stojí za zmienku, že pred voľbami ich pripomenulo vydanie Spravodajcu občianskeho združenia Fórum života. Keď sa v uplynulom volebnom období v apríli a júli 2003 hlasovalo o potratovom zákone, všetkých 24 prítomných poslancov strany Smer hlasovalo za liberalizáciu potratov. V prípade HZDS podporilo potraty 17 prítomných, iba traja hlasovali proti. Keď v roku 2005 parlament hlasoval o liberalizácii rozvodov, za návrh hlasovalo všetkých 20 prítomných poslancov Smeru a všetkých 18 poslancov HZDS. Ani jeden z poslancov týchto strán nehlasoval proti alebo sa hlasovania zdržal. Poslanci Smeru pri hlasovaní o zákone o rodine jednotne podporovali, aby sa zo zákonu vypustili deklaratórne časti zákona, v ktorých sa hovorilo, že „rodina je základnou bunkou spoločnosti“, že „hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí“ alebo že „rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža“. Traja poslanci Smeru a jedna poslankyňa HZDS v Európskom parlamente tiež podporili rezolúciu o homofóbii, ktorej text vyzýva členské štáty, aby prijali všetky potrebné opatrenia, vrátane trestných sankcií, ktoré ukončia diskrimináciu, ktorej údajne čelia partneri rovnakého pohlavia. Obidve strany, HZDS aj Smer v minulom období tiež odmietli podporiť návrh ústavného zákona o ochrane manželstva. Možno teda zhrnúť, že napriek viacerým vyhláseniam predsedu vlády Fica alebo predsedu HZDS Mečiara, v ktorých hovorili o porozumení s biskupmi (Fico) alebo kresťanskom pilieri svojej politiky (Mečiar), stoja tieto strany na strane liberalizácie potratov, podpory rozvodov a oslabenia manželstva, teda na strane kultúry smrti.
Po tretie, vzťah vlády k cirkvám. Predseda vlády sa domnieva, že porozumenie medzi jeho vládou a kresťanmi môže nastať v téme sociálneho štátu. Ten je evidentne ústredným bodom programu socialistickej vlády. Zatiaľ čo o slobode hovorí text vyhlásenia vlády iba 15-krát (a to vrátane slobody pohybu, výberu, odňatia slobody a pod.), slovo sociálny skloňuje až 149-krát. Len pre porovnanie, korupciu spomína program vlády deväťkrát a kresťanstvo len raz. Sociálnemu štátu sú tiež podriadené (akokoľvek všeobecne) jednotlivé politiky, vrátane podpory rodiny.
Sociálny štát je, prirodzene, téma, ktorej sa venuje aj sociálne učenie Cirkvi. Ako píše v encyklike Centesimus Annus Ján Pavol II., „funkčné poruchy a chyby v štáte blahobytu pochádzajú z nesprávneho chápania úloh štátu“. Zástancovia sociálneho štátu teda podľa slov Jána Pavla II. nechápu správne zmysel a úlohy štátu. Konkrétne to, že „štát blahobytu priamo zasahuje do spoločnosti a oberá ju o zodpovednosť, plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie štátneho aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov.“ Ak teda predseda vlády vyhlasuje, že jedným zo spoločných bodov, v ktorom jeho vláda môže nájsť jednotu s kresťanskými cirkvami, sú sociálne otázky, a má pritom na mysli budovanie sociálneho štátu, mal by byť opatrnejší. Alebo vo vyhláseniach, alebo v programe svojej vlády.
Napokon, potvrdzuje to aj skutočnosť, že vzťah vlády ku kresťanským cirkvám bude určovať ideológia sekularizmu. Prostriedkom bude kombinácia mlčania a mediálneho nátlaku. Text vládneho programu sa síce téme vzťahu vlády k cirkvám a náboženským spoločnostiam, hoci len na siedmich riadkoch, aspoň v deklaratórnej podobe venuje. Ani slovom však nehovorí o dobudovaní zmluvnej základne medzi SR a Svätou stolicou, resp. vnútroštátnych dohôd s ostatnými cirkvami.
Téme sa napriek tomu dostalo pozornosti v auguste, keď vicepremiér Čaplovič oznámil, že vládna koalícia sa dohodla, že zmluvy o výhrade vo svedomí sa vláda „v tomto volebnom období nedotkne“. A ako zároveň dodal, súčasne s tým „nebude ani druhá krajnosť – zákon o registrovanom partnerstve“. Taká je podľa Čaplovičových slov „dohoda vnútri koalície“ a „tak sme to dohodli aj so zástupcami cirkví“ (SME, 11. 8.). Predstavitelia Katolíckej cirkvi to odmietli, predstavitelia iných cirkví sa, pokiaľ viem, nevyjadrili. Čaplovičov výrok nesie dva odkazy. Prvým je, že ochrana slobody pred prenasledovaním (zmluva o výhradách vo svedomí) sa dostala vo vyjadreniach podpredsedu slovenskej vlády na jednu úroveň ako „krajnosť“ s registrovanými partnerstvami. A druhou správou je, že vicepremiér odhalil stratégiu politiky socialistickej vlády voči kresťanom: spoločenský zmier s cirkvami si bude vláda vynucovať tlakom. Ak by niektorí predstavitelia cirkví volali po splnení v prípade Katolíckej cirkvi medzinárodného, v prípade ostatných cirkví vnútroštátneho záväzku SR, vláda otvorí tému registrovaných partnerstiev. Schválenie ktorých, mimochodom, ten istý Čaplovič považuje za svoj cieľ (Čaplovič chce presadiť registrované partnerstvo, Sita, 11. 8.), na rozdiel od zmlúv ich teda podpredseda vlády až za takú „krajnosť“ nepovažuje. Ak by táto forma tlaku prípadne nestačila, podpredseda vlády oznámil aj ďalšiu tému, ktorú je pripravený otvoriť: financovanie cirkví. O tom, že ide o účelovú hru, svedčí skutočnosť, že sa vláda vo svojom programe k tomuto bodu žiadnym spôsobom nezaväzuje. Má to teda byť len jedna z fakultatívnych tém, otvorených podľa potreby a vývoja situácie, bez jedinej zmienky vopred, o aký model má ísť. Čas a spôsob určí socialistická vláda. Odkaz vicepremiéra Čaploviča slovenským kresťanom teda znie, že nielenže nemôžu očakávať ochranu náboženskej slobody a svojich prirodzených záujmov, ale zdá sa, že hlavným cieľom vlády bude vytlačenie cirkví z verejného života (politika nátlaku), čo je jeden zo základných znakov ideológie sekularizmu, inak tiež nosného piliera ideológií socializmu a liberalizmu. Médiá, ktoré tvrdili, že téma, kvôli ktorej boli predčasné voľby (výhrady svedomia), sa nestala veľkou politickou témou, nehovoria celkom pravdu. Tri strany socialistickej vlády považujú tému „za krajnosť“, líniou politiky vlády sa stal sekularizmus, čo, mimochodom, nachádza podporu aj v SDKÚ ako najsilnejšej opozičnej strane.

Záver
Slovensko v roku 2006 je teda krajinou, kde vládne mäkká tyrania väčšiny a vláda, ktorá je pripravená situáciu zhoršiť. Odkazom podpredsedu vlády je, že zachovanie súčasného zmieru majú v rukách predstavitelia cirkví. Ak budú mlčať, potichu vraj zostane aj vláda. Je to však falošná opcia. Ako totiž hovorí slovenské porekadlo: Kto mlčí, ten svedčí. Podpredseda vlády sa ale v jednej veci nemýli: svoj osud majú slovenskí veriaci a kresťanské cirkvi v rukách naozaj sami. Ide len o to, či budeme snahám o vytesnenie kresťanstva na okraj čeliť pasívne a odovzdane, alebo sa za obranu svojich práv, ktoré nám žiadna vláda nemôže vziať, postavíme aktívne. V tom sa kresťania môžu spoľahnúť naozaj len na seba. A na svoju vieru.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.