Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Čo je Západ

Číslo 1/2015 · Ján Čarnogurský · Čítanosť článku: 1415
 

Oslovili sme rusofila Jána Čarnogurského, aby vyjadril svoje vnímanie Západu. Zároveň týmto textom otvárame na stránkach Impulzu diskusiu o povahe a poslaní Západu.

Pri ukrajinskej kríze sa hovorí o zvyšovaní napätia medzi Západom a Ruskom. Čo je Rusko aspoň tušíme, preto to teraz nebudem bližšie rozoberať. Pokúsim sa vyjadriť, čo rozumiem pod Západom.

V devätnástom storočí bol ustáleným politickým termínom názov: štyri východné dvory. Mysleli sa tým kráľovské dvory v Berlíne, vo Viedni, v Istanbule a v Petrohrade. Na začiatku dvadsiateho storočia medzi nemeckou inteligenciou prebiehala diskusia, či Nemecko patrí k Východu alebo Západu Európy. Skôr ako kuriozitu pripomeniem, že Carl von Clausewitz, autor klasickej knihy O vojne, bojoval v napoleonských vojnách v ruskej armáde proti Napoleonovi, pretože nesúhlasil s váhavým postojom pruského kráľa. Skúsenosti a poznatky aj z ruskej armády zovšeobecnil vo svojej knihe.

V súvislosti s pápežom Jánom Pavlom II. sa používa výrok, ktorý pápež tak obľuboval – o dvoch stranách pľúc, ktorými Európa musí dýchať, východnej a západnej. Ale autorom tohto výroku je ruský básnik Vjačeslav Ivanov (1866 - 1949). Ten po ruskej revolúcii emigroval na Západ, žil v Ríme a v roku 1926 prestúpil na katolícku vieru. Pri hľadaní Západu najskôr na základe jeho rozdielov s Východom existuje ešte jedna zovšeobecňujúca charakteristika, že základnou vedou Východu je psychológia a základnou vedou Západu je fyzika.

Vesmírnu súvzťažnosť národov vyjadruje vážna hudba. Nuž a tu možno s určitým zjednodušením povedať, že skutočnú vážnu hudbu majú iba Rusi a Germáni. Talianska vážna hudba je tak trochu zosystematizovaná ľudová hudba a francúzska niečo medzi tým. Anglosaské národy v tomto zmysle vôbec nemajú vážnu hudbu. Anglický filozof a hudobný skladateľ Roger Scruton pred rokmi upozornil na tento symptóm existenciálneho nedostatku Anglosasov. Nuž a ruská a nemecká hudba odráža historické charakteristiky svojich národov. Ruská hudba je vášnivá a nepredvídateľná, nemecká hudba je systémová, s poriadkumilovnou melódiou. Jeden nemecký dirigent mi stručne charakterizoval prvý klavírny koncert Petra Iľjiča Čajkovského slovami, že začína melódiou, aby na záver prešiel do úplnej divokosti.

Historický vývoj Západu je obdivuhodný. Po stáročia dokázal bojovať proti Arabom a Turkom o vládu nad Stredozemným morom. Nakoniec ju vyhral. Španielsko sedemsto rokov bojovalo o znovuoslobodenie svojej krajiny (reconquista) a katolícki panovníci Ferdinand a Izabela v roku 1492 toto oslobodenie Španielska od Maurov zavŕšili. Francúzi ešte ako Frankovia v bitke pri Tours v roku 732 odrazili Arabov a zachránili jednotu svojej krajiny a tým aj Európu. Založili ríšu, ktorá najmenej dve storočia dominovala Európe a rozšírila sa až k našim predkom. Predkovia Nemcov, Germáni, zlúčili svoju systémovosť s odvahou. Najskôr porazili Západnú rímsku ríšu, potom založili Svätú ríšu rímsku nemeckého národa a v dvadsiatom storočí sa dokázali znovu zorganizovať po dvoch zničujúcich vojnách. Krvavé dejiny Západu však zrodili a neskôr pomáhali pragmatizmu. Tridsaťročnú vojnu ukončil pragmatický Vestfálsky mier, napoleonské vojny ukončila čiastočne pragmatická Svätá aliancia, aj za účasti porazeného Francúzska.

Dejiny Východu podľa mojej mienky rast pragmatizmu nesprevádzal. Aj keď možno práve preto Východ neustupoval presile a nehľadel tiež na vlastné obete.

Pre svoju filozofiu dejín sa Západ potreboval nábožensky oddeliť od Východu. Zrelo to už dávnejšie – aj za našich svätcov Cyrila a Metoda – a vyvrcholilo schizmou v roku 1054. Potom sa západná Katolícka cirkev a neskôr protestantské cirkvi ešte viac vyznačovali systémovosťou a premietnutím fyzikálnej presnosti, nakoľko to len bolo možné, aj do cirkevných pravidiel. V systémovosti vyrastá každý človek Západu. Aj my. Aj keď my, stredoeurópski Slovania, pravdepodobne kombinujeme – chtiac či nechtiac – vášnivosť Východu so systémovosťou Západu. Obe vlastnosti majú svoje výhody a nevidím dôvod, prečo by sme jednu alebo druhú mali v sebe potláčať. Asi by sme nedokázali spokojne žiť v nadmernej systémovosti Západu, ktorú zvykneme medzi sebou označovať ako chladnosť Západu. Ale ani v nadmernej vášnivosti Východu, ktorú by sme pravdepodobne pociťovali ako neporiadok či chaotickosť.

Druhou stranou je legitimita nášho odporu, ak by nás niekto tlačil len do jednej charakteristiky našej existencie, či do systémovosti, alebo do vášnivosti. Inými slovami, ak by nás niekto nútil dýchať iba jednou časťou našich pľúc. Západ Európy akoby do takej jednostrannosti už upadol. Pod vplyvom dvoch svetových vojen a obetí, ktoré v nich utrpel, Západ Európy rezignoval na svoju vlastnú obranu a spoľahol sa na Spojené štáty. Počas trvania komunizmu v Európe bolo spoliehanie sa na Spojené štáty prostredníctvom NATO funkčné. Ale po páde komunizmu sa Západ Európy, teraz už vo forme Európskej únie, stále nevie odpútať od Spojených štátov a budovať si svoju vlastnú obrannú silu. Napriek tomu, že oproti pol miliarde obyvateľov Európskej únie stojí len 145 miliónov obyvateľov Ruskej federácie. Keby išlo len o vojenskú obranu, azda by sa to dalo zniesť. Ale Spojené štáty vnucujú Európe svoju koncepciu (ne)ľudských práv, svoje geopolitické záujmy a diktát svojich elít.

Máme v sebe kus Východu aj kus Západu a bez tohto spojenia by sme boli nesvoji. Znamená to nižší stupeň pragmatizmu, ale aj vyšší stupeň stanovenia transcendentného cieľa. Prvá svetová vojna vypukla aj ako pokus zabrzdiť rýchly vzostup Ruska a rozmach panslovanského hnutia. Vojnu však historicky vyhrali slovanské národy. Priebeh druhej svetovej vojny ukazuje jeden rozdiel. Západné štáty, s výnimkou Veľkej Británie, porazila nemecká armáda priam hravo a v porazených štátoch nebol žiadny významný odpor proti okupačnej armáde. Vo východných štátoch, najmä v Poľsku, v Srbsku, ale aj v Grécku, sa po vojenskej porážke rozvinulo partizánske hnutie, ktoré viazalo veľké nemecké sily. Vyžiadalo si to veľké obete, ale v týchto národoch nebolo pragmatizmu, ktorý by porovnával pomer obetí vlastných a cudzích a prišiel k záveru, že taký odboj nemá cenu. Budúceho historika pravdepodobne zaujme, že vzostup pragmatizmu na súčasnom Západe ide ruka v ruke s poklesom duchovnosti. Preto som presvedčený, že duchovne silná západná Európa by bola schopná prijímať racionálne dohody s východnou Európou.

Výzvou pre nás, obyvateľov bývalej komunistickej časti Európy, je využitie skúseností zo zápasu s komunizmom v súčasnom brzdení prílišného pragmatizmu. Nebola to náhoda, že počas komunizmu sa tajná Cirkev na Slovensku vyvinula ako najsilnejšie žriedlo odporu proti komunizmu. Podobné to bolo aj vo východnom Nemecku, kde sa demonštranti zhromažďovali najskôr v protestantských kostoloch a v ich okolí. Najdôležitejšiu rolu zohrala, pochopiteľne, Cirkev v Poľsku. Naša falošná dilema spočíva v tom, že pragmatizmus sa spája s vyššou životnou úrovňou a naopak, vášnivosť a transcendentné ciele s väčším odriekaním. Kto by sa chcel vzdávať vyššej životnej úrovne a naopak voliť väčšie odriekanie? Ale takto stála voľba pred ľuďmi v dejinách vždy, aj pred väčšími skúškami.

Bolo by dobre, keby si Západ udržal svoju systémovosť a vrátil sa k svojej odvahe. Západná Európa musí znovu nadobudnúť obranyschopnosť. Na USA sa nemôže spoliehať. Proti islamskému tlaku Spojené štáty americké Európu neubránia. Ostatne, USA nie sú čistokrvný Západ. Nebudem dramatizovať naše rozhodovanie. Držme sa vášne a systémovosti, ktoré sú v nás.

Autor je advokát, bývalý slovenský premiér a pred rokom 1989 disident.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.